znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 235/08-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   decembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti C., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. I. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 76/2007 a jeho rozsudkom z 28. novembra 2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti C., s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 76/2007 a jeho rozsudkom z 28. novembra 2007 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Obo   76/2007 z 28. novembra   2007 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania obchodnej   spoločnosti C.,   s.   r.   o., v celkovej   sume   10   098   Sk   (slovom desaťtisícdeväťdesiatosem slovenských korún) na adresu jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. I. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2008 doručená   sťažnosť obchodnej   spoločnosti   C.,   s.   r.   o.,   B. (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. I. M., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Obo 76/2007 a jeho rozsudkom z 28. novembra 2007 (ďalej len „rozsudok z 28. novembra 2007“).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla:   «Žalobou   podanou   na   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „súd“, resp. „prvostupňový súd“) dňa 23. 12. 2003, sa žalobca – C., s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   domáhal   voči   Fondu   národného   majetku   Slovenskej republiky zaplatenia sumy 29 249 700.- Sk, a to z titulu úrokov z omeškania vzniknutých na základe   omeškania   žalovaného   s   plnením   peňažného   dlhu   voči   bývalým   majiteľom dlhopisov vydaných žalovaným, ISIN: 880950000526.

Rozhodujúcim   pre   daný   súdny   spor   bolo   právne   posúdenie   vzniku   omeškania žalovaného, tj. jeho povinnosť splatiť dlhopisy vrátane výnosov v zmysle § 24 ods. 6, zákona č.   92/1991   Zb.   tj.   ku   dňu   31.   12.   2000,   alebo   jeho   povinnosť   splatiť   dlhopisy   vrátane výnosov v zmysle § 24 ods. 11, zákona č. 92/1991 Zb. tj. v lehote do 31. 12. 2001.

Prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 29. 10. 2004, sp. zn.: 17 Cb 125/03 rozhodol tak,   že   žalobu   zamietol.   Svoje   rozhodnutie   prvostupňový   súd   odôvodnil   v   podstate   iba jednou vetou, a to, že podľa § 24 ods. 11, zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v platnom znení, bol žalovaný povinný splatiť menovitú hodnotu dlhopisu vrátane jeho výnosov oprávneným osobám do konca roka 2001.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podal sťažovateľ dňa 13. 04. 2005 odvolanie na Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „NS   SR“),   v   ktorom   namietal   nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom...

NS SR... rozsudkom zo dňa 28. 11. 2007, sp. zn.: 2 Obo 76/2007 rozhodol o odvolaní sťažovateľa   tak,   že   rozsudok   prvostupňového   súdu   zo   dňa   29.   10.   2004,   sp.   zn.: 17 Cb 125/03 potvrdil. NS SR sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, teda tým, že doba splatnosti dlhopisov je určená do konca roka 2001, tj. do 31. decembra 2001. Uvedený rozsudok NS SR nadobudol právoplatnosť dňa 07. 01. 2008.»

Sťažovateľka v priebehu súdneho konania na podporu právneho názoru o splatnosti dlhopisov   do   31.   decembra   2000   a v súvislosti   so   vznikom   omeškania   s ich   vyplatením Fondom národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond“) počnúc od 1. januára 2001   poukázala „na   Nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č,   8/1995,   sp.   zn.: PL ÚS 13/97   zo   dňa   19.   06.   1998,   zverejnený   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky, čiastka 84, číslo 221/1998“, ako aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 95/2005 z 26. októbra 2006, „ktorý v skutkovo totožnom spore proti tomu istému žalovanému, tj. Fondu národného majetku Slovenskej republiky vyslovil... právny názor, že žalovaný sa dostal počnúc dňom 01. 01. 2001 do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov bývalým majiteľom...“.

