znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 234/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Z. K., zastúpenej advokátom JUDr. Václavom Jaroščiakom, Advokátska kancelária, M. Rázusa 14, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 40/2014 z 29. januára 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 6 C 57/2010 z 21. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014 doručená sťažnosť Z. K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Václavom Jaroščiakom,   Advokátska   kancelária,   M.   Rázusa   14,   Žilina,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 40/2014 z 29. januára 2014 (ďalej len „napadnuté   rozhodnutie“   alebo   „uznesenie   krajského   súdu“)   v   spojení   s   uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 27/2010 z 21. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   uznesením   okresného   súdu   jej   bolo   odňaté oslobodenie od súdnych poplatkov a bolo rozhodnuté o náhrade trov konania štátu v právnej veci sťažovateľky (navrhovateľky) proti odporcom A. J., A. R., M. S., P. S., J. S. a H. S. o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, pretože zastáva názor, že okresný súd sa riadne   nevysporiadal   so   všetkými   hmotnoprávnymi   a   procesnoprávnymi   skutočnosťami uvedenými v odvolaní, čím jej odoprel ochranu vyplývajúcu z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Sťažovateľka   v   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   namietala predovšetkým tieto skutočnosti:

a) či   samotné doručenie   uznesenia okresného   súdu   jej   právnemu   zástupcovi   bolo právne   konformné,   keďže   právne   zastupovanie   advokátom   zaniká   skončením   konania, pričom konanie sa končí právoplatným rozhodnutím vo veci samej,

b) či   okresný   súd   mal   oprávnenie   postupovať   podľa   §   138   ods.   5   Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   a   rozhodnúť   o   odňatí   oslobodenia   od   súdnych poplatkov v období po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej, teda na základe skutočností, ktoré vyplývajú až z právoplatného rozhodnutia vo veci samej,

c) či existuje dôvodná pochybnosť v otázke oprávnenia okresného súdu rozhodovať o povinnosti sťažovateľky v procesnom postavení navrhovateľky nahradiť trovy konania Slovenskej republike v štádiu, keď bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov.

Krajský   súd   sa   podľa   sťažovateľky   v   napadnutom   rozhodnutí,   ktorým   potvrdil uznesenie   okresného   súdu,   s   ktorým   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   a   v   odôvodnení   len poukázal v zmysle § 219 ods. 2 OSP na jeho odôvodnenie, sa jej podstatnými námietkami vôbec nezaoberal a odpovede na ne nevyplývajú ani z prvostupňového rozhodnutia, čím z dôvodu absencie zákonného odôvodnenia rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu bolo porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorými   tento   súd   v   odvolacom   konaní   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o   odňatí oslobodenia od súdnych poplatkov sťažovateľke na základe skutočnosti, že sa v dôsledku uzavretého zmieru medzi navrhovateľkou a odporcami v konaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva   zmenili   jej   pomery,   a   teda   pominuli   dôvody   jej   ďalšieho   oslobodenia od súdnych poplatkov.

Ústavný súd v tejto súvislosti   poukazuje na svoju   doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby   a   právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranu   základného   práva   alebo slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci. Objektívny   postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   bez   riadneho odôvodnenia   a   zodpovedania   podstatných   argumentov   predložených   sťažovateľkou v odvolaní potvrdil uznesenie okresného súdu o odňatí oslobodenia od súdnych poplatkov, v ktorom   okresný súd podľa jej názoru nesprávne aplikoval § 138 ods. 5 OSP, podľa ktorého   priznané   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   súd   za   konania   odníme,   prípadne i so spätnou   účinnosťou,   ak   sa   do   právoplatného   skončenia   konania   ukáže,   že   pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali. Podľa názoru sťažovateľky bolo o veci samej už právoplatne rozhodnuté, a preto nie je v danom prípade aplikácia § 138 ods. 5 OSP opodstatnená.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec bez nariadenia ústneho pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a po prejednaní veci v odvolacom konaní uznesenie okresného súdu v celom rozsahu potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   aj   s   odôvodnením   prvostupňového rozhodnutia,   preto   s   poukazom   na   ust.   §   219   ods.   2   O.s.p.   v   súlade   so   zákonom   sa obmedzuje len na toto konštatovanie. Podľa názoru odvolacieho súdu uznesenie okresného súdu bolo vydané v súlade so zákonom, keď okresný súd práve musel vychádzať z ust. § 138 O.s.p. v spojitosti s § 148 ods. 1 a § 151 ods. 6 O.s.p. V posledne uvedenom ustanovení zákona je zakotvená povinnosť súdu o trovách štátu rozhodnúť aj bez návrhu. Konanie, pokiaľ ide o časť konania o náhrade trov konania nebolo doposiaľ právoplatne skončené, preto mohol prvostupňový súd odňať navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov aj v tomto štádiu konania, ak boli k tomu splnené podmienky požadované zákonom v ust. § 138 O.s.p.“

Pri   hodnotení   uznesenia   krajského   súdu,   aj   v   nadväznosti   na §   219   ods.   2   OSP ústavný   súd   vychádzal   z   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   320/2012),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie konanie   z   hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania   (m.   m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného súdu a v nadväznosti na už citovaný § 219 ods. 2 OSP, ako aj citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného   súdu.   Okresný   súd   vo   svojom   uznesení   v   časti   relevantnej   pre   toto   konanie uviedol:

«Návrhom zo dňa 1.2.2010 sa navrhovateľka domáhala zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva účastníkov konania k nehnuteľnostiam v k. ú. B.

