znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 234/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., Ž,, zastúpenej advokátkou JUDr. M. B., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 17 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a   čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 145/2011 zo 16. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2012 doručená sťažnosť B. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. B., Ž., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 17 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   6   Cdo   145/2011   zo   16. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie zo 16. novembra 2011“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   spolu   s   ďalšími   žalobcami 20. decembra   2001   podala   na   Okresnom   súde   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu o určenie, že v nej bližšie identifikované nehnuteľnosti (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“) patria v polovičných podieloch do dedičstva po poručiteľoch J. M. (ďalej len „poručiteľ“) a K. M., rod. J. (ďalej len „poručiteľka“; spolu len „poručitelia“), proti žalovaným Ž. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a M. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“, spolu len „žalovaní“).

Okresný súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom č. k. 4 C 34/02-289 z 31. marca 2008 (ďalej len „rozsudok z 31. marca 2008“) tak, že návrh v celom rozsahu zamietol z toho dôvodu, že „na strane žalobcov v 2. až 11. rade ako právnych nástupcov neb. F. M., rod. S. nie je daný naliehaný právny záujem podľa § 80 písm. c) Obč. súd. por. na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva“ po poručiteľoch, pretože neboli ich zákonnými dedičmi. Sťažovateľka s týmto záverom okresného súdu s ohľadom na to, že právni predchodcovia žalobcov v 2. až 11. rade boli zákonní dediči po poručiteľoch, nesúhlasí.

Zamietnutie   žaloby   proti   sťažovateľke   okresný   súd   odôvodnil   tým,   že   žalovaní nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam z titulu vydržania s poukazom na § 129,   §   130   a   §   134   Občianskeho   zákonníka,   nerešpektujúc   pritom   jeho   prechodné a záverečné ustanovenia najmä § 868.

Závery okresného súdu týkajúce sa sťažovateľky by mohli obstáť jedine v prípade, pokiaľ by žalovaných nebola vyzvala na usporiadanie vzájomných vzťahov týkajúcich sa sporných nehnuteľností osobitnou výzvou z 18. decembra 2001 a žalobou na okresnom súde 20. decembra 2001. S ohľadom na to žalovaní nemohli podľa sťažovateľky nadobudnúť vlastnícke   právo   k   sporným   nehnuteľnostiam   vydržaním.   Na   základe   sťažovateľkou podaného   odvolania   Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom č. k. 5 Co 253/2008-362 z 25. augusta 2008 zrušil rozsudok okresného súdu z 31. marca 2008 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie pre neúplné zistenie skutkového stavu veci, nevykonanie potrebných dôkazov na zistenie rozhodujúcich skutočností a nedostatočného spôsobu   vyhodnotenia   naplnenia   podmienok   vydržania   vlastníckeho   práva   žalovaných (dobromyseľnosti žalovaných).

Okresný súd v predmetnej veci rozhodol opätovne rozsudkom č. k. 4 C 34/2002-403 z 30. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok z 30. novembra 2009“). Krajský súd v tejto veci rozhodol   okrem   iného   aj   na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľkou   rozsudkom č. k. 5 Co 148/2010-466 z 25. januára 2011 (ďalej len „rozsudok z 25. augusta 2011“) tak, že rozsudok okresného súdu z 30. novembra 2009 v celom rozsahu potvrdil.

