znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 235/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí   senátu 22.   novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a na   ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Košiciach   pod sp. zn. 4 CoE 27/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2007   faxom   a   16.   októbra   2007   poštou   doručená   sťažnosť   Ing.   K.   M.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní vedenom   Krajským súdom   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp. zn. 4 CoE 27/2007.   Sťažnosť   bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. októbra 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor listom z 10. januára 2007 vyčíslil   Okresnému   súdu   Košice–okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   trovy   exekúcie. Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Er   1404/2002   z 22.   januára   2007   bola   exekúcia zastavená   a oprávnený   bol   zaviazaný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   exekúcie   v   sume 2 904 Sk.   Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   odvolanie.   Uznesením   krajského   súdu sp. zn. 4 CoE 27/2007 z 27. júna 2007 bolo uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku o trovách exekúcie potvrdené. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 15. augusta 2007.

Uznesením krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených článkov   ústavy   a dohovoru.   Sťažovateľovi   totiž   nebola   priznaná   odmena   v súlade s vyčíslením,   ktoré podal, a v súlade   so   zákonom. Súd môže preskúmať vyčíslenie trov exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie, ktoré neboli účelne vynaložené. V danej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov boli účelne vynaložené, ale   to,   či   možno   podľa   ustanovenia   §   14   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „tarifa“)   za   počet   hodín   účelne vynaložených   na   exekúciu   považovať   súčet   všetkých   účelne   vynaložených   hodín   bez ohľadu   na   skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola   vykonávaná   v rôznych   dňoch.   Podľa názoru sťažovateľa je povinnosťou všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony v súlade s ich   obsahom, zmyslom   a cieľom.   V tejto   veci   však   krajský   súd potvrdením   uznesenia okresného súdu konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom § 196 zákona č. 233/1999 Z. z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a § 14 tarify. Rovnaký právny názor zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   v rozsudku   sp.   zn.   2   M-Cdo   16/2005.   Preto   uznesenie   krajského   súdu je zjavne   arbitrárne,   pričom   účinok   jeho   interpretácie   a aplikácie   je   nezlučiteľný s označenými základnými právami sťažovateľa.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 CoE 27/2007 s tým, aby bolo uznesenie z 27. júna 2007 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Ďalej požaduje, aby ústavný súd zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.

2. Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 CoE 27/2007-20 z 27. júna 2007 vyplýva, že bolo ním potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 1 Er 1404/2002-11 z 22. januára 2007. Podľa názoru krajského súdu okresný súd rozhodol správne, a to napriek právnemu názoru vyplývajúcemu z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005. Okresný súd odmenu   správne   vyčíslil.   Sčítanie   času   trvania   jednotlivých   úkonov   exekučnej   činnosti presahujúcich jednu hodinu nie je v rozpore s dotknutými právnymi normami a krajský súd sa   prikláňa   k takto   vyčíslenej   odmene.   Z ustanovenia   §   14   ods.   1   tarify,   podľa   ktorej je základná hodinová sadzba 200 Sk za každú aj začatú hodinu, možno vyvodiť iba to, že ak základná hodinová sadzba je 200 Sk, potom táto odmena nepatrí exekútorovi vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena sa určuje za jednotlivé úkony a potom prichádza   do   úvahy   sčítanie   času   trvania   jednotlivých   úkonov   exekučnej   činnosti nepresahujúcich jednu hodinu.

3. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005 z 28. apríla 2006 vyplýva, že   uznesením   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   zo   14.   marca   2005   bola   exekúcia zastavená,   pričom   oprávnenému   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi trovy   exekúcie   v   sume   1   568   Sk.   Z odmeny   vyčíslenej   súdnym   exekútorom   v   sume 2 708 Sk priznal iba 1 568 Sk, lebo bol toho názoru, že súdny exekútor účelne vynaložil na exekúciu iba štyri hodiny. Podľa názoru najvyššieho súdu vychádzajúc z ustanovenia § 14 ods. 2 prvej vety tarify, podľa ktorej základná hodinová sadzba je 200 Sk za každú aj začatú hodinu, možno jazykovým výkladom vyvodiť iba to, že základná hodinová sadzba odmeny súdneho exekútora je 200 Sk za každú, hoci aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti. Táto odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony. Sčítanie času trvania jednotlivých   úkonov   exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu   je   v rozpore s citovanými ustanoveniami. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky a právoplatné uznesenie okresného súdu zrušil.

4. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M-Cdo 7/2006 z 28. mája 2007 vyplýva, že uznesením Okresného súdu Žilina bola exekúcia zastavená, pričom oprávnenému bola uložená   povinnosť   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   v   sume   4   620   Sk. Z odmeny vyčíslenej súdnym exekútorom v sume 6 048 Sk priznal iba 4 620 Sk, lebo bol toho   názoru,   že   za   výkon   exekučnej   činnosti   podľa   počtu   hodín   účelne   vynaložených na exekúciu prislúcha iba odmena vo sume 400 Sk, teda odmena za dve hodiny účelne vynaloženého času. Je preto zrejmé, že Okresný súd Žilina sčítal časy trvania jednotlivých úkonov   exekučnej   činnosti   vyjadrené   v minútach,   pričom   preskúmal   aj   účelnosť   času vynaloženého   súdnym   exekútorom   na   vykonanie   toho-ktorého   úkonu.   Tento   postup súdneho exekútora je podľa názoru najvyššieho súdu správny. Z logického a gramatického výkladu   ustanovenia   §   14   ods.   1   písm.   a)   tarify   vyplýva,   že   pri   výpočte   odmeny sa má zohľadniť počet účelne vynaložených hodín na exekúciu, a nie počet jednotlivých úkonov. Rozhodujúce je časové hľadisko jednotlivých úkonov, teda čas reálne potrebný na ich vykonanie. Bez relevancie je početnosť jednotlivých úkonov. Ak by zákonodarca vychádzal z toho, že základná hodinová sadzba 200 Sk patrí za každú aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti, bol by použil v § 14 ods. 1 písm. a) tarify formuláciu ako v písm. b) tohto ustanovenia. Nestalo sa tak, a preto nie je v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a) tarify sčítanie časového trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu a na základe toho určenie odmeny vo výške podľa ustanovenia § 14 ods. 2 prvej vety tarify. Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu oceňovať samostatne každý úkon exekučnej činnosti, ktorý nie je uvedený v § 15 ods. 1 tarify, výslovne by to vyjadril v § 14 ods. 1 písm.   a)   tarify.   Za   dôvodnú   nemožno považovať ani námietku   neprípustnosti   skúmania účelnosti vynaloženého času na jednotlivé úkony exekučnej činnosti súdov. Práve účelnosť hodín vynaložených na exekúciu je predpokladom na priznanie odmeny exekútora. Trovy exekúcie,   ktoré   má   uhradiť   oprávnený,   určuje   vždy   exekučný   súd,   ktorý   nesie zodpovednosť za ich správnosť. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Výklad príslušných ustanovení tarify uvedený v uznesení krajského súdu je celkom zrejme   jedným   z možných   legitímnych   výkladov,   ktorý   v nijakom   prípade   nemožno považovať ani za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Rovnako treba hodnotiť aj výklad, ktorý presadzuje sťažovateľ.

Podľa zistenia ústavného súdu nie je jednotná v spornej otázke ani rozhodovacia prax senátov najvyššieho súdu, pretože i tieto posudzujú spornú výkladovú otázku dvojakým spôsobom.

Nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (mutatis mutandis I. ÚS 199/07).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2007