znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 233/06-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2007 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta o sťažnosti I. K. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 168/2004 (pôvodne vedenom   pod   sp. zn. 4 C   1313/1998   a   sp. zn.   7 C   107/1991)   v období   po   rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 268/04-45 z 15. marca 2005 takto

r o z h o d o l :

Základné právo I. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 168/2004 (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn.   4 C 1313/1998   a   sp. zn.   7 C 107/1991)   v období po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 268/04-45 z 15. marca 2005 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. septembra 2006 č. k. I. ÚS 233/06-32 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 C 168/2004 (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn. 4 C   1313/1998   a sp.   zn.   7 C   107/1991)   v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. IV. ÚS 268/04-45 z 15. marca 2005.

Z   obsahu sťažnosti   a z   jej príloh   vyplýva, že žalobou podanou   okresnému   súdu 14. februára 1991   sa   sťažovateľ   domáhal   ochrany   svojho   vlastníckeho   práva,   pričom o tomto jeho nároku okresný súd konal pod sp. zn. 7 C 107/1991 s tým, že o časti žalobného nároku rozhodol rozsudkom z 31. októbra 1996 a vo zvyšnej časti vylúčil nárok sťažovateľa na samostatné konanie. O vylúčenej časti žalobného nároku konal okresný súd pod sp. zn. 4 C   1313/1998   až   do   9. júna 1999,   keď   rozsudkom   znovu   rozhodol   iba   o časti sťažovateľovho   nároku,   ktorý   bol   prerokúvaný   v   rámci   konania   vedeného   pod   sp.   zn. 4 C 1313/1998 a vo zvyšku vylúčil vec na samostatné konanie. O vylúčenej časti žalobného nároku   konal   ďalej   okresný   súd   pod   sp. zn.   2 C 168/2004   až   do   24. februára 2006, keď uznesením spojil na spoločné konanie konania vedené pod sp. zn. 4 C 1313/1998 (ktoré pokračovalo   z dôvodu   zrušenia   rozsudku   okresného   súdu   z   9. júna 1999   v   odvolacom konaní) a sp. zn. 2 C 168/2004 s tým, že ďalej sa bude viesť spoločné konanie pod jednou spisovou   značkou   4 C 1313/1998   a   súčasne   toto   spojené   konanie   zastavil.   Podľa sťažovateľa okresný   súd koná v jeho veci   so   zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi, keď od   podania   žaloby   (14. februára 1991)   právoplatne   nerozhodol   o   celom   ním uplatnenom nároku, čím sa neustále predlžuje stav jeho právnej neistoty.

Sťažovateľ   v relevantnej   časti   sťažnosti   týkajúcej   sa   posudzovaného   obdobia, t. j. po 15. marci 2005   uviedol: „(...) dňa   9. VI. 99   (...)   bardejovský   súd   znovu   rozhodol o jednom mojom nároku a v prevyšujúcej časti opäť vylúčil vec na samostatné konanie, ktorému udajne prefíkaný sudca pridelil nové č. k. pod 2 C 168/04. Toto konanie, bez toho, aby ja som o ňom vedel, teoreticky trvalo až do dňa 23. II. 06, aj keď v skutočnosti za celú tú dlhú dobu súd neurobil v tomto konaní a pod týmto čís. prakticky žiadny úkon! Dňa 24. II. 06 sa ten istý sudca odhodlal pre ďalší experiment, keď svojím uznesením spojil opäť toto celé konanie do jedného celku, ktorému dal číslo 2 C 168/04. Toto jeho rozhodnutie   je   právoplatné   a   pred   všeobecnými   súdmi   a   ani   prostredníctvom   orgánov prokuratúry je nenapadnuteľné. Je treba zdôrazniť, že táto zmena v konaní je účelová lebo sudca hľadá východisko z labyrintu, ktorý sám vytvoril, keď najsamprv z jedného konania vytvoril umele 3 a teraz ich spája lebo nevie, ako má urobiť za celým prípadom bodku (...). Som   presvedčený,   že   aj   v   danom   prípade   bardejovský   súd   porušil   na   môj   úkor označené   základné   a   ľudské   právo   podľa   Ústavy   SR   i   Eur.   Dohovoru,   hlavne   pokiaľ ide o výslovné   právo   na   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   a   analogické   právo na prejednanie veci v primeranej lehote.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 2), čl. 48 Ústavy SR a ods. 1), čl. 6 Dohovoru postupom Okresného sudu v Bardejove v konaní vedenom u neho pod č. k. 2 C 168/04 porušené boli.

