znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 234/06-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., zastúpeného zákonnou opatrovníčkou M. H., obaja bytom Z., právne zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia práva na slobodu a rovnosť v dôstojnosti i právach zaručeného v čl. 12 ods. 1 v spojení s porušením základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3, základného práva   na   nedotknuteľnosť   osoby   zaručeného   v čl.   16   ods.   1,   základného   práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany mena zaručeného v čl.   19   ods.   1,   základného   práva   na   ochranu   zdravia   zaručeného   v čl.   40   v spojení s porušením   základného   práva   na   život   zaručeného   v čl.   15   ods.   1,   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 16 C 450/00-266 z 24. októbra 2005 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co 288/05-151 zo 4. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2006 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na   slobodu   a rovnosť   v dôstojnosti   i   právach   zaručeného   v čl. 12   ods.   1   v spojení s porušením základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3, základného práva   na   nedotknuteľnosť   osoby   zaručeného   v čl.   16   ods.   1,   základného   práva   na zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a ochrany   mena   zaručeného v čl. 19   ods.   1,   základného   práva   na   ochranu   zdravia   zaručeného   v čl.   40   v spojení s porušením základného práva na život zaručeného v čl. čl. 15 ods. 1, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C 450/00-266 z 24. októbra 2005 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co 288/05-151 zo 4. apríla 2006.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   z 2.   novembra   2000 v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 16 C 450/00 „domáhal náhrady škody vo výške 7.901.801,- Sk a mesačnej renty vo výške 8.222,- Sk z titulu poškodenia zdravia, ku ktorému   došlo dňa 11.   11.   1994 počas   výkonu   zdravotnej starostlivosti   vykonávanej odporcom - Nemocnicou s poliklinikou Z.

(...)   úraz   utrpel   sťažovateľ   počas   zdravotníckeho   výkonu   rtg   snímkovania na pracovisku odporcu. Pretože táto skutočnosť bola nesporná, t. j. k úrazu došlo počas zdravotníckeho   výkonu   sťažovateľ   sa   domáhal   odškodnenia   úrazu   z titulu   objektívnej zodpovednosti odporcu, a to viacnásobnej. (...) Napriek všetkým týmto zisteným príznakom (prasknutie lebky, pohmoždenie lebky, bolesti hlavy, zvracanie, bezvedomie, resustitácia, syndróm   plávajúcich   bulb.)   pracovníci   odporcu   –   zdravotníckeho   zariadenia   síce sťažovateľovi   nasadili lieky proti opuchu mozgu, avšak jeho stav nesledovali, čím došlo k (...) následnej komplikovanej operácii hlavy a následkom, ktoré pretrvávajú až dodnes. (...) Sťažovateľ   má   za   to,   že   došlo   k opakovanej   zodpovednosti   odporcu   za   vzniknuté následky, pretože ten istý odporca bezprostredne po úraze vykonával, poskytoval zdravotnú starostlivosť,   t. j.   vykonával   svoju   prevádzkovú   činnosť,   ktorá   zakladá   objektívnu zodpovednosť...

(...)   porušovatelia   v 1.   aj   2.   rade   žalobu   zamietli   konštatovali,   že   nejde o zodpovednosť   objektívnu,   ale   zodpovednosť   subjektívnu,   kedy   dôkazné   bremeno   je na strane   sťažovateľa.   Týmto   postupom   porušovateľov   v 1.   a 2.   rade   došlo   k porušeniu základných   práv   sťažovateľa   garantovaných   Ústavou   SR,   a to   nielen   z dôvodu,   že Občiansky   súdny   poriadok   upravuje   postup   súdu   a účastníkov   v konaní   tak,   aby zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   a   súčasne zabezpečená aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam spoluobčanov.

Sťažovateľ podal žalobu po tom, čo bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu a nadobudlo právoplatnosť uznesenie o ustanovení opatrovníka.

