znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 233/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D&J   stav,   s. r. o.,   Hroncova   5, Košice,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Romanom   Gorejom,   Advokátska   kancelária GOREJ Legal, s. r. o., Krmanova 14, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva   na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 8 Sžf 2/2013 z 23. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D&J   stav,   s. r. o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D&J stav, s. r. o., Hroncova 5, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Gorejom, Advokátska kancelária GOREJ Legal, s. r. o., Krmanova 14, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 2/2013 z 23. januára 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 7 S 25/2012-171 z 10. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)   zamietol   žalobu   sťažovateľky,   ktorou   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti „rozhodnutia   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   zn.   č.:   1/223/22168- 132335/2011/990057-r zo dňa 05.12.2011 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Košice I - dodatočný platobný výmer zn. č.: 695/230/71442/11/Ihn zo dňa 12.08.2011“.

Najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 2/2013 z 23. januára 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“) potvrdil rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Sťažovateľ   v   žalobe   podanej   na   Krajský   súd   v   Košiciach   namietal   nesprávne zistenie skutkového stavu veci a absenciu vyrubovacieho konania v konaní pred daňovým úradom Košice I. Táto žalobná námietka Sťažovateľa spočívala v postupe Daňového úradu Košice I, ktorý nevzal zreteľ na návrhy sťažovateľa na doplnenie dokazovania vykonaného v priebehu   daňovej   kontroly,   ktoré   návrhy   Sťažovateľ   predložil   vo   svojom   vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly. Sťažovateľ navrhol vykonať výsluch aktuálnych konateľov svojich dodávateľov... Daňový úrad Košice I označil dokazovanie navrhnuté Sťažovateľom za   neúčelné   a   vo   veci   vydal   rozhodnutie   -   dodatočný   platobný   výmer zn. č.: 695/230/71442/11/Ihn   zo   dna   12.08.2011,   v   ktorého   odôvodnení   temer   doslovne prepísal svoje závery uvedené v protokole z daňovej kontroly....

Žalovaný - Finančné riaditeľstvo SR, Krajský súd v Košiciach a ako aj Najvyšší súd SR   svojimi   nasledujúcimi   rozhodnutiami   aprobovali   postup   Daňového   úradu   Košice   I, v zásade   zhodne   konštatujúc,   že   vykonanie   dôkazov   navrhnutých   Sťažovateľom   by   bolo neúčelné   a   nič   nepreukazujúce.   V   spojení   s   uvedeným   zároveň   svorne   konštatovali,   že určujúcim v tomto prípade boli iba výsluchy svedkov... ktorí boli konateľmi spoločností OV- Tip, s.r.o. a BJY, s.r.o. v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení. Výsluchy svedkov boli vyhodnotené ako nedostatočné, odôvodňujúc tento záver tvrdením, že si tieto osoby nevedeli spomenúť na podrobnosti týkajúce sa výkonu podnikateľskej činnosti ich spoločností ako aj detaily týkajúce sa sporných zdaniteľných plnení....

Sťažovateľ   si   je   vedomý,   že   v   daňovom   konaní   znáša   dôkazné   bremeno   daňový subjekt, no je toho názoru, že v posudzovanom prípade bolo jeho bremeno neakceptovateľné rozšírené aj o preukázanie takých skutočností, ktoré sa uskutočnenia zdaniteľných plnení bezprostredne   nedotýkali.   Obaja   svedkovia   totiž   vo   svojich   výpovediach   uskutočnenie zdaniteľných plnení potvrdili, čím bolo dôkazné bremeno o opaku prenesené na správcu dane.... Nad rámec svojej dôkaznej povinnosti, v snahe vyvrátiť pochybnosti Daňového úradu Košice I, však Sťažovateľ navrhol aj výsluch svedkov A. J. N., Z. M. B. a bývalej účtovníčky spoločnosti OV-Tip, s.r.o. – E. T., ktorí disponujúc účtovnou dokumentáciou spoločností, mohli poskytnúť správcovi dane odpovede, ktorých sa mu nedostalo od svedkov J. K. a O. V. Sťažovateľ považuje za porušenie svojich práv taký postup Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky,   v ktorom   duševnú   neschopnosť   (resp.   inú   indispozíciu)   svedkov pripísal na ťarchu Sťažovateľa, a to za súčasného nevyhovenia jeho návrhom na doplnenie dokazovania, ktoré by pochybnosti správcu dane mohli odstrániť....

