znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 235/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 85/10-8   zo   16. marca   2010   a   rozhodnutím   Krajskej   prokuratúry   v   Bratislave   č.   k.   Kc 257/09-7 z 10. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2010 faxom   a 1.   júna   poštou   doručená   sťažnosť   spoločnosti   G.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozhodnutím Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 85/10-8 zo 16. marca 2010 a rozhodnutím Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. Kc 257/09-7 z 10. septembra 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 40/07 z 25. februára 2009 (ďalej len „rozsudok z 25. februára 2009“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   žalovaná   bola účastníčkou   konania   pred   Okresným   súdom   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“) vedeného pod sp. zn. 14 C 145/01, v ktorom sa žalobca Ing. J. Š. (ďalej len „žalobca“) domáhal zaplatenia sumy 60 000 USD a 129 763 Sk s príslušenstvom z titulu nesplatenej pôžičky. Okresný súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom č. k. 14 C 145/01-255 zo 4. októbra   2005,   ktorým   sťažovateľku   zaviazal   zaplatiť   uvedené   istiny   spolu   s   ich príslušenstvom, ako aj trovy tohto konania.

Okresný   súd   podľa   sťažovateľky   založil   rozsudok   č.   k.   14   C   145/01-255   zo 4. októbra 2005 na dôkazoch, o hodnovernosti ktorých možno mať pochybnosť, pretože bankový   účet,   z ktorého   mala   byť   prevodným   príkazom   vyplatená   pôžička   na   účet sťažovateľky, podľa oficiálneho tvrdenia Č., a. s., z 30. apríla 2009 patrí spoločnosti P., s. r. o., vykonávajúcej svoju podnikateľskú činnosť od svojho založenia 7. júna 1996, t. j. od času, ktorý predchádzal poskytnutiu „údajnej“ pôžičky, a nie žalobcovi, ktorý s uvedenou spoločnosťou nemá žiadny právny vzťah. V rámci svojej obrany žalobca v tejto súvislosti predložil   kópiu   potvrdenia   Č.,   a.   s.,   z   13.   februára   2009   o   prečíslovaní   účtu   z dôvodu zlúčenia bánk, ktorej originál nebol v predmetnom konaní predložený ani k nahliadnutiu. Sťažovateľ   má preto „dôvodné   podozrenie,   že   bankové   doklady   predkladané navrhovateľom (žalobcom, pozn.) v skutočnosti nepochádzajú od Č., a. s. a že mohli byť predmetom falšovania“.

V uvedenom konaní ustanovený súdny znalec nezistil v účtovníctve sťažovateľky žiadnu zmienku o „údajnej zmluve o pôžičke“. Sťažovateľka argumentovala v konaní aj tým, že jej druhý spoločník a konateľ nebol zo strany žalobcu upovedomený o uzavretí zmluvy o pôžičke a povinnosti ju splatiť, do účtovníctva jej nikdy nebol doložený zo strany žalobcu písomný doklad o jej uzavretí a o jej existencii sa dozvedela až potom, ako mu bola doručená žaloba.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že „údajná pôžička na sumu 60.000,- USD nemohla nikdy vzniknúť, nakoľko o tom neexistujú žiadne hodnoverné dôkazy, najmä po zistení v rámci odvolacieho konania, že bankový účet z ktorého malo dôjsť k poskytnutiu údajnej pôžičky nepatril navrhovateľovi (žalobcovi, pozn.). Na túto skutočnosť sťažovateľ upozornil odvolací súd, avšak tento sa s touto skutočnosťou vôbec nevysporiadal, hoci je nepochybné, že by táto nová skutočnosť mala vplyv tiež na rozhodnutie súdu prvého stupňa. Pri náležitom zisťovaní skutkového stavu vzhľadom na nový dôkaz, ktorý nebolo možné predložiť   súdu   prvého   stupňa,   mal   sa   odvolací   súd   s   novozisteným   skutkovým   stavom vysporiadať   a   tento   dôkaz   vyhodnotiť   v   zmysle   príslušných   ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku.   Napriek   tomu,   v rozhodnutí   odvolacieho súdu   nie   je ani zmienka o posúdení a vyhodnotení tohto nového dôkazu, ktorý vnášal do prípadu celkom iné svetlo. Rovnako tak sťažovateľ namietal nemožnosť poskytnutia údajných ďalších pôžičiek vo   výške   129.763,-   Sk   /   4.307,34   Eur,   ktoré   mali   byť   tiež   podľa   tvrdení   navrhovateľa najskôr   vybraté   navrhovateľom   z   účtu,   ktorý   podľa   všetkého   nepatrí   navrhovateľovi,   a následne tieto mali byť vyplatené sťažovateľovi.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   podala   generálnej   prokuratúre   podnet   na podanie mimoriadneho dovolania vo veci právoplatne skončenej rozsudkom krajského súdu z 25. februára   2009.   Uvedený   podnet   sťažovateľka   odôvodnila   nedostatočným   zistením skutkového   stavu   veci,   nevyhodnotením   dôkazov   predložených   krajskému   súdu,   ako   aj nedostatočným odôvodnením rozhodnutia vo vzťahu k novozisteným skutočnostiam, ktoré okresnému súdu neboli známe.

