znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 232/2012-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti M. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   a   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn. 5 Co 151/2010 zo 17. januára 2012 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   M.   H.   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 151/2010 zo 17. januára 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   5   Co   151/2010   zo   17.   januára   2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e   p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia M. H. v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. T. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2012 doručená sťažnosť M. H., K.(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   čl.   1   ods.   1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 151/2010 zo 17. januára 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Otec   sťažovateľa   G.   H.   bol   reštituentom.   Boli   mu   vrátené   pozemky   (v   k.   ú. Majerovce),   ktoré   predal   spoločnosti D.   s.   r.   o.   M.   po tom,   čo na   ňu previedol,   resp. postúpil pohľadávku z uvedeného titulu proti Slovenskému pozemkovému fondu Bratislava. Z kúpnej ceny firma nezaplatila 173.609,50 Sk.

Jedným z konateľov spoločnosti D. bol M. P. (druhý konateľ medzičasom zomrel). Táto spoločnosť mala veľa dlhov. Konatelia sa preto rozhodli vyhnúť sa ich splateniu tak, že všetok svoj majetok previedla na spoločnosť V. s. r. o. K.

Otec sťažovateľa sa svojho nároku voči D. domohol žalobou. Súd vo Vranove nad Topľou o nej rozhodol rozsudkom 6C 207/00. Vyššie uvedenou malverzáciou, ku ktorej bez vedomia žalobcu došlo v priebehu   sporu,   sa spoločnosť   D.   s.   r.   o.   stala   insolventnou. Všetkého   svojho   majetku   sa   však   zbavila   aj   spoločnosť   V.,   ktorú   mimochodom   viedli príbuzní a známi konateľov D. Toto konanie bolo posúdené ako trestný čin podľa § 256 ods. 1 a 4 písm. b/ Tr. zákona. Dôležité okrem samotného odsúdenia žalovaného P. je najmä to, že   týmto   činom   zabránil,   resp.   znemožnil   vymáhanie   pohľadávky   od   subjektu,   ktorého zaväzoval rozsudok 6C 207/00 OS Vranov nad Topľou.

Majúc takto k dispozícii rozsudok proti D., postúpil otec sťažovateľa pohľadávku na spoločnosť H., zaoberajúcou sa vymáhaním. Postúpenie bolo odplatné. Táto spoločnosť teda začala konať s tým, že zákonnou podmienkou na ňou zvolený postup – odporovacia žaloba   –   bola   existencia   oboch   kontrahentov,   proti   ktorým   žaloba   smerovala.   Ešte   v priebehu tohto konania (24C 953/2002 OS Košice I) zanikli ako D., tak V. a fakticky aj H. (i keď tento „figuruje“ možno dodnes v podnikovom registri). Keď vymáhateľ (H.) zistil, že pohľadávka   vymožiteľná   nie   je,   dohodol   sa   so   sťažovateľom   písomne   spôsobom, nevzbudzujúcim akékoľvek pochybnosti o zámere jednajúcich, že postúpenú pohľadávku „vracia“. To už však otec sťažovateľa nežil (zomrel v r. 2004), takže dohodu podpísal sťažovateľ.

Okresný súd vo Vranove nad Topľou v konaní č. 4C187/2009 rozsudkom z 30. 9. 2010   žalobu   proti   M.   P.   zamietol.   Podstatným   dôvodom   mala   byť   „strata“   nároku   v dôsledku postúpenia pohľadávky na iný subjekt.

Na odvolanie žalobcu (sťažovateľa) Krajský súd v Prešove v konaní č. 5Co 151/2010 rozsudkom zo 17. 1. 2012 napadnutý rozsudok potvrdil.

Krajský súd, osvojac si zdôvodnenie prvostupňového rozsudku pridal k nemu svoje stanovisko, vyjadrené v podstate týmito závermi:

a) G. H. nebol v rozsudku 2T 84/2004 Okresného súdu Vranov nad Topľou odkázaný so svojím nárokom na občianskoprávne konanie

b) predmetom   dedenia   po   poručiteľovi   G.   H.   pohľadávka   z   predmetného   titulu nebola

c) sťažovateľ   nemôže   vyvodzovať   právne   následky   z   dodatku   zmluvy   o   postúpení pohľadávky, ktorým sa pohľadávka vrátila, pretože ju podpísal po smrti otca

Tieto   závery   vyústili   do   stanoviska   o   absencii   aktívnej   legitimácie   na   žalobu   na strane sťažovateľa.