Sťažovateľka   vidí   porušenie   ňou   označených   základných   a iných   práv   v postupe a rozsudku   najvyššieho   súdu   z 28.   novembra   2008,   ktoré   podľa   nej „vykazuje   prvky arbitrárneho rozhodnutia, keďže jeho odôvodnenie je neúplné, povrchné a nezodpovedá právnej   úprave   posudzovaných   vzťahov“. Podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd   aplikoval ústavne nesúladný výklad ustanovení § 24 ods. 6 a § 24 ods. 11 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 92/1991 Zb.“) upravujúcich splatnosť dlhopisov, argumentačne sa nevysporiadal so   skorším   súdnym   rozhodnutím   dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu,   v ktorom   bol vyslovený odlišný právny záver a právny výklad tých istých zákonných ustanovení, než ktorý   bol   aplikovaný   najvyšším   súdom   v jeho   rozsudku   z 28.   novembra   2007,   ako   ani s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 13/97 z 19. júna 1998.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „- rozsudok NS SR z 28. 11. 2007, sp. zn. 2 Obo 76/2007 je neústavný a nezákonný, pretože ním a konaním ktoré mu predchádzalo, boli porušené ustanovenia:

a) Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

b) Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

c) §§ 1, 2, 3, 6 O. s. p. v spojení s §§ 120 ods. 1, 132 a 153 ods. 1 O. s. p.

- rozsudkom NS SR z 28. 11. 2007, sp. zn. 2 Obo 76/2007 boh porušené základné ústavné práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces a rozhodnutie.

- ruší rozsudok NS SR z 28. 11. 2007, sp. zn. 2 Obo 76/2007 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

- priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 235/08-9 zo 7. augusta 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   sťažovateľky zastúpenej advokátom JUDr. I. M., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 76/2007 a jeho rozsudkom z 28. novembra 2007.

K podanej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila podpredsedníčka najvyššieho súdu podaním č. k. KP 8/08-118 z 11. novembra 2008 doručeným ústavnému súdu 24. novembra 2008, ktorom uviedla: „Na Vašu výzvu podávame vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa, spoločnosti C., s. r. o., so sídlom v Bratislave, ktorou namieta porušenie jej práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivý proces podľa či. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého   sa   podľa   sťažnosti   mal   dopustiť   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom z 28. novembra 2007 vydaným pod sp. zn. 2 Obo 76/2007.

V rovnakej veci v akej rozhodoval odvolací súd (senát 20) v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí,   rozhodoval   aj   päťčlenný   dovolací   senát   okrem   iných   aj   v   sťažnosťou spomenutom   rozhodnutí   sp.   zn.   1   Obdo   V   95/2005   z   26.   10.   2005,   ale   aj   v   ďalších. K rozdielnemu   rozhodnutiu   o   dôvodnosti   žaloby   dospel   v dôsledku   rozdielneho   výkladu sporných, nie celkom jednoznačných a čiastočne si odporujúcich ustanovení § 24 zákona č. 92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na iné osoby, najmä jeho ods. 6 a 11.

Dovolací   senát   vo   svojich   rozhodnutiach   dospel   k   záveru,   že   menovitú   hodnotu a výnos z dlhopisov bol FNM povinný vyplatiť držiteľom dlhopisov do 31. decembra 2000, s výplatou   bol   od   1.   januára   2001   v   omeškaní,   preto   majitelia   majú   právo   na   úroky z omeškania   počnúc   uvedeným   dňom   až   do   zaplatenia.   Odvolací   senát   v   sťažnosťou napadnutom rozhodnutí dospel k opačnému záveru, podľa ktorého boli dlhopisy splatné až 31. decembra 2001 a žalovaný FNM sa s ich vyplatením do omeškania nedostal.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti nezaujme stanovisko k správnosti výkladu sporných   ustanovení   zák.   č.   92/1991   Zb.,   bude   možné   výkladové   rozdielnosti v právoplatných   rozhodnutiach   senátov   odstrániť   len   prijatím   stanoviska   obchodného kolégia   podľa   článku   14   rokovacieho   poriadku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (uverejnený   pod   č.   291/2006   Z.   z.).   Za   tejto   situácie   nepovažujem   za   vhodné   zaujímať stanovisko k správnosti výkladu sporných zákonných ustanovení ani jedného z dotknutých senátov.“

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   na   základe   výzvy ústavného súdu zaujala k vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu stanovisko z 28. novembra 2008, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 3. decembra 2008. Zotrvala v ňom v celom rozsahu na svojej argumentácii uvedenej v jej sťažnosti a ďalej uviedla:

«V predmetnom vyjadrení podpredsedníčka Najvyššieho súdu SR poukazuje na nie celkom   jednoznačné   a   čiastočne   si   odporujúce   ustanovenia   ods.   6   a   11,   §   24,   zákona č. 92/1991 Zb. V ďalšom texte vyjadrenia, podpredsedníčka Najvyššieho súdu SR považuje práve nejednoznačnú dikciu uvedených ods. 6 a 11 za dôvod ich' rozdielneho výkladu zo strany súdov pri rozhodovaní o dôvodností skutkovo totožných žalôb.

V súvislosti s vyššie uvedeným je nutné poznamenať, že dôvodom podania sťažnosti na Ústavný súd SR, nebola skutočnosť samotného rozdielneho výkladu dotknutej právnej normy zo strany Najvyššieho súdu SR v konaní, sp. zn. 2 Obo 76/2007 vo vzťahu k iným, skorším rozhodnutiam, ale skutočnosť, že Najvyšší súd SR v konaní, sp. zn. 2 Obo 76/2007 nekonal v súlade s princípom právnej istoty v zmysle Čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, v dôsledku čoho sme namietali porušenia práva účastníka konania na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Ako sme už uviedli v sťažnosti, s poukazom na Nález Ústavného súdu SR, sp. zn.: III. ÚS 192/06, zo dňa 03. 11. 2006, v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 2 Obo 76/2007 absentuje - napriek skoršie ustálenej judikatúre - akákoľvek relevantná   argumentácia,   resp.   zdôvodnenie,   v   rámci   ktorého   by   sa   Najvyšší   súd   SR vysporiadal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nevynímajúc pritom ani Nález Ústavného súdu SR,   č.   8/1995,   sp.   zn.   PL.   ÚS 13/1997 z 19.   06.   1998,   ktorý uvádza:   „Obsahom vlastníckeho práva   k dlhopisom   sú potom oprávnenia a povinnosti   upravené   v ďalších odsekoch § 24 zákona. Majiteľ dlhopisu (občan) má právo na výplatu menovitej hodnoty a výnosu tohto dlhopisu v zákonom stanovenej dobe splatnosti (§ 24 ods. 4, 6, 7 zákona).“ Vzhľadom   k   vyššie   uvedenému   som   toho   názoru,   že   Ústavný   súd   SR   v   otázke splatnosti dlhopisov FNM zaujal svoje stanovisko v predmetnom Náleze č. 8/1995, sp. zn. PL. ÚS 13/1997.

Záverom   si   dovoľujem   opätovne   poukázať   na   to,   že   podanie   našej   sťažnosti nevyplynulo z rozdielneho výkladu právnej normy, tj. ustanovení zákona č. 92/1991 Zb., ale vyplynulo   z   postupu   Najvyššieho   súdu   SR,   ktorý   bol   v   kontexte   spomenutej   judikatúry Ústavného súdu SR (Nález ÚS SR, sp. zn.: III. ÚS 192/06) nezlučiteľný s princípmi právnej istoty, ako aj právom účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a spravodlivý proces.»Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   č.   k.   KP   8/08-118 z 11. novembra 2008 a právny zástupca sťažovateľky v stanovisku z 28. novembra 2008 k tomuto   vyjadreniu   oznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo zberného spisu najvyššieho súdu ústavný súd zistil tieto skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal pri svojom rozhodnutí v tejto veci.

Žalobou   podanou   23.   decembra   2003   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský   súd“)   sa   sťažovateľka   domáhala   voči   fondu   ako   žalovanému   zaplatenia   sumy 29 249 700 Sk z titulu úrokov z omeškania vzniknutých z dôvodu oneskoreného splatenia menovitej   hodnoty   dlhopisov   vrátane   ich   výnosov   ich   vlastníkom   podľa   zákona č. 92/1991 Zb., t. j. z dôvodu ich splatenia až po 31. decembri 2000, keď bol žalovaný podľa sťažovateľky už v omeškaní.

