znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. US 235/2011-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2011   v senáte   zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka,   zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej a sudcu   Milana   Ľalíka   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er 1086/2005 a takto  

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er 1086/2005   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I   p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er 1086/2005 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej   spoločnosti   S.   s.   r.   o.,   p   r   i z n   á   v a   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 306,34 € (slovom tristošesť eur a tridsaťštyri centov) na účet advokáta JUDr. R. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er 1086/2005.

2.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým   vysloví,   že nečinnosťou okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er 1086/2005 boli porušené označené   práva,   a   prikáže   okresnému   súdu   bezodkladne   konať.   Zároveň   sťažovateľka požiadala, aby jej ústavný súd v náleze priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €, ako aj náhradu trov konania.

3. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka ako oprávnená podala 30.   mája   2005   návrh   na   vykonanie   exekúcie   vyprataním   nehnuteľnosti   a vymožením peňažnej pohľadávky v sume 51 207,16 €. Exekučné konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 26 Er 1086/2005 nie je stále ukončené, a to napriek tomu, že od podania návrhu sťažovateľkou   uplynulo   takmer   šesť   rokov.   Sťažovateľka   sťažnosť   odôvodnila   tým,   že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vydal 24. júla 2009 uznesenie sp. zn. 3 CoE 73/2009, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu z 12. februára 2009 o povolení odkladu exekúcie a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Uvedené uznesenie spolu so spisom bolo doručené okresnému súdu 26. augusta 2009. Od tohto dňa však okresný súd podľa sťažovateľky „... nevykonal vo vyššie označenej exekučnej veci žiadny efektívny úkon, ktorý by smeroval ku konečnému rozhodnutiu   a   k   ukončeniu   exekučného   konania. V dôsledku toho vznikol zjavný a ničím neodôvodnený prieťah v konaní v dĺžke viac ako 18 mesiacov.“.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ju   okresný   súd   vystavuje   „... zbytočnému a neodôvodnenému prieťahu, ktorý dlhodobo bráni vymoženiu pohľadávky sťažovateľa vo výške   51.207,16   €   s prísl.,   nakoľko ani ku   dňu   podania   tejto   sťažnosti   porušovateľ nerozhodol   o   tom,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   pre   odklad   exekúcie   vyššie uvedenej   peňažnej   pohľadávky   (najmä   v   súvislosti   so   spochybnením   vykonateľného exekučného   titulu   zo   strany   povinného   v   predmetnom   exekučnom   konaní),   pričom   bez právoplatného rozhodnutia porušovateľa nebude možné pokračovať v jej exekúcii“.

4. Ústavný súd výzvou z 5. apríla 2011 požiadal okresný súd, aby sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril. Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 17. mája 2011. Vo vyjadrení predseda okresného súdu uviedol, že konajúci sudca bol upozornený na už   vzniknuté   prieťahy   a bolo   mu   uložené,   aby   vo   veci   konal   rýchlo   a efektívne.   Stav vybavovania tejto veci je priebežne sledovaný, a preto sa tvrdenie sťažovateľky o tom, že okresný súd nezabezpečil opatrenia na zamedzenie vzniku ďalších prieťahov zo strany súdu, nezakladá na pravde.

5. Po oboznámení sa so sťažnosťou ústavný súd uznesením zo 16. júna 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er 1086/2005.

V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci vo vzťahu k namietaným prieťahom, a následne pristúpil k prieskumu dĺžky konania z hľadiska jej primeranosti.

6. Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 26 Er 1086/2005 zistil, že ku dňu podania sťažnosti konanie trvá takmer 5 rokov a 10 mesiacov. V priebehu tohto obdobia, teda do podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (16.   marec   2011),   vydal   okresný   súd   celkovo   štyri uznesenia. Uznesením z 19. septembra 2005 bola exekúcia zastavená. Po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE 94/2005 z 22. februára 2006 napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Povinný podal 18. septembra 2006 návrh na zastavenie exekúcie v časti o vypratanie nehnuteľnosti. Okresný súd uznesením zo 16. marca   2007   vyhlásil   exekúciu   v časti   o vypratanie   nehnuteľnosti   za neprípustnú   a v tejto časti ju zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE 110/2007 z 1. júla 2008 tak, že uznesenie okresného súdu opäť zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Následne okresný súd vydal 30.   decembra   2008   uznesenie,   ktorým   návrh   povinného   na   zastavenie   exekúcie   v časti o vypratanie nehnuteľnosti   zamietol. Povinný podal   11.   februára   2009   návrh   na odklad exekúcie. Okresný súd obratom uznesením z 12. februára 2009 povolil odklad exekúcie. Sťažovateľka sa proti tomuto uzneseniu opäť odvolala. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 CoE 73/2009 z 24. júla 2009 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V konaní boli vydané tri zrušujúce uznesenia krajského súdu, ktorými bola zároveň   vec   vrátená   okresnému   súdu na ďalšie konanie. Spis   sa   preto   nachádzal   na   krajskom   súde   z   dôvodu   rozhodovania   o opravných prostriedkoch sťažovateľky spolu 2 roky a 2 mesiace.

7. Zároveň   ústavný súd z vlastnej evidencie zistil, že konanie na okresnom súde vedené pod sp. zn. 26 Er 1086/2005 už v minulosti bolo na základe sťažnosti sťažovateľky posúdené   ústavným   súdom   z hľadiska   jeho   dĺžky   a plynulosti.   Ústavný   súd   rozhodol o sťažnosti   uznesením   sp.   zn.   I.   ÚS   228/09   zo   17.   augusta   2009,   ktorým   sťažnosť sťažovateľky   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Za   obdobie,   ktoré   bolo predmetom posúdenia   ústavným súdom,   boli v postupe okresného súdu   zistené obdobia kratšej   nečinnosti,   ktoré   však   ešte   nemali   za   následok   porušenie   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov či práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Keďže podľa názoru sťažovateľky okresný súd vo veci naďalej nekoná plynulo   a efektívne,   obrátila   sa   opätovne   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   aby   postup okresného súdu znovu preskúmal.

II.

8.   Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

9.   Sťažovateľka   sa   domáha   ochrany   svojich   práv   v prebiehajúcom   exekučnom konaní. V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia   a   rozhodovanie   súdu   v   exekučnom   konaní   (napr.   III.   ÚS   15/03   alebo III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma.

10. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa ústavy a dohovoru ústavný súd predovšetkým   konštatuje,   že   pri   výklade   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v   primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08). Ako ďalej vyplýva z   judikatúry   ústavného   súdu,   nemožno   primeranosť   dĺžky   civilného   konania   vyjadriť numericky, v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú   je   vždy   potrebné   považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia označených základných práv. Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých možno posudzovať   primeranosť   dĺžky   konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, ďalej o spôsob správania účastníkov a súdu v priebehu konania, o posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaní,   a   tiež   o   to,   čo   bolo   pri   prerokovávaní veci pre sťažovateľa v   hre,   resp.   aký   malo konanie pre   neho význam (porov.   napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999; I. ÚS 257/08, I. ÚS 413/08 alebo I. ÚS 322/2010). Podľa týchto kritérií posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľky.

11.   Pokiaľ   ide   o skutkovú   a   právnu   zložitosť   veci,   ústavný   súd   sa   stotožňuje s názorom sťažovateľky, že predmetné konanie nie je možné považovať za skutkovo či právne zložité, čo by odôvodňovalo dĺžku konania. Exekučné konanie patrí k štandardnej agende súdov, pričom jeho samotná povaha predpokladá urýchlené rozhodovanie.

12.   Správanie   účastníkov   konania   je   ďalším   kritériom,   ktoré   sa   posudzuje   pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Po preskúmaní spisového materiálu, ktorý   si   ústavný   súd   od   okresného   súdu   vyžiadal,   nebola   zistená   taká   nečinnosť sťažovateľky,   ktorá   by   mala   za   následok   vznik   prieťahov   v konaní.   Sťažovateľka v určených   lehotách   reagovala   na   výzvy   súdu,   v priebehu   konania   sa   niekoľkokrát dožadovala urýchleného rozhodnutia (dokonca aj o návrhu povinného) s upozornením, že od   rozhodnutia   okresného   súdu   je   závislý   priebeh   exekúcie.   Sťažovateľka   podala   tri sťažnosti   predsedovi   okresného   súdu.   Sťažnosť   z 3.   apríla   2009   vyhodnotil   predseda okresného súdu ako dôvodnú, a preto sa zaviazal túto vec z hľadiska plynulosti konania sledovať až do jej právoplatného skončenia. Sťažovateľke možno jedine vytknúť to, že súdny poplatok za podané odvolanie proti uzneseniu okresného súdu zo 16. marca 2007 zaplatila až 12. júna 2007, pričom poplatková povinnosť vznikla už podaním odvolania, ktoré bolo podané 5. apríla 2007.

