znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 233/2010-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   novembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka v konaní o sťažnosti J. C., J., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 190/2008 z 24. novembra 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. C. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4 Cdo 190/2008   z   24.   novembra   2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   190/2008 z 24. novembra 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. J. C. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Františka Komku do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti J. C. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2010 doručená sťažnosť J. C., J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. F. K., P.,   ktorou   namieta porušenie svojho   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1 a   2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 190/2008 z 24. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva: „Sťažovateľ   ako   žalobca   sa...   žalobou podanou na... Okresnom súde v Starej Ľubovni dňa 7. 4. 2003 domáhal voči žalovanému náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom, ktorý sa stal 27. 3. 1996.

V rámci uplatneného nároku... žiadal žalobca priznať náhradu za bolesť v sume 8.550,- Sk (zodpovedajúcu dvojnásobku pripadajúcej za základný počet bodov určených lekárskym posudkom), náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 1.005.500,- Sk (zodpovedajúcej zvýšeniu na 50-násobok sumy za základný počet bodov určených lekárskym posudkom) a náhrady za stratu na zárobku počas trvania práceneschopnosti a po skončení práceneschopnosti (úrazovej renty).

Okresný súd Stará Ľubovňa... rozsudkom zo 14. 12. 2006 sp. zn. 4C 22/2003-284 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu bolestného sumu 4.275,- Sk, z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 5.100,- Sk...

V   prevyšujúcej   časti   uplatnených   náhrad   bolestného   a   sťaženia   spoločenského uplatnenia žalobu zamietol, zároveň rozhodol, že v ďalšej prevyšujúcej časti nároky náhrad za stratu na zárobku vylúčil na samostatné konanie...

Proti rozsudku... podal... sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd v Prešove... rozsudkom z 11. 2. 2008 sp. zn. 8Co 28/2007 rozhodol tak, že rozsudok súdu I. stupňa v zamietajúcom   výroku   zmenil   tak,   že   uložil   žalovanému   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   z titulu   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   sumu   381.900,-   Sk   (20-násobok   sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov), vo výroku o zamietnutí žaloby nad sumu 4.275,- Sk z titulu bolestného a vo výroku o zamietnutí žaloby nad sumu 387.000.- Sk z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia rozsudok súdu I. stupňa potvrdil...

Proti   rozsudku   Krajského   súdu...   podala   dovolanie   vedľajšia   účastníčka,   ktorá navrhovala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci.

O   dovolaní   vedľajšieho   účastníka   rozhodol...   Najvyšší   súd   SR   uznesením   sp.   zn. 4Cdo 190/2008 z 24. 11. 2009 tak, že rozsudok Krajského súdu... a rozsudok Okresného súdu   Stará   Ľubovňa...   vo   výroku   o   povinnosti   žalovaného   uhradiť   žalobcovi   z   titulu bolestného sumu 4.275,- Sk a z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 5.100,- Sk... a   vo   výroku   o   zamietnutí   návrhu   v   prevyšujúcej   časti   uplatnených   náhrad   bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia zrušil a konanie zastavil.

Po právoplatnosti uznesenia vec postupuje Sociálnej poisťovni... Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v preskúmavanej veci dňom 1. 1. 2004 zanikla právomoc súdov na konanie a rozhodovanie o uplatnených nárokoch na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, a to prijatím zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ktorý nadobudol účinnosť dňom 1. 1. 2004.“

Podľa sťažovateľa „Najvyšší súd SR... uznesením 4Cdo 190/2008 zo dňa 24. 11. 2009 rozhodol nezákonne a svojím rozhodnutím zasiahol do základného práva... na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   SR   vo   svojej   judikatúre   viackrát   opakovane   zdôraznil   nezávislosť rozhodovania   všeobecných   súdov,   ktorá   sa   uskutočňuje   v   ústavnom   a   zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci.

Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v § 157 ods. 2 OSP.

Z   odôvodnenia   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami   a   úvahami   pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

V   prípade,   kedy   sú   právne   závery   súdu   v   extrémnom   nesúlade   s   vykonanými skutkovými   zisteniami   alebo   z   nich   žiadnej   možnej   interpretácii   odôvodnenia   súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Keďže NS SR ako súd dovolací nerešpektoval kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, naopak, rozhodol v rozpore s doterajšou ustálenou judikatúrou (R NS SR 2Cdo 253/2004 uverejnený v časopise Zo súdne praxe 2/2006), podľa ktorého právomoc súdov nieje daná na prejednanie žaloby zamestnanca na náhradu škody voči zamestnávateľovi spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou   z   povolania   vo   veci   nárokov   na   náhradu   straty   na   zárobku   počas   trvania práceneschopnosti,   náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopnosti a uznaní plnej invalidity za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v základnej výške a účelne vynaložených nákladov spojených s liečením, ktoré vznikli do 31. 12. 2003, ale ak boli uplatnené až po 1. 1. 2004. O týchto nárokoch po 1. 1. 2004 rozhoduje Sociálna poisťovňa podľa zák. č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Z   poznámky   k   tomuto   judikátu   vyplýva,   že   nároky   zamestnancov   vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania (pokiaľ boli medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu sporné), prejednávali a   rozhodovali   o   nich   súdy   až   do   1.   1.   2004.   Preto   všetky   konania   začaté   pred   týmto dátumom musia ukončiť súdy.