(...) Vo veci sťažovateľa porušovateľ v 1. rade rozhodol dňa 24. 10. 2005 tak, že žalobu zamietol.

O podanom odvolaní rozhodol porušovateľ v 2. rade dňa 04. 04. 2006. (...)   postupom   porušovateľa   v 1.   rade   došlo   k prieťahom   v konaní   zapríčinených nečinnosťou v období od 11. 06. 2001 do 23. 09. 2002, a od 24. 09. 2003 do 18. 02. 2004, a od   25.   08.   2004   do   25.   04.   2005   a jeho   nesprávnym   procesným   postupom   v období od 28. 05. 2003 do 23. 09. 2003. Porušovatelia v 1. a 2. rade zapríčinili prieťahy v konaní nesprávnym procesným postupom v období od 23. 09. 2002 do 10. 04. 2003 čím porušili právo   sťažovateľa   na   súdnu   a právnu   ochranu   spočívajúcu   v tom,   aby   sa   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ktorá je garantovaná v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Sťažovateľ   sa   touto   sťažnosťou   domáha   i   vyslovenia   porušenia   ďalšieho   práva garantovaného v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého sú všetky účastníci v konaní rovní, a každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi, alebo orgánmi verejnej moci od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom v spojení   s   čl.   12   ods.   1   a   2   Ústavy   SR,   podľa   ktorého   sú   ľudia   slobodní   a   rovní   v dôstojnosti a   právach a   tieto základné   práva a   slobody   sú   neodňateľné,   nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Porušovatelia   v   1.   a   2.   rade   porušili   tieto   základné   práva   sťažovateľa   -   právo rovnosti   a   právo   na   právnu   pomoc   v   konaní   pred   súdmi   tým,   že   účelovo   preniesli zodpovednosť   na   zistenie   príčin   úrazu   na   sťažovateľa,   ktorý   zjavne   nemohol   a   to   ani prostredníctvom   opatrovníka,   alebo   právneho   zástupcu   zistiť   príčinu   vzniku   poškodenia zdravia, túto nerovnosť a právnu pomoc v konaní pred súdmi porušovatelia v 1. a 2. rade zmarili i tým, že takmer celé 4 roky po podaní žaloby v rozpore so zákonmi - Občianskym súdnym   poriadkom,   vyvolávali   prieťahy   v   konaní,   predlžovali   tak   právnu   neistotu sťažovateľa a nezákonným postupom i marili i možnosť získania i akýchkoľvek dôkazov a získanie   podkladov   pre   spravodlivý   súdny   proces   už   aj   z   toho   dôvodu,   že   prístroj, na ktorom došlo k úrazu, jeho dokumentácia i celé oddelenie odporcu bolo zrušené, a teda bolo zrejmé, že rekonštrukciu, doklady k prístrojom a podobne bude s odstupom času len veľmi obťažne získať, čo sa potvrdilo i v samotnom konaní.

Nerovnosť v konaní sťažovateľ vidí i v tom, že vôbec nebola vykonaná rekonštrukcia prípadu,   ba   Ústavný   znalecký   posudok   bol   vypracovaný   výlučne   z   podkladov nachádzajúcich   sa   v   súdnom   spise,   a   pre   účely   vypracovania   znaleckého   posudku na „okolnosti“   vzniku   úrazu,   prípadne   mechanizmu   vzniku   zranenia   sťažovateľa   bol vypočutý výlučne sťažovateľ (ktorý trpí ťažkou duševnou poruchou a na úraz si nepamätá) a jeho matka ako zákonná opatrovníčka (ktorá sa o úraze dozvedela dodatočne), pričom o predvolaní sťažovateľa nebol upovedomený ani jeho právny zástupca. Porušenie zásady rovnosti a porušenia rovnosti práva pred súdmi spočíva i v tom, že z celého spisového materiálu nie je možné zistiť žiaden údaj o tom, aký konkrétny stroj bol použitý na výkon zdravotnej starostlivosti, či tento stroj nemal závady, či vôbec bol spôsobilý na prevádzku, či obsahoval predpísané ochranné prvky, ako vyzerala miestnosť, v ktorej došlo k úrazu, postavenie ostatných strojov, či ich rozostavenie zodpovedalo bezpečnostným predpisom, ale ani to, kde napríklad ležal sťažovateľ po páde, prípadne údaj o tom kde došlo k nárazu, pričom tieto okolnosti boli veľmi dôležité práve preto, že zranenie sťažovateľa bolo veľmi zvláštne (poškodenie čelovej, spánkovej, záhlavovej časti vpravo, vrátane prasknutia lebky i poškodenie a hematóm v ľavej časti hlavy).