V súvislosti s námietkou absencie vyrubovacieho konania poukazuje Sťažovateľ aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 238/06-39 zo dňa 16.12.2008 a na právne závery v ňom vyjadrené. Ústavný súd Slovenskej republiky v tam prejednávanej skutkovo a právne obdobnej veci skonštatoval, že v situácii, kedy správca dane iba poukazom na závery   vyjadrené   v   protokole   z   daňovej   kontroly   pristúpi   k   vydaniu   rozhodnutia   bez vykonania daňového - vyrubovacieho konanie cit.: „nemožno mať pochybnosti o tom, že v danom prípade po ukončení daňovej kontroly nebolo uskutočnené vyrubovacie konanie (prípadne v jeho rámci vytýkacie konanie), v ktorom by sťažovateľka mohla uplatniť svoje procesné práva, najmä aby už v prvostupňovom konaní dostala príležitosť predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby jej návrhy uspeli, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie správneho orgánu, a vyjadriť sa k nim. Daňové konanie sa v okolnostiach danej veci pre sťažovateľku začalo bez prvej daňovej inštancie, teda prakticky odvolacím konaním, pričom správca dane tak svojím postupom porušil základné zásady daňového konania (najmä zásadu zákonnosti, zásadu   súčinnosti,   zásadu   rovnosti).   Ak   je   konanie   pred   správnym   orgánom   vo   veci sťažovateľky   tak   výraznou   procesnou   chybou,   že   v   danom   prípade   ani   neprebehlo prvostupňové   daňové   konanie,   nedostáva   nie   iné,   ako   konštatovať,   že   také   procesné pochybenie daňového orgánu je vážnym porušením ustanoveného zákonného postupu ako podstatného znaku ústavne zaručeného práva na súdnu ochranu. Správny orgán postupoval v danom prípade spôsobom, ktorý ani nemohol viesť k vydaniu rozhodnutia na základe objektívne zisteného skutkového stavu, preto došlo aj k porušeniu princípov spravodlivého procesu, vrátane porušenia fasády rovností.“...

Ďalšou z námietok Sťažovateľa, ktorá bola Najvyšším súdom SR vyhodnotená ako nedôvodná, bolo porušenie zásady úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom v zmysle § 2 odsek 2 zákona o správe daní a poplatkov. Podstata tejto námietky Sťažovateľa spočívala v nesprávnom úradnom postupe Daňového úradu Košice I, ktorý v priebehu celej daňovej   kontroly   neinformoval   Sťažovateľa   o   svojich   pochybnostiach   týkajúcich   sa sporných zdaniteľných plnení Sťažovateľa so spoločnosťami OV-Tip, s.r.o. a BJV, s.r.o... Daňový úrad Košice I svoje pochybnosti oznámil Sťažovateľovi až v samom závere daňovej kontroly - protokolom z daňovej kontroly....

Najvyšší súd SR sa k predmetnej námietke výslovne nevyjadril, stotožnil sa však s odôvodnením   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.k.:   7S/25/2012-171   zo   dňa 10.10.2012, v ktorom Krajský súd v Košiciach vyhodnotil aj túto námietku Sťažovateľa za nedôvodnú.   Svoj   záver   odôvodnil   cit.:   „Zo   zápisnice   o   ústnom   pojednávaní č. 695132114477/20111Šál   zo   dňa   20.01.2011   vyplýva,   že   správca   dane   informoval konateľa   žalobcu   o   priebehu   kontroly   a   výsledku   šetrenia   u   dodávateľa   BJV,   s.r.o., Bratislava ako aj o svedeckej výpovedi bývalého konateľa spoločnosti OV-Tip, s.r.o. O. V.. Z uvedených výsledkov Šetrenia správcu dane objektívne zo strany dodávateľov OV-Tip, s.r.o. a BJV, s.r.o. nebolo preukázané“.