Keďže v prejednávanej veci konanie bolo začaté dňom 7. 4. 2003 podaním žaloby žalobcom na Okresnom súde Stará Ľubovňa, je preto zákonné a je daná právomoc súdov (§ 7 OSP) ukončiť začaté konanie rozhodnutím súdu, a to vydaním rozhodnutia v merite veci, ako aj o náhrade trov konania a nie je daná právomoc v dôsledku začatého konania sociálnej poisťovne podľa osobitného zákona, ktorým je zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.

Naviac, sťažovateľ ako žalobca si vo svojej žalobe uplatňoval zvýšenú náhradu za bolesť, ako aj zvýšenú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom so zreteľom na   to,   kedy došlo   k pracovnému   úrazu bolo   potrebné podmienky   jeho vzniku   a rozsah odškodnenia   posúdiť   podľa   vyhl.   32/1965   Zb.   o   odškodňovaní   bolesti   a   sťaženia spoločenského uplatnenia, čo o zvýšení takéhoto odškodnenia týchto jedorázových plnení môže rozhodnúť len súd podľa výslovného znenia ustanovenia § 7 ods. 3 cit. vyhl. Z tohto teda vyplýva, že právny predpis platný v čase uplatnenia nároku žalobcom výslovne zveruje rozhodovanie o tomto nároku súdu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v predmetnej veci po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo J. C. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 190/2008 zo dňa 24. 11. 2009 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 190/2008 zo dňa 24. 11. 2009 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o náhrade trov konania pred Ústavným súdom SR.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uznesením č. k. I. ÚS 233/2010-14 z 30. júna 2010 v časti,   v ktorej   namieta porušenie svojho práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy uznesením najvyššieho súdu, prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako   zjavne   neopodstatnenú.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   účastníkov konania, aby sa   vyjadrili,   či trvajú na tom, aby sa vo veci   konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.

Najvyšší   súd   na   výzvu   ústavného   súdu   reagoval   podaním   č.   KP   4/2010-31 z 26. apríla   2010   doručeným   ústavnému   súdu   29.   apríla   2010,   v   ktorom   okrem   iného uviedol: «So zreteľom na nejednotnosť rozhodovania súdov Slovenskej republiky v otázke, do právomoci ktorého orgánu patrí od účinnosti zákona o sociálnom poistení rozhodovanie o nárokoch vyplývajúcich z pracovného úrazu a choroby z povolania, sa na návrh predsedu Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (§   21 ods.   3   písm.   b/   zákona č.   757/2004   Z.   z. o súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov)   uskutočnilo   spoločné   rokovanie občianskoprávneho a správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Na tomto rokovaní bolo prijaté stanovisko (§ 22 ods. 1 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov),   ktoré   bolo   neskôr   publikované   v   Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 27/2006. Podľa tohto stanoviska rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, o náhrade za stratu na dôchodku a o náhrade nákladov na výživu pozostalých, vzniknutých z pracovných úrazov alebo chorôb z povolania do 31. decembra 2003, patrí do právomoci súdu, aj keď nároky boli uplatnené po účinnosti zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. V odôvodnení stanoviska je (o. i.) uvedené, že nároky zamestnanca vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania do 31. decembra 2003 prejednávali a rozhodovali o nich súdy ako o spore, ktorý vyplýva z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Išlo o nároky na náhradu za   stratu   na   zárobku   alebo   stratu   na   dôchodku,   za   bolesť   a   sťaženie   spoločenského uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu [§ 198 ods. 1 písm. a/ až d/ zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“)]. I keď zákon o sociálnom poistení priniesol rozličné zmeny, ktoré vo svojej podstate zasiahli aj do právomoci súdu v týchto veciach, právomoc Sociálnej poisťovne nie je ani po 1. januári 2004 daná vo veciach nárokov na zvýšenie bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia,   lebo   v   zmysle   zákona   o   náhrade   za   bolesť   a   o   náhrade   za   sťaženie spoločenského uplatnenia o týchto nárokoch rozhoduje súd (§ 5 ods. 5 zákona o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia). Za týchto okolností by názor, podľa ktorého nie je daná právomoc súdu vo veciach nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným   úrazom   alebo   chorobou   z   povolania,   v   konečnom   dôsledku   znamenal odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae), čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

V súlade s prijatým stanoviskom rozhodujú všetky senáty správneho kolégia a senáty občianskoprávneho kolégia, s výnimkou jedného senátu, ktorý svoj odlišný názor prezentuje aj v rozhodovacej činnosti. Dôkazom toho je aj sťažnosťou napadnuté uznesenie.

Mám   za   to,   že   ústavná   sťažnosť   je   dôvodná,   pretože   sťažnosťou   napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zasiahlo do ústavného práva účastníka garantovaného mu v čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Bola   porušená   požiadavka   právnej   istoty a predvídateľností súdnych rozhodnutí.»

Predseda najvyššieho súdu zároveň súhlasil s upustením od súdneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   liste   doručenom   ústavnému   súdu   4.   augusta   2010   prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom, pričom neuviedol žiadne nové argumenty ani skutočnosti, ktoré by ústavný súd bral do úvahy pri rozhodovaní vo veci samej.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   upustil   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa so sťažnosťou, jej prílohami a vyjadreniami účastníkov konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podľa   sťažovateľa došlo   k porušeniu   jeho základného práva podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy, pretože najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní rozhodol v rozpore s doterajšou ustálenou   judikatúrou,   pričom   poukázal   na   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 253/2004.