V   odvolaní   z   18.   februára   2010   sťažovateľka   spolu   s   ďalšími   žalobcami   podali okresnému súdu návrh, aby krajský súd v tejto veci pripustil dovolanie podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože v tejto veci ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho významu. V odôvodnení rozsudku z 25. januára 2011 krajský súd vo vzťahu k tomuto návrhu konštatoval, že „nevzhliadol dôvod pre pripustenie dovolania“, a taktiež poukázal na skutočnosť,   že v návrhu nebola špecifikovaná otázka vzťahujúca sa na rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Sťažovateľka   následne   19.   apríla   2011   podala   dovolanie   na   najvyšší   súd,   ktoré odôvodnila tým, že postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnom konaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže ich rozhodnutia (rozsudok okresného súdu z 30.   novembra   2009   a   rozsudok   krajského   súdu   z   25.   januára   2011)   sú „nezákonné a nespravodlivé, bez opory v platnej právnej úprave a v zistených skutkových okolnostiach“, a taktiež s ohľadom na skutočnosť, že v obdobnej právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 34/2002, neskôr vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 9 Co 259/2009 najvyšší súd na základe podaného dovolania dospel k záveru, že postupom krajského súdu v tejto veci bola sťažovateľke i ďalším žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom.Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 145/2011 zo 16. novembra 2011 (doručeným sťažovateľke 17. januára 2012) jej dovolanie odmietol. Ako dôvod odmietnutia dovolania sťažovateľky najvyšší súd uviedol, že „nezistil existenciu žiadneho dôvodu obsiahnutého v ust. § 237a-e, g Obč. súd. por. a taktiež, že nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie o dovolaní ani s poukázaním na ust. § 237 písm. f) Obč. súd. por., ako som uvádzala vo svojom   dovolaní,   pretože   podľa   jeho   názoru   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový stav, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 115/03 z 3. 7. 2003“.

V   rámci   svojej   argumentácie   sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že «Najvyšší   súd   SR v odôvodnení svojho uznesenia č. k. 2Cdo 91/2010 zo dňa 31. 3. 2011 konštatuje, že dospel k záveru, že „svojim postupom odporca porušil naše právo na spravodlivý súdny proces, nakoľko   svoje   rozhodnutie   nečakane   založil   na   iných   právnych   záveroch   o   dôvode neexistencie   naliehavého   právneho   záujmu,   mňa   ako   navrhovateľky   a   spol.   na požadovanom určení než súd 1. stupňa.“ I keď sa dovolací súd následne nezaoberal mojimi ďalšími námietkami, uvedenými v dovolaní, poukazujem na tú skutočnosť, že ďalší postup odporcu v 1. rade, pokiaľ ide o konanie vedené pod č. k. 6Cdo 145/2011, v ktorom bolo rozhodnuté   uznesením   zo   dňa 16.   11.   2011,   ktorým   sa   moje   dovolanie   odmietlo,   došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivý súdny proces, pretože ak je právo na dovolanie zakotvené   v   právnom   poriadku,   požíva   ústavnú   ochranu.   Pokiaľ   odporca   v   2.   rade vo výrokovej časti svojho rozsudku nerozhodol o tom, či pripúšťa alebo nepripúšťa možnosť podania dovolania, mám za to, že v súlade s ust. § 237 písm. f) Obč. súd. por., právo na podanie dovolania mi vyplýva priamo z platnej právnej úpravy, pretože v tomto ustanovení je   uvedené,   že je   možné   podať   dovolanie   voči   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu. Pokiaľ odporca v 1. rade v uznesení č. k. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16. 11. 2011 udáva, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ust. § 238 Obč. súd. por., takýto výklad právnej úpravy je reštriktívnym poňatím prípustnosti a dôvodnosti dovolania a zamieňanie si týchto pojmov v odôvodnení tohto uznesenia Najvyššieho súdu SR je zásahom do práva na súdnu ochranu a porušením môjho práva na spravodlivý súdny proces.». Sťažovateľka poukázala na §   243d   OSP   a následne   dôvodila,   že podľa   jej   názoru „aj   nariadenie   dokazovania v určitom smere dôležité pre vyriešenie právnej otázky, je relevantné na posúdenie, či nižšie postavený   súd   rešpektoval   názor   Najvyššieho   súdu   SR,   či   zameranie   dokazovania   bolo naozaj také, aby sa vyriešila dôležitá právna otázka. V tejto súvislosti poukazujem na tú skutočnosť, že pri takomto postupe by Najvyšší súd SR – odporca v 1. rade nemal skúmať iba formálnu stránku prípustnosti dovolania, ale zaoberať sa meritórne vecou, či napadnuté rozhodnutie je vecne a právne správne a z tohto dôvodu posúdiť, či podanie dovolania je dôvodné s poukazom na ust. § 242 a nasl. Obč. súd. por. Vzhľadom k tomu, že odporca v 1. rade   takýmto   spôsobom   nepostupoval,   mám   za   to,   že   došlo   k   porušeniu   mnou označovaných základných práv pokiaľ moje dovolanie odmietol.“.