Porušenie   vyššie   uvedených   práv   sťažovateľa   spočíva   i   v   tom,   že   porušovatelia v 1. a 2. rade zamietli žalobu i v tej časti, v ktorej sa domáhal toho, že ten istý odporca bezprostredne po úraze neposkytol zdravotnú starostlivosť v súlade s výdobytkami vedy. Napriek všetkým zdravotným príznakom, ktoré signalizovali poškodenie mozgu nevykonával sústavné pozorovanie sťažovateľa napríklad na Jednotke intenzívnej starostlivosti a ťažký opuch   mozgu   bol   zistený   až   v   čase,   keď   sťažovateľ   upadol   opäť   do   bezvedomia,   čím sa zjavne rozsah následkov neúmerne zvýšil.

Nezákonný   a   nesprávny   postup   porušovateľov   v   1.   a   2.   rade   mali   za   následok porušenie práv sťažovateľa garantovaných v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR.

Porušovatelia porušili garantované právo sťažovateľa na ochranu zdravia i života tým, že nenariadili rekonštrukciu prípadu a účelovo preniesli zodpovednosť na sťažovateľa, hoci v predmetnom prípade práve opačný postup mal zabezpečiť práva sťažovateľa, lebo nikto iný v tomto konkrétnom prípade nemal dosah na zabezpečenie dôkazov ako odporca, pričom   pokiaľ   zo   znaleckých   posudkov   i   zo   záznamu   odporcu   vyplynulo,   že   k   úrazu a k poškodeniu zdravia sťažovateľa mohlo dôjsť i úderom hlavy do samotného prístroja, na ktorom   bola   vykonávaná   zdravotná   starostlivosť   išlo   o   škodu,   ktorá   bola   vyvolaná povahou prístroja aj keď takéto následky bežne takýto prístroj nevyvoláva. Podľa názoru sťažovateľa išlo jednoznačne o objektívnu zodpovednosť odporcu a fakt,   že škoda bola spôsobená okolnosťami, ktorá má pôvod v povahe prístroja - úderom o statív, na ktorom je upevnená rentgenka, prípadne inej veci, ktoré sa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti použili   -   pripustená   možnosť   pádu   na   snímkovací   stôl   bola   znalcami   predpokladaná a nesporne   táto   skutočnosť   mala   ísť   na   vrub   odporcu.   Tým,   že   porušovatelia   nezistili skutočný   stav   veci,   ba   naviac   posúdili   vec   v   rozpore   s   právnymi   predpismi   preniesli povinnosti a dôkazné bremeno na sťažovateľa, ktorý ich nemal šancu žiadnymi dostupnými prostriedkami získať porušili i právo sťažovateľa na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy SR v spojení s čl. 15 ods. 1 Ústavy SR, ktorý zaručuje právo na život, lebo predmetným úrazom nedošlo len k poškodeniu zdravia sťažovateľa, ale k vážnemu ohrozeniu jeho života. V konaní, ktoré je napádané touto sťažnosťou došlo i k porušeniu práva sťažovateľa na nedotknuteľnosť osoby a porušenie jeho práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti.