Ústavný súd zo sťažnosti a z k nej priložených príloh zistil, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) domáhal zaplatenia náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom, ktorý sa stal v roku 1996, pričom okrem iného   žiadal   priznať   náhradu   za   bolesť   v sume   8 500   Sk,   za   sťaženie   spoločenského uplatnenia v sume 1 005 500 Sk a za stratu na zárobku počas práceneschopnosti. Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 22/2003-284 zo 14. decembra 2006 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) priznal náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 5 100 Sk a náhradu za bolesť v sume 4 275 Sk. V prevyšujúcej časti uplatnených náhrad bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia žalobu zamietol. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 8 Co 28/2007 z 11. februára 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zmenil rozsudok okresného súdu tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi   z   titulu   spoločenského   uplatnenia sumu   381 900 Sk   a vo   výroku o zamietnutí žaloby nad sumu 4 275 Sk z titulu bolestného a vo výroku o zamietnutí žaloby nad sumu 387 000 Sk z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia rozsudok okresného súdu potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podala Sociálna poisťovňa ako vedľajšia účastníčka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu vo výrokoch týkajúcich sa zaplatenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, konanie zastavil a vec postúpil na ďalšie konanie Sociálnej poisťovni z dôvodu nedostatku právomoci súdov na rozhodnutie vo veci.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného   uvádza: «Dovolanie   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   je   v   prvom   rade   prípustné (a súčasne dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O. s. p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom – z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.). Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci je daná existencia takejto vady a to vada vyplývajúca z ustanovenia § 237 písm. a) O. s. p.

Podľa § 237 písm. a) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,   ktoré   vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.).

V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 2 O. s. p. v znení do 14. 10. 2008).

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Citované ustanovenie § 7 ods. 1 až 3 O. s. p. určuje právomoc súdov v občianskom súdnom konaní, t. j. právomoc občianskoprávnych súdov. V ods. 1 tohto ustanovenia sa právomoc   občianskoprávnych   súdov   určuje   vymedzením   právnych   vzťahov,   o   ktorých konajú   a   rozhodujú   súdy.   Sú   to   vzťahy   občianskoprávne,   pracovné,   rodinné,   obchodné a hospodárske. Pri skúmaní takto určenej právomoci rozhoduje obsah právneho vzťahu, t. j. práva a povinnosti, a nie iba jeho úprava konkrétnym právnym odvetvím hmotného práva. Právomoc súdu je základnou procesnou podmienkou, ktorej splnenie súd skúma z úradnej povinnosti v každom štádiu konania a na každom stupni (§ 103 O. s. p.). Jej nedostatok je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Nemožno však vylúčiť situáciu, keď skôr ako súd rozhodne o zastavení konania pre nedostatok právomoci, nastane právna skutočnosť, ktorou sa založí právomoc súdu na konanie vo veci, či už výslovným ustanovením zákona alebo takou zmenou obsahu právneho vzťahu, ktorou sa zmení jeho charakter tak, že pôjde o niektorý z právnych vzťahov uvedených v § 7 ods. 1 O. s. p. Rovnako   tak   môže   byť   zákonom   zmenený   obsah   právneho   vzťahu   (dovtedy   zakladajúci právomoc   súdu)   takým   spôsobom,   že   sa   pretransformuje   na   iný   právny   vzťah   a   súd právomoc na konanie vo veci stratí (právomoc súdu zanikne).

V prejednávanej veci, po vylúčení uplatnených nárokov na náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti a po skončení práceneschopnosti na samostatné konanie, bol predmetom konania nárok na náhradu škody z pracovného úrazu a to vo forme náhrady za bolesť zvýšenej na 2-násobok sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov určenému lekárskym posudkom a vo forme náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšenej na 50-násobok sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov určenému lekárskym posudkom. K pracovnému úrazu došlo dňa 27. 3. 1996, pričom konanie bolo začaté podaním žaloby 7. apríla 2003. Podľa právnej úpravy platnej do 31. 12. 2003 išlo o nárok vyplývajúci z pracovnoprávneho   vzťahu   upraveného   právnym   odvetvím   pracovného   práva   - Zákonníkom práce (nárok zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze). Obsahom   právneho   vzťahu   vyplývajúceho   zo   zodpovednosti   zamestnávateľa   za   škodu vzniknutú pracovným úrazom bolo právo zamestnanca na poskytnutie plnení spočívajúcich okrem iného aj v náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia a povinnosť zamestnávateľa   tieto   plnenia   poskytnúť.   Na   prejednanie   a   rozhodnutie   sporu   o   týchto (čiastkových) nárokoch bola v zmysle § 7 ods. 1 O. s. p. daná právomoc súdu.

