znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 235/06-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. D., bytom T., vo veci namietaného porušenia základného práva „na spravodlivý proces, na nestranného sudcu podľa čl. 46 ods. 1“ a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 12 C 258/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2006 doručená sťažnosť   J. D., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného   práva „na   spravodlivý   proces,   na   nestranného   sudcu   podľa   čl.   46   ods. 1“ a základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 258/01.

Sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv v predmetnom konaní, a priznal mu „primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 000 Sk“.

Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného súdu č.   k.   PN-12   C   258/01-186   z 18.   novembra   2005   bolo   vyporiadané   bezpodielové spoluvlastníctvo   manželov   (v   konaní   bol   sťažovateľ   odporcom).   Sťažovateľ   napadol rozsudok   odvolaním   z 13.   januára   2006.   Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd v predmetnom konaní porušil ním označené základné práva.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (...).

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd v napadnutom konaní porušil ním označené základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04).

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o porušení tohto základného   práva   dozvedieť.   Začiatok   zákonnej   lehoty   je   teda   v prípade   tohto   práva vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o jeho   porušení. Posúdenie tejto možnosti je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

Pokiaľ   ide   o konkrétne   okolnosti   rozhodujúce   pre   plynutie   zákonnej   lehoty   na podanie   sťažnosti,   z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   o namietaných skutočnostiach   týkajúcich   sa   postupu   okresného   súdu   sa   sťažovateľ   dozvedel   najneskôr 18. novembra 2005, keď okresný súd vo veci vyniesol rozsudok, resp. 3. januára 2006, keď mu bol   tento rozsudok   doručený. Po tomto dátume sťažovateľ žiadny prieťah   v konaní okresného súdu už nenamietal a ani neuvádza. Predmetnú sťažnosť však ústavnému súdu podal až 28. júna 2006, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Ústavný súd pritom nezistil z obsahu sťažnosti sťažovateľa žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby zákonnú lehotu dvoch mesiacov počítal v danej veci od neskoršieho času, než je čas, keď mu bolo oznámené, resp. doručené uvedené rozhodnutie okresného súdu.

Z týchto   dôvodov   bolo   potrebné   jeho   sťažnosti   v časti   namietajúcej   porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie „i ďalšieho“ základného práva „na spravodlivý proces, na nestranného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy“. Porušenie základného práva na spravodlivý   proces   malo spočívať v zásade   v tom,   že   okresný   súd   plne neprihliadol   na „dôkazový   materiál“ predložený   sťažovateľom.   Z obsahu   odvolania   z 13.   januára   2006 proti prvostupňovému rozsudku je zrejmé, že sťažovateľ sa ochrany svojich práv a aj práva na spravodlivý proces domáhal v rámci ešte neskončeného konania pred odvolacím súdom.

Vychádzajúc z už vyššie citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy („ústavný súd rozhoduje   o sťažnostiach  ...   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“) a skutočnosti, že ochranu označeného základného práva sťažovateľovi poskytne odvolací súd, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde „sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov“.

Vychádzajúc   z vyššie   citovanej   právnej   normy   a skutočnosti,   že   sťažovateľ v priebehu posudzovaného konania nenamietal zaujatosť zákonného sudcu, teda nevyužil iný právny prostriedok, ktorý zákon (Občiansky súdny poriadok) na ochranu jeho práva účinne poskytol, ústavný súd tú časť jeho sťažnosti, v ktorej namietal porušenie základného práva na „nestranného sudcu“ odmietol ako neprípustnú.

V súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   je   predmetom   predbežného prerokovania iba rozhodovanie o návrhu vo vzťahu k základným právam alebo slobodám, porušenie   ktorých   sa   namieta.   Rozhodnutie   o prikázaní   vo   veci   konať,   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a náhrade trov konania nadväzuje na rozhodnutie o vyslovení   porušenia   základných   práv   a slobôd.   Vyššie   uvedené   dôvody   však   viedli k tomu,   že   ústavný   súd   odmietol   celú   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2006