Porušovatelia   tým,   že   porušili   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý,   nestranný a nezávislý   súdny   proces   ako   i   tým,   že   nerozhodli   v   medziach   zákonov,   ktoré   práva sťažovateľa garantované Ústavou SR vykonávajú ako i tým, že nesprávne právne posúdili vec, ba dokonca jednotlivé ustanovenia zákona, hlavne v časti objektívnej zodpovednosti ba tieto   ustanovenia   a   ich   výklad   si   účelovo   prispôsobili   zasiahli   i   do   práv   sťažovateľa na nedotknuteľnosť osoby a porušenie jeho práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti. Z priebehu celého konania bol zjavný postup porušovateľov, ktorí celé konanie   smerovali   v   duchu   toho,   že   sťažovateľ   je   ťažko   fyzicky,   ale   hlavne   psychicky postihnutou osobou a sťažovateľ a nikto iný z jeho strany nebude môcť získať žiadne dôkazy a   podklady   smerujúce   k   dodatočnému   objasneniu   okolností   vzniku   úrazu,   a   preto porušovatelia   postupovali   tak,   ako   je   to   zrejmé   z   obsahu   spisu,   pričom   i   objektívnu zodpovednosť hlavne porušovateľ v 2. rade vykladal nad rámec možného výkladu zákona tak,   že   existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   škodou   a   okolnosťami,   ktoré   majú   pôvod v povahe prístroja musí preukázať sťažovateľ, ba dokonca, že musí preukázať i to, že v čase poškodenia zdravia bol prístroj v prevádzke.

Sťažovateľ sa domnieva, že tieto okolnosti boli potvrdené samotným odporcom, ktorý v hlásení o úraze sám tvrdí, že k úrazu došlo počas vykonávania rentgenového snímku a zrejmým pádom o prístroj samotný, alebo iný, ktorý sa nachádzal v blízkosti rentgenu, pričom je nesporné to, že k vzniku úrazu došlo práve v dôsledku povahy prístroja, alebo okolností, ktorá má pôvod v prevádzke, t. j. že vec, alebo prístroj mali takú povahu, alebo vyvolali také okolnosti, ktoré mali za následok poškodenie zdravia sťažovateľa. Výkladom, ktorý pripustili porušovatelia, a ktorý je zjavne nad rámec zákona je sťažovateľ v nerovnom postavení a konanie porušovateľov smeruje i k zásahu do jeho práv na nedotknuteľnosť osoby a práva na ľudskú dôstojnosť, osobnú česť, dobrú povesť a ochranu mena už aj z toho dôvodu, že každý a to aj osoba ako sťažovateľ, ktorá trpí ťažkými duševnými poruchami má toto   právo   garantované   Ústavou   SR   a   každý,   ale   hlavne   súdy,   ktoré   sú   garantami spravodlivého konania boli a sú práve tí, ktorých úlohou je zabezpečiť nedotknuteľnosť osoby a právo na ľudskú dôstojnosť, česť a podobne.

Týmto postupom porušovatelia ako je vyššie uvedené sa dopustili porušenia práva sťažovateľa na nedotknuteľnosť osoby, práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej   povesti.   Takisto   sa   sťažovatelia   dopustili   porušenia   práv   sťažovateľa,   ktoré spočívajú v tom, že vo veci nariadili znalecké dokazovanie, vyžiadali a doručili znalcom zdravotnú   dokumentáciu   sťažovateľa   a   to   všetko   bez   osobitného   súhlasu   sťažovateľa, pričom zdravotnú dokumentáciu možno vyžiadať i súdom, prípadne ju doručiť inému len so súhlasom sťažovateľa, resp. jeho zákonného opatrovníka.

