znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 235/03-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 17.   decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. G., zastúpenej advokátom JUDr. Z. H., Advokátska kancelária,   D.   S.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 20/97 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2003 faxom doručená sťažnosť M. G., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Z. H., Advokátska kancelária, D. S., ktorou namietala porušenie jej základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 20/97. Podanie sťažnosti faxom bolo 17. septembra 2003 doplnené doručením jej rovnopisu ústavnému súdu.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   17.   decembra   1997 okresnému súdu návrh na začatie konania o vypratanie bytu. Prvé pojednávanie vo veci okresný   súd   vytýčil   na   9.   september   1999,   čomu   predchádzali   dve   urgencie   právneho zástupcu   sťažovateľky   o   vytýčenie   pojednávania   z   20.   januára   1999   a   1.   júla   1999. V ďalšom   priebehu   konania   okresný   súd   vytýčil   niekoľko   ďalších   pojednávaní,   pričom napríklad   medzi   posledným   pojednávaním   v   roku   2000   (8.   marca)   a   nasledujúcim pojednávaním   (21.   júna 2002)   uplynulo 27   mesiacov.   Dňa 21.   júna   2002   sťažovateľka z dôvodu nových právnych skutočností požiadala okresný súd, aby do konania pribral mesto Dunajská Streda ako odporcu v 4. rade. Dňa 18. novembra 2002 sťažovateľka v zmysle § 17 ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov podala sťažnosť predsedovi okresného   súdu,   v ktorej   namietala   opakovanú   nečinnosť   súdu.   Podpredseda   okresného súdu v odpovedi na sťažnosť z 3. decembra 2002 uviedol, že považuje vzniknuté prieťahy za   odstránené   uskutočnením   pojednávania   21.   júna   2002   a   vytýčením   ďalšieho pojednávania na 4. december 2002. Sťažovateľka uviedla, že „Z predmetného listu vyplýva, že podpredseda okresného súdu uznáva vzniknuté prieťahy v predmetnom konaní, avšak mylne sa domnieva, že vzniknutý prieťah už bol odstránený tým, že vo veci bolo vytýčené pojednávanie“.   Okresný   súd   20.   januára   2003   vo   veci   vyniesol   rozsudok,   v   ktorom sťažovateľke   vyhovel   v   plnom   rozsahu.   Predmetný   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť 17. júla 2003 a stal sa vykonateľným 1. augusta 2003.

Ku včasnosti   podania   sťažnosti   sťažovateľka   o.   i.   uviedla:   „Podstatu,   účel   a cieľ práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa sťažovateľky treba posudzovať v kontexte   s účelom   sťažnosti   podľa   článku   127   Ústavy   SR,   teda   s účelom   toho vnútroštátneho právneho prostriedku nápravy, ktorý má sťažovateľ k dispozícii na ochranu svojho   práva   ešte   dva   mesiace   po   skončení   konania,   resp.   doručení   rozhodnutia.   (...) Z čl. 127 ods. 3 Ústavy SR v spojení s § 56 ods. 4 zákona o Ústavnom súde SR je zrejmé, že sťažnosť, ktorú možno podať v lehote dvoch mesiacov od skončenia konania, môže mať charakter kompenzačného vnútroštátneho právneho prostriedku nápravy proti prieťahom. Podľa sťažovateľky skončením konania poznačeného prieťahmi alebo vykonaním úkonu po uplynutí zákonom stanovenej lehoty sťažovateľ ešte nestráca postavenie poškodeného – poškodeného konaním súdu. (...)“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde)].

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03). Inými slovami to znamená, že ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemôže sa už z tohto dôvodu na základe   sťažnosti   podanej   podľa   čl.   127   ústavy   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok o porušení základného práva zaručeného v ústave alebo v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis I. ÚS 110/03).

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Obdobne to platí aj pre právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS 122/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 34/03).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o porušení tohto základného   práva   dozvedieť.   Začiatok   zákonnej   lehoty   je   teda   v prípade   tohto   práva vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o jeho   porušení. Posúdenie tejto „možnosti“ je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   (v   primeranej   lehote)   je odstránenie   stavu právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného štátneho orgánu (mutatis mutandis I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, I. ÚS 122/03, I. ÚS 167/03, I. ÚS 208/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý, čo sa týka oblasti občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie   výkonu   spravodlivosti   (napr.   PL.   ÚS   25/01).   Rovnako   stabilnou   súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je názor, že účelom predmetnej zákonnej lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je zabezpečiť rovnováhu medzi potrebou ochrany základných práv a slobôd na jednej strane a potrebou ochrany princípu právnej istoty na strane druhej (mutatis mutandis I. ÚS 22/02, I. ÚS 35/02, I. ÚS 188/03).

