znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 232/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L. a. s., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou F.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 312/2012 z 31. augusta 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 5 C 158/2010-199 z 31. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L. a. s. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti L. a. s. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl.   20   ods.   1   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 312/2012 z 31. augusta 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 5 C 158/2010-199 z 31. mája 2012,   ktorým   jej   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   preddavky   na   trovy   konania   v sume 2 791 137,86 €.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v postavení navrhovateľa účastníkom konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 5 C 158/2010, v ktorom si uplatňuje náhradu materiálnej škody a nemateriálnej ujmy vo výške 11 357 258,01 € proti Slovenskej republike (ďalej len „odporca“), v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že postupom krajského súdu a jeho uznesením z 31. augusta 2012 boli porušené jej označené základné práva zaručené ústavou, ako aj práva garantované dohovorom a dodatkovým protokolom, žiadala   zrušiť   toto   uznesenie,   priznať   jej   finančné   zadosťučinenie   v sume   500   €, ako aj náhradu trov konania na účet jej právneho zástupcu.

4. Podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

5. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje.   Zmyslom   a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne zodpovedné aj za dodržanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje.

7. Sťažnosť ústavnému   súdu   možno   podať len   vtedy,   keď   boli   pred jej   podaním vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom sa podľa ustanovenia § 53 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok, mimoriadny   opravný   prostriedok,   vyjmúc   návrh   na   obnovu   konania   a iný   právny prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.

8. V danom   prípade   je   potrebné   sťažnosť   považovať   za   predčasnú,   a teda neprípustnú, pretože smeruje proti rozhodnutiu okresného súdu   procesnej povahy, ktoré nemá charakter rozhodnutia „konečného“. V okolnostiach danej veci by k eventuálnemu porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   v materiálnom   slova   zmysle   na   základe   jej nosných dôvodov mohlo dôjsť napr. až v prípade, ak by označený porušovateľ (všeobecný súd) na základe nezloženia stanoveného preddavku na trovy konania zatavil konanie (§ 141a ods.   1   in   fine   Občiansky   súdny   poriadok)   a následne   by   prebehlo   pre   sťažovateľku neúspešné   opravné   konanie   pred   všeobecnými   súdmi,   v rámci   ktorého   by   namietala nosnými dôvodmi tejto sťažnosti. Konanie vo veci samej bude pokračovať na okresnom súde. Až po jeho ukončení a vydaní rozhodnutia okresným súdom, resp. krajským súdom vo veci   samej   (ako   aj   po   prípadnom   využití   možnosti   podať   mimoriadne   opravné prostriedky)   bude   mať   sťažovateľka   možnosť   uplatniť   ochranu   svojich   práv   podaním sťažnosti ústavnému súdu.

9. Na základe uvedených skutočností (porov. aj II. ÚS 130/2012, I. ÚS 520/2012, ap.) ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože v danom   štádiu   súdneho   prejednania   veci   nie   je   (zatiaľ)   daná   jeho   právomoc na prerokovanie veci (o ktorej bude ďalej konať okresný súd).

10. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto uzneseniu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013