Dňom 1. januára 2004 nadobudol účinnosť zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), ktorý zrušil, okrem iných, aj dovtedy platné ustanovenia §§ 198 ods. 1 písm. a) až c) a 199 až 213 Zákonníka práce (zákona č. 311/2001   Z.   z.   účinného   od   1.   4.   2002).   V   rámci   pracovnoprávnej   zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania zostal zamestnancovi   zachovaný   len   nárok   na   náhradu   vecnej   škody.   Zákonné   poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania bolo týmto zákonom nahradené úrazovým poistením. Vyplýva to z ustanovenia § 294 bodu 16 tohto zákona, ktorým bol zrušený zákon č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších   predpisov,   ktorým   bolo   dovtedy   upravené   zákonné   poistenie   zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania, ako aj z jeho ďalších ustanovení, napr. z § 280 ods. 2, podľa ktorého zostatok finančných prostriedkov základného   fondu   zodpovednosti   za   škodu   k   31.   decembru   2003   je   s   účinnosťou   od 1. januára 2004 príjmom základného fondu úrazového poistenia, alebo z § 280 ods. 4, podľa   ktorého   sumy   na   dlžnom   poistnom   z   poistenia   zodpovedností   zamestnávateľa   za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania vzniknuté pred 1. januárom 2004, ktoré boli zaplatené alebo vymožené po 31. decembri 2003, sú príjmom základného fondu úrazového poistenia. Úrazové poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia   v dôsledku   pracovného   úrazu,   služobného   úrazu   a   choroby   z   povolania   bolo upravené ako súčasť systému sociálneho poistenia. V zmysle § 16 zákona o sociálnom poistení povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ okrem zamestnávateľa sudcu podľa osobitného predpisu a zamestnávateľa prokurátora podľa osobitného predpisu. Podľa § 17 ods. 1 tohto zákona nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec   po   splnení   podmienok   ustanovených   týmto   zákonom.   Poistné   na   úrazové poistenie platí zamestnávateľ (§ 128 ods. 8 uvedeného zákona). Zároveň bol týmto zákonom nahradený dovtedajší systém odškodňovania pracovných úrazov a chorôb z povolania (pri ktorom mal poškodený zamestnanec alebo iná oprávnená osoba priamy nárok na náhradu škody proti zamestnávateľovi, pri ktorom v prípade spornosti o tomto nároku rozhodovali súdy,   a   pri   ktorom,   ak   nárok   vznikol   v   čase   zákonného   poistenia   zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, mal zamestnávateľ právo, aby Sociálna poisťovňa za neho hradila preukázané nároky alebo aby mu zaplatila ním uhradenú škodu) systémom úrazového poistenia (pri ktorom v prípadoch zodpovednosti zamestnávateľa   za   poškodenie   zdravia   alebo   úmrtie   v   dôsledku   pracovného   úrazu   a choroby z povolania vzniká zamestnancovi alebo inej oprávnenej osobe nárok na úrazové dávky   pri   splnení   podmienok   podľa   tohto   zákona.   Plnenia   vyplývajúce   z   nárokov   na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody, ktoré vznikli po účinnosti zákona o sociálnom poistení, teda od 1. 1. 2004, sú dávkami úrazového poistenia (úrazovými dávkami), o ktorých na základe žiadosti poškodeného (ak zákon o sociálnom poistení neustanovuje inak) rozhoduje Sociálna poisťovňa. Rozhodovanie o týchto plneniach preto nepatrí do právomoci súdu. Len nárok na náhradu vecnej škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania zostal nárokom zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo   chorobou   z   povolania   (nestal   sa   úrazovou   dávkou),   teda   nárokom   z pracovnoprávneho vzťahu, o ktorom v prípade sporu rozhoduje súd.

Uspokojovanie   nárokov   na   náhradu   škody   spôsobenej   pracovným   úrazom   alebo chorobou   z   povolania,   ktoré   vznikli   pred   1.   januárom   2004,   rieši   zákon   o   sociálnom poistení v prechodných ustanoveniach a to v §§ 251, 259, 260, 272 a 275. Treba pritom brať do úvahy, že vznik týchto nárokov nemusí byť časovo totožný so vznikom pracovného úrazu alebo choroby z povolania, a že k 1. januáru 2004 tu mohli byť rôzne situácie. Mohlo ísť o nároky, o ktorých bolo právoplatne rozhodnuté súdom, ale k uvedenému dňu neboli splnené alebo neboli splnené v celom rozsahu, alebo mohlo ísť o prípady, keď plnenia z týchto nárokov boli vyplácané, či už na základe súdneho rozhodnutia alebo na základe dohody   alebo   fakticky   a   nárok   na   ich   výplatu   k   tomuto   dňu   trval   (najmä   v   prípade opakujúcich   plnení),   pričom   mohli   byť   vyplácané   zamestnávateľmi,   resp.   ich   právnymi nástupcami, alebo Sociálnou poisťovňou, prípadne mohlo ísť o sporné nároky uplatnené v súdnom konaní, ktoré nebolo k uvedenému dňu právoplatne skončené alebo nároky vôbec neuplatnené.

Tým,   že   zákon   o   sociálnom   poistení   v   §   251   ods.   1   stanovil,   že   pracovný   úraz a choroba   z   povolania   uznané   podľa   predpisov   účinných   pred   1.   januárom   2004   sa považujú od 1. januára 2004 za pracovný úraz a chorobu z povolania podľa tohto zákona, umožnil aj uspokojovanie týchto nárokov (nárokov, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004) z úrazového poistenia. Pokiaľ totiž v zmysle § 2 písm. c) uvedeného zákona je úrazovým poistením poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu a choroby z povolania a za pracovný úraz a chorobu z povolania podľa tohto zákona sa považuje aj pracovný úraz a choroba z povolania uznané podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004, potom úrazové poistenie je poistením aj pre prípad poškodenia zdravia alebo   úmrtia   v   dôsledku   pracovného   úrazu   a   choroby   z   povolania   uznaných   podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004. Preto aj plnenia vyplývajúce z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, s výnimkou nároku   na   náhradu   vecnej   škody,   ktoré   vznikli   pred   1.   januárom   2004,   treba   po 31. decembri 2003   považovať   za   dávky úrazového poistenia podľa   zákona   o sociálnom poistení. Za takéto dávky ich označuje aj samotný nadpis týkajúci sa ustanovení §§ 259 až 272   a   275   tohto   zákona.   Plnenia   vyplývajúce z nárokov   na   náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, priznané podľa predpisov účinných pred 1. januárom   2004   považuje   po   31.   decembri   2003   výslovne   za   dávky   podľa   zákona o sociálnom poistení aj § 260 ods. 1 tohto zákona, a to v sume, v akej patrili k 31. decembru 2003, pričom zároveň stanovuje, že ak nárok na ich výplatu k tomuto dňu trval, vyplácajú sa aj po tomto dni za podmienok ustanovených predpismi účinnými do 31. decembra 2003, ak nie je ustanovené inak.