Uznesením najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011, ako aj rozsudkom krajského súdu   z   25.   januára   2011   došlo   podľa   sťažovateľky   k   porušeniu   jej   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 17 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   taktiež   poukázala   na   právny   záver   krajského   súdu   uvedený   v   jeho rozsudku z 25. januára 2011, podľa ktorého žalovaní splnili všetky podmienky vydržania tak,   ako   sú   uvedené   v   §   129,   §   130   a   §   134   Občianskeho   zákonníka,   a   u   žalobcov v 2. až 11. rade nie je daný naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) OSP na určenie, že do dedičstva po poručiteľoch patria sporné nehnuteľnosti. Uvedený právny záver je podľa nej v rozpore s ustálenou súdnou praxou a v rámci jeho odôvodnenia v rozsudku krajského súdu   z   25.   januára   2011 „absentuje   zdôvodnenie   dobromyseľnosti“ žalovaných   počas plynutia lehoty potrebnej na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním s poukazom na znenie novely Občianskeho zákonníka, a to zákona č. 509/1991 Zb., ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník, k § 868 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „pokiaľ ďalej   nie   je   uvedené   inak,   spravujú   sa   ustanoveniami   tohto   zákona   aj   právne   vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov“. Krajský súd sa však v rámci odôvodnenia svojho rozsudku z 25. januára 2011 odvoláva iba na § 872 ods.   6   Občianskeho   zákonníka,   ktorý   sa   ale   vzťahuje   iba   na   fyzické   osoby,   pričom v preskúmavanej   veci   sú   na   strane   žalovaných   výlučne   právnické   osoby   a sporné nehnuteľnosti – pozemky „nespĺňali podmienky pre to, ako to bolo prípustné podľa platnej právnej úpravy do 31. 12. 1991“. V dôsledku uvedeného bola rozsudkom krajského súdu z 25. januára 2011 priznaná intenzívnejšia ochrana práv žalovaným, ktorí sú zapísanými vlastníkmi sporných nehnuteľností.

Právny záver krajského súdu týkajúci sa neexistencie naliehavého právneho záujmu na podaní uvedenej žaloby u žalobcov v 2. až 11. rade bol podľa sťažovateľky „vyvrátený ust.   §   92   Obč.   súd.   por.   a   ustálenou   súdnou   praxou“. V   tejto   súvislosti   sťažovateľka poukázala na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 56/2003, sp. zn. 3 Cdo 21/2000, „č. k. ZSP č. 51/1996 – § 126, § 868, § 872, § 18 zákona č. 283/1992 Zb.“.

