znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 233/07-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí   senátu 22.   novembra 2007   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   G.   –   V.,   Belgicko,   zastúpenej   advokátom JUDr. J. G., N., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 2 a čl. 23 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 2 ods. 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. VII/I Gv 54/06, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v konaní   vedenom   Prokuratúrou   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   IV   Pz   174/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. G. – V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2007   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   G.   –   V.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie   čl. 46   ods.   1   v spojení   s čl. 16   ods.   2,   čl.   17   ods.   2   a   čl. 23   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 2 ods. 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „protokol“) v konaní vedenom   Prokuratúrou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „prokuratúra“)   pod sp. zn. VII/I   Gv   54/06,   ako   aj   porušenie   čl.   2   ods.   2   a čl.   46   ods.   1   ústavy   v spojení s čl. 13 dohovoru v konaní vedenom prokuratúrou pod sp. zn. IV Pz 174/05. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 27. septembra 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že 1. októbra 2002 vydala dozorová prokurátorka Okresnej prokuratúry N. Mgr. Ľ. Ch. (ďalej len „prokurátorka Ch.“) písomný pokyn vyšetrovateľovi na vznesenie obvinenia voči sťažovateľke za trestný čin ublíženia na zdraví z nedbanlivosti, a to aj napriek tomu, že nebola splnená zákonom stanovená podmienka o stíhaní len zo zákonných   dôvodov,   lebo   k   uvedenému   dňu   neboli   zistené   skutočnosti   dostatočne odôvodňujúce   záver,   že   sa   trestného   činu   dopustila   sťažovateľka.   Naopak   od začiatku skúmania   príčin   dopravnej   nehody   z 23.   septembra   2002   existovali   nezvratné   dôkazy vylučujúce zavinenie nehody sťažovateľkou. Pokyn vydala prokurátorka Ch. len z dôvodu potreby zamedziť vycestovanie sťažovateľky do cudziny a nezákonne blokovať jej možnosť slobodne   sa   pohybovať,   čo   výslovne   v pokyne   aj   uviedla.   Trestné   stíhanie   sťažovateľky trvalo   bez   stanovenia   konkrétneho   zavineného   konania   pri   dopravnej   nehode   až   do 15. októbra 2005, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie vyšetrovateľa z 27. septembra 2005, ktorým bolo trestné stíhanie sťažovateľky zastavené.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky na podnet obhajcu ďalšieho obvineného podal 30. marca 2006 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sťažnosť   pre   porušenie   zákona   v neprospech   sťažovateľky   proti   uzneseniu   o zastavení trestného   stíhania   sťažovateľky.   Požadoval,   aby   najvyšší   súd   vyslovil,   že   zastavením trestného   stíhania   bol   zákon   porušený   v prospech   sťažovateľky.   Rozsudkom   najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tz 9/2006 z 20. júna 2006 bolo rozhodnuté, že vo veci síce došlo k porušeniu zákona, avšak v neprospech sťažovateľky. Podľa záverov najvyššieho súdu prokurátorka nezákonným   písomným   pokynom   z 1.   októbra   2002   uložila   vyšetrovateľovi   vzniesť   voči sťažovateľke obvinenie, pričom skutočným dôvodom tohto kroku bola požadovaná potreba zamedziť možnosti vycestovania sťažovateľky do zahraničia. Hoci vyšetrovateľ uznesenie o vznesení   obvinenia   vydal,   neobsahovalo   skutkové   okolnosti   viažuce   sa   k zavineniu sťažovateľky. Toto uznesenie, ktoré nebolo založené na existencii konkrétnych skutočností predpokladaných   Trestným   poriadkom,   ale   na   prokurátorkou   Ch.   požadovanej   potrebe zamedziť   vycestovaniu   sťažovateľky,   bolo   nezákonné.   Hoci   sťažovateľka   podala   proti uzneseniu   sťažnosť,   táto   sa   v spise   nenachádza   a nebolo   o nej   nikdy   rozhodnuté,   takže nenadobudlo   ani   právoplatnosť.   Vyplýva   z toho   aj   možnosť   manipulácie   so   spisovým materiálom, a to nielen zo strany vyšetrovateľa, ale aj dozorujúceho prokurátora.