Sťažovateľ je opačného názoru ako Krajský súd v Košiciach a tvrdí, že z výsluchov svedkov O. V. a J. K., ktorý vyslovene potvrdili uskutočnenie zdaniteľných plnení, Daňový úrad   Košice   I   objektívne   nemohol   dospieť   k   opačnému   záveru   bez   vykonania   ďalších dôkazov, ktoré by tento jeho opačný záver potvrdzovali. Taktiež poukaz Krajského súdu v Košiciach na zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 695/321/4477/201 l/Sál zo dňa 20.01.2011 je vo vzťahu k námietke porušenia zásady úzkej súčinnosti irelevantný, nakoľko Daňový úrad Košice I v ňom neinformoval Sťažovateľa o tom, ako vyhodnotil výsluch O. V. a už vôbec   ho   nemohol   informovať   o   tom   ako   vyhodnotil   výsluch   J.   K.,   pretože   tento   sa uskutočnil až o niekoľko mesiacov neskôr. Daňový úrad Košice I tak vôbec Sťažovateľa neinformoval   o   tom   ako   sa   mu   javia   výsledky   ním   vykonaného   dokazovania   a tým,   že fakticky nevykonal vyrubovacie konanie a odmietol dôkazy navrhnuté Sťažovateľom, odňal mu   možnosť   realizovať   jeho   práva   tak   v   priebehu   daňovej   kontroly   ako   aj   v   priebehu daňového konania....

Sťažovateľ v neposlednom rade namietal, že rozhodnutie Daňového úradu Košice I mu bolo doručené na 48 samostatných hárkoch papiera, bez trvalého alebo dočasného spojenia. Sťažovateľ je presvedčený, že pre dodržanie písomnej formy rozhodnutia orgánu verejnej moci nepostačuje, pokiaľ sú jeho náležitosti (§ 30 ZSDP) zachytené na viacerých samostatných listinách, tak ako tomu bolo v posudzovanom prípade. Rozhodnutie orgánu verejnej moci má povahu verejnej listiny, ktorá pokiaľ je zachytená na viacerých listoch, musí predstavovať technickú jednotu tak, aby bolo bez akýchkoľvek pochybností (nielen na strane orgánu verejnej moci) možné v každom okamihu zistiť, ktorý orgán verenej moci, ktorý jeho poverený zamestnanec, v ktorý deň, v ktorom mieste, v ktorom konaní, akým spôsobom a s akým obsahom prejavil štátnu, alebo inú verejnú moc formou individuálneho správneho aktu....

Najvyšší súd SR sa k predmetnej námietke výslovne nevyjadril, stotožnil sa však s odôvodnením   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.k.:   7S/25/2012-171   zo   dňa 10.10.2012, v ktorom Krajský súd v Košiciach vyhodnotil aj túto námietku Sťažovateľa za nedôvodnú. Svoj záver odôvodnil cit.: „Tento ani iný všeobecne záväzný právny predpis nestanovuje   pre   dodatočný   platobný   výmer   ako   formu   rozhodovania   daňového   úradu požiadavku technickej jednoty“.

Sťažovateľ   s   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu   SR   ako   aj   Krajského   súdu v Košiciach   nesúhlasí.   Potreba   technickej   jednoty   listov   tvoriacich   dodatočný   platobný výmer vyplýva z vlastnej povahy tohto rozhodnutia ako verejnej listiny. Pre túto verejnú listinu predpisuje všeobecne záväzný právny predpis (zákon č. 511/1992 Zb.) obligatórne náležitosti, ktoré musia byť inkorporované v jednom (samovoľne) nerozlučnom dokumente, tvoriacom právnu a faktickú jednotu....»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   v   sťažnosti   navrhla,   aby   ústavný   súd   o   jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa D&J stav, s.r.o. na súdnu ochranu podľa či 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn: 8Sžf/2/2013 zo dna 23.01.2014, porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.: 8Sžf/2/2013 zo dňa 23.01.2014 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania Sťažovateľovi v sume 340,90 EUR na účet jeho právneho zástupcu GOREJ Legal, s.r.o., so sídlom Krmanova 14, 040 01 Košice do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou právnou   úpravou,   či   nedostatočne   odôvodnený,   a   tým   mohol   zakladať dôvod   na   zásah ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocami   ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky, keď v napadnutom rozsudku uviedol:

«Napadnutým   rozsudkom   Krajský   súd   v   Košiciach   (ďalej   len   ako   „krajský   súd“ alebo „prvostupňový súd“) zamietol podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   ako   „O.s.p.“)   žalobu,   ktorou   sa   žalobca   domáhal   preskúmania   v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného č. 1/223/22168-132335/2011/990057-r zo dňa 5. decembra 2011, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   ako   „zákon   č.   511/1992   Zb.“   alebo   „zákon   o   správe   daní a poplatkov“)   potvrdil   rozhodnutie   Daňového   úradu   Košice   I   č.   695/230/71442/11/Ihn zo dňa 12. augusta 2011, ktorým bol žalobcovi za zdaňovacie obdobie december 2009, vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1. zákona o správe daní   a   poplatkov   vo   výške   234   184,70   €.   Zároveň   žalobcovi   nepriznal   náhradu   trov konania.

Z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia posudzoval v intenciách ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) a § 15 ods. 6 a 10, § 29 ods. 8 a § 44 ods. 1 a 6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní a poplatkov. Krajský súd dospel k záveru, že všetky žalobné námietky žalobcu neboli dôvodné. Poukázal   na   skutočnosť,   keď   správca   dane   vykonal   v   rámci   daňovej   kontroly   všetky do úvahy prichádzajúce dôkazy, ktorými mohol čo najúplnejšie zistiť skutkový stav a preto mu   nemožno   vytýkať   neuskutočnenie   vyrubovacieho   konania.   Krajský   súd   poukázal na skutočnosť, že žalobcovi nič nebránilo v rámci daňovej kontroly navrhovať a predkladať správcovi dane dôkazy, ktorými by preukázal uskutočnenie sporných zdaniteľných plnení. Podľa   krajského   súdu   mal   žalobca   v   súlade   sust.   §   15   ods.   10   zákona   o   správe   daní a poplatkov   v   lehote   osem   pracovných   dní   od   doručenia   Protokolu   o   kontrole č. 695/320/60491/201 l/Šál z 8. júla 2011 vznášať námietky a navrhovať dôkazy. Toto svoje právo však žalobca riadne nevyužil a ním navrhované dôkazy by k tomuto účelu neprispeli. Ako nedôvodnú súd vyhodnotil aj námietku žalobcu týkajúcu sa porušenia zásady úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom v zmysle § 2 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov. Podľa súdu bolo nemysliteľné, aby si konateľ spoločnosti OV-Tip, s.r.o – O. V. nevedel spomenúť, či v roku 2009 zamestnával zamestnancov, či dodávky služieb a tovarov realizoval prostredníctvom vlastných zamestnancov, resp. subdodávateľským spôsobom a nespomenul si na zrealizovanie ani jedného zo 14 sporných zdaniteľných plnení, pričom ten istý záver vyvodil aj pri konateľovi spoločnosti BJV, s.r.o. J. K. Podľa súdu mal žalobca dostatočný časový priestor na splnenie si svojej dôkaznej povinnosti a to do 10. januára 2011, resp. do skončenia daňovej kontroly do 10. augusta 2011. Krajský súd v súvislosti s rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3Sžf/l/2011   poukázal   na konštantnú rozhodovaciu prax pri posudzovaní práva daňového subjektu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty sa nezohľadňuje existencia materiálneho plnenia u platiteľa dane, ale   jednoznačne sa   akcentuje   na   preukázanie   dodania   zdaniteľných   plnení   konkrétnymi podnikateľskými subjektmi.