Všetky   uvedené   závery   sú   chybné.   Sú   v   zásadnom   rozpore   s   ľudskoprávnymi, ústavnými princípmi a rovnakým dielom v rozpore so zákonom...

Pokiaľ ide o bod a/, súd nevzal do úvahy dôvod, pre ktorý otec sťažovateľa nebol v trestnom konaní proti P. odkázaný na adhézne konanie. Pritom dôvody trestného rozsudku (a napokon aj z celého prípadu je to zrejmé) o tom hovoria: o škode bolo už v osobitnom konaní rozhodnuté. Trestný súd nebol povinný pre potreby takéhoto výroku zisťovať, či zaviazaný z rozsudku 6C 207/00 je alebo nie je schopný škodu nahradiť alebo či vôbec ešte existuje. Dôležité z pohľadu § 135 ods. 1 O. s. p. však je, že žalovaný P. bol uznaný vinným za   to,   že   právnemu   predchodcovi   žalobcu   (sťažovateľa)   spôsobil   škodu.   A   tá   dosiaľ uhradená   nebola.   Sťažovateľ,   krytý   vyššie   vymenovanými   normami,   urobil   všetko   pre zachovanie svojho práva.

Pohľadávka (bod b,) nemohla byť predmetom dedenia, pretože ju v kritickom čase vlastnil H., ktorý ale nič nevymohol a teda nič oprávneným neuhradil. Neskôr, keď začala byť pravdepodobná zodpovednosť ex delikto, bolo nutné vyčkať na príslušný rozsudok v trestnom   konaní.   Následne   sťažovateľ   vrátenú   pohľadávku   ako   jej   potencionálny   dedič začal vymáhať.

Omyl súdu v bode c/ uvedený spočíva v ignorovaní základného práva dediť, ktoré – ako je skôr uvedené, podľa § 460 OZ – nastáva smrťou poručiteľa a nie dátumom nejakého podpisu, ak tento podpis nota bene neznamená výslovné vzdanie sa práva...

Na   rozdiel   od   Krajského   súdu   Prešov   tvrdím,   že   všetko   ohľadne   postúpenia pohľadávky je irelevantné. Okrem toho, že bola platne „vrátená“ dedičovi, znela proti D. Rozsudok ako exekučný titul určil teda prípadného povinného celkom jednoznačne. Bolo preto vylúčené vymáhať prísudok od iného.

K   uvedenému   pristupuje   porušenie   povinnosti   náležite   odôvodniť   rozhodnutie v intenciách príslušnej judikatúry (Ruiz Torija vs. Španielsko, 1994). Odvolací súd nezaujal žiadne stanovisko na odvolacie námietky, inak zhodné v podstate s dôvodmi tejto sťažnosti. Súd vlastne zbavil sťažovateľa vlastníctva „nelegálnym“ spôsobom.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol   o jeho sťažnosti nálezom, ktorým vysloví porušenie ním označených základných a iných práv rozsudkom krajského súdu, tento rozsudok zruší a prizná mu náhradu trov konania.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 232/2012-19 zo 16. mája 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. Spr. 10088/2012 z 12. júna 2012 vyjadril krajský súd, ktorý zopakoval podstatnú časť dôvodov svojho rozhodnutia napadnutým rozsudkom a sťažnosť sťažovateľa považoval za nedôvodnú.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní z 27. júna 2012 a krajský súd vo vyjadrení z 12. júna 2012 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu.

Podstata argumentácie sťažovateľa spočívala v namietaní arbitrárnosti skutkových a právnych   záverov   v   napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   a   jeho   nedostatočnom odôvodnení.

