znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 233/2011-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť O. J., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. E 2487/94 a v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1241/05, Ex 2166/05 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   E   2487/94   a v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1241/05, Ex 2166/05   p o r u š i l   základné právo O. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. E 2487/1994 a sp. zn. 49 Er 1241/05, Ex 2166/05   p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   O.   J.   p   r   i z n   á   v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   3   600   €   (slovom tritisícšesťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania O. J. v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), na účet jeho právnej   zástupkyne   JUDr.   D.   S.,   Advokátska   kancelária,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 233/2011-8 zo 16. júna 2011 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   O.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“) z 31. januára 2011, ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. E 2487/94 a v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1241/05, Ex 2166/05.

2. Označené konanie začalo na okresnom súde na základe návrhu podaného I. J., matkou sťažovateľa a v čase podania návrhu jeho zákonnou zástupkyňou, uznesením č. k. 2487/94-8 z 5. decembra 1994, ktorým bol nariadený výkon rozhodnutia na uspokojenie prednostnej   pohľadávky výživného. Podľa   tvrdení sťažovateľa a jeho matky (ďalej   len „sťažovatelia“)   už   v   tomto   konaní   dochádzalo   k   prieťahom   v konaní,   preto   13. decembra   2005 podali sťažnosť ústavnému súdu.   Ústavný súd sa   v danej veci zaoberal obdobím od augusta 1994 do júna 2006 a rozhodol nálezom sp. zn. III. ÚS 11/06 z 20. júna 2006, ktorým vyslovil, že k porušeniu práva nedošlo. Sťažovatelia porušenie svojich práv namietali aj na Európskom súde pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) sťažnosťou podanou 2. januára 2007.   Európsky   súd   pre   ľudské práva sťažnosť rozhodnutím č. 1876/07 zo   14.   decembra   2010   odmietol   ako   neprijateľnú   a sťažovateľov   odkázal   na   opätovné využitie domáceho prostriedku nápravy. Sťažovatelia podali novú sťažnosť na ústavnom súde 31. januára 2011, v ktorej namietali, že v exekučnom konaní, ktoré pokračuje pod sp. zn. 49 Er 1241/2005, dochádza aj naďalej k prieťahom v konaní. Ústavný súd sťažnosť prijal   v časti   týkajúcej   sa   uplatneného   porušenia   označených   práv   sťažovateľom,   a   to z dôvodu, že sťažovateľ 22. januára 2006 dovŕšil plnoletosť, v dôsledku čoho nadobudol spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania a namietať aj porušenie svojich práv.

3. Sťažovateľ na základe skutočností uvedených v sťažnosti požiadal, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho práv priznaných čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu vo veci konať, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

4.   K prijatej   sťažnosti   sa   podľa   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril podpredseda   okresného súdu   listom   sp.   zn. 1 SprV/384/2011 z 11.   júla 2011,   v ktorom okrem podrobnej chronológie vykonaných úkonov uviedol:

„S poukazom na vyššie uvedenú chronológiu úkonov vo veci možno konštatovať, že v konaní s výnimkou obdobia od 21. 7. 2009 do 19. 2. 2010 boli zo strany súdu úkony vykonávané priebežne. Nečinnosť v uvedenom období bola spôsobená objektívne, podnetom povinného   na   mimoriadne   dovolanie   a tým   súvisiacim   zapožičaním   spisu   Okresnej prokuratúre   Košice   II   resp.   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky.   Posúdenie dôvodnosti prieťahov nechávam na zvážení ústavného súdu.“

5. Okresný súd i právna zástupkyňa sťažovateľa ústavnému súdu oznámili, že vo veci netrvajú na ústnom pojednávaní, v dôsledku čoho ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s vyjadrením okresného súdu a prílohami pripojenými k   sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

6. Z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh a z vyjadrenia okresného súdu zistil ústavný   súd   tieto   zásadné   skutočnosti   v predmetnej   veci   (s   ohľadom   na   obdobie posudzované v konaní sp. zn. III. ÚS 11/06).

Matka   ako   zákonná   zástupkyňa   sťažovateľa   podala   5.   decembra   2005   súdnemu exekútorovi   návrh   na   pokračovanie   súdnej   exekúcie.   Upovedomenie   o   začatí   súdnej exekúcie   predajom   nehnuteľnosti   bolo   súdnym   exekútorom   vydané   14.   februára   2006. Exekučný   príkaz na vykonanie exekúcie   predajom   nehnuteľnosti   č Ex-2166/05   Bo,   bol vydaný 26. septembra 2006 a dražobná vyhláška 18. októbra 2006. Povinný požiadal 22. novembra 2006 o odklad exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. 49 Er 1241/05-42 zo 14. augusta 2007 odklad povolil   na   dobu   jedného   roka.   Proti   tomuto   uzneseniu sa   odvolala   matka   sťažovateľa.   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením č. k. 6 CoE/142/2007-52 z 11. decembra 2007 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením č. k. 49 Er 1241/2005-58 zo 14. apríla 2008 návrh povinného na odklad exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal povinný odvolanie. Okresný súd predložil vec na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   CoE/64/2008-92   z 27.   júna   2008   vec   vrátil okresnému súdu ako bezdôvodne predloženú. Následne okresný súd uznesením č. k. 49 Er 1241/2005-94 zo 4. augusta 2008 návrh povinného na odklad exekúcie zamietol. Súdny exekútor doručil 13. februára 2009 okresnému súd návrh na schválenie príklepu pri dražbe nehnuteľnosti. Okresný súd uznesením č. k. 49 Er/1241/2005-102 z 26. februára 2009 schválil príklep udelený vydražiteľovi na dražbe nehnuteľnosti. Na základe zápisnice súdneho exekútora o rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľnosti okresný súd uznesením č. k. 49   Er   1241/2005-117   z 21.   júla   2009   schválil   rozvrh   výťažku   z dražby   nehnuteľnosti vykonaný súdnym exekútorom. V období od 21. júla 2009 do 19. februára 2010 bol   spis zapožičaný   Okresnej   prokuratúre Košice a Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Po vrátení bol spis predložený 2. marca 2010 odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní. Krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   CoE/128/2010-147   zo   6.   decembra   2010   vrátil   vec okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, keďže mu vec bola predčasne predložená. Sťažovatelia   preto, a aj s odvolaním sa na rozhodnutie ESĽP, podali 31. januára 2011 sťažnosť ústavnému súdu.