Generálna prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania   v   uvedenej   veci   odložila.   Uvedeným   postupom   generálnej   prokuratúry   sa sťažovateľke   podľa   jej   názoru „odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   nakoľko   napriek zrejmým   nezrovnalostiam   v   zistenom   skutkovom   stave   podľa   listinných   dôkazoch predložených   stranami   sporu,   ktoré   sú   úplne   protichodné,   a   ktoré   ostali   zo   strany odvolacieho súdu nevyhodnotené, porušovateľ (generálna prokuratúra, pozn.) sa s touto skutočnosťou nevysporiadal a sám tlmočil sťažovateľovi svoj výklad hodnotenia dôkazov namiesto   odvolacieho   súdu,   hoci   porušovateľovi   neprislúcha   výklad   právneho   názoru a hodnotenia dôkazov súdom, ale len posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo nie“.

Podľa sťažovateľky „nevysvetlením a nevyhodnotením právneho názoru odvolacieho súdu   na   protikladné   listinné   dôkazy,   ktorých   existencia   sa   pri   racionálnom   posúdení vzájomne vylučuje a ktoré boli alfou a omegou v tomto súdnom konaní, keďže každý z týchto dôkazov sám osebe mohol privodiť úplne odlišné súdne rozhodnutie o merite veci, došlo k porušenia   zákona   v   jeho   neprospech,   preto   mu   nie   je   zrejmé,   prečo   GP   SR   jeho opakovaný podnet na podanie mimoriadneho dovolania zamietla“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje. 2.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   §   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Generálnej prokuratúry SR č. VI/2 Pz 85/10-13 zo dňa 31. 03. 2010 v spojení s rozhodnutím Generálnej prokuratúry SR č. VI/2 Pz 85/10-8 zo dňa 16. 03. 2010 a   rozhodnutím   Krajskej   prokuratúry   Bratislava   č.   Kc   257/09-7   zo   dňa   10.   09.   2009 v nadväznosti na Rozsudok Krajského súdu Bratislava č. 4Co 40/07 zo dňa 25. 02. 2009 porušené boli.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   z   iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   treba   považovať   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. II. ÚS 237/05, IV. ÚS 247/05).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajskej prokuratúry č. k. Kc 257/09-7   z   10.   septembra   2009,   ktorým   bol   odložený   jej   podnet   na   podanie mimoriadneho   dovolania   vo   veci   právoplatne   skončenej   rozsudkom   krajského   súdu z 25. februára 2009, ako aj rozhodnutím generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Pz 85/10-13 zo 16.   marca   2010,   ktorým   rozhodla   o   odložení   jej   opakovaného   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania v tej istej veci. K porušeniu uvedených práv sťažovateľky malo podľa nej dôjsť v dôsledku toho, že krajská prokuratúra a generálna prokuratúra nezobrali do úvahy pri svojom rozhodovaní jej argumentáciu predloženú v uvedenom konaní týkajúcu sa   nedostatočného   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   z   25.   februára   2009,   a preto dospeli   pri   vyhodnotení   jej   podnetu   a   opakovaného   podnetu   k   nesprávnym   právnym záverom   a   následne   k   nesprávnemu   rozhodnutiu,   ktoré   následne   podľa   nej   navyše nedostatočne odôvodnili.