13. Ústavný súd rovnako s ohľadom na už uvedené kritériá posudzoval existenciu prípadných osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní, a uzavrel, že ani k týmto v konaní nedošlo. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, aký význam má pre sťažovateľku predmetné konanie. V jej prípade ide o výkon exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica. Sťažovateľka sa domáhala jednak vymoženia peňažnej sumy za nezaplatené nájomné, ako aj vypratania nehnuteľnosti, ktorú sťažovateľka   prenajala   povinnému.   Preto   právom   žiadala   o urýchlené   rozhodnutie o procesných návrhoch, podaných v priebehu konania zväčša povinným a nastolenie právnej istoty   ohľadom   samotnej   exekúcie,   ktorú   sťažovateľka   iniciovala.   Od   rozhodnutia o návrhoch povinného (návrh na zastavenie exekúcie, odklad exekúcie) totiž závisel ďalší priebeh, ako aj trvanie samotnej exekúcie.

14.   Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Ústavný   súd   zistil   v postupe okresného   súdu   niekoľko   období   dlhšej   či   kratšej   nečinnosti.   Išlo jednak   o   obdobia nečinnosti,   ktoré   už   boli   predmetom   posúdenia   ústavným   súdom   v konaní   o sťažnosti sťažovateľky   vedenom   pod   sp.   zn.   I   ÚS   228/09.   Ústavný   súd   vtedy   zistil   v konaní okresného   súdu   kratšie   prieťahy   celkovo   v trvaní   približne   10   mesiacov.   Aj   v ďalšom priebehu sa však v konaní vyskytli obdobia nečinnosti. K ďalším prieťahom došlo v období od 26. augusta 2009, keď bol spis vrátený z krajského súdu po rozhodnutí o odvolaní, do 29. januára 2010, keď okresný súd vyzval povinného na riadne odôvodnenie jeho návrhu na odklad exekúcie, od 29. marca 2010, keď okresný súd urgoval povinného, ktorý na prvú výzvu okresného súdu neodpovedal, do 4. októbra 2010, keď okresný súd vyzval povinného na   upresnenie,   či   trvá   na   odklade   exekúcie,   a na   odôvodnenie   jeho   návrhu   na   odklad exekúcie, pretože povinný nereagoval ani na druhú výzvu, a v období od 12. októbra 2010, keď bolo okresnému súdu doručené oznámenie povinného, že na návrhu na odklad exekúcie netrvá, až do podania sťažnosti ústavnému súdu, teda do 16. marca 2011. V celom priebehu konania na okresnom súde preto ústavný súd zistil prieťahy celkovo v trvaní približne 25 mesiacov, t. j. 2 roky a 1 mesiac. Ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu konanie trvá takmer 5 rokov a 10 mesiacov.

Zo spisu okresného súdu, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že s ohľadom na vyjadrenie povinného, ktoré bolo okresnému súdu doručené 12. októbra 2010, že na odklade exekúcie netrvá, pretože nehnuteľnosť dobrovoľne vypratal, okresný súd vydal až 4. júla 2011   uznesenie,   ktorým   odklad   exekúcie   nepovolil.   Ústavný   súd   zároveň   dopytom   na exekútorský úrad JUDr. P. M., súdneho exekútora povereného vykonaním exekúcie zistil, že z peňažnej sumy predstavujúcej dlžné nájomné nebolo ešte v prospech sťažovateľky nič vymožené.  

