znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 234/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. B. – E., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. R., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 82/07 z 13. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. B. – E. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2007   doručená   sťažnosť JUDr.   R.   B.   –   E.,   B. (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. R., B., ktorou namietal porušenie svojho „základného práva na prístup k súdu a na spravodlivý proces“ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a „práva, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 82/07 z 13. septembra 2007 (ďalej len „uznesenie z 13. septembra 2007“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Dňa 07. 02. 1994 podala obchodná spoločnosť S. p.,   a.   s.,   B.   ako   navrhovateľ   proti   odporcovi   -   „Fa   E.   B.“   na   vtedajší   Mestský   súd   v Bratislave (teraz Krajský súd v Bratislave) návrh na vymáhanie peňažnej pohľadávky vo výške 154.848.333,- Sk s príslušenstvom. Konanie o tomto návrhu bolo vedené pod spis. zn. 27Cb 24/94.   V   priebehu   konania   súd   viackrát   vyzýval   navrhovateľa   na   upresnenie obchodného mena odporcu, nakoniec sa uspokojil, i keď nesprávne, s označením JUDr. R. B. - E...

Sťažovateľ je fyzická osoba podnikateľ, ktorému živnostenské oprávnenie vzniklo dňa 02. 02. 1993...

Súd nariadil pojednávanie na termín 23. 01. 2007. Dňa 17. 01. 2007 o 10.00 hod. do spisu nazrel právny zástupca sťažovateľa JUDr. J. R., ktorý súčasne založil do spisu plnú moc na zastupovanie v konaní. Navrhovateľ následne v ten istý deň o 12.55 hod. vzal celý návrh späť... Súd na pojednávaní uznesením konanie zastavil...

Dňa   24.   01.   2007   právny   zástupca   sťažovateľa   predložil   súdu   vyčíslenie   trov právneho zastúpenia. Na žiadosť sťažovateľa do vyčíslenia zahrnul i úkony, ktoré vo veci vykonal sťažovateľ ako advokát osobne, pričom i súd konal a komunikoval s JUDr. B. ako advokátom...

Dňa 08. 03. 2007 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené uznesenie súdu č. 27Cb 24/94-191, ktorým zastavil konanie a sťažovateľovi nepriznal trovy konania. Súd v odôvodnení uviedol, že sťažovateľ uplatnil náhradu svojich trov právneho zastúpenia vo výške 1.831.059,- Sk podľa vyhlášky MS SR č. 240/1990 Zb., čo však je v rozpore s obsahom spisu a podania sťažovateľa, ktorým predmetné trovy vyčíslil vo výške 6.207.291,- Sk za obdobie 23. 11. 1994 do 23. 01. 2007. Súd teda rozhodol iba o časti uplatnenej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa, čo potvrdzuje i dôvodová časť uznesenia, kde súd uvádza, že odporcovi by náhrada trov konania patrila, avšak neuplatnil si ju za obdobie existencie právneho zastúpenia, čo však, ako už bolo uvedené, nebolo pravdou.

Dňa   23.   03.   2007   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uvedenému   uzneseniu 27Cb 24/94-191, na ktoré však Najvyšší súd SR ako odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil   uznesením   6Obo   82/07   zo   dňa   13.   09.   2007,   ktoré   bolo   právnemu   zástupcovi sťažovateľa doručené dňa 04. 10. 2007. V dôvodovej časti sa uvádza, že úkony právnej služby   advokáta   JUDr.   R.   B.   v   podstate   neexistujú   a   úkony   právnej   služby   poskytnuté advokátom JUDr. J. R. sú neúčelne poskytnuté.“

Sťažovateľ   k porušeniu   ním   označených   základných   a iných   práv   uznesením najvyššieho súdu z 13. septembra 2007 uviedol: „Najvyšší súd SR uznesením č. 6Obo 82/07 zo dňa 13. 09. 2007, ktorým potvrdil uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 27Cb 24/94- 191 zo dňa 23. 01. 2007 v časti náhrady trov konania, rozhodol i o tej časti náhrady trov konania   sťažovateľa,   o   ktorej   prvostupňový   súd   vôbec   nerozhodoval,   čo   samo   o   sebe zakladalo   odvolací   dôvod   a   Najvyšší   súd   SR   ako   odvolací   súd   mal   podľa   názoru sťažovateľa,   pokiaľ   sám   náhradu   trov   nepriznal,   vrátiť   vec   prvostupňovému   súdu   na doplňujúce rozhodnutie.