Podľa   ustanovenia   §   31   ods.   1   zákona č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov   a   súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného predpisu, či sú splnené podmienky na podávanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka podala 30. júna 2009 podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu z 25. februára 2009. Z poverenia generálnej prokuratúry tento podnet listom č. k. Kc 257/09-7 z 10. septembra 2009 vybavila krajská   prokuratúra   tak,   že   ho   z   dôvodu   neexistencie   zákonných   dôvodov   pre   podanie mimoriadneho   dovolania   odložila.   Sťažovateľka   následne   v   predmetnej   veci podala opakovaný podnet z 8. februára 2010. Generálna prokuratúra vo svojej odpovedi č. k. VI/2   Pz 85/10-8 zo 16. marca 2010 sťažovateľke oznámila, že v predmetnej   veci absentujú   zákonné dôvody   na podanie   mimoriadneho   dovolania,   a   preto   jej   opakovaný podnet odložila.

Vo svojej odpovedi generálna prokuratúra okrem iného uviedla: «V opakovanom podnete uvádzate v zásade skutočnosti, ktoré ste uviedli už v prvom podnete, resp. boli uvádzané v konaní pred súdom a v odvolaní odporcu.

K   Vašej   námietke,   že   nesúhlasíte   so   spôsobom   vybavenia   podnetu   Krajskou prokuratúrou   v   Bratislave   o.   i.   aj   „vzhľadom   na   obsah   odôvodnenia“   (str.   2   ods.   3 opakovaného podnetu) poznamenávam, že prokurátor upovedomuje podávateľa podnetu len o spôsobe vybavenia podnetu (§ 33 ods. 2 Zákona o prokuratúre), je na ňom aký rozsah a spôsob odôvodnenia svojho stanoviska vzhľadom na charakter veci zvolí, zákon mu (na rozdiel   od   súdu)   pokiaľ   ide   o   spôsob   a   rozsah   odôvodnenia   svojho   stanoviska   žiadne povinnosti v danom prípade neurčuje.

Pokiaľ   ide   o   vecnú   stránku   súdneho   sporu,   za   rozhodujúce   považujem   výpoveď svedka S. T., ktorý opakovane, či už písomným podaním alebo výpoveďou na súde (porovn. napr. č. l. 53, č. l. 59,... súdneho spisu) jednoznačne potvrdil tvrdenia navrhovateľa, uznal dlh, úrok, s vyjadrením navrhovateľa plne súhlasil, pričom konal pri uzavretí zmluvy o pôžičke ako konateľ odporcu a bol oprávnený konať v mene odporcu samostatne. Za takejto dôkaznej   situácie   súd,   na   ktorého   vecne   správne   odôvodnenie   rozsudkov   v   ďalšom   v podrobnostiach poukazujem, nemal inú možnosť ako návrhu vyhovieť. Jeho rozhodnutie zodpovedá zákonu a zistenému skutkovému stavu veci. Predovšetkým nemožno v danom prípade spochybniť ani jednoznačný záver súdu v tom, že za konania konateľa odporcu S. T. nesie zodpovednosť odporca. Stotožniť som sa nemohol ani s námietkou, že odvolací súd nevzal   do   úvahy   novovzniknutú   dôkaznú   situáciu,   naopak   z   odôvodnenia   rozsudku odvolacieho súdu je nepochybne zrejmé, že bezozbytku si osvojil skutkové zistenia súdu prvého stupňa a akceptoval jeho závery a právne posúdenie, ktoré považoval „za úplné a správne“   pričom   v   konaní   neboli   „žiadne   iné   dôkazy,   ktoré   by   mohli   viesť   k   inému záveru“ (porovn. str. 2 ods. 6 rozsudku odvolacieho súdu).