Ak   sa   za   úrazové   dávky   výslovne   označujú   plnenia   priznané   podľa   predpisov účinných pred 1. januárom 2004, tým viac za takéto dávky treba považovať aj plnenia vyplývajúce z uvedených nárokov, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté a podľa § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sa má o nich rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej uvedenými. Podľa týchto predpisov má byť podľa uvedeného ustanovenia rozhodnuté O   priznaní   náhrady   škody   spôsobenej   pracovným   úrazom   alebo   chorobou z povolania za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o náhrade škody už bolo právoplatne rozhodnuté.

I keď   sa   v   tomto   ustanovení   výslovne   neuvádza,   kto   má   rozhodnúť,   z   predmetu právnej úpravy sociálneho poistenia možno dospieť k záveru, že týmto subjektom môže byť, okrem výnimky vyplývajúcej z ustanovenia § 272 ods. 11 zákona o sociálnom poistení, len Sociálna poisťovňa, resp. jej organizačné zložky. Zákon o sociálnom poistení je totiž nielen hmotnoprávnym predpisom upravujúcim rozsah sociálneho poistenia a v rámci neho aj úrazového poistenia a právne vzťahy pri jeho vykonávaní, ale zároveň aj procesnoprávnym predpisom upravujúcim konanie vo veciach úrazového poistenia. Ustanovenie § 172 ods. 2 tohto   zákona   určuje,   že v   konaní   vo veciach úrazového poistenia rozhoduje   o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov úrazového poistenia Sociálna poisťovňa. Aj keď ustanovenie   §   272   zákona o sociálnom   poistení   bolo novelou   vykonanou   zákonom č. 677/2006 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2007 doplnené o odsek 11, podľa ktorého spory o nárokoch podľa odsekov 9 a 10 (teda o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, na náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu na výživu pozostalých, ak konanie o nich nebolo právoplatne skončené do 31. 12. 2003, resp. do 31. 7. 2006) rozhodujú súdy, nič to nemení na charaktere týchto plnení ako dávok úrazového poistenia. Ustanovenia §§ 259, 260, 272 a 275 určujú hmotnoprávnu úpravu, ktorú má Sociálna poisťovňa, resp. aj súd v prípade nárokov podľa § 272 ods. 9 a 10, použiť pri rozhodovaní o priznaní nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, a to za obdobie do 31. decembra 2003 a po tomto dni, resp. ktoré má použiť Sociálna poisťovňa pri vyplácaní plnení z týchto nárokov, pričom za rozhodnutie sa v zmysle § 209 ods. 1 posledná veta zákona o sociálnom poistení považuje aj samotné poskytnutie dávky. Určenie hmotnoprávnej úpravy, ktorá sa má použiť (i keď ňou má byť pracovnoprávna úprava účinná do 31. 12. 2003), nič nemení na tom, že plnenia vyplývajúce z týchto nárokov sa priznávajú a vyplácajú ako dávky úrazového poistenia. Z uvedeného potom   možno   vyvodiť,   že účinnosťou   zákona   o sociálnom   poistení   došlo k takej zmene v obsahu   právneho   vzťahu   vyplývajúceho   zo   zodpovednosti   zamestnávateľa   za   škodu spôsobenú   pracovným   úrazom   alebo   chorobou   z   povolania   (pri   zachovaní   všetkých nárokov, ktoré vznikli do jeho účinnosti), s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody, ktorá mala za následok zmenu jeho charakteru, resp. jeho nahradenie právnym vzťahom úrazového poistenia. Dovtedy súkromnoprávny vzťah sa zmenil na vzťah verejnoprávny a nárok   na   náhradu   škody   spôsobnej   pracovným   úrazom   alebo   chorobou   z   povolania, uplatnený   napr.   vo   forme   náhrady   za   bolesť   a   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia nadobudol povahu nároku na úrazovú dávku. Táto zmena zákonnej právnej úpravy mala za následok zánik právomoci súdu v zmysle § 7 ods. 1 O. s. p. rozhodovať o nárokoch na náhradu škody spôsobnej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody a s výnimkou nárokov vyplývajúcich z § 272 ods. 11 zákona o sociálnom poistení. Uvedené ustanovenie § 272 ods. 11   zákona   o   sociálnom   poistení   v   spojení   s   §   7   ods.   3   O.   s.   p.   výslovne   zakladá právomoc   súdov   rozhodovať   vo   veciach   úrazového   poistenia   len   ak   ide   o   nároky   na náhradu   za   stratu   na   zárobku   po   skončení   pracovnej   neschopnosti   alebo   pri   uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, na náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu na výživu pozostalých, pokiaľ konanie o nich nebolo právoplatne skončené do 31. 12. 2003, resp. do 31. 7. 2006. S použitím logického výkladového pravidla argumentum a contrario (dôkaz z opaku) možno dospieť k záveru, že na rozhodovanie v sporoch o iných nárokoch, ako sú uvedené v tomto ustanovení, právomoc súdov daná nie je. Od 1. januára 2004 tak súdy nemajú právomoc rozhodovať o nárokoch na náhradu škody spôsobnej pracovným úrazom   alebo   chorobou   z povolania   (s   výnimkou   nároku   na   náhradu   vecnej   škody   a   s výnimkou nárokov uvedených v § 272 ods. 11 zákona o sociálnom poistení), ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, ani právomoc dokončiť začaté konania o týchto nárokoch, ak boli začaté pred týmto dňom.