Podľa názoru sťažovateľky bola lehota splatnosti dlhopisov ustanovená v § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. najneskôr do 31. decembra 2000.

Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 17 Cb 125/03 z 29. októbra 2004 (ďalej len „rozsudok z 29. októbra 2004“) zamietol žalobu sťažovateľky z dôvodu, že podľa jeho právneho názoru lehota splatnosti menovitej hodnoty dlhopisov vrátane výnosov z nich bola stanovená nie do 31. decembra 2000 v zmysle § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb., ale do konca roka 2001 podľa § 24 ods. 11 zákona č. 92/1991 Zb.

Na   základe   sťažovateľkou   podaného   odvolania   najvyšší   súd   svojím   rozsudkom z 28. novembra   2007   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   z 29.   októbra   2004,   pretože   sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu v otázke posúdenia doby splatnosti dlhopisov, t. j. že tieto boli splatné do 31. decembra 2001, a keďže do tejto doby dlhopisy boli splatené, nemohlo   dôjsť   k omeškaniu   žalovaného   a ani   ku   vzniku   nároku   sťažovateľa   na   úroky z omeškania.

Právnym   základom   posudzovaného   súdneho   konania,   ako   to   vymedzila   aj sťažovateľka, bolo „právne posúdenie vzniku omeškania žalovaného,   tj. jeho povinnosť splatiť dlhopisy vrátane výnosov v zmysle § 24 ods. 6, zákona č. 92/1991 Zb. tj. ku dňu 31. 12. 2000, alebo jeho povinnosť splatiť dlhopisy vrátane výnosov v zmysle § 24 ods. 11, zákona č. 92/1991 Zb. tj. v lehote do 31. 12. 2001“.

Podľa   sťažovateľky   ústavný   súd   zaujal   právne   stanovisko   v otázke   splatnosti dlhopisov vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 13/1997 z 19. júna 1998, a to totožné s právnym názorom   sťažovateľky,   keď   v tomto   náleze   uviedol: „Obsahom vlastníckeho   práva k dlhopisom sú potom oprávnenia a povinnosti upravené v ďalších odsekoch § 24 zákona. Majiteľ dlhopisu (občan) má právo na výplatu menovitej hodnoty a výnosu tohto dlhopisu v zákonom stanovenej dobe splatnosti (§ 24 ods. 4, 6, 7 zákona).“

Právny   názor   totožný   s názorom   sťažovateľky   (o   splatnosti   dlhopisov   do 31. decembra   2000)   bol   zaujatý   aj   dovolacím   senátom   najvyššieho   súdu   v spore s obdobným právnym základom v jeho rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 95/2005 z 26. októbra 2006.

Sťažovateľka   už   v priebehu   odvolacieho   konania   vedeného   najvyšším   súdom argumentovala s už uvedeným nálezom ústavného súdu a rozsudkom dovolacieho senátu najvyššieho súdu, ktorý doručila do súdneho spisu.

Podľa   sťažovateľky   sa   najvyšší   súd   v posudzovanom   konaní   a rozhodnutí nevysporiadal   s označeným   nálezom   ústavného   súdu,   ako   ani   rozsudkom   dovolacieho senátu   najvyššieho   súdu,   aj   keď   sám   zaujal   vo   veci   odlišné   stanovisko,   čím „nekonal v súlade s princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy a preto porušil označené práva sťažovateľky“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru a zároveň poukazovala na porušenie princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy prelína aj princíp právnej istoty (ako jeden z prvkov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy), v zmysle ktorého súdy majú v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať rovnako.

K porušeniu uvedených práv malo podľa nej dôjsť tým, že v porovnaní s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 13/1997 z 19. júna 1998 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.   1   Obdo   V   95/2005   z   26.   októbra   2006   v obdobných   veciach   bola   v rozsudku najvyššieho súdu z 28. novembra 2007 odlišne právne posúdená otázka splatnosti dlhopisov fondu.