III.

7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola v primeranej lehote prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

8. V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo   rozhodnutia   súdu   treba   považovať   za   integrálnu   súčasť   procesu   v zmysle   čl.   6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).

9.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   práv   zo   strany   okresného   súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1241/05, ale poukazuje aj na celkovú doterajšiu dĺžku exekučného konania na vymoženie výživného vedeného pod sp. zn. E 2487/94.

10. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd. Tieto tri kritéria zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj ESĽP.

10.1 Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom   bol návrh matky sťažovateľa   na   nariadenie   výkonu   rozhodnutia   na   uspokojenie   prednostnej   pohľadávky výživného   pre   (v   danom   čase   maloletého)   sťažovateľa.   Počas   konania   boli   zo   strany povinného uskutočňované úkony, ktoré mali vplyv na postup okresného súdu a vyžadovali si opakované vykonávanie procesných úkonov, napriek tejto skutočnosti však vec nemožno považovať za skutkovo ani právne zložitú a odôvodňujúcu doterajšiu dĺžku konania.

10.2   Z obsahu súdneho   spisu   ani z predložených   listinných   dôkazov   ústavný   súd nezistil   žiadne   skutočnosti   na   strane   sťažovateľa   (príp.   jeho   matky   ako   navrhovateľky v konaní), z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že sťažovateľ svojím konaním prispel k doterajšej dĺžke konania. Sťažovateľ využil možnosti priznané mu zákonom č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Ústavný súd už v náleze sp. zn. III. ÚS 11/06 z 20. júna 2006 konštatoval, že k dĺžke konania na okresnom súde zásadným spôsobom prispel povinný, čo platí aj pre ďalšie skúmané obdobie.

10.3   Ústavný   súd   skúmal   existenciu   namietaných   zbytočných   prieťahov v označenom   konaní   použitím   ďalšieho   kritéria,   ktorým   je   postup   okresného   súdu v predmetnej veci. Ako už bolo uvedené, osobitnú pozornosť venoval obdobiu po vydaní nálezu   sp.   zn.   III.   ÚS   11/06   z 20.   júna   2006.   V danom   období   už   exekučné   konanie pokračovalo predajom nehnuteľnosti. Postup okresného súdu možno označiť za taký, ktorý je   poznamenaný   prieťahmi   v konaní,   keďže   zo   strany   súdu   došlo   opakovane k bezdôvodnému   predloženiu   veci   na   rozhodnutie   krajskému   súdu   v situácii,   keď o podanom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom mal   rozhodovať   sudca   okresného   súdu.   Postup   okresného   súdu   v uvedenej   veci   aj s ohľadom na celkovú dĺžku konania takmer 17 rokov a obdobie takmer 6 rokov namietané v druhej   ústavnej   sťažnosti   možno   označiť   za   neefektívny   a   konanie   ako   celok   za poznamenané prieťahmi, ktoré majú za následok porušenie práva priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   v uvedenej   veci   išlo o vymáhanie ako zaostalého, tak aj bežného výživného pre maloleté dieťa – sťažovateľa, ktorý   sa   v priebehu   samotného   konania   stal   plnoletým,   pričom   k uspokojeniu   nárokov výživného napriek predaju nehnuteľnosti nedošlo.

11. Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou,   vo   veci   konal   podľa   osobitných   predpisov.   Ústavný   súd   preto   prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti nálezu).

12. Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základných práv sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením   stavu   pred   ich   porušením   a výrok ústavného   súdu   deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 3   600   €   (bod   3   výrokovej   časti   nálezu).   Táto   suma   zohľadňuje   charakter   a   dĺžku posudzovaného   konania   a zbytočných   prieťahov   v konaní   a s nimi   spojenú   nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty pri vymáhaní nároku priznaného právoplatným rozhodnutím. Podľa názoru ústavného súdu požiadavku na rýchly a efektívny postup súdu pri rozhodovaní v rámci konania týkajúceho sa núteného výkonu rozhodnutia je vzhľadom na jeho charakter a účel potrebné posudzovať ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo – napr. III. ÚS 15/03.

13. Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   náhrady trov konania právnej zástupkyni JUDr. D. S. v sume 400,14 €, a to bez bližšieho odôvodnenia.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal sťažovateľovi úhradu trov   konania, pričom   vychádzal z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 123,50 €, t. j. spolu 247 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 261,82 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku (bod 4 výrokovej časti nálezu)].

14. V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011