V konaní o sťažnosti pre porušenie zákona vedenom najvyšším súdom generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   zastupovala   práve   prokurátorka   Ch.,   ktorá   mala   byť z tohto konania vylúčená.

Po   rozsudku   najvyššieho   súdu   podala   sťažovateľka   31.   júla   2006   podnet   na preskúmanie nezákonného konania ďalších prokurátorov, vyšetrovateľov ako aj znalca.

Uznesením vyšetrovateľa z 20. septembra 2006 bolo začaté trestné stíhanie vo veci zneužívania právomoci verejného činiteľa na tom skutkovom základe, že dosiaľ nezistený prokurátor Okresnej prokuratúry N. pri výkone svojej právomoci v rámci prokurátorského dozoru vo veci dopravnej nehody v čase od 23. septembra do 10. decembra 2002 vydal 1. októbra   2002   nezákonný   pokyn,   ktorým   vyšetrovateľovi   uložil   vzniesť   obvinenie sťažovateľke   pre   trestný   čin   ublíženia   na   zdraví   z nedbanlivosti,   a to   bez   existencie konkrétnych   skutočností   a dôkazov,   pričom   sa   ním   mala   docieliť   potreba   zamedzenia vycestovania sťažovateľky do zahraničia. Uznesením vyšetrovateľa z 30. apríla 2007 bolo trestné stíhanie vo veci zastavené. Prokurátor v priebehu doby dozoru si neplnil riadne svoje   povinnosti,   lebo   aktívnym   dozorom   nezamedzil   porušovanie   zákona,   toleroval nezákonný   postup   vykonávaných   úkonov   a dôkazov   o vyšetrovaní,   čo   zistil   a uviedol najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 4 Tz 9/2006 z 20. júna 2006.

Hoci po začatí trestného stíhania bolo zrejmé, že trestný čin spáchala konkrétna osoba, vyšetrovateľ účelovo nevzniesol proti prokurátorke Ch. obvinenie.

Uznesením vyšetrovateľa z 30. apríla 2007 bolo trestné stíhanie vo veci zastavené, hoci   zadovážené   dôkazy   umožňovali   vzniesť   obvinenie   a podať   proti   prokurátorke   Ch. obžalobu.   Podľa   názoru   vyšetrovateľa „uvedenie   právneho   názoru   pri   vybavovaní   veci prokurátorom   nie   je   trestným   činom.“ Pre   tento   účelový   postup   vyšetrovateľa   nebola bezvýznamnou   skutočnosť,   že   prokurátorka   Ch.   sa   medzičasom   stala   prokurátorkou Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

