znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 234/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009 predbežne prerokoval návrh Ing. T. D., N., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/01/09-K z 22. apríla 2009, za účasti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. T. D. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 24. júla 2009 doručený   návrh   Ing.   T.   D.,   N.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   na   preskúmanie   rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej aj „výbor“) sp. zn. VP/01/09-K z 22. apríla 2009 (ďalej len „namietané rozhodnutie“), za účasti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií.

Z návrhu   a jeho   príloh   vyplýva,   že namietaným   rozhodnutím,   ktoré   bolo navrhovateľovi   doručené   22.   júna   2009,   mu   výbor   uložil   pokutu,   pretože   ako   verejný funkcionár, riaditeľ štátneho podniku H. B., porušil povinnosť podať v ustanovenej lehote oznámenie   podľa   čl. 7   ods. 1   ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z.   o ochrane   verejného záujmu   pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v znení   ústavného   zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“).

Pokutu výbor stanovil podľa čl. 9 ods. 10 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu   na   sumu   723,03   €.   Navrhovateľ   uviedol,   že   namietané   rozhodnutie   považuje „za veľmi tvrdé voči mojej osobe a mojej rodine, nakoľko som uvedené ustanovenie zákona neporušil   zámerne,   svojim   konaním   som   nespôsobil   žiadnu   ujmu   SR   pri   výkone   svojej funkcie a taktiež som nespôsobil žiadnu škodu finančného alebo materiálneho charakteru. Obsah majetkového priznania, ktoré bolo predložené zodpovedá skutočnosti, to znamená, že som sa neskorým podaním nesnažil zmariť alebo zámerne oddialiť podanie informácií o majetkových pomeroch mojej osoby a majetkových pomeroch mojej rodiny.“.

K dôvodom oneskoreného podania oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona navrhovateľ uviedol: „Do funkcie riaditeľa H. B., š. p. som bol vymenovaný dňa 1. 11. 2008. Bol som si vedomý povinnosti vyplývajúcej z citovaného zákona. Uvedenú povinnosť som   si   splnil   dňa   28.   11.   2008,   avšak   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   som   ako   verejný funkcionár   podával   uvedené   priznanie   prvýkrát,   omylom   som   uvedené   hlásenie   zaslal na osobný   úrad   MŽP   SR   poštou.   Myslel   som,   že   uvedené   priznanie   je   nutné   zaslať na osobný úrad MŽP SR, ktoré je zakladateľom H., š. p. Až následne som bol upozornený, že   uvedenú   povinnosť   si   treba   splniť   voči   Výboru   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   NR   SR. Obratom som tak vykonal. Bohužiaľ tak sa stalo, že som nedodržal termín, ktorý mi ukladal povinnosť predložiť priznanie do 30 dní.“

Navrhovateľ   ústavný   súd   v uvedenej   veci   požiadal,   aby   preskúmal   napadnuté rozhodnutie a následne ho zrušil.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľa konštatoval, že jeho právomoc   preskúmavať   rozhodnutia   výboru   vo   veciach   ochrany   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov je založená čl. 10 ods.   2 ústavného zákona, pričom navrhovateľ ako riaditeľ štátneho podniku H. B. je verejným funkcionárom podľa čl. 2 ods. 1 písm. zc) ústavného zákona, a teda osobou oprávnenou podať návrh na začatie konania o preskúmanie rozhodnutí výboru.

Z návrhu   navrhovateľa   a jeho   príloh   vyplýva,   že   napadnuté   rozhodnutie   bolo navrhovateľovi doručené 22. júna 2009, pričom svoj návrh doručil ústavnému súdu 24. júla 2009 (na poštovú prepravu bol podaný 21. júla 2009), t. j. v lehote ustanovenej v čl. 10 ods. 2   ústavného   zákona.   Z toho   vyplýva, že   návrh   bol   podaný   v zákonom   ustanovenej lehote.

Po uvedených zisteniach sa ústavný súd sústredil na skúmanie, či návrh navrhovateľa nie je zjavne neopodstatnený.

Z   ustanovenia   § 73b   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   čl. 10   ods. 2 ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   vyplýva,   že   predmetom   konania o preskúmanie rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov,   v rámci   ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom prostriedku   proti   rozhodnutiu   výboru,   je   iba   posúdenie   konania   verejného   funkcionára z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu.   Tomu   zodpovedá   aj   zákonná   úprava   rozhodovania   ústavného   súdu v tomto konaní; ak senát ústavného súdu po preskúmaní napadnutého rozhodnutia výboru zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s uvedeným ústavným zákonom, tak ho zruší, a naopak, ak po jeho preskúmaní dospeje k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ním, tak ho potvrdí.

