znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 235/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   T.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   G.,   T.,   ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd uznesením Krajského súdu   v Trnave   sp.   zn.   3   To   130/2010   z 19.   apríla   2011   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 41/2012 z 11. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. decembra 2012 doručená sťažnosť I. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 130/2010 z 19. apríla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp. zn. 2 Tdo 41/2012 z 11. septembra 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola spolu s obžalovaným G. S. rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 178/2009 z 9. septembra 2010 uznaná vinnou zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. a) a e) Trestného zákona. Sťažovateľke bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 8 mesiacov nepodmienečne a pre výkon trestu odňatia slobody bola sťažovateľka zaradená do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Sťažovateľka podala proti   rozsudku   okresného   súdu   z 9.   septembra   2010   odvolanie,   ktoré   bolo   uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 130/2010 z 19. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského   súdu“)   zamietnuté.   Proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 19.   apríla   2011   podala sťažovateľka   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   2 Tdo 41/2012 z 11. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol.

3. Sťažovateľka   namieta   dva   okruhy   nedostatkov.   V úvode   sťažnosti   poukazuje na nedostatky,   ktorými   má   byť   postihnutý   príkaz   na   domovú   prehliadku   rodinného domu v jej   vlastníctve   vydaný   sudkyňou   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu sp. zn. OS PN-V-5-1/2008-OUS-Ntt   z 28.   augusta   2008   (ďalej   len   „príkaz   na   domovú prehliadku z 28. augusta 2008“). Sťažovateľka ho považuje za nepreskúmateľný, pretože v jeho výrokovej časti sú nedostatočne popísané veci, ktoré mali byť domovou prehliadkou zaistené. Domová prehliadka bola realizovaná 12. septembra 2008, teda po vyše dvoch týždňoch   od   jej   nariadenia,   preto   podľa   sťažovateľky   nebola   vykonaná   bez   meškania. Takáto situácia je podľa sťažovateľky ústavne neakceptovateľná, pretože: „... v prípade zásahu do ústavných práv je nevyhnutné ustanovenia zákona vykladať reštriktívne.“

4. Sťažovateľka vyjadrila tiež nesúhlas so spôsobom určovania hodnoty drogy, ktorá bola nájdená pri domovej prehliadke. V danom prípade sa súdy opreli o závery znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru B. (ďalej len „KEÚ PZ“).   Týmto posudkom   bolo určené, akému množstvu   obvyklých jednorazových   dávok zodpovedá   zadržaná   droga.   Zároveň   si   súdy   vyžiadali   správy   Národnej   protidrogovej jednotky Prezídia Policajného zboru, ktorá určila, za akú cenu sa v čase spáchania skutku predávala   jednorazová   dávka   kokaínu   a jednorazová   dávka   heroínu   a metamfetamínu. Na základe   údajov   o počte   obvyklých   jednorazových   dávok   drogy   a ceny   jednorazovej dávky bolo určené finančné vyjadrenie hodnoty zadržanej drogy. Týmto spôsobom bola určená hodnota drogy zadržanej pri domovej prehliadke u sťažovateľky na 10 625,35 €, čím bola u sťažovateľky naplnená kvalifikovaná skutková podstata podľa § 172 ods. 2 písm. e) Trestného zákona – „vo väčšom rozsahu“. Podľa sťažovateľky je záver o jej vine za skutok v zmysle § 172 ods. 2 písm. e) Trestného zákona založený na skutočnostiach, ktoré neboli preukázané v procesnom dokazovaní. Podľa sťažovateľky v trestnom konaní nebolo vôbec zisťované, či sa na čiernom trhu skutočne predáva ako jedna dávka práve taká obvykle jednorazová   dávka   v množstve   a akosti,   ako   ju určil   v posudku   KEÚ   PZ.   Sťažovateľka uviedla, že jej úmysel „... predávať drogu po dávkach a naviac zriedenú v pomere, ktorý nemohla ani len poznať, a určil ho až znalecký posudok, nebol v trestnom konaní žiadnym spôsobom dokázaný, drogy sa predávajú aj v gramoch, nielen po dávkach“.

