znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 232/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. F., zastúpeného advokátom Mgr. Róbertom Hmirom, Advokátska kancelária, Obežná 4, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom   pod   ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2014 doručená sťažnosť M. F. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Róbertom Hmirom, Advokátska kancelária, Obežná 4, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010.

Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   doručené   uznesenie Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava (ďalej   len   „vyšetrovateľ“)   ČVS:   PPZ-275/BPK-B-2010   z 8.   augusta   2012   (ďalej   len „uznesenie z 8. augusta 2012“), ktorým bolo proti nemu vznesené obvinenie, že „... na deň 10. 09. 2010 Ľ. B. zvolal mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti ZTS Strojárne, ktoré M.   F.   ako   predseda   predstavenstva   a V.   P.   ako   člen   predstavenstva   spoločnosti   ZTS Strojárne   bez náležitej   starostlivosti   akceptovali,   na   ktorom   za   ich   prítomnosti   došlo   k odvolaniu   a   zvoleniu   nových   členov,   dozornej   rady,   zmene   stanov,   pričom   následne žiadosťou z toho istého dňa Ľ. B., požiadal spoločnosť ZTS Strojárne o zrušenie hromadnej akcie č. H 130.0000/1/1, vydanej emitentom ZTS Strojárne v celkovej nominálnej hodnote 4.316.000,- Eur a vydanie novej hromadnej akcie, ktorej M. F. a V. P. dňa 14. 09. 2010 napriek vedomostí o jej existencii a v úmysle umožniť Ľ. B. konajúcemu v mene spoločnosti. Seafly Estate disponovať s akciami, spoločnosti ZTS Strojárne, bez náležitej starostlivosti, rozhodli   o   jej   zrušení   a   o   vydaní   novej   hromadnej   akcii   č.   HA   01/130.000   v   celkovej menovitej hodnote 4.316.000,-Eur... a takto spoločnosti Seafly Estate spôsobili škodu vo výške najmenej 43.160.000,- Eur, zodpovedajúcej trhovej hodnote týchto akcií.“.

Sťažovateľ   proti   uzneseniu   z 8.   augusta   2012   podal   17.   augusta   2012   sťažnosť a následne   prostredníctvom   svojich   obhajcov   podal   proti   nemu   ďalšie   dve   sťažnosti (30. augusta 2012 podal sťažnosť jeho obhajca Mgr. Róbert Hmira a 3. septembra 2012 podal sťažnosť jeho obhajca Mgr. Richard Karkó).

Úrad   špeciálnej   prokuratúry   o   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   uznesením č. k. VII/2 Gv 206/10-87 z 11. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie z 11. októbra 2012“), ktorým tieto sťažnosti ako nedôvodné zamietol. Podľa sťažovateľa uznesením z 11. októbra 2012 úrad špeciálnej prokuratúry rozhodol iba o sťažnosti podanej ním. K takémuto záveru dospel   sťažovateľ   po   prečítaní   výroku   uznesenia   z 11.   októbra   2012,   v   rámci   ktorého sa hovorí len o „sťažnostiach obvinených“, ako aj z odôvodnenia tohto uznesenia, v ktorom sa   sťažnosti   podané   prostredníctvom   obhajcov   sťažovateľa   z 30.   augusta   2012 a 3. septembra 2012 vôbec nespomínajú.

Sťažovateľ sa návrhom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku z 13. novembra 2012 (ďalej len „návrh z 13. novembra 2012“) domáhal zrušenia uznesenia z 8. augusta 2012 (o vznesení obvinenia) a zrušenia uznesenia z 11. októbra 2012. Následne podal sťažovateľ podnet   na   preskúmanie   postupu   prokurátora   z 1.   decembra   2012   (ďalej   len   „podnet z 1. decembra 2012“), ktorým sa domáhal preskúmania uznesenia z 11. októbra 2012 a jemu predchádzajúceho postupu.

Úrad   špeciálnej   prokuratúry   vyrozumel   sťažovateľa   o   preskúmaní   jeho   podnetu z 13. novembra   2012   a   návrhu   z 1.   decembra   2012   zaslaným   upovedomením č. k. VII/2 Gv 206/10-112   z 23.   januára   2013   (ďalej   len   „upovedomenie   z 23.   januára 2013“).