V   prípade   nárokov   na   zvýšenie   náhrady   za   bolesť   a   za   sťaženie   spoločenského uplatnenia   (ako   foriem   náhrady   škody   spôsobenej   pracovným   úrazom   alebo   chorobou z povolania), ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, nemožno právomoc súdov vyvodzovať z ustanovenia   §   7   ods.   3   vyhlášky   č.   32/1965   Zb.   o   odškodňovaní   bolesti   a   sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“), platnej v čase vzniku týchto nárokov. V zmysle § 7 ods. 3 O. s. p. právomoc súdov prejednávať iné veci (teda aj veci vyplývajúce z právnych vzťahov úrazového poistenia) možno ustanoviť len zákonom (nie vyhláškou). Okrem toho účelom ustanovenia § 7 ods. 3 uvedenej vyhlášky bolo umožniť zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia i nad maximálne sumy stanovené týmto predpisom na základe rozhodnutia súdu, teda nie na základe dohody účastníkov zodpovednostného vzťahu, pričom rozhodovanie súdu mohlo prichádzať do úvahy len pokiaľ bola inak daná jeho právomoc na rozhodovanie o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tohto vzťahu. V zmysle § 203 zák. č. 65/1965 Zb. (Zákonníka   práce   účinného   do   31.   marca   2002)   boli   príslušné   orgány   splnomocnené vyhláškou určiť len výšku, do ktorej možno poskytnúť náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského   uplatnenia   a upraviť   určovanie   výšky   náhrady   v   jednotlivých   prípadoch. Uvedené ustanovenie vyhlášky teda nemožno vykladať tak, že by nárok na zvýšenie náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako jeden z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, bol vylúčený z rozhodovacej právomoci Sociálnej poisťovne vo veciach právnych vzťahov vyplývajúcich z úrazového poistenia. Pokiaľ rozhodovanie opravách a povinnostiach vyplývajúcich z verejnoprávneho vzťahu úrazového poistenia bolo od 1. januára 2004 zverené Sociálnej poisťovni, potom táto verejnoprávna inštitúcia je oprávnená rozhodovať nielen o priznaní a výplate úrazovej dávky,   ktorou   je   aj   náhrada   za   bolesť   a   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia,   ale i o zvýšení týchto náhrad v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Správnosť aplikácie uvedeného ustanovenia Sociálnou poisťovňou môže byť preskúmavaná súdom len v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, teda v správnom súdnictve.

So zreteľom na uvedené v preskúmavanej veci dňom 1. 1. 2004 zanikla právomoc súdov na konanie a rozhodovanie o uplatnených nárokoch na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského   uplatnenia   (ktoré   po   vylúčení   ostatných   nárokov   na   samostatné   konanie zostali   predmetom   konania).   Prejednanie   veci   súdmi   bolo   preto   postihnuté   vadou vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm. a) O. s. p., t. j. nedostatkom právomoci súdov na rozhodnutie vo veci. Dovolací súd preto z tohto dôvodu rozsudok odvolacieho. súdu ako i rovnakou vadou postihnutý rozsudok súdu prvého stupňa, s výnimkou výroku o vylúčení ostatných nárokov na samostatné konanie, zrušil a podľa § 243b ods. 3 O. s. p. konanie zastavil. Zároveň podľa § 243b ods. 3 O. s. p. rozhodol, že po právoplatnosti uznesenia vec postupuje Sociálnej poisťovni so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, t. j. orgánu do právomoci ktorého patrí rozhodovanie o uplatnenom nároku.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný úd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Z čl. 1 ods. 1 ústavy vyplýva, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty, ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku   pri   opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   m.   m. I. ÚS 87/93,   PL.   ÚS   16/95   a   II.   ÚS   80/99),   teda   to,   že   obdobné   situácie   musia   byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Vzhľadom na to, že zákonodarca nie vždy upraví všetky vzťahy, ktoré je oprávnený a povinný regulovať, tak ako to bolo aj v prípade sťažovateľa, dochádza k situáciám, keď všeobecné   súdy   posúdia   obdobný   vzťah   odlišne,   a   tak   judikatúra   nie   je   v   rovnakých prípadoch jednotná.