V závere svoje argumenty smerujúce proti rozsudku krajského súdu z 25. januára 2011 zhrnula takto: „odvolací súd – odporca v 2. rade nepostupoval správne najmä pri tom, keď v odôvodnení svojich rozhodnutí priznáva procesným stranám na strane žalovaných väčšiu právnu ochranu ako na strane žalobcov a taktiež v odôvodnení svojich rozhodnutí uvádza právny názor, ktorý bol prekonaný ustálenou súdnou praxou na základe, ktorej je možné   sa   domáhať   určenia   vlastníckeho   práva   podľa   všeobecnej   právnej   úpravy uzákonenej v príslušných ustanoveniach hmotného práva, teda § 126 Obč. zák. a na strane mňa ako jednej zo žalobcov je i naliehavý právny záujem na takomto určení v súlade s ustanovením § 80 písm. c), Obč. súd. por. nakoľko som žalobu podala v lehote stanovenej ustanoveniami   hmotného   práva   a   pred   podaním   tejto   žaloby   som   sa   osobitnou   výzvou zo dňa 18. 12. 2001 u žalovaných v 1. – 2. rade sa domáhala usporiadania vzájomných vzťahov   a   žalobu   som   podala   pred   uplynutím   10   ročnej   lehoty   stanovenej   zákonom na nadobudnutie vlastníckeho práva nehnuteľností vydržaním právnickými osobami, ktoré z týchto dôvodov nemohli byť dobromyseľné.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhla   ústavnému   súdu,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jej základné práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 17 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru boli uznesením najvyššieho   súdu   zo   16.   novembra   2011   porušené,   zruší   uvedené   uznesenie   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   z   25.   januára   2011   a   vec   vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie konanie a zaviaže najvyšší súd zaplatiť jej trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažovateľka namietala, že jej základné práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 17 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru boli porušené uznesením najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011. K porušeniu uvedených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že

- postupom   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   tejto   veci   jej   bola   odňatá možnosť   konať   pred   súdom,   pretože   rozsudok   okresného   súdu   z   30.   novembra   2009 a rozsudok krajského súdu z 25. januára 2011 „sú nezákonné a nespravodlivé, bez opory v platnej právnej úprave a v zistených skutkových okolnostiach“,

- v   rozsudku   krajského   súdu   z   25.   augusta   2011   absentuje   zdôvodnenie dobromyseľnosti žalovaných pri vydržaní sporných nehnuteľností,

-   súdmi   zúčastnenými   na   rozhodovaní   v   tejto   veci   bola   priznaná   vyššia   miera ochrany práv žalovaným ako sťažovateľke,

- najvyšší súd v obdobnej veci v uznesení sp. zn. 2 Cdo 91/2010 z 31. marca 2011 dospel k inému právnemu záveru pri hodnotení naplnenia dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ako vo svojom uznesení zo 16. novembra 2011,

- najvyšší súd na základe dovolania sťažovateľky jej vec nepreskúmal meritórne, ale zaoberal sa len dôvodmi jej prípustnosti.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha   (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit   (III.   ÚS   235/05,   II.   ÚS   103/08,   I.   ÚS   316/09,   II.   ÚS   154/09,   I.   ÚS   98/2011, IV. ÚS 174/2011).

Vzhľadom na to, že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou, svojou sťažnosťou napadla iba uznesenie najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011, mohol sa ústavný   súd   zaoberať   jej   námietkami   týkajúcimi   sa   iných,   sťažnosťou   nenapadnutých rozhodnutí   všeobecných   súdov   (v   tomto   prípade   najmä   rozsudku   krajského   súdu z 25. januára   2011),   iba   v   tom   rozsahu,   v   akom   sa   tieto   námietky   zároveň   týkali   aj uvedeného uznesenia najvyššieho súdu.

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri výklade   a   aplikácii   ustanovenia   §   237   OSP,   ktoré   vymedzuje   podmienky   prípustnosti dovolania. Podľa sťažovateľky najvyšší súd nesprávne odmietol podané dovolanie, hoci boli splnené podmienky § 237 písm. f) OSP. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd v napadnutom uznesení neodstránil pochybenia, ktorých sa predtým dopustil okresný súd a krajský súd, keď dovolanie ako neprípustné odmietol.

Ústavný   súd   musel   preto   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   posúdiť, či uznesením   najvyššieho   súdu   zo   16.   novembra   2011   mohlo   v   danom   prípade   dôjsť k takému   závažnému   pochybeniu   zo   strany   najvyššieho   súdu,   ktoré   by   signalizovalo možnosť   vysloviť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   porušenie   sťažovateľkou označených práv.