2.) Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 40 tis. Sk (slovom štyridsaťtisíc korún slovenských), ktoré je mu povinný Okresný súd v Bardejove uhradiť do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

3.) Ukladá   Okresnému   súdu   v   Bardejove   uhradiť   vzniklé   trovy   tohto   konania na označený účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda listom sp. zn. Spr. 1050/06 z 27. novembra 2006 a po konzultácii so   svojím   právnym zástupcom   aj sťažovateľ stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom zo 4. decembra 2006.

2.1 Predseda okresného súdu okrem prehľadu procesných úkonov v predmetnej veci vo svojom vyjadrení uviedol:

„Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Aj keď o niektorých nárokoch sťažovateľa vo veci sp. zn. 2 C 168/2004 (predtým sp. zn. 4 C 1313/98) nebolo doposiaľ meritórne rozhodnuté a konanie ako také nie je doposiaľ právoplatne skončené, na strane sťažovateľa nemožno hovoriť o stave právnej neistoty. Ako totiž vyplýva z obsahu spisu a chronológie   úkonov,   sťažovateľ   podaním   zo   dňa   4. 7. 2005   vzal   spolu   so   svojou manželkou   žalobu   v   celom   rozsahu   späť   a   aj   keď   to   sťažovateľ   vo   svojich   písomných podaniach výslovne neuvádza, nemožno mať pochybnosti o tom, že dôvodom, pre ktorý sťažovateľ na svojej žalobe netrvá je predovšetkým fakt, že žalovaní svoju nehnuteľnosť odpredali,   čím   aj   objektívne   zanikla   materiálna   príčina   na   spore.   Žalovaní   svoju nehnuteľnosť, ktorá bola susednou k nehnuteľnostiam sťažovateľa, predali ešte pred tým, než   začala   plynúť   doba   sťažovateľom   tvrdeného   porušovania   jeho   základného   práva, teda pred 15. marcom 2005 a tak je nesporné, že k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   ale   ani   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dobe po 15. marci 2005 nedošlo. Naviac úkony súdu v konaní po 15. marci 2005 boli plynulé, vykonávané v primeraných lehotách a tak ani z tohto pohľadu k porušeniu sťažovateľom tvrdených základných práv nedošlo. Na tomto tvrdení nič nemení fakt, že úkony súdu boli vykonávané vo veci vedenej pod sp.   zn.   4 C 1313/98,   lebo je nesporné,   že tieto úkony sa týkali oboch, predtým samostatných vecí, teda aj veci sp. zn. 2 C 168/04.

Vychádzajúc z uvedeného navrhujem sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietnuť v celom rozsahu a účastníkom náhradu trov konania nepriznať, keď odporca sa tohto práva výslovne zrieka.

V   zmysle   §   30   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   v   platnom   znení   prehlasujem, že súhlasím, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.2 Sťažovateľ   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu   okrem   iného uviedol:

„Na   základe   poverenia   môjho   advokáta   a   po   konzultácii   s   ním   k   Vášmu   listu sp. zn. I. ÚS 233/06-44, zo dňa 29. XI. 2006, už v predstihu zaujímam toto stanovisko: List predsedu Okresného súdu v Bardejove sp. zn. Spr. 1050/06, zo dňa 27. XI. 06, je zavádzajúci, v ktorom si jeho predseda v mnohom odporuje. Ja nemám vedomie o tom, aby sa Ústavný súd SR už predtým zaoberal aj kauzou pod č. k. 2 C 168/04, pretože som o nej ani nevedel, takže som ju nemohol pred ústavným sudom skôr napadnúť. (...) Na jednej strane zodpovedný sudca tvrdí, že doposiaľ nebolo vo veci meritórne a právoplatne rozhodnuté a na druhej, že stav právnej neistoty už vraj netrvá, čo je naprosto nelogické lebo   je   to   v   rozpore   s   ustálenou   judikatúrou   Ústavného   súdu   SR,   z ktorej   jednoznačne vyplýva,   že   stav   každej   právnej   neistoty   sa   končí   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu, ktorého tu v mojom prípade niet a zrejme, ani čoskoro nebude, pretože aj táto vec práve vinou bardejovského sudu, ako keby sa dostala do patovej situácie! Tu predsa ani tak neide o konania, ktoré tejto kauze predchádzali, tu ide o umelo a účelovo vytvorené nové súdne konanie bez môjho vedomia pod č. k. 2 C 168/04, ktorého tu vôbec nebolo treba a v rámci ktorého sa tu takmer dva roky prakticky zo strany bardejovského súdu nič nerobilo, pretože odpojednávajúci samosudca iba špekuloval a lavíroval i predstieral, že čosi užitočné robí a pričom sa iba chcel zbaviť veci (...).