Sťažovateľ následne 25. marca 2013 podal sťažnosť adresovanú ústavnému súdu, v ktorej namietal porušenie svojich práv v súvislosti s postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   pri   vybavení   jeho   podnetu z 13. novembra   2013   a   návrhu   z 1.   decembra   2012,   ako   aj   následného   upovedomenia z 23. januára 2013.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   296/2013-17   z 30.   mája   2013   sťažnosť sťažovateľa odmietol ako neprípustnú a v odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že pokiaľ sťažovateľ, zastúpený obhajcom, svoju argumentáciu predloženú ústavnému súdu týkajúcu sa nerozhodnutia o sťažnostiach podaných jeho obhajcami neuplatnil už v rámci konania o podnete na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, ale až   v   rámci   konania   pred   ústavným   súdom,   jeho   sťažnosť   nespĺňa   zákonný   predpoklad prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   následne   podal   prostredníctvom   svojho   obhajcu   Mgr.   Róberta   Hmiru „Žiadosť o rozhodnutie o sťažnosti obhajcu zo dňa 30. 08. 2012“ a prostredníctvom svojho obhajcu Richarda Karkóa „Žiadosť o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu zo dňa 20. 09. 2012“.

Obhajcovi   Richardovi   Karkóovi   úrad   špeciálnej   prokuratúry   na   jeho   žiadosť z 20. septembra 2013 odpovedal vyrozumením č. k. VII/2 Gv 206/10-147 z 1. októbra 2013, v ktorom podľa sťažovateľa v skutočnosti vôbec neodpovedal na ním nastolený procesný problém, a to nerozhodnutie úradu špeciálnej prokuratúry o sťažnostiach obhajcov proti uzneseniu z 8. augusta 2012 podaných v zákonnej lehote, preto sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu Mgr.   Róberta   Hmiru   podal   opätovne žiadosť o rozhodnutie o sťažnosti z 10. októbra 2013, ako aj podnet na preskúmanie postupu prokurátora z 10. októbra 2013.

Obhajcovi   Mgr.   Richardovi   Karkóovi   úrad   špeciálnej   prokuratúry   odpovedal podaním č. k. VII/2 Gv 206/10-224 z 22. novembra 2013, v ktorom poukázal na § 44 ods. 2 Trestného poriadku a následne konštatoval, že obhajca nie je tzv. osobou so samostatnými obhajovacími právami, a preto je zrejmé, že „ak prokurátor o sťažnostiach obvinených rozhodol dňa 11. 10. 2012, rozhodol o nich ako o celku a nie je možné vydať eventuálne ďalšie samostatné uznesenie, ktorým by bolo samostatne rozhodované aj o sťažnostiach obhajcov, ako to uvádzate, pretože, ako to už bolo konštatované, obhajca v danom prípade koná len v mene obvineného a nie je osobou so samostatnými obhajovacími právami“. V závere tohto podania zároveň úrad špeciálnej prokuratúry konštatoval, že „prokurátor sa v   spomínanom   uznesení   mohol   detailnejšie   venovať   odôvodneniu   tohto   svojho rozhodnutia a najmä, mal do spomínaného odôvodnenia výslovne zahrnúť aj argumentáciu obhajoby   vo   Vami   spomínanom   podaní   obhajcu.   Práve   na   tieto   skutočnosti   som prokurátora upozornil.“.

Úrad   špeciálnej   prokuratúry   na   podnet   z 10.   októbra   2013   odpovedal   obhajcovi Mgr. Róbertovi   Hmirovi   podaním   č.   k.   VII/2   Gv   206/10-225   z 26.   novembra   2013, v ktorom uviedol identické argumenty ako v odpovedi obhajcovi Mgr. Richardovi Karkóovi v rámci podania č. k. VII/2 Gv 206/10-224 z 22. novembra 2013.

Sťažovateľ sa s uvedenou argumentáciou úradu špeciálnej prokuratúry nestotožnil, a preto sa podnetom z 31. januára 2014 domáhal preskúmania jej postupu pri vybavení jeho veci.

Úrad špeciálnej prokuratúry na podnet sťažovateľa z 31. januára 2014 odpovedal podaním   č.   k.   VII/2   Gv   206/10/1000-259   z 10.   februára   2014,   v   ktorom   poukázal na argumentáciu   uvedenú   v   jeho   predchádzajúcom   podaní   č.   k.   VII/2   Gv   206/10-225 z 26. novembra 2013 adresovanom obhajcovi Mgr. Róbertovi Hmirovi, a uviedol, že sa s touto argumentáciou plne stotožňuje.