V odôvodnení svojho uznesenia zo 16. novembra 2011 najvyšší súd okrem iného uviedol: „Keďže v preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom vo výroku svojho rozhodnutia nevyslovil prípustnosť   dovolania,   ani   nebolo   potvrdené   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   ktorým vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. O. s. p., a vo veci samej dosiaľ nebolo dovolacím súdom vydané rozhodnutie, ktoré by bolo pre odvolací súd záväzné, je nesporné, že prípustnosť dovolania žalobkyne 1/ z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. vyvodiť nemožno.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1,   veta   druhá   O.   s.   p.,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p...

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s ohľadom na námietky žalobkyne 1/ uvedené v dovolaní   osobitne   zameral   na   otázku,   či   konanie   nie   je   postihnuté   vadou   uvedenou v ustanovení   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.,   t.   j.   vadou   spočívajúcou   v   odňatí   možnosti   tejto účastníčke konať pred súdom...

Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom nebolo takouto vadou postihnuté.“

K argumentácii sťažovateľky týkajúcej sa skutočnosti, že krajský súd založil svoj rozsudok z 25. januára 2011 na iných skutkových a právnych dôvodoch než okresný súd (v tejto súvislosti sťažovateľka poukázala aj na závery uvedené v uznesení najvyššieho súdu sp.   zn.   2   Cdo   91/2010   z   31.   marca   2011,   v   ktorej   podľa   nej   najvyšší   súd   rozhodoval v obdobnej veci), bolo v odôvodnení uznesenia zo 16. novembra 2011 uvedené: «Najvyšší súd Slovenskej   republiky   nezistil,   že   by   odvolací   súd   svojím   nesprávnym   procesným postupom znemožnil žalobkyni 1/ realizáciu procesných práv priznaných   jej   procesným predpisom.   Vo   vzťahu   k   žalobkyni   1/   nedošlo   postupom   odvolacieho   súdu   k   odňatiu možnosti   pred   ním   konať   z   dôvodu,   že   svoje   rozhodnutie   „nečakane“   založil   na   iných právnych záveroch než súd prvého stupňa. Odvolací súd vychádzal z rovnakých úsudkov a dospel k rovnakému právnemu záveru, ako súd prvého stupňa. Potvrdil rozhodnutie súdu, pričom   sa   stotožnil   s odôvodnením   prvostupňového   rozsudku,   tak   ako   mu   to   umožňuje ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. V žiadnej časti sa od záverov okresného súdu neodchýlil, skutkové zistenia i právne posúdenie veci prvostupňovým súdom považoval za správne, pričom sa osobitne vyporiadal s námietkami žalobcov uvedenými v odvolaní, ale v ničom neposudzoval prejednávanú vec inak ako súd prvého stupňa. Samotná dovolateľka v rámci svojej rozsiahlej argumentácie v mimoriadnom opravnom prostriedku neuviedla odlišnosti medzi odôvodneniami rozhodnutí súdov nižších stupňov. V rozhodnutí odvolacieho súdu preto nešlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu procesných práv žalobkyne   1/   skutkovo   a   právne   argumentovať   ohľadne   právneho   posúdenia,   prípadne vyjadriť sa podľa § 118 ods. 3 O. s. p. Dovolací súd poznamenáva, že táto dovolacia námietka   nedostatku   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   bola   do   dovolania   nenáležite   bez prihliadnutia   na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   zrejme   prevzatá   z   iného   dovolania, z dovolania podaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. októbra 2009 sp. zn. 9 Co 259/2009, vydanému v inej právnej veci Okresného súdu Žilina vedenej pod sp. zn. 7 C 34/2002.