Uznesením   špeciálneho   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky JUDr. M. H. (ďalej len „prokurátor H.“) č. k. VII/I Gv 54/06-33 z 26. júla 2007 bola sťažnosť podaná sťažovateľkou 13. mája 2007 zamietnutá. Uznesenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 1. augusta 2007. Podľa názoru sťažovateľky prokurátor H. bol zo zákona vylúčený z konania v tejto veci, voči jeho konaniu boli včas vznesené námietky spochybňujúce jeho nezaujatosť, keďže v postavení okresného prokurátora v G. vplýval na dozorovú činnosť podriadenej prokurátorky dozorujúcej trestné stíhanie   proti   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   stíhanému   a neskôr   právoplatne oslobodenému v súvislosti s podozrením zo spáchania trestného činu ohovárania krajského prokurátora v N. Vzhľadom na predtým uvedené skutočnosti treba uznesenie prokurátora H.   aj   z vecného   hľadiska   považovať   za   nezákonné,   a to   najmä   preto,   že   neboli nerešpektované závery vyslovené v rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a protokolu   v konaní   vedenom   prokuratúrou   pod sp. zn. VII/I Gv 54/06 tým, že nezabezpečila účinné úradné vyšetrenie, vznesenie obvinenia konkrétnemu   páchateľovi,   umožnila   právoplatné   zastavenie   trestného   konania   vo   veci, a tým neumožnila prístup na konanie pred nezávislým a nestranným súdom na vyslovenie neviny   alebo   vyvodenie   trestnoprávnej   zodpovednosti   voči   konkrétnej   osobe,   ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. IV Pz 174/05 tým, že pridelila na vybavovanie podnetu, spracovanie   náčrtu   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   a intervenovanie   za   generálneho prokurátora Slovenskej republiky 20. júna 2006 v konaní pred najvyšším súdom už predtým z konania   vylúčenú   prokurátorku   Ch.   Ďalej   žiada,   aby   uznesenie   prokurátora   H. č. k. VII/I Gv   54/06-33   z 26.   júla   2007   bolo   zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie. Napokon požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Z výroku rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tz 9/2006 z 20. júna 2006 vyplýva, že konaním   predchádzajúcim   uzneseniu   vyšetrovateľa   z 27.   septembra   2005,   ktorým   bolo trestné   stíhanie   sťažovateľky   zastavené,   bol   porušený   zákon   v neprospech   sťažovateľky. Podľa názoru najvyššieho súdu dozorová prokurátorka okrem nedôsledného plnenia svojich zákonných   povinností   v prípravnom   konaní   tolerovala   aj   porušovanie   zákona,   keď vyšetrovatelia   upierali   sťažovateľke   niektoré   základné   práva   obvineného,   čím   jej znemožňovali   realizáciu   ústavného   a zákonného   práva   na   obhajobu.   Najvyšší   súd nepovažuje za štandardné a ani za súladné s ustanovením § 30 ods. 3 Trestného poriadku per analogiam, keď dozorový prokurátor v prípravnom konaní intervenuje za generálneho prokurátora Slovenskej republiky v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona pred najvyšším súdom, a to navyše ešte v situácii, že je autorom v rozsudku vytýkaných pochybení vrátane nezákonného pokynu na začatie trestného stíhania sťažovateľky.

Z podania právneho zástupcu sťažovateľky z 9. novembra 2006 adresovaného Úradu špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   vo   veci   sp.   zn. VII/I Gv 54/06   vyplýva,   že   sťažovateľka   prostredníctvom   právneho   zástupcu   namieta zaujatosť prokurátora H.

Z uznesenia prokurátora H. č. k. VII/I Gv 54/06-21 z 15. decembra 2006 vyplýva, že prokurátor   H.   nie   je   vylúčený   z vykonávania   dozoru   nad   zachovávaním   zákonnosti v prípravnom konaní.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   proti   tomuto   uzneseniu   sťažnosť nepodala.

Z uznesenia   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (prokurátora H.) č. k. VII/I Gv 54/06-33 z 26. júla 2007 vyplýva, že ním bola zamietnutá ako nedôvodná sťažnosť podaná sťažovateľkou ako poškodenou proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania. Tvrdenie sťažovateľky, že prokurátorka Ch. vedome   vydala   nezákonný   pokyn   v úmysle   spôsobiť   jej   ujmu,   nie   je   ničím   podložené a nevyplýva   z výsledkov   vykonaného   dokazovania.   Z dokazovania   je   zrejmé,   že prokurátorka Ch. vydaním pokynu na vznesenie obvinenia voči sťažovateľke z 1. októbra 2002 postupovala v súlade s právomocami prislúchajúcimi prokurátorovi pri výkone dozoru nad zákonnosťou prípravného konania, pričom v tom čase vychádzala z aktuálneho stavu dokazovania. Zo žiadnych objektívne zistených skutočností nebolo možné dospieť k záveru, že   pri   výkone   prokurátorského   dozoru   bola   vedená   zlým   úmyslom   spôsobiť   niekomu akúkoľvek protiprávnu ujmu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému pod sp. zn. IV Pz 174/05 treba považovať za oneskorene podanú.