Sťažovateľ má za to, že konaním porušovateľov došlo k obmedzeniu jeho základných práv   a   slobôd,   pričom   práve   súdy   sú   garantmi,   ktoré   majú   dbať   na   podstatu,   zmysel základných práv a slobôd, a preto sa sťažovateľ domáha, aby Ústavný súd SR rozhodol i o nemajetkovej ujme, ktorú sťažovateľ požaduje v sume 300.000,- Sk.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného touto sťažnosťou podanou v zmysle čl. 127 ods. 1 Ústavy SR sťažovateľ sa domáha vyslovenia, že postupom porušovateľov v 1. a 2. rade boli porušené jeho práva garantované Ústavou SR a žiada, aby Ústavný súd SR po zhodnotení listinných dôkazov, prípadne po vykonaní ďalších dôkazov vydal tento nález

1.   Práva   sťažovateľa   M.   H.   v   konaní   a   rozhodnutiami   porušovateľa   v 1. rade Okresného súdu Zvolen sp. zn. 16 C 450/00 zo dňa 24. 10. 2005, porušovateľa v 2. rade Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13 Co 288/05 zo dňa 04. 04. 2006

-   domáhať   sa   svojho   práva,   verejne   prerokovať   vec   bez   zbytočných   prieťahov,   v   jeho prítomnosti vrátane možnosti vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR

- domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

- ktorým je zaručená sloboda a rovnosť v dôstojnosti i v právach podľa čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy SR

- na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy SR v spojení s právom na život podľa čl. 15 ods. 1 Ústavy SR

- na nedotknuteľnosť osoby podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy SR a ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR boli porušené“.

Rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 16 C 450/00 zo dňa 24. októbra 2005 v spojení s rozsudkom odvolacieho   súdu   sp.   zn.   13   Co   288/05   zo   dňa   4.   apríla   2006   nadobudli právoplatnosť 28. apríla 2006.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom a rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   16   C   450/00-266   z   24.   októbra   2005   a postupom rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 288/05-151 zo 4. apríla 2006 došlo k porušeniu jeho práva   na   slobodu   a rovnosť   v dôstojnosti   i právach   zaručeného   v čl.   12   ods.   1   ústavy v spojení s porušením základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na nedotknuteľnosť osoby zaručeného v čl. 16 ods. 1 ústavy, základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy, základného práva na ochranu zdravia zaručeného v čl. 40 ústavy v spojení s porušením základného práva na život zaručeného v čl. 15 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v obsahu predmetnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa, ktorý bol kvalifikovane právne zastúpený, nie sú uvedené žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by umožnili ústavnému súdu posúdiť že „konaním porušovateľov“, teda namietaným postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   slobodu   a rovnosť   v dôstojnosti   i právach   zaručeného v čl. 12 ods. 1 ústavy, základného práva na nedotknuteľnosť osoby zaručeného v čl. 16 ods. 1 ústavy, základného práva na ochranu zdravia zaručeného v čl. 40 ústavy v spojení s porušením základného práva na život zaručeného v čl. 15 ods. 1 ústavy. Ani tvrdenie sťažovateľa, že „porušovatelia“ porušili jeho uvedené základné práva „tým, že nenariadili rekonštrukciu prípadu a účelovo preniesli zodpovednosť na sťažovateľa“, bez akýchkoľvek náznakov o jej súvislosti so skutkovým stavom uvedeným v sťažnosti alebo o jej aplikácii na   prípad   sťažovateľa   neumožňuje   zistiť   ústavne   relevantnú   (priamu)   súvislosť   medzi namietaným porušením označených základných práv sťažovateľa a napadnutým postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu   štátu   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej   (mutatis   mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Z týchto dôvodov bolo potrebné v tejto časti (teda vo vzťahu k napadnutému čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 40 a k čl. 15 ods. 1 ústavy) predmetnú sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy, ústavný súd poukazuje na to, že z citovaného čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci   všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd   konštatuje,   že vo vzťahu k prípadnému porušeniu   základného   práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany mena sťažovateľ mal napr. podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, ktoré však podľa obsahu tejto ústavnej sťažnosti nevyčerpal, preto bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre neprípustnosť podľa 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   rovnosť   v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozsudkom okresného súdu č. k. 16 C 450/00-266 a postupom rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 288/05-151.