Sťažovateľka v doplnení sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 15. februára 2013, poukázala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 32/2012 z 27. novembra 2012, ktorý   sa   týkal   obdobnej   drogovej   trestnej   činnosti.   V tomto   rozsudku   najvyšší   súd pomenoval   nedostatky   pri   takomto   určovaní   hodnoty   drogy,   ktorého   výsledkom   je neprimerane vysoký počet jednorazových dávok, neprimerane malý obsah účinnej látky v jednej   dávke   a neprimerane   vysoká   cena   drogy,   ktorá   nezodpovedá   podmienkam existujúcim na čiernom trhu.

Najvyšší   súd,   ktorý   rozhodoval   o dovolaní   sťažovateľky,   a ani   krajský   súd pri rozhodovaní   o jej   odvolaní   však   na   túto   nie   bezúčelovú   argumentáciu   sťažovateľky nereagovali a vôbec sa s ňou nevysporiadali, čo podľa sťažovateľky nemožno akceptovať.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol: „Konaním   Krajského   súdu   v   Trnave   a   Najvyššieho   súdu   SR   v   trestnej   veci sťažovateľky vedenej na Krajskom súde v Trnave pod č. k. 3 To/130/2010 a na Najvyššom súde   SR   pod   č.   k.   2   Tdo   41/2012,   v   súvislosti   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave č. k. 3 To/130/2010-1755   zo   dňa   19. 4. 2011   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR č. k. 2 Tdo 41/2012 zo dňa 11. 9. 2012, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľky na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a k porušeniu jej ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.)

Uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. 3 To/130/2010-1755 zo dňa 19. 4. 2011 a Najvyššieho súdu SR č. k. 2 Tdo 41/2012 zo dňa 11. 9. 2012 sa zrušujú.“

Sťažovateľka zároveň požiadala o náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi verejnej   moci,   ale   aj   právnickými   osobami   a fyzickými   osobami.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov vrátane Trestného zákona a Trestného poriadku. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne   závery   orgánu   verejnej   správy   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) ústavou, prípadne dohovorom nie je   zverená   len   ústavnému   súdu,   ale   aj   všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia   sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.

Takto   ustálené   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.

9. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva podľa čl. 8 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata námietok sťažovateľky, ktorými poukazovala na porušenie svojich práv, sa týkala týchto skutočností:

(a)   domová   prehliadka,   ktorá   bola   vykonaná   v jej   dome,   nebola   vykonaná bez meškania,   pričom   príkaz   na   vykonanie   domovej   prehliadky   z 28.   augusta   2008 je nepreskúmateľný,

(b) sťažovateľka nesúhlasí so spôsobom, ako súdy v jej veci určili hodnotu drogy, ktorá bola nájdená pri domovej prehliadke.

10. Námietky týkajúce sa realizovanej domovej prehliadky sťažovateľka uplatnila už v odvolaní   a tiež   v dovolaní.   Sťažovateľka   predovšetkým   poukazuje   na   skutočnosť, že príkaz na domovú prehliadku bol vydaný 28. augusta 2008, no domová prehliadka bola vykonaná až 12. septembra 2008, teda po 15 dňoch po jej nariadení. Domová prehliadka tak nebola vykonaná bez meškania, čo však nemožno akceptovať, pretože ide o výrazný zásah   do   ústavou   garantovaných   práv.   Sťažovateľka   tiež   hodnotí   príkaz   na   domovú prehliadku ako nepreskúmateľný, pretože v ňom nie sú dostatočne popísané veci, ktoré mali byť   pri domovej   prehliadke   zaistené.   Krajský   súd   sa   pri   rozhodovaní   o odvolaní   proti rozsudku okresného súdu z 9. septembra 2010 zaoberal aj týmito námietkami sťažovateľky. Podrobne   preskúmal   zákonnosť   vykonanej   domovej   prehliadky,   a to   s osobitným posúdením rýchlosti jej realizácie. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že pokiaľ mala domová   prehliadka   splniť   svoj   účel,   bolo   vecou   polície   určiť,   kedy   sa   vykoná.   Preto samotná skutočnosť,   že domová prehliadka bola vykoná po 15 dňoch   po jej nariadení, nemôže zakladať jej nezákonnosť. Krajský súd sa tiež oboznámil so zápisnicou o vykonaní domovej   prehliadky,   s fotodokumentáciou,   ako   aj   s výpoveďami   príslušníkov   polície a nezúčastnenej osoby zúčastnenej na domovej prehliadke. Na základe týchto poznatkov dospel k záveru, že domová prehliadka bola vykonaná zákonným spôsobom.