Proti   uvedenému   rozsudku   krajského   súdu   podal   žalobca   v   zákonnej   lehote odvolanie....

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10   ods.   2   O.s.p.)   preskúmal   napadnutý   rozsudok   ako   aj   konanie,   ktoré   mu predchádzalo...

Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom   za   správne   a   súladné   so   zákonom.   Vzhľadom   k   tomu,   aby   najvyšší   súd v preskúmavanej   veci   nadbytočné   neopakoval   pre   účastníkov   známe   skutočnosti   spolu s právnymi   závermi   krajského   súdu,   sa   vo   svojom   odôvodnení   obmedzil   len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia....

...   Z   dokazovania   vykonaného   správcom   dane   v   priebehu   daňovej   kontroly jednoznačne vyplynul záver, že dodanie zdaniteľných plnení nemohli vykonať spoločnosti OV-TIP, s.r.o. a a BJV, s.r.o., ktoré síce sporné faktúry pre žalobcu vystavili, ale dodanie tovaru a služieb reálne uskutočniť nemohli.

Senát   odvolacieho   súdu   zhodne   so   súdom   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že žalobcova námietka, týkajúca sa a nedoručenia rozhodnutia tak, aby toto bolo spojené v jeden celok neobstojí, nakoľko predmetné rozhodnutie bolo riadne číslované a nemohlo dôjsť k jeho zámene. Nakoniec ani žalobca sám nespochybnil údaje uvedené v predmetnom rozhodnutí,   t.j.   v protokole o kontrole,   ku ktorej zaujal svoje stanovisko a ktoré zaslal prvostupňovému   orgánu   -   správcovi   dane.   Ten   na   základe   jeho   námietok   a   vyjadrenia vyhotovil aj dodatok č. 1 k Protokolu o kontrole a následne vo vyrubovacom konaní vyrubil žalobcovi   rozdiel   DPH   za   zdaňovacie   obdobie   12/2009,   ktorý   bol   premietnutý v dodatočnom platobnom výmere Daňového úradu Košice I č. 695/230/71442/11/Ihn zo dňa 12. augusta 2011.

Podľa   odvolacieho   súdu   nie   je   správny   názor   krajského   súdu,   že   v   danej   veci neprebehlo vyrubovacie konanie. Vyrubovacie konanie v danom prípade, začalo bežať od okamihu vyhotovenia Protokolu o kontrole č. 695/320/60491/2011/Šál z 8. júla 2011, ktorý správca dane doručil žalobcovi s tým, aby sa k nemu v lehote určenej vo výzve vyjadril. Následne po vyhodnotení žalobcových námietok k uvedenému Protokolu z 8. júla 2011 (vo vyrubovacom konaní), ktoré bolo premietnuté do dodatku č. 1 k Protokolu o kontrole, správca dane vyrubil žalobcovi rozhodnutím č. 695/230/71442/11/Ihn zo dňa 12. augusta 2011 rozdiel DPH za 12/2009 v sume vo výške 234 184,70 €.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci správca dane vykonal dostatočné dokazovanie tak, aby správne a úplne zistil skutkový stav veci, pričom vo veci vyhodnotil správne všetky získané dôkazy, ku ktorým sa mal možnosť vyjadriť aj žalobca. Bolo by irelevantné vypočúvať   terajších   konateľov firiem,   o ktorých   sporné   zákazky   sa jednalo, nakoľko   o   vtedajšej   činnosti   nemohli   mať   žiadne   relevantné   informácie.   Tie   mali   len pôvodní konatelia spoločnosti O. V. a J. K., ktorí boli konateľmi spoločností OV-Tip, s.r.o, resp.   BJV,   s.r.o.   v   čase,   kedy   malo   dôjsť   podľa   daňových   dokladov   k uskutočneniu zdaniteľných   plnení.   Z ich výpovedí,   ako aj z následného   priebehu   vývoja   v uvedených firmách však vyplynulo, že k reálnemu uskutočneniu zdaniteľných plnení firmami OV-Tip, s.r.o. a BJV, s.r.o. vo vzťahu k žalobcovi dôjsť reálne nemohlo.