Avšak   Najvyšší   súd   SR   ako   odvolací   súd   o   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   bez pojednávania,   bez   možnosti   riadneho   i   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   čím sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom, čo je síce dovolací dôvod, avšak dovolanie nie je podľa § 239 ods. 3 OSP v tejto veci prípustné. Túto skutočnosť umocňuje právny názor   prvostupňového   súdu   v   napadnutom   uznesení,   že   sťažovateľovi   by   náhrada   trov konania patrila vzhľadom na späťvzatie návrhu navrhovateľom z dôvodov na jeho strane. Týmto   konaním   Najvyšší   súd   SR   ako   odvolací   súd   tiež   porušil   zásadu dvojinštančnosti   súdneho   konania,   lebo   o   časti   nároku   sťažovateľa   na   náhradu   trov právneho zastúpenia (advokátom JUDr. J. R.) rozhodoval iba odvolací súd bez toho, aby o tejto časti   predtým   rozhodol prvostupňový súd.   Teda sťažovateľovi takýmto postupom a rozhodnutím bolo odňaté právo na konanie o veci na prvostupňovom súde, a v podstate i právo   na   riadny   opravný   prostriedok   ohľadom   časti,   o   ktorej   prvostupňový   súd nerozhodol.“

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vo veci rozhodol týmto nálezom: „1. Základné práva sťažovateľa JUDr. R. B. – E. na prístup k súdu a na spravodlivý proces upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná, upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 6Obo 82/07 zo dňa 13. 09. 2007 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 6Obo 82/07 zo dňa 13. 09. 2007 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi JUDr. R. B. – E. priznáva náhradu trov konania, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky   povinný zaplatiť   na   účet advokáta JUDr.   J.   R.,   B.,   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Krajským   súdom   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   bolo   vedené   pod   sp.   zn. 27 Cb 24/94 konanie vo veci žalobcu A. – S. p., a. s., proti sťažovateľovi ako žalovanému označené   ako   „JUDr.   R.   B.   –   E.,   B.“ o   zaplatenie   154   848   333   Sk   s príslušenstvom. Krajskému súdu bol žalobcom 7. februára 1994 podaný žalobný návrh.

Žalobca 17. januára 2007 svoju žalobu vzal späť a navrhol konanie vo veci zastaviť. Sťažovateľ si uplatňoval a vyčíslil trovy súdneho konania za úkony právnej pomoci, ktoré   mali   byť   poskytnuté   sťažovateľom   ako   advokátom   v prospech   sťažovateľa   ako účastníka   súdneho   konania   v postavení   žalovaného,   ako   aj   za   úkony   právnej   pomoci poskytnuté advokátom JUDr. J. R., v prospech sťažovateľa ako žalovaného na základe plnej moci zo 17. januára 2007.

Na   základe   späťvzatia   žaloby   krajský   súd   uznesením   č.   k.   27   Cb   24/94-191 z 23. januára 2007   (ďalej   len   „uznesenie   z 23.   januára   2007“)   konanie vo   veci   zastavil a žalovanému (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľovi, pozn.) nepriznal náhradu trov konania.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu z 23. januára 2007 v časti výroku o trovách konania odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd uznesením z 13. septembra 2007 napadnutý výrok uznesenia krajského súdu z 23. januára 20207 o trovách konania potvrdil.

Sťažovateľ namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 13. septembra 2007.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľa   s právnymi závermi všeobecného súdu, ktoré sa podľa neho opierajú o nesprávny výklad zákonných ustanovení a sú v rozpore so skutkovým stavom veci, a to v časti rozhodovania o trovách konania sťažovateľa.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   nerozhodol   o celom   ním   uplatnenom   nároku   na náhradu   trov   konania.   Je   toho   názoru,   že   o   časti   ním   uplatneného   nároku   rozhodoval prvýkrát až najvyšší súd v odvolacom konaní, čím bola porušená zásada dvojinštančnosti súdneho konania, ako aj ním označené základné a iné práva uznesením najvyššieho súdu z 13. septembra 2007.

Ako   ďalší   dôvod   porušenia   označených   základných   a iných   práv   uznesením najvyššieho súdu z 13. septembra 2007 uviedol sťažovateľ rozhodnutie najvyššieho súdu o ním podanom odvolaní proti uzneseniu krajského súdu z 23. januára 2007 v časti jeho výroku o trovách konania bez nariadenia pojednávania vo veci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   najvyššieho   súdu   z 13.   septembra   2007 konštatuje,   že   v ňom   nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali nesprávnosti   skutkových   a právnych   záverov   namietaných   sťažovateľom   alebo   ktoré   by spočívali v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, nesprávnych právnych záveroch, či nedostatočnom odôvodnení záverov najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v uznesení z 13. septembra 2007 okrem iného uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) vec prejednal v zmysle § 212 ods. 1,   § 214 ods.   2 písm.   c/ OSP   bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru,   že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Podstatou   odvolacieho   konania   je   právna   otázka,   či   advokát,   ktorý   je   súčasne štatutárnym orgánom právnickej osoby vystupujúcej ako účastník konania, môže v mene tejto právnickej osoby súčasne konať pred súdom ako štatutárny zástupca a zastupovať ju ako advokát respektíve udeliť si plnú moc v jej mene. Podľa výpisu z obchodného registra bol JUDr. R. B. od 17. októbra 1994 jediným štatutárnym organom žalovaného.