Vzhľadom na predom uvedené netrvám na ústnom pojednávaní pred ÚS SR lebo vec je pre mňa jednoznačná a v môj prospech a ja nemám k veci čo dodať (...).“

3. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   § 30   ods. 2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   zaručeného   v   čl. 6   ods. 1   dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je   určená   povahou   tohto   základného   práva   -   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

4. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť I. senát ústavného súdu, pretože v súlade s rozvrhom práce na rok 2006 a 2007 bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom I. senátu ústavného   súdu.   Plénum   ústavného   súdu   28. februára 2007   Rozvrhom   práce   Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   na   rok   2007   sp. zn.   Spr 140/07   rozhodlo,   že   s účinnosťou od 28. februára 2007 sa stal sudca spravodajca Juraj Horváth členom II. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj   Horváth,   sa   prerokúvajú   v II. senáte   ústavného   súdu.   Z   tohto   dôvodu   sa   táto   vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

5. Zo   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 C 168/2004 v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. IV. ÚS 268/04-45 z 15. marca 2005, ktoré bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 22. apríla 2005, okresný súd vykonal tieto procesné úkony:

- 24. február 2006 – okresný súd uznesením spojil na spoločné konanie konania vedené pod sp. zn. 4 C 1313/1998 a pod sp. zn. 2 C 168/2004 s tým, že spoločné konanie bude ďalej vedené pod sp. zn. 4 C 1313/1998, a súčasne ďalším uznesením toto konanie zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby a protižaloby;

- 13. apríl 2006 – sťažovateľ a spol. sa odvolali proti uzneseniu z 24. februára 2006, ktorým bolo konanie zastavené;

- 19. apríl 2006   –   spis   bol   predložený   na   odvolacie   konanie   Krajskému   súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“), kde bolo vedené pod sp. zn. 1 Co 114/2006;

- 17. január 2007   –   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1 Co 114/2006   potvrdil   rozhodnutie okresného súdu v časti zastavenia konania o protižalobe žalovaných a vo zvyšku uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie;

- 31. január 2007 – krajský súd zaslal spis okresnému súdu;

- 6. február 2007 – spis bol po doručení z krajského súdu prevedený zo senátu JUDr. P. do senátu JUDr. S., u ktorej sa v súčasnosti nachádza.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva ne prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 C 168/2004   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 1313/1998 a sp. zn. 7 C 107/1991) o žalobe sťažovateľa a spol. o ochranu vlastníckeho práva došlo v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. IV. ÚS 268/04-45 z 15. marca 2005   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z opísaného priebehu konania vyplývajúceho z predloženého súdneho spisu, ústavný súd   zistil,   že   po   rozhodnutí   ústavného   súdu   č. k.   IV. ÚS 268/04-45   z   15. marca 2005 okresný   súd   vykonal   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 C 168/2004   prvý   procesný   úkon po viac ako jedenástich mesiacoch, a to 24. februára 2006, keď uvedené konanie uznesením spojil na spoločné konanie s konaním vedeným pod sp. zn. 4 C 1313/1998. Podľa názoru ústavného súdu nemožno toto obdobie (viac ako 11 mesiacov) kvalifikovať ako obdobie absolútnej nečinnosti okresného súdu, pretože, ako to vyplýva zo súdneho spisu, z dôvodu prepojenia   nárokov   okresný   súd   v tomto   období   konal   o nároku   sťažovateľa,   ktorý   bol predmetom   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   2   C   168/2004   aj   v rámci   konania   vedeného pod sp. zn. 4 C 1313/1998, ktoré boli napokon spojené na spoločné konanie.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dobu,   počas   ktorej   sa   spis   z dôvodu   odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde (od 19. apríla 2006 do 31. januára 2007) a ktorej dĺžku, resp. trvanie nemohol okresný súd ovplyvniť, nemožno z objektívnych dôvodov pripočítať na jeho ťarchu.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd upriamuje pozornosť na svoju judikatúru podľa ktorej, nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr.   II. ÚS 57/01,   I. ÚS 46/01,   I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý v čl. 48   ods. 2   ústavy   je   pojem   autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré by bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný   súd   tiež   už   opakovane   vyslovil,   že   „Ojedinelá   nečinnosť   súdu   hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).

V danom prípade s prihliadnutím na všetky okolnosti veci ústavný súd nezistil výskyt tak významného a neodôvodneného obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré by odôvodňovalo vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že zo strany okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 168/2004 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy podmienené vyhovením sťažnosti vo veci samej (vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve).

O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa „výsledku konania“ (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) zohľadňujúc (obdobne ako v prípade rozhodovania o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia),   či   bola   sťažovateľova   sťažnosť dôvodná, teda či ústavný súd vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Pretože v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že sťažovateľom označené práva porušené neboli, uvedenými návrhmi sa ústavný súd pri svojom rozhodovaní už nezaoberal (obdobne napr. III. ÚS 30/03, III. ÚS 127/03).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2007