Zákonnosťou   domovej   prehliadky   sa   zaoberal   tiež   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu z 19. apríla 2011. Sťažovateľka uplatnila tieto námietky ako dovolací dôvod podľa § 371 písm. g) Trestného poriadku; t. j. že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Najvyšší súd tak opakovane   preskúmal   zákonnosť   domovej   prehliadky,   ktorú   vyhodnotil   ako   zákonnú. Príkaz na vykonanie domovej prehliadky obsahoval všetky potrebné náležitosti a bol v ňom definovaný   aj   jej   účel   –   v daných   priestoroch   sa   mali   nachádzať   drogy.   Doba,   ktorá uplynula od vydania príkazu na domovú prehliadku po jej realizáciu (15 dní, pozn.), bola vyhodnotená   ako   primeraná,   ktorá nemôže   spôsobovať   jej   nezákonnosť.   Z uvedeného dôvodu preto najvyšší súd dospel k záveru, že nebol ani naplnený dovolací dôvod podľa § 371 písm. g) Trestného poriadku.

11.   Zákonnosť   domovej   prehliadky   už   bola   predmetom   posúdenia   tak   krajským súdom, ako aj najvyšším súdom. Krajský súd v napadnutom uznesení z 19. apríla 2011 a najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   z 11.   septembra   2012   svoj   názor   o zákonnosti domovej prehliadky vysvetlili jasne, zrozumiteľne a zároveň výstižne. Domová prehliadka bola   posúdená   komplexne,   pretože   predmetom   posúdenia   nebol   iba   samotný   príkaz na domovú prehliadku, ale aj dokumentácia o jej realizácii (zápisnica o vykonaní domovej prehliadky,   fotodokumentácia,   výpovede   osôb,   ktoré   sa   na   nej   zúčastnili).   Závery o zákonnosti   domovej   prehliadky   sú   preto   plne   legitímne   a ústavný   súd   nemá   dôvod pochybovať o správnosti tohto právneho názoru krajského súdu a najvyššieho súdu.

12.   Sťažovateľka   v sťažnosti   zároveň   vyjadruje   nesúhlas so   spôsobom,   ako   súdy určili hodnotu drogy, ktorá bola nájdená pri domovej prehliadke. V prípade sťažovateľky išlo o ustálený postup, ktorý vychádzal zo záverov znaleckého posudku KEÚ PZ, ktorý určil,   akému   počtu   obvyklých   jednorazových   dávok   zodpovedá   zadržaná   drogy,   a tiež vychádzal zo správy Národnej protidrogovej jednotky Prezídia Policajného zboru o cene jednorazovej dávky kokaínu, heroínu a metamfetamínu. Týmto spôsobom bola vyčíslená hodnota   drogy   zadržanej   pri   domovej   prehliadke   u sťažovateľky   na   10 625,35   €, čím sťažovateľka naplnila kvalifikovanú skutkovú podstatu podľa § 172 ods. 2 písm. e) Trestného zákona „vo väčšom rozsahu“. V trestnom konaní však podľa sťažovateľky nebolo uspokojivo preukázané, či sa na čiernom trhu skutočne predáva ako jedna dávka práve také množstvo drogy a v takej koncentrácii, ako to určil v znaleckom posudku KEÚ PZ. Na túto nejednoznačnosť   pritom   poukazovala   aj   Národná   protidrogová   jednotka   Prezídia Policajného zboru vo vyčíslení hodnoty drogy, kde uvádza, „... že nevie, či dávka podľa nich a podľa KEÚ PZ je to isté“. Na tento rozpor či nejednoznačnosť pritom poukázal aj najvyšší   súd   v rozsudku   sp.   zn.   4 Tdo   32/2012   z 27.   novembra   2012,   ktorý   sa   týkal obdobnej drogovej trestnej činnosti a ktorého predmetom posudzovania bola práve hodnota zaistenej   drogy.   V tomto   rozsudku   najvyšší   súd   vyhodnotil   ako   nesprávne   určovanie hodnoty   drogy   metodikou   používanou   KEÚ   PZ   v prípade   trestného   činu   podľa   §   172 Trestného zákona (pre ktorý bola obžalovaná sťažovateľka, pozn.). Metodika používaná KEÚ PZ má opodstatnenie v prípade posudzovania trestnosti trestného činu podľa § 171 Trestného zákona, keď sa vychádza z pojmu „obvyklá jednorazová dávka“. Avšak v prípade posudzovania   trestnosti   trestného   činu   podľa   §   172   Trestného   zákona   je   nutné postupovať pri stanovení rozsahu trestného činu v zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona a vychádzať z

