znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 233/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Aleny Kollárovej, B. B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Zm 6/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Aleny Kollárovej   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2004   doručená   sťažnosť   Aleny   Kollárovej,   B.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Zm 6/00.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla nasledovné relevantné skutočnosti:„Dňa   19.   1.   2000   som   podala   žalobu   na   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   proti odporcovi TOPINVEST spol. s r. o., PP 193, Medený Hámor 15, 974 01 Banská Bystrica, zastúpená konateľom J. H., o vydanie zmenkového platobného rozkazu.

Na základe predvolania KS v B. Bystrici zo dňa 11. 2. 2000, na základe výzvy KS v B. Bystrici zo dňa 29.   2.   2000,   som dňa 4.   4.   2000 doložila dodatok k návrhu a dňa 31. 5. 2000 upravila petit návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu. (...) Keďže   súd   vo   veci   nekonal   v primeranej   lehote,   dňa   3.   8.   2000   som   požiadala ministra spravodlivosti o urýchlenie konania, keďže hrozil úpadok spoločnosti. Ministerstvo spravodlivosti listom zo dňa 24. 8. 2000 mi oznámilo, že požiadalo predsedu KS v Banskej Bystrici,   o zabezpečenie   procesného   postupu   mojej   žiadosti,   o vylúčenie   sudkyne z pojednávania predmetnej právnej veci zn. 2 Zm 6/00 a postúpenie sťažnosti na priame vybavenie predsedovi KS v Ban. Bystrici.

Následne som obdržala z KS v Ban. Bystrici list, zo dňa 7. 9. 2000, č. Spr. 11 581/00, ako odpoveď na podanie vo veci odňatia prípadu zákonnej sudkyni.

Uznesením Najvyššieho súdu, dňa 28. 2. 2001, bola sudkyňa KS v Ban. Bystrici, JUDr. Miriam Sninská, vylúčená z prejednávania a vylúčená z predmetnej veci.

Nečinnosť súdu som sa snažila odstrániť ďalšou žiadosťou ministrovi spravodlivosti dňa 29. 11. 2001.

KS v Ban. Bystrici zmenkový platobný rozkaz vydal dňa 5. 2. 2002. Vykonateľným sa stal dňa 19. 4. 2002 predmetný zmenkový platobný rozkaz. Mal chyby, preto dňa 19. 4. 2004 som požiadala o opravu zmenkového platobného rozkazu na základe exekučného konania, ktoré prebiehalo po zmätočnom platobnom zmenkovom rozkaze.

Dňa   19.   4.   2002   som   podala   návrh   na   vykonanie   exekúcie   právoplatného zmenkového rozkazu. Asi po 1 roku exekútorský úrad JUDr. K. mi ústne, prostredníctvom svojho   pracovníka   oznámil,   že   moja   pohľadávka   nie   je   už   vymožiteľná   pre   nedostatok majetku.

Dňa 14. 5. 2004 som obdržala list z KS v Ban. Bystrici č. Spr. 10 024/02, v ktorom mi bolo   oznámené   odstúpenie   na   vybavenie   podnetu   na   opravu   zmenkového   platobného rozkazu.

Opravné   uznesenie   vydal   KS   v Ban.   Bystrici   dňa   3.   5.   2004   s doručením   dňa 31. 5. 2004. (...)

Sťažovateľka je toho názoru, že postupom KS v Ban. Bystrici v konaní vedenom pod spis. značkou: 2 Zm 6/00 došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o základných ľudských právach. (...)

Na základe uvedeného navrhujem, aby Ústavný súd SR takto rozhodol:

1. KS v Ban. Bystrici v konaní č. 2 Zm 6/00 porušil právo Aleny Kollárovej, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Alene   Kollárovej   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 111.000 Sk,   slovom   stojedenásťtisíc   korún   slovenských,   ktoré   je   Krajský   súd   v Banskej Bystrici povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka uplatnila ochranu svojho základného práva podaním z 9. augusta 2004 doručeným ústavnému súdu 16. augusta 2004, v ktorom namietala porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Zm 6/00 právoplatne skončenom podľa obsahu sťažnosti a pripojených listín ohľadom istiny 4. marca 2002 a ohľadom trov 18. marca 2002, pričom opravné konanie bolo v tejto veci právoplatne skončené 31. mája 2004.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

V kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   v zásade   „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého konania. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z obsahu sťažnosti a pripojených listín vyplýva, že konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 2 Zm 6/00 bolo právoplatne skončené 4. marca 2002 ohľadom istiny a ohľadom trov konania 18. marca 2002. „Opravné uznesenie vydal KS v Ban. Bystrici dňa 3. 5. 2004 s doručením dňa 31. 5. 2004.“ Sťažovateľka sa najneskôr v uvedených termínoch dozvedela o tvrdených zbytočných prieťahoch v napadnutom konaní, napriek tomu na ústavný súd sa obrátila   so   svojou   sťažnosťou   až   podaním   z   9.   augusta   2004,   ktoré   bolo   doručené ústavnému súdu 16. augusta 2004, t. j. v čase, keď porušenie základného práva už netrvalo a keď konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože   sťažovateľka   sa   v predmetnej   veci   domáhala   ochrany   svojho   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v napadnutom konaní namietané porušenie práv už netrvalo, a teda bola odstránená jej právna neistota v tomto konaní, bolo potrebné jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z týchto dôvodov odmietnuť ako oneskorene podanú, resp. zjavne neopodstatnenú.

Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2004