Z právnej   povahy   inštitútu   predbežného   prerokovania   návrhu   podľa   §   25   zákona o ústavnom   súde   vyplýva,   že   obdobné   právne   dôsledky   ako   potvrdenie   napadnutého rozhodnutia má aj odmietnutie návrhu pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ku ktorému môže dôjsť aj vtedy, ak ústavný súd zistí, že dôvody, pre ktoré navrhovateľ namieta dotknuté rozhodnutie výboru, sú zjavne neopodstatnené.

II.A Skutkový stav

Z návrhu navrhovateľa, napadnutého rozhodnutia a jeho príloh, ako aj z vlastných zistení ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

1. Navrhovateľ   je   riaditeľom   štátneho   podniku   H.   B.,   túto   funkciu   vykonáva od 1. novembra 2008.

2. Navrhovateľ bol podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu povinný podať výboru do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, písomné oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností   a majetkových   pomerov   za   predchádzajúci kalendárny rok v rozsahu vyplývajúcom z čl. 7 ods. 1 a čl. 7 ods. 4 ústavného zákona (ďalej len „oznámenie“).

3. Písomné   oznámenie   navrhovateľa   bolo   výboru   doručené   po   uplynutí   lehoty uvedenej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, čo navrhovateľ nepopiera, naopak túto skutočnosť aj vo svojom návrhu potvrdil.

4. Po zabezpečení potrebných podkladov výbor vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým za porušenie povinnosti podať oznámenie navrhovateľovi uložil pokutu v sume 723,03 € (21 782 Sk). V odôvodnení tohto rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa, ktoré uplatnil tak v konaní pred ústavným súdom, ako aj v konaní pred výborom, výbor uviedol: „Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejného funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti prihliadať,   keďže   ústavný   zákon   neumožňuje   zbaviť   zodpovednosti   za   jeho   porušenie z takýchto dôvodov. Pritom v konaní bolo jednoznačne preukázané porušenie predmetného ústavného zákona. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému Ing. T. D., riaditeľovi   H.,   š.   p.   B.   ukladá   pokuta   za   porušenie   povinnosti   uloženej   v   čl.   7   ods.   1 ústavného zákona vo výške jednomesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm.   a)   ústavného   zákona.   Uvedené   rozhodnutie   bolo   dňa   22.   apríla   2009   schválené uznesením č. 675.“

Sumarizujúc   uvedené   skutkové   zistenia   ústavný   súd   konštatuje,   že   navrhovateľ v podanom   návrhu   potvrdil   nesplnenie   svojej   povinnosti   podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného zákona o ochrane verejného záujmu podať do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie,   písomné   oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností   a majetkových   pomerov za predchádzajúci   kalendárny   rok   v rozsahu   vyplývajúcom   z čl.   7   ods.   1   a čl.   7   ods.   4 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Postup   výboru   smerujúci   k vydaniu   napadnutého   rozhodnutia   bol   v súlade s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, keďže vyzval navrhovateľa, aby sa vyjadril k začatiu konania (čl. 9 ods. 4), pričom na všetky námietky navrhovateľa (aj keď stručne) v odôvodnení napadnutého uznesenia reagoval.

II.B Právne závery

Z už citovaného návrhu navrhovateľa, v ktorom žiada ústavný súd o preskúmanie napadnutého rozhodnutia, vyplýva, že v ňom opakuje svoje námietky, ktoré boli obsiahnuté už v jeho vyjadrení zo 17. februára 2009 adresovanom výboru, podľa ktorých ustanovenie ústavného zákona neporušil úmyselne, a tridsaťdňovú lehotu na podanie oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona nedodržal, pretože omylom svoje oznámenie zaslal na osobný úrad Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, a až následne po upozornení, že si túto povinnosť musí splniť voči výboru, zaslal obratom oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona výboru.

Ústavný   súd   preskúmal   uvedené   námietky   navrhovateľa   a dospel   k záveru, že sú neopodstatnené. Navrhovateľ sám vedel, že je jeho povinnosťou podať oznámenie podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona,   a v súlade   so   zásadou   neznalosť   zákona neospravedlňuje, jeho nevedomosťou, že podľa ustanovenia čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona má uvedené oznámenie doručiť výboru, nemožno ospravedlniť zmeškanie lehoty na podanie uvedeného oznámenia.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   námietky   navrhovateľa   voči napadnutému   rozhodnutiu   sú   zjavne   neodôvodnené   a   nezakladajú   také   dôvody na spochybňovanie   napadnutého   rozhodnutia   výboru,   ktoré   by   bolo   potrebné   posúdiť po prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   návrh   navrhovateľa   ako   celok odmietol   už   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Záverom   ústavný   súd   konštatuje,   že   návrh   navrhovateľa   nespĺňal   ani   všetky náležitosti   návrhu   podľa   §   73a   zákona   o ústavnom   súde   (predovšetkým   nesplnenie požiadavky   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom),   avšak vzhľadom na jeho obsah ústavný súd nepovažoval v tomto prípade za potrebné vyzývať navrhovateľa na odstránenie jeho nedostatkov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009