Pokiaľ   žalobkyňa   1/   tvrdí,   že   rozsudok   odvolacieho   súdu   je   nepreskúmateľný, a vyvodzuje   z   toho,   že   absenciou   riadneho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   jej   bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p., dovolací súd pripomína, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces“.   Dovolací   súd   považuje za potrebné   v   tejto   súvislosti   upozorniť   aj   na   uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva   na   súdnu   ochranu   v   občianskom   súdnom   konaní   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   je   právo   na   odôvodnenie,   ktorého   štruktúra   je   rámcovo   upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia v   opravnom konaní však   nemá   odpovedať   na   každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam   pre   rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Podľa dovolacieho   súdu   nemožno   naostatok   opomenúť,   že   zákonom   č.   384/2008   Z.   z.,   ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O. s. p. doplnený okrem iného   odsekom   2,   podľa   ktorého,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody...

Preskúmaním   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah   vychádzal   pri   závere,   že   žalobcom   nemožno   priznať   vlastnícke   právo,   ktoré bezpochyby   patrí   žalovaným.   Dostatočne   vysvetlil,   prečo   nemožno   určiť,   že   predmetné nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po   právnych   predchodcoch   žalobcov.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne 1/. Dovolací   súd   nezistil   ani   existenciu   žiadneho   ďalšieho   dôvodu   obsiahnutého v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až e/ a g/ § 237 O. s. p. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.

Námietky   žalobkyne   1/,   ktorými   vytýka   odvolaciemu   i   prvostupňovému   súdu existenciu tzv. inej vady a omyl pri aplikácii práva, treba považovať za dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p., ktoré však sami osebe prípustnosť dovolania nezakladajú.   Skutočnosť,   že   by   konanie   bolo   postihnuté   tzv.   inou   vadou,   resp.   že   by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením   dovolania   za   predpokladu,   ak   je   toto   prípustné,   nie   však   dôvodom   jeho prípustnosti   podľa   §   236   a   nasl.   O.   s.   p.   Dovolanie   je   v   ustanoveniach   Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné vady   konania   v   zmysle   §   237   O.   s.   p.   neboli   dovolacím   súdom   zistené,   Najvyšší   súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne 1/ v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný   prostriedok   neprípustný,   odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   na   posúdenie   prípustnosti   dovolania   je   zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).

Podľa   uznesenia   najvyššieho   súdu   zo   16.   novembra   2011   nezakladali   námietky uplatnené sťažovateľkou v dovolaní vrátane tých, ktoré sa týkali nesprávneho právneho posúdenia veci či nedostatočného zistenia skutkového stavu, prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 1 písm. b) a c) OSP majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá síce dovolanie odôvodňuje, ale sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.

Najvyšší   súd   sa   dostatočným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými   námietkami sťažovateľky v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania (bez toho, aby posudzoval   správnosť   skutkových   alebo   právnych   záverov   krajského   súdu).   Uznesenie najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011 nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, práve naopak,   obsahuje   dostatok   presvedčivých   dôvodov   na   svoj   výrok.   S   väčšinou zo sťažovateľkou   ako   dovolateľkou   uplatnených   námietok   sa   najvyšší   súd   vysporiadal jednotlivo   a   zrozumiteľne.   Argumentácia   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu   k   zvyšnej   časti námietok sťažovateľky obsiahnutých v sťažnosti (namietané nesprávne právne posúdenie veci, či už vo vzťahu k tvrdenej neexistencii naliehavého právneho záujmu žalobcov v 2. až 11. rade na uplatnenom určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, neexistencia posúdenia dobromyseľnosti vydržania sporných nehnuteľností žalovanými, resp. naplnenia podmienok   vydržania   sporných   nehnuteľností   žalovanými)   zjavne   vyplýva   z   časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011 týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne zisteného skutkového stavu a hodnotenia dôkazov, ktoré môžu predstavovať iba také vady konania, ktoré samy osebe nezakladajú prípustnosť dovolania.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej   činnosti   uviedol, že vada konania podľa § 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS   261/06).   Ústava   však   neupravuje,   aké   dôsledky   majú   prípady   porušenia   práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi,   ani   neustanovuje   predpoklady   ich   možnej   nápravy   v   opravnom   konaní.   Bližšiu úpravu   ústavou   garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu   obsahuje   Občiansky   súdny poriadok,   ktorý   predpokladá   aj   možnosť   vzniku   procesných   pochybení   v   občianskom súdnom   konaní.   V   nadväznosti   na   podstatu,   význam   a   procesné   dôsledky   pochybení upravuje tento procesný   kódex   aj podmienky, za ktorých   možno procesné   nesprávnosti napraviť   v   dovolacom   konaní.   S   niektorými   najzávažnejšími,   taxatívne   vymenovanými procesnými   vadami,   ktoré   zakladajú   tzv.   zmätočnosť,   spája   Občiansky   súdny   poriadok priamo   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237,   pričom   vady   tejto   povahy   sú   zároveň   aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky   súdny   poriadok   význam, avšak –   na rozdiel od taxatívne   vymenovaných   vád   –   (len)   v   tom   zmysle,   že   ich   považuje   za   relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá.