Žalobca naviac o uvedenej situácii dostatočne informoval aj žalobcu a bolo na jeho ťarchu doplniť svoju dôkaznú núdzu o také dôkazy, ktorými by správcom dane spochybnené uskutočnenie zdaniteľných plnení vyvrátil. Toto však žalobca neurobil a preto správca dane správne vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za predmetné zdaňovacie obdobie.

Žalobcom   namietané   nezohľadnenie   reálneho   uskutočnenia   zdaniteľných   plnení taktiež ako argument pre zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí neobstojí. Správca dane nespochybnil reálnosť uskutočnených zdaniteľných plnení, ale napadol len uskutočnenie zdaniteľných   plnení   spoločnosťami   OV-Tip,   s.r.o.   a   BJV,   s.r.o.,   pričom   pre   možnosť uplatnenia   si   odpočtu   DPH   z   zdaniteľných   plnení   nie   je   podstatné   len   ich   reálne uskutočnenie a daňový doklad od dodávateľa, resp. dodávateľov, ale aby k uskutočneniu dodávky tovaru a služieb aj reálne došlo od dodávateľov, ktorí sú ako dodávatelia uvedení na   daňových   dokladoch.   Toto   však   správca   dane   vykonaným   dokazovaním   žalobcovi spochybnil,   resp.   vyvrátil.   V   konaní   bolo   nepochybne   preukázané,   že   dodávku   tovarov a služieb obe spoločnosti (OV-Tip, s.r.o. a BJV, s.r.o.) reálne uskutočniť nemohli a to buď svojou vlastnou činnosťou alebo subdodávateľským spôsobom....

Odvolací   súd   zhodnotil,   že   spôsob,   akým   sa   prvostupňový   súd   vysporiadal s relevantným   žalobnými   námietkami   žalobcu   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   je postačujúci...   zodpovedal   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   na   právne   významné námietky žalobcu...

... správne orgány oboch stupňov svoje rozhodnutia náležité a podrobne odôvodnili, pričom treba   zdôrazniť,   že   žalovaný správny orgán sa vo   svojom rozhodnutí   náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, vznesenými v jeho odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane....»

Pokiaľ sťažovateľka namieta nesprávne skutkové zistenia a závery daňového úradu následne   akceptované   krajským   súdom   aj   najvyšším   súdom,   ústavný   súd   opätovne zdôrazňuje,   že   mu   zásadne   neprislúcha   hodnotiť   vykonané   dôkazy   (v   tomto   prípade výsluchy svedkov a vyhodnotenie obsahu výpovedí   a iné). Pri posudzovaní napadnutého rozsudku zohľadňuje ústavný súd osobitne tú okolnosť, že napadnutý rozsudok bol vydaný v rámci správneho súdnictva. Správny súd (súd rozhodujúci v správnom súdnictve napríklad o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov; v tomto prípade tak krajský súd, ako aj najvyšší súd) nie je tzv. „skutkovým súdom “, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy   (II.   ÚS   21/09, II. ÚS 391/2010). Ani ústavný súd v konaní o sťažnosti nie je skutkovým súdom. Ústavný súd   skúma   napadnutý   rozsudok   iba   z   hľadiska   už   spomenutých   kritérií   zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.

Najvyšší   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne   vysporiadal   s   otázkou vykonaného dokazovania v daňovom konaní. Aj z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, ktoré podklady považovali daňové úrady, ako aj súdy za relevantné na rozhodnutie, a prečo. Preto táto námietka sťažovateľky nevyvoláva zásadné ústavnoprávne otázniky.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o absencii vyrubovacieho konania, porušenia zásady   úzkej   súčinnosti   správcu   dane   s   daňovým   subjektom   a   nezachovania   formy administratívneho   rozhodnutia, ústavný súd argumentáciu   sťažovateľky   ani v   tejto   časti nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   preto   nezistil   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014