znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 233/03-23

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 17.   decembra 2003   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   D.   U.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. I. P., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom bývalého Obvodného súdu Bratislava 2 (teraz Okresného súdu Bratislava II) č. k. 12 C 129/93-95 z 12. júna 1996 a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 38/01 z 13. marca 2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. U.   o d m i e t a   ako návrh podaný oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2003 doručená sťažnosť Ing. D. U., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. P., Advokátska kancelária, B., ktorou v spojení s podaním zo 7. júla 2003 (ďalej len „sťažnosť“) namietal porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom v konaní a rozsudkom bývalého Obvodného súdu   Bratislava   2   [teraz Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej len „okresný   súd“)]   č.   k. 12 C 129/93-95   z 12.   júna   1996   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok“)   a   postupom   v konaní a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 38/01 z 13. marca 2001 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľ sťažnosť podal na poštu 13. júna 2003.

Sťažovateľ okrem   vyslovenia   porušenia   označených   práv   (v   sťažnosti   uvedených v časti označenej ako „Návrh na rozhodnutie vo veci samej“) žiadal (v časti označenej ako „Návrh na rozhodnutie o procesných otázkach“), aby ústavný súd: „1) dočasným opatrením uložil   Okresnému súdu Bratislava 2   a jeho súdnemu   exekútorovi Bc.   K.,   aby   sa   zdržal úkonov v exekučnom konaní proti nehnuteľnému majetku sťažovateľa, ktoré by mu vyvolali nenapraviteľnú ujmu jeho stratou. 2) Prikázal Krajskému súdu v Bratislave, aby o odvolaní sťažovateľa, ktoré podal dňa 10. 6. 1997 proti rozsudku Okresného súdu Bratislava 2, neodkladne konal, rozhodnutie súdu 1 stupňa zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie   konanie.   3)   Prikázal   Okresnému   súdu   Bratislava   2   v exekučnom   konaní   zrušiť exekučné   poverenie   z   24.   06.   1997   pre   Bc.   K.   vykonať   exekúciu   majetku   sťažovateľa a obnovil   tak   stav   pred   vydaním   tohto   rozhodnutia.   4)   Priznal   mi   uplatnený   nárok   na náhradu trov konania pred Ústavným súdom (...). 5) Priznal mi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400.000,- Sk (...).“

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru malo dôjsť rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 129/93-95 z 12. júna 1996, ktorým súd okrem iného uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 313 000 Sk, a uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Co 38/01 z 13. marca 2001, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa proti uvedenému rozsudku okresného súdu odmietnuté ako neskoro podané. Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru sťažovateľ videl v tom, že o pojednávaní, na ktorom bolo vo veci rozhodnuté, vôbec nevedel, pretože nebol na toto pojednávanie predvolaný, o rozsudku sa dozvedel iba náhodne a tento mu bol vydaný na základe jeho žiadosti až 2. júna 1997. Z príloh sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ podal 10. júna 1997 proti napadnutému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd až 13. marca 2001. Sťažovateľ tvrdil, že postupom okresného súdu i krajského súdu, ktoré rozhodovali v jeho neprítomnosti, bolo porušené   jeho   právo   na   spravodlivý   súdny   proces,   pretože   nemal   možnosť   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom. Sťažovateľ uviedol, že ani ďalšie justičné orgány, a to Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý uznesením sp. zn. 5 Cdo 125/02 z 28. novembra 2002 odmietol jeho dovolanie podané proti rozhodnutiu krajského súdu, a generálny   prokurátor,   na   ktorého   sa   obrátil podnetom   na   podanie   mimoriadneho dovolania, sa s obsahom podaní po vecnej stránke vôbec nezaoberali.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.12 C 129/93, resp. postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 38/01, sťažovateľ uviedol, že hoci podal odvolanie proti rozsudku súdu 10. júna 1997, tento súd nepredložil niekoľko   rokov   jeho   odvolanie   na   rozhodnutie   o ňom   krajskému   súdu.   Z toho   dôvodu o tomto odvolaní rozhodol krajský súd až 13. marca 2001, pričom toto rozhodnutie mu bolo doručené až 8. novembra 2001. Vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovateľ uviedol, že „Aj odvolací   súd   tým,   že   mi   neumožnil   vyjadriť   sa   aspoň   na   verejnom   zasadnutí k vykonávaným dôkazom o okolnostiach doručenia, ale najmä k odvolaniu vo veci samej odoprel mi právo na verejnom prerokovaní veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred súdom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Uloženie povinností uvedených pod bodom 1 a 3 sťažnosti označenej ako „Návrh na rozhodnutie   o procesných   otázkach“   sťažovateľ   odôvodňoval   tým,   že   na   základe napadnutého rozsudku okresného súdu   vykonáva súdny exekútor v súčasnej dobe exekúciu na jeho majetok.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) a v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03). Inými slovami to znamená, že ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemôže sa už z tohto dôvodu na základe   sťažnosti   podanej   podľa   čl.   127   ústavy   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok o porušení základného práva zaručeného v ústave alebo v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis I. ÚS 110/03).