Ústavný   súd   sa   z vyžiadaných   spisov   oboznámil s priebehom   konania vedeného Okresným súdom   Vranov nad Topľou   (ďalej len „okresný súd“) sp.   zn. 4 C 187/2009 s rozsudkom   okresného   súdu   vydaným   v   tomto   konaní   30.   septembra   2010,   ktorý   bol na odvolanie sťažovateľa potvrdený namietaným rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd sa ďalej oboznámil aj s obsahom spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 24 C 953/2002, ktorý bol pripojený k spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 187/2009, a s trestným spisom okresného súdu sp. zn. 2 T 84/2004, ktorý súvisí s namietaným rozsudkom krajského súdu, a sťažovateľom uplatnenými nárokmi.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené v jeho   rozhodnutiach.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom   kritiky   zo   strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný   súd   aj   v   posudzovanej   veci   rešpektuje   svoj   právny   názor   vyjadrený v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   zo   zákonov a všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   a   z   týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, inak povedané, právo na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný súd   ale   zároveň   zdôrazňuje,   že   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemožno interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   automaticky   považovať   za   porušenie   základného práva.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad sp.   zn. IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal taký výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy predpokladá, že účastníkovi súdneho alebo iného právom upraveného konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. m. m. II. ÚS 63/06). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   ústavne   súladný   výklad   zákonov   týkajúcich   sa rozhodovacej   činnosti   súdov   a   iných   orgánov   verejnej   moci   Slovenskej   republiky predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00, III. ÚS 119/03).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatie právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   I.   ÚS   57/07, IV. ÚS 182/07).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo účastníka konania na odôvodnenie, ktorého rámec určuje   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval   príslušné   procesné   a   hmotnoprávne   predpisy   a   akými   úvahami sa   riadil   pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom na konkrétny   prípad.“   (napr.   Georgidias   v.   Grécko   z   29.   mája   1997,   Recueil   III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný   súd   sa   preto   zaoberal   otázkou,   či   vo   vzťahu   k   namietanému   rozsudku neexistujú dôvody zakladajúce záver o jeho ústavnej neakceptovateľnosti z hľadiska záruk, ktoré vo svojej judikatúre poskytuje základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Krajský   súd   rozhodoval   ako   odvolací   súd   v   konaní   o   odvolaní   sťažovateľa   ako žalobcu proti zamietavému rozsudku okresného súdu z 30. septembra 2010 a napadnutým rozsudkom   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   v   plnom   rozsahu   stotožniac   sa   s   jeho skutkovými a právnymi závermi.

Predmet   posudzovaného   konania tak   možno   ustáliť z   obsahu príslušných   spisov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii. Krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol:„Žalobca   sa   domáha   deliktuálnej   zodpovednosti   žalovaného   na   základe právoplatného rozsudku Okresného súdu vo Vranove nad Topľou zo dňa 11. 2. 2009 č. k. 2T 84/2004-436, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 7. 4. 2009... týmto rozsudkom boli obžalovaní Ing. Š. D. a M. P., ktorý je žalovaným vo veci uznaní vinnými, že spoločným konaním čo aj len čiastočne zmarili uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodnili iného veriteľa. Tým spáchali spolupáchateľstvom trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 9 ods. 2 k/, § 256a ods. 1, 2 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005. Okrem iného ako konatelia spoločnosti D. M., s. r. o. potom ako spoločnosť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 25. 08. 1998 prevzala pohľadávku G. H. voči dlžníkovi Slovenskému pozemkovému   fondu   odplatne   sumu   437.219,-   Sk,   z   ktorej   zostala   nezaplatená   suma 173.609,50 Sk, následne kúpnou zmluvou zo dňa 20. 11. 1999 nehnuteľnosti vo vlastníctve spoločnosti v hodnote 7.851.993,- Sk zapísané na LV č. 502 k. ú. Majerovce odpredali spoločnosti V. a kúpnou zmluvou aj hnuteľné veci, čím takto zmarili uspokojenie svojho veriteľa G. H. spôsobením škody vo výške 173.609,50 Sk.

Z vyššie uvedeného rozsudku zároveň vyplýva, že podľa § 229 ods. 1 Trestného poriadku, súd poškodených Roľnícke obchodné družstvo S., Roľnícke obchodné družstvo D., Roľnícke   obchodné   družstvo   R.,   Podielnické   obchodné   družstvo   T.,   Roľnícke   obchodné družstvo V., Poľnohospodárske družstvo M., Poľnohospodárske družstvo S. s nárokom na náhradu škody odkázal na občianskoprávne konanie.

Teda   právny   predchodca   žalobcu   G.   H.   so   svojim   nárokom   na občianskoprávne konanie odkázaný nebol.