15. Po zohľadnení uvedených kritérií, zisteného obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré sa v konaní vyskytlo opakovane, no najmä celkovej dĺžky konania považuje ústavný súd postup okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er 1086/2005 za prekračujúci dané medze konať bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej dobe v   zmysle   uvedeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorých   porušenie sťažovateľka namietala. V občianskom súdnom konaní je totiž povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov konkretizovaná vo viacerých ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktoré   sa   mali   aplikovať   ihneď   po   prekročení   určitej „povolenej   hranice“,   najmä   po   opakovaných   sťažnostiach   na   prieťahy   v   konaní adresovanej predsedovi okresného súdu.

16. Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd...   tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.   Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

17. Je pravdou, že priebeh konania bol ovplyvnený viacerými návrhmi povinného, o ktorých musel okresný súd rozhodnúť. Proti týmto rozhodnutiam okresného súdu podala zväčša sťažovateľka odvolania, o ktorých musel rozhodovať krajský súd (ktorého postup však nebol sťažnosťou napadnutý). Avšak postup okresného súdu bez zbytočných prieťahov by   zabezpečil   aj   v takej   situácii   účinnú   a efektívnu   realizáciu   vymáhaného   práva sťažovateľky.   Naproti   tomu,   nie   je   takmer   po   šiestich   rokoch   od   podania   návrhu   na vykonanie   exekúcie   z pohľadávky   sťažovateľky   predstavujúcej   dlžné   nájomné   nič vymožené   a nehnuteľnosť,   ktorá   mala   byť   vyprataná,   povinný   sám   v priebehu   konania podľa   vlastného   uváženia   vypratal.   Z tohto   pohľadu   sa   potom   postup   okresného   súdu v konaní   sp.   zn.   26   Er   1086/2005   nejaví   ako   dostatočne   účinný   nástroj   ochrany   práv sťažovateľky. Požiadavku, aby ochrana práv bola poskytnutá v primeranej dobe, netreba osobitne   odôvodňovať.   Je   zrejmé,   že   len   rýchla   ochrana   subjektívnych   práv   môže   byť dostatočne   spravodlivá   a účinná,   šetriaca   náklady   nielen   účastníkov   konania,   ale   aj samotného   súdu   a pôsobí   aj   preventívno-výchovne   či   stabilizujúco   a dôveryhodne   na ostatných občanov.

18.   Vychádzajúc   z   už   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   doterajším postupom   okresného   súdu   došlo   k prieťahom,   a   tým   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky konať bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka domáhala (bod 1 výroku nálezu).

19. Napriek tomu, že okresný súd po podaní sťažnosti ústavnému súdu uznesením zo 4. júla 2011 odklad exekúcie nepovolil, exekučné konanie ako také však ešte nie je skončené a okresný súd ešte môže v tomto konaní realizovať svoju rozhodovaciu právomoc. Ústavný   súd   preto   prikázal   okresnému   súdu,   aby   ďalej   v tomto   konaní   konal   bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

20.   Keďže ústavný súd rozhodol,   že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o   ústavnom   súde   náhradou   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch.   Vzhľadom   na povahu veci, obdobie nečinnosti okresného súdu, ako i celkovú dĺžku konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade sťažovateľkou požadovaná suma 2 500 € zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľky za ujmu, ktorú zatiaľ utrpela (bod 3 výroku nálezu).

21. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešnej sťažovateľky. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v plnej požadovanej výške, teda 306,34 € (2 x 120,23 € za 2 úkony právnej služby, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti - spolu 240,46 € a 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po   7,41   €,   spolu   255,28   €   +   20   %   DPH,   t.   j.   306,34   €).   Ústavný   súd poznamenáva, že podľa § 1 ods. 3 vyhlášky v nadväznosti na § 11 ods. 3 vyhlášky za úkony právnej pomoci vykonané roku 2011 prislúcha tarifná odmena po 123,50 € za jeden úkon právnej služby, t. j. 247 € za 2 úkony právnej služby. Keďže si sťažovateľka, kvalifikovane právne   zastúpená   právnym   zástupcom,   uplatnila   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške 120,23 € za jeden úkon právnej služby, t. j. 240,46 € za 2 úkony právnej služby, priznal jej ústavný   súd   v súlade   s   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   náhradu   trov   právneho zastúpenia   pred   ústavným   súdom   v nižšej,   požadovanej   výške.   Priznanú   náhradu   trov právneho   zastúpenia   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

22. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011