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Obdobne to platí aj pre právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS 122/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 34/03).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o porušení tohto základného   práva   dozvedieť.   Začiatok   zákonnej   lehoty   je   teda   v prípade   tohto   práva vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o jeho   porušení. Posúdenie tejto „možnosti“ je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   ktorého   sa   mal   dopustiť   okresný   súd napadnutým rozsudkom a postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 129/93 a krajský súd ako odvolací súd napadnutým uznesením a postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 38/01. Napadnutý rozsudok okresného súdu bol zástupcovi sťažovateľa doručený v roku 1996 a priamo sťažovateľovi podľa jeho vlastného vyjadrenia bol doručený v roku 1997.   Napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   bolo   zástupcovi   sťažovateľa   podľa   jeho vlastného vyjadrenia doručené 8. novembra 2001.

Ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   uznesením   sp.   zn. 5 Cdo 125/02 z 28. novembra 2002 tak, že jeho dovolanie odmietol z dôvodu, že „smeruje proti   takému   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok prípustný“,   keď   „odvolací   súd   správne   hodnotil   skutkové   okolnosti   pri   posudzovaní zákonnosti   postupu   v doručovaní   a jeho   rozhodnutie   je   zákonné“.   Najvyšší   súd   ďalej uviedol,   že   „Preto   nemožno   pripustiť   dovolanie   z dôvodov   uvedených   v dovolaní s odkazom   na   ustanovenie   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.“   a že   najvyšší   súd   „nemohol   preto dovolaniu   žalovaného   vyhovieť,   lebo   nebola   mu   súdom   odňatá   možnosť   pred   súdom konať“. Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že toto uznesenie najvyššieho súdu bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 20. februára 2003.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   sa   o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu okresného súdu a krajského súdu a o ich napadnutých rozhodnutiach (rozsudku a uznesení) dozvedel v čase, keď mu tieto boli doručené (v roku 1997,   2001),   resp.   najneskôr   v čase,   keď   bolo   jeho   právnemu   zástupcovi   doručené uznesenie   najvyššieho   súdu,   t.   j.   20.   februára   2003.   Predmetnú   sťažnosť   sťažovateľ ústavnému súdu podal až 13. júna 2003, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Ústavný súd pritom nezistil v obsahu sťažnosti sťažovateľa žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby zákonnú lehotu dvoch mesiacov počítal od neskoršieho dňa.

Z týchto   dôvodov   bolo   potrebné   predmetnú   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietnuť ako návrh podaný oneskorene.

Treba poznamenať, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž závislé na snahe sťažovateľa využiť mimoriadne opravné prostriedky, ale na   naplnení   skutočností   uvedených   v ustanovení   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde (I. ÚS 209/03).

Vzhľadom na uvedené neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodoval o návrhu sťažovateľa „na rozhodnutie o procesných otázkach“, pretože tieto otázky môžu prichádzať do úvahy len po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   resp.   nie   sú   predmetom   rozhodovania   ústavného   súdu   v rámci   predbežného prerokovania sťažnosti (napr. I. ÚS 29/03).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2003