Odhliadnuc   od   tejto   skutočnosti   z   rozsudku   jednoznačne   vyplýva   deliktuálna zodpovednosť M. P. vo vzťahu k G. H...“

Ústavný súd z pripojeného trestného spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 84/2004 zistil, že   predmetné   trestné   konanie   sa   začalo   na   okresnom   súde   12.   júla   2004   doručením obžaloby,   teda   v čase,   keď   už   právny   predchodca   sťažovateľa   G.   H.   nežil.   V trestnom konaní si nárok na náhradu škody v príčinnej súvislosti s konaním obžalovaných riadne uplatnil sťažovateľ (M. H., syn G. H.) a trestný súd s ním ako poškodeným riadne konal, avšak v trestnom rozsudku nebol odkázaný so svojím nárokom na občianskoprávne konanie, a   to   bez   akéhokoľvek   zdôvodnenia.   Preto   je   nutné   vytknúť   nepresnosť   v   skutkových zisteniach krajského súdu týkajúcich sa toho, kto si v trestnom konaní uplatňoval nárok na náhradu škody. Uvedená nepresnosť, ako aj skutočnosť, že okresný súd v trestnom konaní nijak nerozhodol   o   sťažovateľom   uplatnenom   nároku,   nič nemení na   správnosti   záveru krajského   súdu,   ktorý   je   určujúci   v   danej   veci,   že   z právoplatného   trestného   rozsudku „jednoznačne   vyplýva   deliktuálna   zodpovednosť   M.   P. (žalovaného   v   posudzovanom konaní, pozn.) vo vzťahu k G. H.“.

Inak povedané, v príčinnej súvislosti s trestnoprávnym konaním M. P. (ku ktorému došlo v rokoch 1998 a 1999) bola G. H., zomrelému 6. februára 2004, spôsobená škoda v sume 173 609,50 Sk, teda G. H. ešte počas jeho života vznikol nárok na náhradu škody v uvedenej sume.

V posudzovanom konaní si sťažovateľ ako syn a dedič G. H. priamo ako žalobca uplatnil voči M. P. pohľadávku v sume 173 609,50 Sk, ktorá nesporne patrila jeho otcovi G. H. ku dňu jeho smrti, pričom krajský súd zhodne s okresným súdom zamietli jeho žalobu z dôvodu nedostatku jeho aktívnej legitimácie z dôvodu, že v dedičskom konaní po zomrelom G. H. táto pohľadávka nebola predmetom dedenia.

Krajský súd zhrnul svoje dôvody totožne, ako sú uvedené aj v napadnutom rozsudku. Vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   uviedol,   že   z   právoplatného   trestného   rozsudku „jednoznačne vyplýva deliktuálna zodpovednosť M. P. vo vzťahu k G. H.

Inak je to však so žalobcom M. H. Tento v zmysle osvedčenia o dedičstve tak, ako bolo citované skôr, bol dedičom po svojom právnom predchodcovi G. H. spolu so Š. H., vnukom poručiteľa. Predmetom dedenia boli podielové listy poručiteľa. Predmetom dedenia nebola pohľadávka tak, ako bola uplatnená žalobcom v konaní na náhradu škody voči žalovanému.

Súd prvého stupňa správne posúdil, že pokiaľ ide o trestný rozsudok, je viazaný rozhodnutím v trestnej veci o tom, kto a aký trestný čin spáchal. Nie je však viazaný čo do výšky   škody,   ani   posúdenia   aktívnej   vecnej   legitimácie   účastníka   v   občianskoprávnom konaní. Vykonaným dokazovaním skutočne nebolo preukázané, že žalobca je nositeľom ním tvrdeného hmotného práva. Žalobca teda nemá aktívnu legitimáciu v spore, preto bol na mieste žalobu zamietnuť...“.

Ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu o nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľa na základe takto vymedzených dôvodov v posudzovanom konaní nie je možné hodnotiť ako ústavne konformný. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sa náležite nevysporiadal   so   všetkými   skutkovými   a   právnymi   okolnosťami   danej   veci a s univerzálnym nástupníctvom dedičov do práv a povinností poručiteľa ku dňu jeho smrti.

Pokiaľ   krajský   súd   na   podporu   svojho   záveru   o   nedostatku   aktívnej   legitimácie sťažovateľa uvádza aj ďalšiu argumentáciu poukazujúcu na to, že veriteľ G. H. disponoval svojou pohľadávkou voči spoločnosti D., s. r. o. (zmarenie uspokojenia ktorej zo strany žalovaného ako konateľa tejto spoločnosti bolo právoplatne ustálené v trestnom konaní), tieto závery sa taktiež vyznačujú ústavnou nekonformnosťou.