Sťažovateľ následne v rámci svojej argumentácie uviedol: „Konajúci prokurátori teda aj napriek vyššie uvedeným podaniam sledujúcim vykonanie nápravy zo strany OČTK zjavne   nezákonného   stavu   a   v   rozpore   s   konštatovaním   ÚS   SR   odmietli   rozhodnúť o sťažnostiach obhajcov F. proti Uzneseniu Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012, ktoré boli podané Mgr. Hmirom, advokátom za F. dňa 30. 08. 2012 Mgr. Karkóom, advokátom za F. dňa 03. 09. 2012. Pre   porušenie   svojich   základných   ľudských   práv   a   slobôd   zo   strany   GP   SR a nemožnosti sa ich dovolať iným spôsobom, nemá sťažovateľ inú možnosť, nakoľko využil všetky prípustné prostriedky, iba sa obrátiť v zákonnej 2 mesačnej lehote v zmysle § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 na Ústavný súd SR.“

Sťažovateľ   namieta,   že   nezákonným   postupom   úradu   špeciálnej   prokuratúry, v dôsledku   ktorého   podľa   neho   do   dňa   podania   tejto   sťažnosti   nebolo   rozhodnuté o sťažnostiach   jeho   obhajcov   z 30.   augusta   2012   a   3.   septembra   2012   proti   uzneseniu z 8. augusta 2012, aj keď od ich podania uplynulo viac ako rok a pol, došlo k porušeniu jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Vo   veci   konajúci   prokurátori   úradu   špeciálnej   prokuratúry   zhodne   vo   svojich rozhodnutiach   uvádzajú,   že   o   sťažnostiach   obhajcov   sťažovateľa   už   bolo   rozhodnuté uznesením z 11. novembra 2012, avšak táto skutočnosť podľa neho nevyplýva z výroku a ani z odôvodnenia tohto uznesenia.

Sťažovateľ   po   doručení   uznesenia   ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   296/2013-17 z 30. mája   2013   postupoval „celkom   prísne   v   jeho   intenciách   -   namietal   opakovane dozorujúcemu prokurátorovi ÚŠP GP SR skutočnosť, že o sťažnostiach jeho obhajcov voči uzneseniu   o   vznesení   obvinenia   nebolo   rozhodnuté   a   súčasne   podal   prostredníctvom obhajcu   Mgr.   Hmiru   podnet   v   zmysle   §   31   a   nasl.   zákona   o   prokuratúre,   aby   bola nadriadeným   prokurátorom   zjednaná   náprava   ohľadom   nerozhodnutia   o   sťažnostiach obhajcu Mgr. Hmiru z 30. 08. 2012. V zmysle citovaného odôvodnenia Ústavného súdu SR by tak mali byť v tomto momente splnené formálne procesné predpoklady na meritórne rozhodovanie Ústavného súdu SR o tom, či príslušný orgán rozhodujúci o sťažnosti obhajcu musí alebo nemusí o sťažnosti obhajcu rozhodnúť, alebo stačí rozhodnúť o skôr podanej sťažnosti   obvineného,   ktorá   bola   obvineným   podaná   potom,   ako   bola   obvinenému doručená. Totiž - ak by platilo to, čo tvrdia v svojich vyjadreniach prokurátori ÚŠP GP SR, tak   podávanie   sťažností   obhajcom   v   lehote   na   podanie   sťažnosti   plynúcej   potom,   ako obhajcovi je doručené uznesenie o vznesení obvinia by bolo prakticky celkom zbytočné, keďže o takomto procesnom úkone obhajcu (v danom prípade ide dokonca o trestné konanie s povinnou obhajobou!) by vlastne prokurátor ani nemusel rozhodnúť (a v danom prípade skutočne ani nerozhodol).“.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že obhajca má právo realizovať práva obhajoby napriek   tomu,   že   nie   je   osobou   so   samostatnými   obhajovacími   právami   a   jeho   práva obhajoby sú len derivatívne. Taktiež podľa ustálenej súdnej praxe má obhajca právo na podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   v   mene   klienta,   a   to   od   momentu,   keď   mu   bolo doručené, a v záujme zachovania práva na obhajobu sa taktiež ako logická javí požiadavka, aby   o   podaní   obhajcu   bolo   rozhodnuté   (napr.   uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 1 Tpo 55/2007 z 9. októbra 2007).