3.1   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol postup a rozhodnutie okresného súdu, ako aj postup a rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

3.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd pripomína, že podľa svojej   ustálenej judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Otázka posúdenia odvolania je predovšetkým otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS   35/02).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa so skutkovým   právnym   názorom   krajského   súdu   vysloveným   v napadnutom   rozhodnutí č. k. 13 Co 288/05-151.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že: «V konaní bolo nepochybne preukázané, že dňa 11. 11. 1994 asi okolo 07.10 h utrpel žalobca v RTG miestnosti ťažký úraz hlavy, následkom ktorého došlo u neho v oblasti pravej spánkovej kosti k prasknutiu lebky, k pohmoždeniu temenného laloka mozgu v pravo, povrchovému pohmoždeniu na báze čelového laloka vľavo, pohmoždeniu pravej spánkovo- záhlavovej   oblasti   hlavy,   otrasu   mozgu,   subdurálnemu   krvácaniu   a   rozsiahlemu epidurálnemu krvácaniu do mozgu. V dôsledku úrazu nastali u žalobcu trvalé následky (vážne   mozgové   a   duševné   poruchy   organická   porucha   osobnosti   ťažkého   stupňa, traumatická porucha oko ohybných nervov a svalov, poruchy zorného poľa očí, poúrazová hemiparéza). K úrazu došlo v čase, keď mali byť žalobcovi robené RTG pľúc postojačky. V čase,   keď   laborant   odišiel   do   druhej   miestnosti,   aby   odsnímkoval   žalobcu,   žalobca odpadol, pričom sa udrel hlavou o podlahu alebo statív, na ktorom je upevnená röntgenka, prípadne o snímkovaní stôl... U žalobcu išlo o tupý úraz hlavy a nedošlo k poraneniu v dôsledku   nárazu   hlavy   o   niektorú   hranu   transformátora.   Znalec   uviedol,   že   nedošlo k zraneniu ani v dôsledku vady použitého prístroja, ani následkom okolností, ktoré majú svoj pôvod v povahe RTG prístroja. Bezprostrednou príčinou pádu žalobcu bol ortostatický kolaps, čo je pomerne náhla kvantitatívna porucha vedomia u človeka vo vertikálnej polohe v stoji s následným pádom...

Rozsudkom   Okresného   súdu   vo   Zvolene   číslo   konania   NC/218/00-30   zo   dňa 24. 07. 2000   bol   žalobca   pozbavený   spôsobilosti   na   právne   úkony   v   celom   rozsahu a uznesením zo dňa 11. 09. 2000 mu bola za opatrovníčku ustanovená matka M. H. Žalobca   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   uvádzal,   že   zodpovednosť žalovaného je daná podľa ustanovení § 420a OZ a § 421a OZ.

V priebehu konania žalobca tiež naznačoval, že po úraze žalobcovi nebola ihneď poskytnutá zdravotná pomoc tak, ako to umožňuje súčasný rozvoj lekárskej vedy a stav poznania medicíny, z čoho by vyplývalo, že pomoc žalobcovi bola poskytnutá non lege artis. Treba uviesť, že v prípade preukázania tvrdenia o neposkytnutí pomoci lege artis je daná zodpovednosť   žalovaného   podľa   §   420   OZ   a   žalobca   musí   preukázať   nielen   zavinenie žalovaného, ale najmä príčinnú súvislosť medzi zavineným konaním a vážnym zdravotným následkom, ktorý nastal. Nestačí iba tvrdiť, že pomoc bola poskytnutá non lege artis, ale treba   preukázať,   že   pri   pomoci   lege   artis   by   nenastali   následky   poškodenia   zdravia, v rozsahu odškodniteľnosti.