V   tejto   časti   argumentácie   krajský   súd   zhodne   ako   v   napadnutom   rozsudku   aj vo svojom vyjadrení k sťažnosti uvádza: „... písomnou zmluvou o postúpení pohľadávky číslo 210/2002 zo dňa 01. 10. 2002 uzatvorenou medzi G. H., bytom H., otcom žalobcu ako postupcom na strane jednej a spoločnosťou H. ako postupníkom na strane druhej bola spoločnosti H., spol. s r. o. postúpená pohľadávka voči spoločnosti D. s. r. o., ktorú otec žalobcu nadobudol na základe zmluvy zo dňa 25. 08. 1998.

Žalobcovi   sa   ani   v   odvolacom   konaní   nepodarilo   preukázať,   že   by   predmetná pohľadávka   bola   spätne   postúpená   na   právneho   predchodcu   žalobcu   a   už   vôbec   nie na žalobcu. Dodatok č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky č. 0210/2002 zo dňa 1. 10. 2002, ktorý mal byť podpísaný dňa 12. 9. 2005 a podpísal ho za postupcu M. H. nemá vo vzťahu k postúpeniu pohľadávky žiadne právne účinky. Za postupcu ho podpísal žalobca M. H. dňa 12. 9. 2005, teda viac ako rok a pol po tom, čo G. H. zomrel (6. 2. 2004)...“

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd nediferencoval dôsledne medzi pohľadávkou G. H. ako veriteľa voči spoločnosti D., s. r. o., z titulu zmluvných nárokov a pohľadávkou G. H. ako veriteľa voči M. P. (konateľovi spoločnosti D., s. r. o.) z titulu deliktuálnej zodpovednosti.

Krajský   súd,   ako   to   sám   správne   potvrdil,   bol   viazaný   záverom   právoplatného trestného rozsudku o deliktuálnej zodpovednosti M. P. (konateľa spoločnosti D., s. r. o.) voči G. H. z dôvodu zmarenia uspokojenia jeho pohľadávky voči spoločnosti D., s. r. o., z titulu   zmluvných   nárokov.   Vzhľadom   na   uvedené   je   posudzovanie   akéhokoľvek disponovania   veriteľa   s   pohľadávkou   zo zmluvného   vzťahu   (ktorej   uspokojenie   bolo trestnoprávnym konaním zmarené) pri posudzovaní nárokov z deliktuálnej zodpovednosti právne bezvýznamné.

V skutkových okolnostiach danej veci ústavný súd považuje samotný právny názor krajského   súdu,   podľa   ktorého   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   o   zamietnutí   žaloby sťažovateľa, za ústavne nekonformný a dostatočne neodôvodnený argumentáciou krajského súdu obsiahnutou v napadnutom rozsudku.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   uzatvára,   že   rozsudok   krajského   súdu   je rozhodnutím,   ktoré   nie   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a   udržateľné,   a   preto rozhodol, že namietaným rozsudkom bolo porušené sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Namietaný rozsudok krajského súdu sa nepochybne dotýka aj vlastníckeho práva sťažovateľa v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Napriek tomu ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti štandardne uplatňuje zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim sťažnosťou napadnuté rozhodnutie, ktorým sa zároveň vráti vec na opätovné prerokovanie príslušného orgánu verejnej moci (v danom prípade krajskému súdu), sa vytvára priestor na zabezpečenie dôslednej ochrany týchto práv v rámci sústavy všeobecných, t. j. aj k náprave pochybení, na ktoré ústavný súd poukázal v tomto náleze.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv   sťažovateľa,   a   preto   napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6 zákona   o   ústavnom   súde   v   tomto   konaní   alebo   postupe   je   viazaný   právnym   názorom ústavného súdu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ v sťažnosti nežiadal priznať finančné zadosťučinenie, preto ústavný súd viazaný sťažnosťou o priznaní finančného zadosťučinenia nerozhodoval.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania krajským súdom.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012   (prevzatie   a   príprava   zastupovania,   sťažnosť).   Vychádzal   pritom   z   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).   Podľa   §   11   ods.   3   v   spojení   s   §   1   ods.   3   vyhlášky   je   odmena   advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku   2012   1/6   z   výpočtového   základu,   čo   predstavuje   za   jeden   úkon   právnej   služby odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 269,58 €.

Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012