znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 233/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného JUDr. EvouPríbelskou, Janka Matušku 2178, Topoľčany, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ÚstavySlovenskej   republiky   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokoluk Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súduv Nitre č. k. 9 Co 1082/2014-605 z 26. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísanýchnáležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetokpodľa   čl.   20   ods.   1   a 4   ústavy   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajskéhosúdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 9 Co 1082/2014-605 z 26. januára 2015 (ďalejaj„napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, v právnom postaveníodporcu   v   pôvodnom   konaní,   bol   účastníkom   konania   o určenie   vlastníckeho   právak nehnuteľnosti.   Okresný   súd   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesenímč. k. 10 C 105/2007-589   z 2.   októbra   2014   zrušil   doplňujúci   rozsudok   okresného   súduč. k. 10   C   105/2004-105   z 26.   júla   2006,   ktorým   okresný   súd   rozhodol   o trovách   štátua zaviazal   odporcu   zaplatiť   trovy   štátu   v sume   13,27   eur   na   účet   okresného   súdu,   akoi náhradu trov konania navrhovateľov v 1. - 6. rade vo výške 13 940,76 eur k rukám právnejzástupkyne   navrhovateľov.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   10   C   105/2007-589z 2. októbra 2014 podal sťažovateľ v zákonnej lehote v časti trov konania odvolanie a nazáklade podaného odvolania krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 9 Co 1082/2014z 26. januára 2015 predmetné uznesenie okresného súdu v napadnutej časti týkajúcej sa trovkonania potvrdil a odporcu zároveň zaviazal zaplatiť navrhovateľom v 1. - 6. rade spoločnea nerozdielne   náhradu   trov   odvolacieho   konania   vo   výške   556,38   eur   k rukám   právnejzástupkyne navrhovateľov.

3. Ako ďalej sťažovateľ uvádza, „... u žalovaného sa jednalo o bránenie svojich práv, zaručených Ústavou Slovenskej republiky a v súlade s platnou judikatúrou, pričom pri rozhodovaní o trovách konania súd dostatočne neprihliadol na okolnosti prípadu.

V predmetnej veci som ako žalovaný namietal vyčíslenie trov konania čo do počtu úkonov,   ako   aj   vyčíslenie   hodnoty   sporu   a   v   spojitosti   s   uvedeným   aj   vyčíslenie   trov právneho   zastupovania   právnou   zástupkyňou   navrhovateľov,   v   dôsledku   čoho   bola navýšená a nesprávne vyčíslená odmena za jeden úkon právnej pomoci v zmysle tarifnej odmeny.

Odvolací   súd   sa   s   námietkami   žalovaného   zákonným   spôsobom   dostatočne nevysporiadal,   priznal   trovy   vyčíslené   právnou   zástupkyňou   navrhovateľov   tak,   ako   je uvedené v napadnutom uznesení odvolacieho súdu.

Týmto nesprávnym postupom súdu došlo neoprávnene k navýšeniu trov právneho zastupovania.“.

4.   Sťažovateľ   následne   s   poukazom   na   skutkové   okolnosti   prípadu,   akoi rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a svoju nepriaznivú sociálnusituáciu poznamenáva, že „... sa jedná o právnu vec, kedy súd nebol viazaný rozhodnúť o trovách konania podľa výsledku sporu, ale s prihliadnutím na hodnotu sporu, výšku trov konania,   priebeh   konaní,   osobu   žalovaného   a   jeho   majetkové   pomery,   rozhodnutie   o trovách konania vedie na strane odporcu k neprimeraným finančným tvrdostiam. Odporca vzhľadom na svoj vek a zárobok nie je schopný trovy konania znášať a napriek tomu, že si finančné   prostriedky   na   zaplatenie   trov   zapožičal   v   snahe   predísť   prípadnej   exekúcii a ďalším nákladom spojeným s vymáhaním pohľadávky v exekučnom konaní.

V   zmysle   zákonného   ustanovenia   možno   prihliadať   i   na   okolnosti,   ktoré   viedli k uplatneniu nároku na súde....

Súd pri rozhodovaní o trovách konania nevzal do úvahy všetky okolnosti, ktoré bol zo zákona   povinný   zohľadniť   pri   posudzovaní   možnosti   jeho   aplikácie   §   150   OSP a nesprávne vyhodnotil okolnosti významné z hľadiska rozhodovania podľa tohto zákonného ustanovenia. Poukazujem na to, že § 150 OSP je vyjadrením jednej z výnimiek zo zásady náhrady trov konania podľa pomeru úspechu vo veci vyjadrenej v § 142 OSP.“.

5. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil tentonález: „Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 1082/2014-605 z 26.1.2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

Sťažovateľ netrvá na ústnom pojednávaní pred Ústavným súdom.

Uplatňujem si trovy právneho zastupovania v tomto konaní v sume 277,10 eur podľa pripojeného vyčíslenia.“

II.

6. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.

9. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriektomu, že sťažovateľ je zastúpený advokátkou, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhuna začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 zákonao ústavnom súde.

10. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na uvedené   môžeústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojejsťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

11.   Podľa   § 20   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania   saústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha,odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

12.   V zmysle   ustanovenia   § 50   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   okremvšeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie:

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b)   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušilizákladné práva alebo slobody,

c) proti komu smeruje.

13. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súdepresne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerýchformálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné,je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnomsúde).

14.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľom   predložená   sťažnosťneobsahuje   návrh   rozhodnutia   vo   veci   samej   (petit),   ktorého   vydania   sa   sťažovateľod ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určitoa zrozumiteľne,   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť   východiskom   na rozhodnutieústavného   súdu   v   uvedenej   veci.   Formulácia   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   jeneúplná   a   v kontexte   obsahu   sťažnosti   nezrozumiteľná.   Sťažovateľ   sa   v petite   sťažnostidomáha zrušenia označeného rozhodnutia Krajského súdu v Nitre bez toho, (i) aby v petitepožadoval vyslovenie porušenia ním označených práv, resp. (ii) aby v petite aspoň uviedol,aké základné práva, resp. slobody boli v jeho prípade porušené.

Ústavnou podmienkou postupu ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa§ 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde však je, aby ústavný súd najprv vyhovel sťažnostipodanej   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   a svojím   rozhodnutím   vyslovil,   že   právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva alebo slobodyuvedené   v druhej   hlave   ústavy   alebo   ľudské   práva   a   základné   slobody   vyplývajúcez príslušnej medzinárodnej zmluvy, avšak takáto požiadavka nie je, ako už bolo uvedené,v petite sťažnosti sťažovateľa obsiahnutá (bod 5). Podobne je sťažovateľ povinný v petiterozhodnutia uviesť, aké základné práva, resp. slobody boli v jeho prípade porušené.

15. Z toho vyplýva, že ústavný súd z obsahu podania nemôže posúdiť ani otázkusvojej právomoci, do ktorej nepatrí ochrana pred nezákonnosťou, ale len pred neústavnýmpostupom a rozhodnutím orgánov verejnej moci.

Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že návrh na rozhodnutie vo veci samejv predloženej sťažnosti nezodpovedá právomociam ústavného súdu vo vzťahu ku konaniamo sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb.

16. Takýto návrh znemožňuje zároveň ústavnému súdu preskúmať aj predpokladyprípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a napokon aj otázku jejprípadnej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Súčasne   taký   návrh   neumožňuje   ústavnému   súduvymedziť rozsah, v ktorom by bolo možné sťažnosť prijať na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3zákona o ústavnom súde). Tieto procesné predpoklady sa skúmajú jednotlivo a konkrétnevo vzťahu   ku každému   napádanému   rozhodnutiu,   opatreniu   alebo   inému   zásahu   a návrhna rozhodnutie   vo   veci   samej   vymedzený   v sťažnosti   sťažovateľa   z   15.   apríla   2015   tov celom rozsahu nerešpektuje.

17.   Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísanýchnáležitostí,   aký   vyplýva   z podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z úradnejpovinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní predústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súdposudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania(IV. ÚS 409/04).

18. Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľakonštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje   také   nedostatky   náležitostí   predpísaných   ústavoua zákonom   o ústavnom súde,   že   nie je   možné   preskúmať   splnenie   hoci len   procesnýchpodmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už prijej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

19. V závere ústavný súd poznamenáva, že rovnako i podaniu sťažovateľa z 1. júla2013   vedenému   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn.   Rvp   16884/2013   chýbali   základnéelementárne   náležitosti návrhu,   o ktorom   by   ústavný   súd   mohol   a mal meritórne   konaťa rozhodovať podľa čl. 127 ústavy a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde, a preto bolopredmetné podanie sťažovateľa, toho času rovnako právne zastúpeného JUDr. Príbelskou,bez   ďalšieho   procesného   postupu   odložené   v zmysle   dikcie   ustanovenia   §   23a   zákonao ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 20. mája 2015