V   prípade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (v   primeranej lehote) sú však toto právo a princíp právnej istoty v istom zmysle a do istej miery totožné. Totožnosť predmetného práva a princípu právnej istoty je tu totožnosťou predmetu a účelu ochrany poskytovanej ústavným súdom. Inými slovami, ochranou práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   (v   primeranej lehote)   ústavný súd zároveň   chráni jeden konkrétny rozmer princípu právnej istoty; rozmer spočívajúci v nároku účastníka konania na odstránenie stavu právnej neistoty v dobe, ktorá nie je zbytočne, resp. neprimerane dlhá.

S prihliadnutím na uvedené východiská poskytuje ústavný súd ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru zásadne vtedy, ak v čase uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo   (mutatis   mutandis I. ÚS 77/02, I. ÚS 86/02, I. ÚS 213/03).

Ústavný súd konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už bol   odstránený   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľka   nachádzala   pred právoplatným   skončením   príslušného   súdneho   konania,   a   k   porušovaniu   označeného základného   práva   už   nedochádzalo.   Pokiaľ   ide   o   konkrétne   okolnosti   rozhodujúce   pre plynutie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti, z obsahu sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že o namietaných   skutočnostiach   týkajúcich   sa   postupu   okresného   súdu   sa   sťažovateľka dozvedela v deň, keď jej podpredseda okresného súdu listom z 3. decembra 2002 odpovedal na jej sťažnosť z 18. novembra 2002 tak, že považuje vzniknuté prieťahy za odstránené uskutočnením   pojednávania   21.   júna   2002   a   vytýčením   ďalšieho   pojednávania na 4. december 2002, resp. najneskôr 20. januára 2003, keď okresný súd vo veci vyniesol rozsudok.   Po   tomto   dátume   sťažovateľka   žiadny   prieťah   v konaní   okresného   súdu   už nenamietala   ani   neuvádzala.   Predmetnú   sťažnosť   však   ústavnému   súdu   podala   až 16.septembra 2003, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Ústavný súd pritom nezistil v obsahu sťažnosti sťažovateľky žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby zákonnú lehotu dvoch mesiacov počítal v danej veci až odo   dňa   právoplatnosti   rozsudku   okresného   súdu,   t.   j.   od   17.   júla   2003,   tak   ako   to požadovala sťažovateľka.

Z týchto dôvodov bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

Nad rámec uvedeného považuje ústavný súd za vhodné vysloviť sa všeobecnejšie k otázke prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ústavy z hľadiska včasnosti jej podania, ktorou sťažovateľ namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej   lehote   a   zároveň   ju   podá   v   období   medzi   právoplatnosťou   rozhodnutia príslušného štátneho orgánu a uplynutím zákonnej lehoty dvoch mesiacov. Vedie ho k tomu nesprávna sťažovateľkina interpretácia   účelu   tohto   základného   práva   vo   vzťahu k uplatneniu zákonnej lehoty na podanie sťažnosti podľa tohto ustanovenia ústavy. Ústavný súd totiž v tejto súvislosti nikdy nezaujal právny názor, tak ako to naznačuje v sťažnosti sťažovateľka, že skončením konania poznačeného prieťahmi alebo vykonaním úkonu po uplynutí   zákonom   stanovenej   lehoty   sťažovateľ   stráca   postavenie   poškodeného. S prihliadnutím   na   rozhodnutia,   v ktorých   ústavný   súd   konštatoval   porušenie   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru bez ohľadu na skončenie   posudzovaného   súdneho   konania   (pozri   v tejto   súvislosti   napr.   I.   ÚS   3/02, I. ÚS 40/02, I. ÚS 109/02), nemá takýto záver oporu v jeho judikatúre.

Zároveň ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že jeho fakultatívna právomoc priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu a nijakým   spôsobom   nemodifikuje   ani   nerozširuje   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd poskytuje v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote). V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sťažovateľovi, ktorého sťažnosti vyhovie v merite veci, nie je samostatným nárokom   sťažovateľa   na   akési   odškodnenie   za   prípadné   prieťahy   v   konaní   príslušného štátneho   orgánu,   ale   má   len   akcesorickú   povahu.   Satisfakčný   potenciál   rozhodnutia ústavného súdu teda nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným   titulom   pre   domáhanie sa   tejto   ochrany.   Takýmto   titulom   je   len   a   výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty. Inými slovami, meritórne konanie o námietke porušenia práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už bolo doručené právoplatné rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2003