So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (II. ÚS   261/06,   I.   ÚS   393/08   a   I.   ÚS   342/2010)   treba   dodať,   že   je   vždy   vecou individuálneho   posúdenia   v   každom   jednotlivom   prípade,   aké   dôsledky   majú   procesné nedostatky,   ku   ktorým   došlo   v   postupe   súdov   v   rámci   občianskeho   súdneho   konania (II. ÚS 148/09).   Keďže   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorým   možno výnimočne   (len   v   osobitne   zákonom   ustanovených   prípadoch)   napadnúť   právoplatné rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   už   nadobudlo   atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a záujmu na ochrane právnej istoty ako ústavného princípu vyplývajúceho z čl. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov   tak,   aby   boli   zachované   označené   základné   práva   (m.   m.   II.   ÚS   148/09, IV. ÚS 481/2011).

Najvyšší   súd   preto   v   okolnostiach   danej   veci   nemohol   brať   na   zreteľ   len sťažovateľkou zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom   právnej   istoty   vyplývajúcim   z   čl.   1   ods.   1   ústavy,   ktorý   bol   vyjadrený právoplatnými   rozsudkami   okresného   súdu   z   30.   novembra   2009   a   krajského   súdu z 25. januára   2011.   Najvyšší   súd   pri   riešení   otázky   prípustnosti   podaného   dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo sťažovateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 25. januára 2011 (ako aj okresného súdu) nevykazoval podľa jeho názoru znaky odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Z priložených príloh totiž vyplýva, že krajský súd stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy aplikované na prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP).

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   vzhľadom   na   viazanosť petitom sťažnosti mohol preskúmať iba to, či, resp. v akom rozsahu najvyšší súd porušil napadnutým   uznesením   tie   základné   práva,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   namietala. Nemohol   sa   preto   vecne   zaoberať   námietkami   sťažovateľky,   ktoré   smerovali   proti nedostatočne zistenému skutkovému stavu alebo nesprávnym právnym názorom okresného súdu   a   krajského   súdu   (napríklad   nesprávne   právne   posúdenie   existencie   naliehavého právneho   záujmu   na   uplatnenom   určení   či   otázka   naplnenia   podmienok   vydržania žalovanými).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založené   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   zo   16.   novembra   2011   odmietajúce dovolanie   sťažovateľky   z dôvodu   jeho neprípustnosti,   ako   aj celé   jeho odôvodnenie   sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými. Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka namietala aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 17 ods. 1 listiny (oprávnenia spojené so slobodou prejavu a právom na informácie), ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru (sloboda prejavu), avšak spôsob, akým malo dôjsť k ich porušeniu, osobitne neodôvodnila. Ústavný súd dospel k záveru, že medzi uznesením najvyššieho súdu   zo 16. novembra 2011 a obsahom základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, čl. 17 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru označených   sťažovateľkou   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol podľa § 25 ods. 2 tohto zákona ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012