Ústavný   súd   v prvom   rade   uvádza,   že   neobstojí   argumentácia   sťažovateľky spočívajúca v tom, že podľa jej názoru aj v náleze ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 13/1997 z 19. júna 1998 bol vyslovený právny názor v otázke splatnosti dlhopisov fondu. Takýto právny názor v predmetnom náleze vyslovený nebol a ani výkladom jeho obsahu ho z neho nemožno   vyvodiť,   pretože   uvedené   vylučuje   samotný   predmet   posudzovania   súladu právnych predpisov s ústavou v tomto náleze. Posudzovanie všeobecných právnych otázok v plnej   miere   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov,   a nie   súdu   ústavného,   ktorému prináleží len posúdenie ústavnosti takýchto právnych názorov, avšak nie v konaní o súlade právnych predpisov s ústavou.

Z predložených listinných dôkazov v uvedenej veci ústavný súd zistil, že sťažovateľ už   v rámci   odôvodnenia   odvolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   z   29.   októbra   2004 a v rámci jeho doplnenia poukazoval na odlišné rozhodnutie najvyššieho súdu v skutkovo obdobnej   veci,   konkrétne   na   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   V   95/2005 z 26. októbra 2006, ktorým bola ustálená splatnosť dlhopisov fondu do 31. decembra 2000.

Existenciu   rozdielnej   protichodnej   judikatúry   všeobecných   súdov   v skutkovo obdobných prípadoch, ako je vec sťažovateľky, napokon potvrdil aj najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí otázku splatnosti dlhopisov fondu, ktorá bola právnym   základom   na   posúdenie   nárokov   sťažovateľky,   vyriešil   odlišným   spôsobom, avšak bez toho, aby sa argumentačne v odôvodnení tohto rozhodnutia vyrovnal s inými, resp. odlišnými právnymi závermi vyslovenými v iných rozhodnutiach najvyššieho súdu (sp. zn. 1 Obdo V 95/2005 z 26. októbra 2006).

Podľa   názoru   ústavného   súdu,   pokiaľ   súd   rieši   právnu   otázku   (tú   istú   alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom, bez toho, aby   sa   argumentačne   vyrovnal   so   skoršími   súdnymi   rozhodnutiami,   nekoná   v súlade s princípom   právnej   istoty   v zmysle   čl.   1   ods.   1   ústavy   a môže   tým   porušiť   aj   právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Keďže   to   bolo   tak   aj   v tomto   prípade,   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia nemožno   považovať   za   dostatočné   po   právnej   stránke.   Ústavný   súd   teda   vyslovil,   že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na ktorý sa vzťahujú obdobné právne úvahy).

Ústavný   súd   sa   stotožnil   s názorom   najvyššieho   súdu   uvedeným   tiež   v rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 103/2005, podľa ktorého: «Dovolací súd dospel k záveru, že základnú otázku splatnosti dlhopisov s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. v jeho platnom znení. Ak otázka splatnosti (zročnosti) s týmto obvyklým legislatívnym obsahom, ako to v dovolaní správne naznačuje a prezentuje žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení, potom je logické, že zákon túto otázku nemôže riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení, a to v § 24 ods. 11 cit. zákona...

Teda ak je v tomto ustanovení (§ 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb., pozn.) uvedené, že dlhopis je splatný 31. decembra 2000, potom skutočne zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa ktorého žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred uvedenou dobou splatnosti, t. j. pred 31. decembrom 2000. Teda, ak k tomuto dňu bolo zákonom ustanovené, že dlhopisy sú splatné, potom nemohli byť zároveň aj nesplatné. V tomto zmysle pojem „splatnosť“ je vykladaný už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou a aj praxou takto chápaný.»

Zosumarizujúc, podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. dlhopis fondu bol splatný 31. decembra 2000. Preto, ak fond splatil menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty, počnúc 1. januárom 2001 sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom vzniklo právo na úrok z omeškania. Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr do konca roku 2001 (§ 24 ods. 11 cit. zákona) zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy privatizácie.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   z   28.   novembra   2007   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru,   ústavný   súd   tento   rozsudok   zrušil   (čl.   127   ods.   2   ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. I. M.

Ústavný   súd   úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie a stanovisko k vyjadreniu predsedu krajského súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) v spojení s § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 3 176 Sk za jeden úkon právnej služby krát tri úkony a 3 x 190 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 10 098 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2008