Podľa sťažovateľa právo obhajcu podať v mene klienta opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktoré mu bolo doručené, je jeho základným a nespochybniteľným právom. Avšak tomuto právu súčasne zodpovedá povinnosťou orgánu rozhodujúcemu o takomto opravnom prostriedku sa týmto podaním riadne zaoberať a rozhodnúť o ňom, t. j. rozhodnúť o ňom v relevantnej forme formálneho uznesenia, z ktorého výroku a odôvodnenia bude zrejmé, že sa o takomto opravnom prostriedku rozhodovalo.

Takýto   postup   úradu   špeciálnej   prokuratúry   v   predmetnej   veci   absentuje. Podľa názoru sťažovateľa v predmetnej veci nemožno za dostatočný považovať spôsob, akým   sa s predmetnou   vecou   vysporiadal   úrad   špeciálnej   prokuratúry   v   podaní č. k. VII/2 Gv 206/10-224   z 22.   novembra   2013,   keď   uviedol,   že   dozorujúci   prokurátor upozornil príslušného prokurátora na to, že mal do uznesenia z 11. novembra 2012 zahrnúť aj   argumentáciu   obhajoby.   Podľa   sťažovateľa   takýto   postup „jednoducho   z hľadiska dodržiavania práv obhajoby v trestnom konaní nepostačuje“ a o sťažnostiach obhajcov proti   takým   rozhodnutiam,   ako   je   vznesenie   obvinenia   za   obzvlášť   závažný   zločin,   je potrebné riadne rozhodnúť.

Z uvedených dôvodov je podľa sťažovateľa zrejmé, že uvedeným postupom úradu špeciálnej   prokuratúry   v   predmetnom   konaní bolo porušené   jeho základné   právo   podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. písm. c) dohovoru.

Vzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol: „1. Základné   právo   M.   F.   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru postupom a nerozhodnutím Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR o sťažnosti obhajcov M. F. zo dňa 30. 08. 2012 a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu   o   vznesení   obvinenia   Úradu   boja   proti   korupcii,   Odbor   boja   proti   korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR nariaďuje Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, aby rozhodol o sťažnostiach   obhajcov   M.   F.   zo   dňa   30.   08.   2012   a   03.   09.   2012   voči   Uzneseniu   o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012.

3. Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   je   povinná   zaplatiť   sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. Róberta Hmiru... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   predmetnej   veci   namietal   porušenie   svojho   základného   práva na obhajobu podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy,   ako   aj   práva   na obhajobu   podľa   čl.   6   ods.   3 písm. c) dohovoru   postupom   úradu   špeciálnej   prokuratúry   v   konaní   vedenom   pod ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010. K namietanému porušeniu sťažovateľových práv malo dôjsť v dôsledku   nerozhodnutia   úradu   špeciálnej   prokuratúry   o   sťažnostiach   jeho   obhajcov z 30. augusta   2012   a   3.   septembra   2012,   pričom   uvedený   postup   úradu   špeciálnej prokuratúry je zrejmý z výroku a odôvodnenia uznesenia z 11. novembra 2012, v rámci ktorých   sa   tieto   sťažnosti   osobitne   vôbec   nespomínajú.   Podľa   sťažovateľa   mu v predmetnom konaní úrad špeciálnej prokuratúry odoprel právo, aby o jeho sťažnostiach z 30. augusta 2012 a 3. septembra 2012 podaných jeho obhajcami v zákonnej lehote proti uzneseniu z 8. augusta 2012 bolo riadne rozhodnuté, a v tejto súvislosti svoju argumentáciu podopiera aj poukazom na nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 296/2013-17 z 30. mája 2013.Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ proti uzneseniu z 8. augusta 2012 podal sťažnosť zo 17. augusta 2012 (doručenú 20. augusta 2012) prostredníctvom svojho obhajcu   Mgr.   Richarda   Karkóa.   V   predmetnej   veci   bola   následne   úradu   špeciálnej prokuratúry doručená sťažnosť sťažovateľa z 30. augusta 2012 podaná prostredníctvom jeho obhajcu   Mgr.   Róberta   Hmiru   a   sťažnosť   sťažovateľa   z 3.   septembra   2012   podaná prostredníctvom jeho obhajcu Mgr. Richarda Karkóa.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ vidí porušenie svojho práva na obhajobu v tom,   že   v   uznesení   z 11.   novembra   2012   v   rámci   jeho   výroku   a   odôvodnenia   úrad špeciálnej   prokuratúry   konkrétne   neuviedol,   že   rozhoduje   aj   o   sťažnostiach   podaných prostredníctvom   jeho   obhajcov   z 30.   augusta   2012   a   3.   septembra   2012.   Z obsahu uvedených sťažností je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že sú doplnením, resp. ďalším rozvinutím   argumentov   už   uvedených   v   jeho   sťažnosti   zo   17.   augusta   2012   podanej prostredníctvom jeho obhajcu Mgr. Richarda Karkóa, ktorá bola v predmetnom uznesení z 11. novembra 2012 špecifikovaná ako sťažnosť sťažovateľa.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   o   sťažnostiach   obhajcov   z 30.   augusta   2012 a 3. septembra   2012   nebolo   vôbec   rozhodnuté,   pretože   nie   sú   v   rámci   uznesenia z 11. novembra 2012 spomenuté, resp. identifikované.