„... minimálnej   výšky   ceny,   za   ktorú   bolo   možné   zaistenú   omamnú   látku, psychotropnú   látku,   jed   alebo   prekurzor   predať   na   čiernom   trhu   v období   spáchania trestného   činu   a v mieste,   kde   bol   trestný   čin   spáchaný,   pričom   je   potrebné   zohľadniť špecifiká čierneho trhu a prax koncových konzumentov návykových látok, ako to ustanovuje § 126 ods. 1 veta prvá Tr. zák.“.

13. Námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa vyčíslenia hodnoty drogy sa zaoberal krajský   súd   v napadnutom   uznesení   z 19.   apríla   2011   a aj   najvyšší   súd   v uznesení z 11. septembra 2012. Krajský súd pripustil obťažnosť určenia ceny obvyklej jednorazovej dávky, pretože množstvo drogy sa odvíja od stupňa závislosti konkrétneho konzumenta. V takýchto trestných veciach sa preto berie do úvahy najmenšie možné množstvo obvykle jednorazových dávok zo zadržanej drogy a tomu zodpovedajúca hodnota. Takýto postup je preto v prospech obvinených. Sťažovateľka uplatnila námietky týkajúce sa hodnoty drogy aj   ako   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   zákona.   Najvyšší   súd vyhodnotil   hodnotu   drogy   ako   spoľahlivo   preukázanú   znaleckým   posudkom.   V prípade sťažovateľky   preto   nebol   naplnený   ani   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i) Trestného zákona. Najvyšší súd sa zaoberal aj ďalším sťažovateľkou uplatneným dovolacím dôvodom   podľa   § 371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   zákona   o zásadnom   porušení   práva na obhajobu. Tento dovolací dôvod mal byť naplnený tým, že súdy vyhodnotili vykonané dôkazy v jej neprospech, a teda že výsledok trestného konania nezodpovedá jej predstavám. Najvyšší   súd   však   nezistil   splnenie   ani   tohto   dovolacieho   dôvodu,   a preto   dovolanie sťažovateľky podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí ústavný súd konštatuje, že tak   krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd   sa   podrobne   zaoberali   podstatou   argumentácie sťažovateľky týkajúcej sa hodnoty drogy. Závery, ku ktorým v tejto otázke (hodnota drogy, pozn.)   súdy   dospeli,   resp.   s ktorými   sa   súdy   stotožnili,   nemožno   rozhodne   považovať za svojvoľné   či   arbitrárne.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právne názory krajského súdu a ani najvyššieho súdu takéto nedostatky rozhodne nevykazuje. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozpor v judikatúre najvyššieho súdu   pri   posudzovaní   hodnoty   drogy   s odkazom   na   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Tdo 32/2012   z 27.   novembra   2012,   je potrebné   uviesť,   že ústavný   súd   zastáva v tejto súvislosti názor, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08). Otázka posudzovania hodnoty drogy postráda ústavnoprávny rozmer. Vzhľadom na závažnosť trestnej činnosti,   za spáchanie ktorej   bola   sťažovateľka   právoplatne   odsúdená   a ktorej   spáchanie   v sťažnosti nespochybňuje, považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že sťažovateľka sama svojím konaním vyvolala postup orgánov činných v trestnom konaní, a teda aj súdov proti nej.

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu konštatuje, že tieto všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci, pretože   príslušné   ustanovenia   relevantných   právnych   noriem   (Trestný   zákon,   Trestný poriadok) podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali správne, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne akceptovateľné.

16. Z   dôvodu   absencie   príčinnej   súvislosti   medzi   predmetnými   rozhodnutiami a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva podľa čl. 8 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

17. Keďže   došlo   k   odmietnutiu   sťažnosti   v celom   rozsahu,   ústavný   súd   sa   už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013