Zjednocovanie   judikatúry   všeobecných   súdov   je podľa   zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov   [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

Vzhľadom na rozdielnu rozhodovaciu prax krajských súdov a jednotlivých senátov najvyššieho súdu v otázke, do právomoci ktorého orgánu patrí rozhodovanie o nárokoch vyplývajúcich z pracovného úrazu a choroby z povolania po prijatí zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), využil najvyšší súd svoju právomoc   týkajúcu   sa   zjednocovania   judikatúry   všeobecných   súdov.   Občianskoprávne a správne   kolégium   najvyššieho   súdu   prijalo   k uvedenej   otázke   stanovisko   publikované v Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   pod č. 27/2006   („ďalej   len   stanovisko   č. 27/2006“),   na ktoré   poukázal   predseda   najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti:

„V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,   ktoré   vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje osobitný zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.). Ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia   o   zastavení   konania   príslušnému   orgánu   (§   104   ods.   1,   druhá   veta   pred bodkočiarkou O. s. p.).

Nároky   zamestnanca   vyplývajúce   zo   zodpovednosti   zamestnávateľa   za   škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania (pokiaľ boli medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu sporné) prejednávali a rozhodovali o nich súdy ako o spore, ktorý vyplýva z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Išlo o nároky na náhradu za stratu na   zárobku   alebo   stratu   na   dôchodku   (počas   práceneschopnosti   a   po   skončení práceneschopnosti   alebo   pri   uznám   invalidity   alebo   čiastočnej   invalidity),   za   bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu [§ 198 ods. 1 písm. a) až d) zákona č. 311/2001 Zákonníka práce v znení účinnom do 1. januára 2004].

Zákon o sociálnom poistení však priniesol rozličné zmeny, ktoré vo svojej podstate zasiahli aj do právomoci súdu v týchto veciach. Z bodu 27 ustanovenia § 294 citovaného zákona je zrejmé, že (okrem iného) bolo zrušené ustanovenie § 198 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z. z.) a tiež aj jeho ustanovenia § 199 až 213, takže jediným nárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala len vecná škoda a ostatné nároky sú upravené v Zákone o sociálnom poistení, pričom nároku za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedajú nároky na úrazový príplatok (§ 86 a nasl. Zákona o sociálnom poistení), resp. nárok na úrazovú rentu (§ 88 a nasl. Zákona o sociálnom poistení), nároku na náhradu nákladov na výživu pozostalých [§ 204 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce v znení účinnom do 1. januára 2004] zase zodpovedná nárok na pozostalostnú rentu (§ 92 a nasl. Zákona o sociálnom poistení) a podobne.

Od účinnosti novej právnej úpravy, t. j. od 1. januára 2004 o uvedených nárokoch (ako   aj   o   ďalších   úrazových   dávkach   uvedených   vo   štvrtej   hlave   Zákona   o   sociálnom poistení   rozhoduje   Sociálna   poisťovňa;   jej   príslušnosť   na   prejednanie   a   rozhodovanie v týchto veciach jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 177 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého na konanie vo veciach sociálneho poistenia sú vecne príslušné organizačné zložky Sociálnej poisťovne. Ide o konanie vo veciach dávkových v zmysle ustanovenia § 172 ods. 3 písm. a) Zákona o sociálnom poistení.

Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je daná vo veciach nárokov na zvýšenie bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z., lebo z tejto osobitnej právnej úpravy vyplýva, že o týchto nárokoch rozhoduje súd (§ 5 ods. 5 citovaného zákona).

Právomoc   Sociálnej   poisťovne   nie   je   daná   ani   na   rozhodovanie   o nárokoch   na náhradu   za   stratu   na   zárobku   po   skončení   pracovnej   neschopnosti   alebo   pri   uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, na náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu nákladov na výživu pozostalých, o ktorých treba rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003   (§   272 ods.   5,   ods.   6   Zákona o   sociálnom   poistení),   lebo   o týchto nárokoch rozhodoval vždy súd ako o sporej pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p.). V zmysle novej právnej úpravy sa o týchto nárokoch už nerozhoduje, resp. právna úprava ich už neoznačuje ako odškodniteľný nárok; namiesto nich prichádzajú do úvahy príslušné vyššie uvedené renty. Podmienky na priznanie príslušných rent sú iné v porovnaní s náhradami za stratu na zárobku a v konečnom dôsledku ani výška renty sa nerovná príslušnej náhrade za stratu na zárobku (renta je spravidla nižšia). Za týchto okolností by názor, podľa ktorého príslušnosť súdu vo veciach nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania uplatnených na súde do účinnosti Zákona o sociálnom   poistení   nie   je   daná,   v   konečnom   dôsledku   znamenal   odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae), čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Na to, aby bolo možné takto začaté konanie na súde v zmysle § 103 v spojení s § 104 ods.   1   O.   s.   p.   zastaviť   a   vec   postúpiť   Sociálnej   poisťovni,   musela   by   byť   v   Zákone o sociálnom poistení ustanovené, že Sociálna poisťovňa rozhoduje nielen o nárokoch, ktoré vznikli   podľa   tohto   zákona,   teda   Zákona   o   sociálnom   poistení,   t.   j.,   ktoré   vznikli   od 1. januára 2004, ale aj o nárokoch, ktoré vznikli skôr, za podmienky, že o nich nebolo do nadobudnutia účinnosti citovaného zákona právoplatne rozhodnuté. Takéto ustanovenie sa však v citovanom zákone nenachádza. Taktiež by mohol súd postúpiť návrh, resp. celý spis Sociálnej   poisťovni,   ak   by   mu   takúto   povinnosť   ukladalo   prechodné   ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Takéto ustanovenie sa však v O. s. p. nenachádza. V zmysle 2 ods.   2 ústavy môžu štátne orgány – teda aj súd,   konať len na základe ústavy,   v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak preto žiadny zákon neustanovil, že   o   nárokoch,   ktoré   vznikli   do   31.   decembra   2003   (ak   o   nich   nebolo   právoplatne rozhodnutej má konať Sociálna poisťovňa (čo by bola výnimka zo všeobecnej právomoci súdu v pracovnoprávnych vzťahoch zakotvená v § 7 ods. 1 O. s. p. in fine), musí konanie začaté na súde dokončiť súd.