Vzhľadom k tomu, že OSP v súčasnej podobe v sporovom konaní je v prevažnej miere kontradiktórnym, je povinnosťou toho ktorého účastníka skutkovej nie len niečo iba tvrdiť, ale toto aj preukázať. Účastník teda musí navrhnúť dôkazy, ktoré podporia jeho tvrdenia.

Takýmto   dôkazom   nepochybne   by   mohlo   byť   znalecké   dokazovanie,   ktoré   by preukázalo, či vážne zdravotné následky u žalobcu nastali v dôsledku pomoci non lege artis. Treba však uviesť, že v konaní pred súdom prvého stupňa žalobca dôkaz v tomto smere nenavrhol   vykonať.   I   keď   znalecký   posudok   bol   podaný,   proti   tomuto   nenamietal a nenavrhoval ho doplniť.

Takto   zamerané   dokazovanie   nebolo   navrhnuté   ani   počas   odvolacieho   konania. Postupu v smere by ale bránila prekážka vyplývajúca z ustanovenia § 120 ods. 4 OSP. Na pojednávaní pred okresným súdom dňa 19. 10. 2005 došlo k riadnemu poučeniu podľa tohto zákonného ustanovenia a právna zástupkyňa, ktorá bola na pojednávaní prítomná, uviedla, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

Z hľadiska § 420 OZ a prípadného postupu non lege artis zo strany žalovaného v odvolacom konaní preto nemohlo dôjsť k reparácií rozsudku okresného súdu.

Žalobca   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   v   priebehu   celého   konania poukazoval, že zodpovednosť žalovaného je daná jednak podľa § 420a ako aj § 421a OZ. Treba prisvedčiť žalobcovi, že tieto ustanovenia upravujú zodpovednosť objektívnu, pričom v zmysle ustanovenia § 421a ods. 1 OZ sa dokonca zbavenie zodpovednosti vylučuje. Napriek   objektívnej   zodpovednosti   však   žalobca   musí   preukázať,   že   došlo k naplneniu   skutkovej   podstaty   predpokladanej   týmito   ustanoveniami.   Pokiaľ   ide o zodpovednosť podľa § 420a OZ, o škode musí byť spôsobená prevádzkovou činnosťou. Škoda spôsobená prevádzkovou činnosťou [ods. 2 písm. a)] je spôsobená „činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri činnosti“.

Žalobca   by   teda   musel   preukázať,   že   k   poškodeniu   zdravia   došlo   v   priebehu prevádzkovej činnosti prístroja a táto prevádzková činnosť mala priamy súvis s poškodením zdravia. Inými slovami povedané, v tomto prípade by muselo byt preukázané, že žalobca utrpel úraz hlavy v dôsledku toho, že röntgen bol v prevádzke.

Ak škoda vznikla „vecou použitou pri činnosti“, Zákon tu však nehovorí, že ku škode došlo   vecou,   ktorá   sa   pri   činnosti   používa,   vec   musí   byť   použitá   v   okamžiku   činnosií prevádzky, teda v okamihu vykonávania prevádzkového úkonu. Iba škoda, ktorá vznikla pri naplnení takéhoto skutkového stavu je tou škodou, za ktorú objektívne zodpovedá osoba pri prevádzkovej   činnosti.   Zodpovednosť   podľa   skutkovej   podstaty   prevádzkovej   činnosti nezahrňuje teda akúkoľvek prítomnosť na prevádzke. Zodpovednosť nie je daná za škodu, ktorú utrpí poškodený v čase zdržiavania sa v miestnosti, kde sa prevádzka vykonáva alebo predmetom, ktorý sa pri prevádzkovej činnosti síce bežne používa, ale pri škodnej udalosti bolo mimo prevádzkovej činnosti.

Žalobca nepreukázal, že ku škode došlo pri naplnení skutkovej podstaty § 420a OZ. Ustanovenie § 421a ods. 1 OZ uvádza „každý zodpovedá aj za škodu spôsobenú okolnosťami,   ktoré   majú   pôvod   v povahe   prístroja   alebo inej veci,   ktoré   sa pri   plnení záväzku použili. Tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť.“

Aby   zodpovednosť   podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   bola   daná,   musí   byť preukázané, že škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré sa pri záväzku použili.