Porušenie   označených   základných   práv   vidí   sťažovateľka   v tejto   časti   sťažnosti v tom,   že   prokuratúra   pridelila   vybavenie   podnetu   spoluobvineného   sťažovateľky, spracovanie náčrtu sťažnosti pre porušenie zákona a intervenovanie na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu 20. júna 2006 v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona prokurátorke Ch. Vytýkané skutočnosti   sa   teda   z chronologického hľadiska   zavŕšili v konečnom   dôsledku účasťou prokurátorky Ch. na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu 20. júna 2006. O týchto skutočnostiach   musela   sťažovateľka   získať   dostatočnú   vedomosť   najneskôr   doručením rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Tz   9/2006   z 20.   júna   2006.   Keďže   na   doručený rozsudok   reagovala trestným   oznámením z 31.   júla 2006, je nepochybné, že s obsahom rozsudku najvyššieho súdu sa musela oboznámiť najneskôr 31. júla 2006. Ak bola sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu až 27. septembra 2007, stalo sa tak takmer rok po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti   konaniu vedenému pod sp. zn. VII/I Gv 54/06 považuje ústavný súd jednak za neprípustnú, ale tiež za zjavne neopodstatnenú.

Námietky sťažovateľky sú dvojaké. Namieta že uznesenie č. k. VII/I Gv 54/06-33 z 26. júla 2007 vydal zaujatý a zo zákona z konania vylúčený prokurátor H., okrem toho je sťažovateľka presvedčená, že pri vyšetrovaní jej trestného oznámenia voči prokurátorke Ch. a ďalším osobám nebolo zabezpečené účinné úradné vyšetrenie veci, vznesenie obvinenia konkrétnemu páchateľovi a prístup na konanie pred nezávislým a nestranným súdom na vyslovenie neviny alebo na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči konkrétnej osobe, teda zrejme najmä voči prokurátorke Ch.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky o zaujatosti prokurátora H. poukazuje ústavný súd   na   to,   že   o námietke   právneho   zástupcu   sťažovateľky   z 9.   novembra   2006,   ktorá smerovala   k vylúčeniu   prokurátora   H.   z vykonávania   prokurátorského   dozoru,   bolo právoplatne rozhodnuté uznesením č. k. VII/I Gv 54/06-21 z 15. decembra 2006. Hoci proti tomuto   uzneseniu   bola   prípustná   sťažnosť,   sťažovateľka   už   túto   možnosť   riadneho opravného   prostriedku   nevyužila.   Preto   je   táto   námietka   sťažovateľky   neprípustná. Sťažovateľka netvrdila a nepreukázala, že k nevyčerpaniu riadneho opravného prostriedku došlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ   ide   o námietky,   podľa   ktorých   trestné   oznámenie   sťažovateľky   smerujúce najmä proti prokurátorke Ch. (ale aj ďalším osobám) neboli dostatočne vyšetrené, nedošlo k vzneseniu obvinenia, k podaniu obžaloby a k rozhodnutiu súdu o vine a treste, treba tieto námietky považovať za zjavne neopodstatnené. V rámci vyšetrovania trestného oznámenia bolo   vykonané   rozsiahle   dokazovanie,   ktorého   výsledky   boli   dostatočným   spôsobom vyhodnotené a bol z nich vyvodený právny záver v tom zmysle, že k spáchaniu trestného činu nedošlo. Tieto závery sa nejavia ani ako arbitrárne, ale ani ako zjavne neodôvodnené. Preto nie je ani potrebné, aby ústavný súd do nich zasiahol.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   závery   vyšetrovania   nie   sú v protirečení s výhradami, ktoré voči postupu prokurátorky Ch. konštatoval najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 4 Tz 9/2006 z 20. júna 2006. Závery vyšetrovania boli totiž také, že k pochybeniam prokurátorky Ch. nedošlo v zlom úmysle, teda v úmysle spôsobiť sťažovateľke ujmu.

Berúc do úvahy uvedené argumenty nebolo už potrebné vyzvať právneho zástupcu sťažovateľky na presnú špecifikáciu tých konkrétnych organizačných zložiek prokuratúry, ktorým mala sťažnosť správne smerovať.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2007