Na návrh navrhovateľky jej súd priznal uznesením zo dňa 2.3.2010, č.k. 6C/27/2010- 34, oslobodenie od súdnych poplatkov.

Uznesením   zo   dňa   3.2.2012,   č.k.   6C/27/2010-192,   súd   schválil   medzi   účastníkmi konania zmier v nasledovnom znení:

„Podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. území B., a to

- k domu súp. č... postavenému na parcele KN-C č... - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1171 m2, evidovanému na LV č... vedenom Správou katastra Žilina, vrátane jeho príslušenstva,   vonkajších   úprav   -   vodovodnej   prípojky,   kanalizačnej   prípojky   k žumpe, vonkajšieho schodiska a spevnených asfaltových plôch; a žumpy,

-   ku   garáži   bez   súpisného   čísla   a   drevárni   postavených   na   parcele   KN-C   č...

-zastavané plochy a nádvoria o výmere 1171 m2,

- k pozemkom evidovaným ako parcela KN-C č... - záhrady o výmere 119 m2 na LV č... vedenom Správou katastra Žilina a parcela KN-C č... - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1171 m2 na LV č... vedenom Správou katastra Žilina, vrátane oplotenia pozemku parcela KN-C č... a oplotenia na juhozápadnej hranici pozemku parcela KN-C č..., sa zrušuje. Podielové   spoluvlastníctvo   k   uvedeným   nehnuteľnostiam   a   ich   príslušenstvu   sa vyporiadava tak, že výlučným vlastníkom týchto sa stáva odporkyňa v rade 3/.

Odporkyňa   v   rade   3/   sa   zaväzuje   na   vyrovnanie   podielu   navrhovateľky   na vyporiadavanom predmete spoluvlastníctva účastníkov zaplatiť navrhovateľke náhradu vo výške 5.300,- EUR, a to:

- v jednej splátke vo výške 1.615,- eur splatnej do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia a

-   v   ďalších   11-tich   pravidelných   mesačných   splátkach   vo   výške   335,-   eur   so splatnosťou do 20. dňa príslušného kalendárneho mesiaca so splatnosťou prvej z nich do 20.   dňa   kalendárneho   mesiaca   nasledujúceho   po   kalendárnom   mesiaci,   v   ktorom   toto uznesenie nadobudne právoplatnosť.

Odporkyňa v rade 3/ nie je povinná na vyrovnanie podielov odporcov v rade 1/, 2/, 4/,5/ a 6/ na vyporiadavanom predmete spoluvlastníctva účastníkov zaplatiť im akúkoľvek náhradu za ich podiel vzhľadom na to, že s týmito sa už v minulosti vyporiadala.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“ Súd zároveň konštatoval, že o trovách štátu sa rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Podľa §138 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“): Na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú. (2) V návrhu musia byť pomery účastníka dokladované a) vyplneným tlačivom, ktorého vzor uverejní   ministerstvo   spravodlivosti   na   svojom   webovom   sídle,   alebo   b)   rozhodnutím o hmotnej núdzi podľa osobitných predpisov.... (5) Priznané oslobodenie súd kedykoľvek za konania odníme, prípadne i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia konania ukáže, že pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali. Podľa § 148 ods. 1 O.s.p.: Štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na   náhradu   trov   konania,   ktoré   platil.   Ak   sú   u   niektorého   účastníka   predpoklady   na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.

Podľa § 151 ods. 6 O.s.p.: O trovách štátu súd rozhodne aj bez návrhu. Súd odňal navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov, nakoľko sa od času, kedy bolo o ňom rozhodnuté, zmenili jej pomery, čo je bez ďalšieho zrejmé z uzavretého zmieru, v ktorom sa účastníci dohodli, že odporkyňa v rade 3/ vyplatí navrhovateľke na vyrovnanie   jej   podielu   k   vyporiadavanému   predmetu   spoluvlastníctva   účastníkov   sumu 5.300,-- EUR. Z toho vyplýva, že i na priek tomu, že navrhovateľka neuposlúchla výzvu súdu a nepredložila vyplnené tlačivo na dokladovanie svojich aktuálnych pomerov, dospel súd k záveru, že pominuli dôvody, aby bola navrhovateľka i naďalej oslobodená od súdnych poplatkov.