Vyjadrenie, „ktoré sa pri plnení záväzku použili“ znamená, že ak je škoda spôsobená prístrojom mimo plnenia záväzku nie je škodou podľa ustanovenie § 421a OZ. Ak bola škoda spôsobená povahou prístroja mimo plnenia záväzku, nie je škodou podľa § 421a OZ. Samotné   röntgenovanie   síce   zahŕňa   v   sebe   aj   rôzne   prípravné   úkony   (napr.   vstup do kabínky, úprava polohy tela smerom k snímaču a pod.), ale k okolnostiam, ktoré majú pôvod   v   povahe   prístroja   alebo   inej   veci,   musí   pristúpiť   skutočnosť,   že   sa   prístroj   v momente   záväzku   používa,   teda   v   konkrétnom   prípade   ide   o   samotnú   činnosť röntgenologického   prístroja.   Nemožno   teda   tvrdiť,   že   osoba,   ktorá   vstúpi   do röntgenologickej   miestnosti,   hoci   za   účelom   röntgenovania,   a   spadne   zo   subjektívnych dôvodov a utrpí úraz nárazom na röntgenologické zriadenie, je odškodniteľná podľa § 421a OZ. Predpoklady zodpovednostného vzťahu musí preukázať účastník. Sú nimi:

- existencia okolností, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo veci, ktoré boli použité pri plnení záväzku,

- vznik škody,

- existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a uvedenými okolnosťami.

Existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   škodou   a   uvedenými   okolnosťami   musí jednoznačne   preukázať   účastník,   v   tomto   prípade   žalobca.   Žalobca   však   túto   príčinnú súvislosť nepreukázal. Zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že príčinou pádu žalobcu bol ortostatický kolaps. To, že sa žalobca zranil nárazom hlavy na podlahu alebo na nehranatú časť prístroja zodpovednosť ešte nezakladá.

Zákon   síce   poskytuje   pacientom   zvýšenú   ochranu   (na   čo   správne   poukazuje aj žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne), ale táto zvýšená ochrana nespočíva v zodpovednosti za výsledok pri akomkoľvek konaní, ale iba za výsledok, ktorý nastáva pri konaní   (alebo   nekonaní)   určitým   vopred   vyžadovaným   spôsobom.   Hoci   u   žalobcu   ide o závažný následok, ani závažný následok automaticky nezakladá nárok na odškodnenie. Odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil.»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   o zodpovednosti v daných súvislostiach za škodu, o dôkaznom bremene a pod., v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, krajský súd na zásadné námietky sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4.   Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu garantovaného v čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd konštatuje,   že zo   skutočností,   ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ,   ktorý   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpený   advokátom,   teda kvalifikovaným právnym zástupcom, neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver   o porušení   jeho   práva   na   súdnu   ochranu.   Sťažovateľovi   súdy   neodopreli spravodlivosť,   ibaže   jeho   žalobnému   návrhu   v danom   prípade   nevyhoveli.   Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho   naplnením   je   vyhovenie   všetkým   procesným   návrhom   účastníka   konania   (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96). Preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

5.   Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 450/00 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 288/05.

Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že v čase jej doručenia ústavnému súdu (28. júna 2006) tvrdené porušovanie označeného základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy v označených konaniach okresného súdu a krajského súdu už netrvalo. Rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 450/00-266 z 24. októbra 2005, v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 288/05-151 zo 4. apríla 2006 nadobudol právoplatnosť 28. apríla 2006.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   77/02,   II.   ÚS   55/02) ochrana základného práva vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Podľa tvrdenia sťažovateľa obsiahnutého v sťažnosti však o takýto prípad v danej veci nejde.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody a skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2006