Dôsledkom vyššie uvedených skutočností je ďalší záver spočívajúci v tom,   že vo veciach   nárokov   na   náhradu   škody   spôsobenej   pracovným   úrazom   alebo   chorobou z povolania   uplatnených   na   súde   (a   teda   ja   vzniknutých)   do   1.   januára   2004   je   daná právomoc súdu.“

Pre   účely   zachovania   princípu   právnej   istoty   po   prijatí   stanoviska   č.   27/2006 jednotlivé   krajské   súdy,   resp.   senáty   najvyššieho   súdu   rozhodujú   v   otázke   právomoci všeobecných   súdov   pri   rozhodovaní   o   nárokoch   vyplývajúcich   z   pracovného   úrazu a choroby z povolania jednotne. Od takéhoto jednotného rozhodovania sa odchyľuje senát 4 Cdo, ktorý rozhodoval aj vo veci sťažovateľa.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   samotná   skutočnosť,   že   súdne   rozhodnutia   musia nastoľovať   stabilný   stav,   neznamená,   že   judikáty   najvyššieho   súdu,   resp.   stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov sú nedotknuteľné a nemôžu byť zmenené a súd sa od nich nemôže vo svojom ďalšom rozhodovaní odchýliť. Nesmie však pritom postupovať spôsobom, ktorý by znamenal svojvôľu. Takáto zmena v rozhodovacej praxi súdov musí byť   odôvodnená   a   súd   by   mal   predovšetkým   poukázať   na   svoju   predchádzajúcu   prax a podrobne   odôvodniť,   prečo   starý   spôsob   rozhodovania   už   nie   je   vhodný.   Zo   strany najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa však o takýto prípad nešlo. Právny názor vyslovený v uznesení najvyššieho súdu o tom, že dňom 1. januára 2004 prestala existovať právomoc súdov   na   rozhodovanie   o   uplatnenom   nároku   na   náhradu   škody   z   pracovného   úrazu a choroby z povolania, pretože od účinnosti zákona o sociálnom poistení o týchto nárokoch rozhoduje   Sociálna   poisťovňa,   vyslovil   senát   najvyššieho   súdu   4 Cdo už vo   svojich rozhodnutiach, ktoré predchádzali prijatiu stanoviska č. 27/2006.

S   poukazom   na   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   a   stanovisko   č.   27/2006 ústavný súd konštatuje, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty.

Najvyšší súd totiž v sťažovateľovom prípade rozhodol odlišným spôsobom ako prv v prípade   skutkovo   i   právne   obdobných   veciach   bez   toho,   aby   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   uviedol   argumenty,   pre   ktoré   bolo   v   danej   veci   rozhodnuté   v   rozpore so stanoviskom č. 27/2006. Argumentácia najvyššieho súdu musí pritom byť spoľahlivým vodidlom pre obdobné situácie aj v budúcnosti. Okrem porušenia zásady právnej istoty najvyšší súd zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu takéto závery neobsahovalo (najvyšší súd vo svojom rozhodnutí nepoukázal na stanovisko č. 27/2006 a neuviedol, prečo sa od neho odchýlil). Možno preto konštatovať, že najvyšší súd sa v danom prípade dostatočne neriadil ustanoveniami § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a v nadväznosti na to možno uzavrieť, že uvedené uznesenie nemá dostatočné a objektívne (presvedčivé) odôvodnenie, ktoré je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré   sú   pre   jeho   rozhodnutie   vo   veci   podstatné   a   právne   významné.   Podľa   názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie uvedené atribúty nespĺňa.

Avšak aj v prípade, že by najvyšší súd poukázal na stanovisko č. 27/2006 a uviedol dôvody, pre ktoré sa od neho odchýlil, ústavný súd zdôrazňuje, že v materiálnom právnom štáte sa od všeobecných súdov vyžaduje, v prípade, že došlo k zmene rozhodovania, aby súdy v ďalšom konaní o obdobných veciach rozhodovali v súlade so zmeneným právnym názorom.   Za   situácie,   keď   iba   senát   4Cdo   by   v   ďalších   prípadoch,   ktoré   sú   totožné s prípadom   sťažovateľa,   rozhodoval   tak   ako   v   napadnutom   uznesení,   a   ďalšie   senáty najvyššieho   súdu   by   rozhodovali   v   súlade   so   stanoviskom   č.   27/2006,   dochádzalo   by takýmito rozhodnutiami k porušovaniu zásad právnej istoty.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu.

III.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na nové rozhodnutie. Najvyšší súd bude v danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v tomto náleze.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods.   3, § 11 ods.   3 a § 14 ods.   1 písm. a) a b) vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to po 120,23 € za 2 úkony vykonané v roku 2010 a režijný paušál 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky),   suma   bola   zvýšená   o   19   %   DPH,   t.   j.   303,31   €.   Náhradu   trov   konania   za stanovisko k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu ústavný súd sťažovateľovi nepriznal vzhľadom na to, že toto podanie nemalo vo vzťahu k rozhodnutiu ústavného súdu žiadnu relevanciu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010