znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 234/03-7

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 17.   decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. L., bytom M., vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Michalovciach v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 382/97, sp. zn. 12 C 692/98 a sp. zn. 12 C 1657/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L.   o d m i e t a   ako návrh podaný oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2003   doručená   sťažnosť   M.   L.,   bytom   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu v Michalovciach (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 382/97, sp. zn. 12 C 692/98 a sp. zn. 12 C 1657/99 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označených práv žiadal, aby ústavný súd zaviazal   okresný   súd   zaplatiť   mu   „1 695,-   USD   so   17,6   %-tným   úrokom   z omeškania od 30. 5. 1997 až do   zaplatenia, t. j. 3 255,- USD (…)“, ako aj aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie „v sume 1 000 000,- Sk“.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že k namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť v napadnutom konaní (najprv vedenom pod sp. zn. 17 C 382/97, potom pod sp. zn. 12 C 692/98 a napokon pod sp. zn. 12 C 1657/99), ktoré sa začalo 30. mája 1997 na základe jeho   návrhu   na   začatie   konania   o   zaplatenie   „zahraničných   diét   629,-   USD s príslušenstvom“,   ktorý   bol   následne   sťažovateľom   doplnený   návrhom   „na   zaplatenie dlžnej   sumy   1.695,-   USD   s príslušenstvom“.   Z pripojeného   písomného   vyhotovenia rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   12   C   1657/99-29   z 24.   júna   2003   vyplýva,   že   tento nadobudol právoplatnosť 21. júla 2003.

Sťažovateľ uviedol, že v „tomto konaní súd zaviazal žalovaného zaplatiť mi 1 695,-USD so 17,6 %-tným úrokom z omeškania od 30. 5. 1997 až do zaplatenia po prieťahoch vyše 6 rokov, keď majiteľ firmy HELKO akože už nevlastní žiaden majetok (…) postup a úkony, ktoré súd vo veci urobil, nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty, nerozhodol o celom žalovanom nároku v reálnom čase, keď žalovaný vlastnil veľký majetok. Súd čakal viac ako 6 rokov od podania návrhu, kým žalovaný sa fingovane rozvedie a všetok majetok poprevádza na bývalú manželku a najbližších príbuzných až keď sa žalovaný stal úplne bezmajetný človek, vtedy súd rozhodol o celom žalovanom nároku. Stav právnej neistoty trvá vinou súdu, žalovaný je bezmajetný nepostihnuteľný“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03). Inými slovami to znamená, že ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemôže sa už z tohto dôvodu na základe   sťažnosti   podanej   podľa   čl.   127   ústavy   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok o porušení základného práva zaručeného v ústave alebo v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis I. ÚS 110/03).

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Obdobne to platí aj pre právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS 122/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 34/03).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o porušení tohto základného   práva   dozvedieť.   Začiatok   zákonnej   lehoty   je   teda   v prípade   tohto   práva vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o jeho   porušení. Posúdenie tejto „možnosti“ je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   (v   primeranej   lehote)   je odstránenie   stavu právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného štátneho orgánu (mutatis mutandis I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, I. ÚS 122/03, I. ÚS 167/03, I. ÚS   208/03).   S   prihliadnutím   na   uvedené poskytuje ústavný   súd   ochranu   základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru zásadne vtedy, ak v čase uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo   (mutatis   mutandis I. ÚS 77/02, I. ÚS 86/02, I. ÚS 213/03).

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie skončilo právoplatným rozsudkom okresného   súdu   21.   júla   2003.   Predmetná   sťažnosť   bola   podaná   19.   novembra   2003, t. j. v čase, keď už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal pred právoplatným skončením príslušného súdneho konania, a k porušovaniu označeného základného   práva   už   nedochádzalo. Ústavný   súd   pritom   nezistil   v obsahu   sťažnosti sťažovateľa žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby zákonnú lehotu dvoch mesiacov počítal   v danej   veci   od   neskoršieho   dňa   ako   od   právoplatnosti   skončenia   napadnutého konania. Sťažnosť sťažovateľa bola teda podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z tohto dôvodu bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2003