K námietkam smerujúcim do hodnotenia dôkazov súdom treba uviesť, že ani tu dôvod na úspešné podanie mimoriadneho dovolania nie je daný. Jednak preto, že hodnotiacej úvahe súdu v danom prípade nemožno nič vytknúť a jednak preto, že ani prípadným iným hodnotením   vykonaných dôkazov   a skutočností   by   nebolo   možné   mimoriadne dovolanie odôvodniť,   neprípustnosť   takéhoto   dôvodu   je   daná   charakterom   dovolacieho   konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 druhá veta OSP) a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu - a už vôbec nie prokurátorovi - aby prehodnocoval dôkazy vykonané, v základnom   konaní   (porovn.   napr.   NS   SR   -   MCdo   43/03).   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ani prokurátor) v dovoläcom konaní nemôže vykonávať dokazovanie, a len na základe   súdneho   spisu   správnosť   hodnotenia   dôkazov   preskúmavať   nemôže   (porovn.   R 42/1993). Napokon ani v prípade nielen iného hodnotenia dôkazov súdom v základnom konaní, ale ani v prípade neúplného a nesprávneho vyhodnotenia dôkazov by nebolo možné mimoriadne   dovolanie   uvedenou   skutočnosťou   odôvodniť   (porovn.   napr.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky 5MCdo 10/2008). V ďalšom poukazujem na vecne správne dôvody odloženia Vášho prvého podnetu z 30. 06. 2009, ktoré Vám oznámila Krajská prokuratúra v Bratislave listom z 10. 09. 2009 č. k. Kc 257/09 a s ktorými sa stotožňujem.»

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou toho práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry   jeho   podnetu   (podaniu)   vyhoveli   (m.   m.   I.   ÚS   40/01,   II.   ÚS   168/03 a III. ÚS 133/06).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že ustanovenie § 243e ods. 1 OSP neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana. Voľná úvaha generálneho prokurátora   o   tom,   či   podá   alebo nepodá   mimoriadne   dovolanie,   je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené (I. ÚS 19/01).

Vychádzajúc z § 34 ods. 1 v spojení s § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre podaním opakovaného   podnetu   vzniklo   sťažovateľke   právo,   aby   sa   ním   generálna   prokuratúra zaoberala, t. j. prešetrila postup krajskej prokuratúry pri vybavovaní jej podnetu z 30. júna 2009 na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu z 25. februára 2009.   Z   citovaných   častí   namietanej   odpovede   vyplýva,   že   generálna   prokuratúra   sa opakovaným podnetom sťažovateľky z 8. februára 2010 riadne zaoberala, preskúmala ho a k   argumentácii   sťažovateľky   následne   prijala   závery,   ktoré   sú   primeraným   spôsobom zdôvodnené, nie sú arbitrárne, a preto sú z ústavného hľadiska akceptovateľné. Samotná skutočnosť,   že   generálna   prokuratúra   dospela   pri   preskúmavaní   opakovaného   podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania k inému záveru, a tým sa odchýlila od jej očakávaní a predstáv, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že odložením   opakovaného   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnou prokuratúrou   č.   k.   VI/2   Pz   85/10-8   zo   16.   marca   2010   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu v sťažnosti   označených   práv,   a   preto   ústavný   súd   v   tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k rozhodnutiu a postupu krajskej prokuratúry pri vybavovaní podnetu sťažovateľky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   v   predmetnej   veci   sa   za   účinný prostriedok   nápravy   považuje opakovaný   podnet   podľa   §   34   zákona   o   prokuratúre.   Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ tento prostriedok nápravy využil podaním opakovaného podnetu z 8. februára 2010, ktorý generálna prokuratúra vybavila odložením zo 16. marca 2010. Vzhľadom na to, že proti postupu krajskej prokuratúry mala sťažovateľka v rámci platného   právneho   poriadku   k   dispozícii   účinný   prostriedok   nápravy,   bolo   potrebné sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2 zákona   o ústavnom   súde   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej prerokovanie a rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010