V   zmysle   § 21   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   za právnickú osobu koná štatutárny organ alebo pracovník (člen), ktorý preukáže, že je oprávnený za ňu konať. Konanie   štatutárneho   orgánu   je   priamym   a   neobmedzením   konaním   právnickej   osoby

-účastníka   konania   vo   vzťahu   k   tretím   osobám,   na   rozdiel   od   konania   zástupcu,   ktorý vystupuje v konaní až na základe právneho úkonu - udelenia plnomocenstva účastníkom konania   a   koná   za   účastníka   obmedzene   tak   časovo   ako   aj   vecne.   Občiansky   súdny poriadok   preto   jednoznačne   rozlišuje   postavenie   účastníka   konania   a   jeho   zástupcu. Dvojaké   postavenie   tej   istej   osoby   by   vlastne   znamenalo   nelogické   presunutie   práva štatutárneho orgánu konať za právnickú osobu na zástupcu, ktorý ex lége už je nositeľom a vykonávateľom   týchto   práv   ako   štatutárny   orgán.   Z   uvedeného   dôvodu   je   plná   moc udelená   žalovaným   dňa   1.   mája   2003   JUDr.   B.   v   rozpore   so   zákonom   tak,   ako   to konštatoval aj súd prvého stupňa, a preto nemohli JUDr. B. vzniknúť žiadne práva spojené so statusom advokáta v konaní. Už len zo samotnej tejto skutočnosti bez ďalšieho nie je daný dôvod pre priznanie trov právneho zastúpenia vyúčtovaných za úkony právnej služby realizované   JUDr.   R.   B.   Preto   sa   odvolací   súd   nezaoberal   ostatnými   námietkami odvolateľa, ktoré boli pre posúdenie veci irelevantné.

Pokiaľ   ide   o   trovy   právneho   zastúpenia   za   úkony   právnej   služby   vyúčtované advokátom   JUDr.   R.,   tieto   nie   je   možné   považovať   za   účelne   vynaložené   tak,   ako   to predpokladá   ustanovenie   §   142   ods.   1   OSP   Plná   moc   bola   menovanému   udelená   dňa 17. januára 2007, teda v ten istý deň ako došlo k späť vzatiu žalobného návrhu. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že späťvzatie žalobného návrhu bolo žalovanému doručené dňa 17. januára 2007 (číslo listu 199). Právny zástupca žalovaného sa teda už nezaoberal meritom súdneho sporu a právne zastúpenie sa v tomto štádiu konania stalo nadbytočným. Vzhľadom k tomu, že k zastaveniu konania došlo pred začatím pojednávania vo veci samej a súhlas žalovaného k zastaveniu konania tak nebol potrebný (§ 96 ods. 3 OSP), účasť právneho zástupcu na pojednávaní dňa 23. januára 2007 a rovnako poradu s klientom v tento istý deň nieje možné považovať za účelný a hospodárny úkon právnej pomoci. Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   odvolaniu   žalovaného   nevyhovel   a   rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 23. januára 2007, č. k. 27 Cb 24/94-191 v napadnutej časti trov konania potvrdil ako vecne správny v zmysle § 219 OSP.“

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   z obsahu   uznesenia   krajského   súdu   z 23.   januára 2007, ako i najvyššieho súdu z 13. septembra 2007 je zrejmé, že oba súdy rozhodovali o sťažovateľom uplatnenom nároku na náhradu trov konania a dospeli k zhodnému záveru o tom, že takýto nárok sťažovateľovi nevznikol. Svoje závery relevantne odôvodnili v časti nároku na náhradu trov právneho zastúpenia v prípade, ak si ich sťažovateľ uplatňoval za úkony právnej pomoci poskytnuté sebe samému, t. j. na základe zastupovania seba samého ako účastníka konania sebou samým ako advokátom. Rovnako z preskúmávaného uznesenia je zrejmé aj relevantné odôvodnenie v časti nepriznania sťažovateľovi nároku na náhradu trov právneho zastupovania advokátom JUDr. J. R. Vzhľadom na uvedené nemôže obstáť argumentácia   sťažovateľa   o porušení   zásady   dvojinštančnosti   konania   rozhodnutím najvyššieho súdu uznesením z 13. septembra 2007.

Pokiaľ ide o ďalšiu sťažovateľom uvedenú námietku, v ktorej videl porušenie svojich práv, ústavný súd uvádza, že najvyšší súd postupoval v súlade so zákonnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, keď vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   a s   ich   právnym   záverom,   nemôže   viesť k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   uznesenie najvyššieho súdu z 13. septembra 2007 takéto nie je.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   v celosti,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 7. augusta 2008