Podľa   ústavného   súdu   skutočnosť,   že   predmetné   sťažnosti   z 30.   augusta   2012 a 3. septembra 2012 neboli v rámci uznesenia z 11. novembra 2012 vôbec identifikované, možno považovať za nedostatok tohto rozhodnutia. Avšak uvedený nedostatok uznesenia z 11. novembra 2012 bez toho, aby sťažovateľ súčasne namietal nevysporiadanie sa orgánu rozhodujúceho v predmetnej veci s argumentáciou predloženou v týchto sťažnostiach, ktorá by z hľadiska jej obsahu bola podstatnou pre rozhodnutie v predmetnej veci, možno podľa ústavného   súdu   považovať   len   za   formálne   pochybenie,   ktoré   z pohľadu   materiálnej ochrany práv sťažovateľa nemohlo mať na jeho právo na obhajobu taký vplyv, ktorý by mohol dosiahnuť intenzitu porušenia tohto práva.

V rámci svojej argumentácie sa sťažovateľ odvolával na uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 296/2013-17 z 30. mája 2013, z ktorého obsahu si zjavne vyvodili nesprávne závery, podľa ktorých ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie z 11. novembra 2012 a potvrdil v ňom, že úrad špeciálnej prokuratúry nerozhodol   o sťažnostiach   proti nemu z 30. augusta 2012 a 3. septembra 2012, avšak odkázal ho, aby proti nemu využil právnym poriadkom mu poskytnuté účinné prostriedky nápravy.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 296/2013-17 z 30. mája 2013 vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá pri jej predbežnom prerokovaní pre jej neprípustnosť, čo   znamená,   že   v   uvedenom   konaní   k   preskúmaniu   uznesenia   z 11.   novembra   2012 ústavným súdom vôbec nedošlo s ohľadom na princíp subsidiarity, podľa ktorého existencia účinného prostriedku nápravy, ktorý má sťažovateľ k dispozícii, bráni tomu, aby ústavný súd   napadnuté   rozhodnutie   preskúmal   v   rámci   konania   o   sťažnosti   pre   porušenie   jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa   názoru   sťažovateľa   mu   úrad   špeciálnej   prokuratúry   podaním č. k. VII/2 Gv 206/10/1000-259   z 10.   februára   2014,   ako   aj   svojimi   predchádzajúcimi rozhodnutiami v predmetnej veci odoprel jeho právo na riadne preskúmanie jeho sťažností podaných prostredníctvom jeho obhajcov v predmetnom konaní. Z obsahu podania úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 206/10/1000-259 z 10. februára 2014 je zrejmé, že odkazom na § 44 ods. 2 Trestného poriadku, z ktorého vyplýva, že obhajca nie je osobou so samostatnými obhajovacími právami, odôvodňovala iba skutočnosť, že o sťažnostiach sťažovateľa   z 30.   augusta   2012   a   3.   februára   2012   rozhodla   spolu   s   jeho   sťažnosťou zo 17. augusta 2012, a nie samostatným uznesením, avšak v žiadnom prípade netvrdila, že obsah   uvedených   sťažností   nemal   byť   predmetom   preskúmania   úradom   špeciálnej prokuratúry v uvedenom konaní. O tejto skutočnosti napokon svedčí aj samotný fakt, že aj podľa vyjadrenia úradu špeciálnej prokuratúry sa o sťažnostiach sťažovateľa z 30. augusta 2012 a 3. septembra 2012 rozhodlo v uznesení z 11. novembra 2012. S ohľadom na uvedené sa táto argumentácia sťažovateľa javí ako právne irelevantná.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014