znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 234/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. L., B., zastúpeného advokátom JUDr.   J. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o., v konaní vedenom pod sp. zn. VK 145/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. L. o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. decembra 2012 doručená sťažnosť Ing. Š. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Rozhodcovského   súdu   pri   Slovenskej arbitrážnej komore,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „rozhodcovský   súd“),   v   konaní   vedenom pod sp. zn. VK 145/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   12.   decembra   2008 a 20. novembra 2011 opakovane na rozhodcovskom súde návrh na začatie rozhodcovského konania   o zaplatenie   sumy   16 596,96   €   titulom   zmluvnej   pokuty   za   včas   neuhradené faktúry,   o ktorom   doteraz   rozhodnuté   nebolo,   a to   aj   napriek   viacerým   žiadostiam a sťažnostiam.

Poslednú sťažnosť na odstránenie prieťahov zaslal sťažovateľ rozhodcovskému súdu 16. novembra 2012, na ktorú nereagoval ani meritórne nerozhodol.

3. Sťažovateľ   v   sťažnosti   argumentoval,   že   rozhodcovské   súdy   čiastočne vykonávajú funkcie všeobecného (občianskoprávneho alebo obchodného) súdu. V konaní pred rozhodcovskými súdmi je nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti. Keďže tieto princípy rozhodcovský súd nerešpektuje, sťažovateľ žiadal vyniesť   nález,   v ktorom   bude   konštatované,   že   rozhodcovský   súd   v konaní   vo   veci sp. zn. VK 145/2011   porušuje   práva   garantované   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy, zakazuje   sa   mu   pokračovať   v tomto   porušovaní   a ukladá   sa   mu   povinnosť   zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5. Ústavný   súd   pripomína,   že   podstata   rozhodcovského   konania   spočíva v mimosúdnom   riešení   sporov,   pričom   samotné   rozhodcovské   konanie   je   alternatívou konania   pred všeobecnými   súdmi.   Jeho   významnými   prednosťami   oproti   konaniu   pred všeobecnými súdmi   sú   flexibilita   a   rýchlosť   konania, jeho   neformálnosť a nižšie   trovy konania.   Pri   tomto   konaní   zákon   počíta   s   minimálnymi   zásahmi   všeobecných   súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom   konaní“)   možno   tuzemský   rozhodcovský   rozsudok   napadnúť   žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní   zákonnosti.   Aj   keď   toto   rozhodcovské   konanie   možno   označiť   za   menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje   inak,   subsidiárne   sa   aplikujú   ustanovenia   generálnej   právnej   normy upravujúcej   civilný   proces.   Danou   právnou   normou   je   Občiansky   súdny   poriadok (III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).

6. Podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyplýva   aplikovateľnosť   čl.   46   ods.   1   ústavy na postup   rozhodcovského   súdu   a   všetky   rozhodnutia   vydané   v   rámci   rozhodcovského konania. V tejto súvislosti ústavný súd upriamil svoju pozornosť na charakter a podstatu rozhodcovského   konania.   Jedným   z   predpokladov   založenia   právomoci   rozhodcovského súdu je jeho zmluvný základ (§ 3 zákona o rozhodcovskom konaní). Na základe zmluvy súkromnoprávneho charakteru   alebo rozhodcovskej   doložky sa   strany slobodne a vážne rozhodnú riešiť spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu. Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa strany   dobrovoľne   a   vedome   vzdávajú   práva   na   súdnu   ochranu   vykonávanú prostredníctvom   všeobecných   súdov   a   zverujú   ju   rozhodcovskému   súdu,   ktorý je súkromnoprávnou   osobou,   pretože   ho   nemožno   vzhľadom   na   jeho   účel   a   charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci (m. m. I. ÚS 143/2013).

7. Ústavný súd konštatuje, že strany rozhodcovskej zmluvy si musia byť vedomé možných   negatívnych   dôsledkov   svojho   rozhodnutia   uprednostniť   riešenie   medzi   nimi vzniknutých   sporov   prostredníctvom   súkromnoprávnej   osoby   –   rozhodcovského   súdu pred súdnym orgánom Slovenskej republiky, čím sa ich základné právo na súdnu ochranu v istom zmysle stáva okliešteným rozsahom vyplývajúcim, ako už bolo uvedené, z § 40 zákona o rozhodcovskom konaní.

8. Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodcovské   konanie   nadobúda   verejnoprávny rozmer   až   momentom   meritórneho   rozhodnutia   rozhodcovského   súdu   –   rozsudku, keď právny   poriadok   Slovenskej   republiky   rozhodcovskému   rozsudku   pripisuje vlastnosť vykonateľnosti   a zároveň   je aj exekučným   titulom. Do tohto okamihu je toto konanie   vo sfére   rozhodcovského   súdu   a   má   charakter   súkromnoprávneho   vzťahu (III. ÚS 335/2010).

9. V posudzovanom prípade sťažovateľ napáda postup rozhodcovského súdu, ktorý v jeho veci nekoná bez prieťahov, teda jeho právna vec sa nachádza v štádiu pred vydaním meritórneho   rozhodnutia.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   viaceré   aspekty rozhodcovského konania sú upravené priamo v zákone o rozhodcovskom konaní, z ktorého súčasne vyplýva jeho konsenzuálny základ. Podľa § 26 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie v súlade s pravidlami dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania. Ak sa nedospeje k dohode o pravidlách, rozhodca pripravuje a vedie konanie podľa svojej úvahy, vždy však tak, aby sa skutkový stav zistil úplne, rýchlo a hospodárne. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia stály rozhodcovský súd   pripravuje   a   vedie   rozhodcovské   konanie   podľa   svojho   rokovacieho   poriadku. Vzhľadom na uvedený zmluvný základ vedenia rozhodcovského konania, a teda jeho rýdzo súkromnoprávny   charakter,   je   vylúčená   možnosť   ústavného   súdu   zasiahnuť do   vedenia rozhodcovského konania, a poskytnúť tak ochranu sťažovateľom označeným právam.

10. Za   takejto   situácie   nemožno   považovať   za   náležité   ani   odvolávanie sa sťažovateľa na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 162/2011 z 31. mája 2011, keď uvedeným   rozhodnutím   bol   riešený   prípad   s   iným   skutkovým   a   právnym   základom, a to najmä   s   prihliadnutím   na   štádium   konania,   v   ktorom   sa   právna   vec   sťažovateľa v súčasnosti nachádza.

11. Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 143/2013).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013