Ešte v priebehu konania bolo v prejednávanej veci uznesením zo dňa 18.3.2011, č.k. 6C/27/2010-106, nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva, odvetvia odhad hodnoty nehnuteľností, pozemné stavby. Odporcom v rade 1/ až 6/ bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania v sume 60, - EUR. Znalcovi Ing.   Mariánovi   Petrovičovi   bolo   Uznesením   zo   dňa   2.11.2011,   č.k.   6C/27/2010-168, priznané   znalečné   v   sume   430,89   EUR,   ktoré   bolo   vyplatené   z   preddavkov   zložených odporcami   v   rade   1/   až   6/   vo   výške   360,--   Eur   a   zvyšok   70.89   EUR   z   rozpočtových prostriedkov súdu.

Vzhľadom   na   charakter   a   predovšetkým   výsledok   konania,   keď   súd   žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal, je každá zo sporových strán podieľať sa rovnakým dielom na trovách štátu. Nakoľko odporcovia v rade 1/ až 6/ sa na trovách znaleckého   dokazovania,   resp.   trovách   štátu,   podieľali   sumou   360,--   EUR,   súd   uložil navrhovateľke povinnosť nahradiť štátu zostávajúcu časť 70,89 EUR podľa § 148 ods. 1 O.s.p.»

Uznesenie   okresného   súdu,   a   teda   aj   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   je v podstatnom založené na aplikácii § 138 OSP, ktoré slúži na to, aby v prípade, ak sa zmenia   okolnosti,   z   ktorých   súd   pri   rozhodnutí   o   priznaní   oslobodenia   od   súdnych poplatkov vychádzal, môže oslobodenie rozhodnutím odňať, a to i spätne, pričom dôvodom na odňatie oslobodenia nie je len zmena v hodnotení pomerov účastníka konania alebo zmena názoru súdu na to, či ide o svojvoľné alebo zrejme neúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pokiaľ je teda plne v kompetencii všeobecných súdov zhodnotiť zákonom ustanovené predpoklady na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, je z rovnakého hľadiska   nutné,   aby   všeobecné   súdy   mohli   až   do   právoplatného   skončenia   konania   (aj konanie o náhrade trov konania tvorí súčasť súdneho konania, pozn.) pri zistení nových okolností,   resp.   ich   zmeny,   rozhodnúť   o   odňatí   takéhoto   oslobodenia   aj   so   spätnou účinnosťou.   Pokiaľ   sa   v   priebehu   konania   ukáže,   že   pomery   účastníka   konania neodôvodňujú alebo neodôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov, takéto oslobodenia možno odňať. Obdobne ako pri dokazovaní v občianskom súdnom konaní, keď všeobecný súd v súlade s ustanovením § 132 OSP sám hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to tak jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na to, čo v konaní vyšlo najavo,   rovnako   pri   posudzovaní   skutočností   svedčiacich   pre   odňatie   priznaného oslobodenia od súdnych poplatkov postupuje súd v medziach voľnej sudcovskej úvahy. Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   jednoznačne   vyplýva, že záver o zmene majetkových pomerov oproti stavu, keď bolo o oslobodení od súdnych poplatkov rozhodnuté,   bol   uskutočnený   na   základe   novozistených   skutočností   [vyplatenie   podielu k vyporiadavanému predmetu spoluvlastníctva na základe súdom schváleného zmieru medzi účastníkmi konania (m. m. III. ÚS 267/2012)].

Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu tiež namieta, že krajský súd ako súd odvolací pri jeho odôvodňovaní využil postup podľa § 219 ods. 2 OSP, hoci na to neboli splnené podmienky.

Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   má   podať   jasne   a   zrozumiteľne   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS   209/04).   Všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý   proces   (napr.   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04,   I.   ÚS   117/05).   Povinnosť odôvodňovať   rozhodnutie   však   nemôže   byť ponímaná v   takom   zmysle,   že   je   potrebné vysporiadať sa   s každým   argumentom.   Podľa   rozsudku   ESĽP   vo   veci   Helle v.   Fínsko (sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Normatívnym   vyjadrením   zmyslu   uvedeného   rozhodnutia   ESĽP   vo   veci   Helle v. Fínsko je v slovenskom právnom poriadku práve § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd k citovanému ustanoveniu už konštatoval, že zákonodarcom upravenú fakultatívnu   možnosť   odvolacieho   súdu   obmedziť   sa   v   odôvodnení   potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné   v   záujme   ústavne   konformného   výkladu   (čl.   152   ods.   4   ústavy)   aplikovať   aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 118/2010).

Keďže krajský   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   nedospel   k   iným skutkovým   alebo právnym záverom ako súd prvého stupňa a následne postupom podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, neexistujú   podľa   názoru   ústavného   súdu   relevantné   dôvody   na   to,   aby   ústavný   súd z ústavnoprávneho   hľadiska   akokoľvek   spochybňoval   rozhodnutie   vydané   v   rámci odvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP. Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností možno a je vhodné postupom podľa § 219 ods. 2 OSP zúžiť rozsah odôvodnenia len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je hospodárne a ani účelné,   aby   súd   rozhodujúci   o   odvolaní   uvádzal   tie   isté   dôvody   alebo   aby,   len   inými slovami, vyjadril dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni neúspešný.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu (v spojení s uznesením okresného súdu) a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014