znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 232/2011-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   decembra   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka   a   sudcov   Marianny   Mochnáčovej   a Milana Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   K.   K.   K.,   B.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného súdu   Banská   Bystrica   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ccu 20/2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti K. K. K. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 232/2011-24 zo 16. júna 2011 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť K. K. K. (ďalej len „sťažovateľka“) z 20. novembra 2010, ktorou namietala porušenie svojho základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len  ,,dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ccu 20/2002.

2. Predmetom konania pred okresným súdom bolo určenie otcovstva a úprava práv a povinností   k maloletému   dieťaťu.   V procesnom   postavení   navrhovateľa   vystupoval v predmetnom   konaní   maloletý   syn   sťažovateľky,   v postavení   odporcu   osoba,   ktorú sťažovateľka   označila   za   otca   navrhovateľa   (občan   G.),   a sťažovateľka   mala   procesné postavenie   vedľajšieho   účastníka.   Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   okresný   súd nerešpektuje predchádzajúce nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 183/08 z 1. októbra 2008 (kde ako sťažovateľka vystupovala ona sama) a sp. zn. IV. ÚS 63/08 zo 6. mája 2008 (kde ako sťažovateľ vystupoval jej maloletý syn), ktoré zhodne konštatovali porušenie ich práv sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru v predmetnom konaní okresného   súdu.   Nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   63/08   bolo   okresnému   súdu prikázané konať ďalej bez zbytočných prieťahov.

3.   Aj   napriek   uvedeným   nálezom   ústavného   súdu   okresný   súd   ku   dňu   podania sťažnosti   ústavnému   súdu   o veci   stále   nerozhodol.   Sťažovateľka   v sťažnosti   vytýka okresnému súdu, že jeho činnosť je naďalej nesústredená a neefektívna. Ako ďalej uvádza: ,,...   okresný   súd   nesprávne,   nedôsledne   a s oneskorením   aplikuje   na   vec   sa   vzťahujúce právne predpisy, účelom ktorých je zabezpečiť taký postup, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty... Namietaný postup pôsobí výchovne mimoriadne negatívne a to najmä na maloletého navrhovateľa, ktorý sa od narodenia až doteraz kedy má už na jedenásty rok a toto výchovné pôsobenie vníma veľmi citlivo, nemôže dočkať rozhodnutia súdu, ktoré by odstránilo   jeho   pochybnosti   kto   je   jeho   otcom,   ktorý   by   si   voči   nemu   plnil   zákonnú vyživovaciu povinnosť,   na sťažovateľku,   ktorá ho porodila ešte ako maloletá a vytvára negatívny precedens aj z hľadiska generálnej prevencie...“ V období po vyhlásení nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 183/08 sťažovateľka vidí zbytočné prieťahy v súvislosti sdožiadaním na vykonanie dôkazu g. súdom z 8. decembra 2008, ktoré bolo preložené do g. jazyka 5. januára 2009, avšak vo vzťahu ku ktorému zo súdneho spisu nevyplýva, že by bolo predložené dožiadanému g. súdu,

pojednávaním 11. mája 2009, ktoré podľa jej názoru bez opory v právnom poriadku bolo odročené na účely rozhodnutia o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, pričom na   tomto   pojednávaní   už   ani odporca   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne svoje otcovstvo nespochybňoval,

tým, že okresný súd opakovane neúspešne vyzýval právnu zástupkyňu odporcu na predloženie potvrdení o jeho príjmoch a majetku a nepožiadal včas a riadne o vykonanie týchto dôkazov g. súd,

pojednávaním   16.   novembra   2010,   ktoré   bolo   odročené   podľa   sťažovateľky   bez oznámenia a odôvodnenia, v čom má spočívať dôležitosť dôvodov na jeho odročenie.

4. Sťažovateľka je názoru, že namietané zbytočné prieťahy v konaní spôsobil len okresný   súd.   V petite   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že   postupom okresného   súdu   v predmetnom   konaní   bolo   opätovne   porušené   jej   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej žiada, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 € a náhradu trov konania.   Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnila negatívnym výchovným pôsobením okresného súdu, dlhodobosťou porušovania jej práv a tým, že okresný súd ,,...opätovne, a to aj po náleze ústavného súdu, porušoval jej právo vo veci, ktorá si svojou povahou (ochrana záujmov maloletého dieťaťa) a jej významom pre sťažovateľku vo všeobecnosti vyžaduje postup súdu s osobitnou starostlivosťou“.  

II.

5. Ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa k sťažnosti vyjadril, oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní, a zaslal ústavnému súdu kompletný spisový materiál. Okresný súd v listoch   doručených   19.   januára   2011   a   24.   augusta   2011   uviedol   úkony,   ktoré   boli realizované súdom v predmetnom konaní, a súhlasil s upustením od ústneho pojednávania. Vzhľadom na predmet konania uviedol, že vo veci bolo zákonným sudcom „postupované v zmysle   príslušných   právnych   predpisov   tak,   aby   bolo   čo   najskôr   rozhodnuté   a vec skončená,   berúc   do   úvahy   všetky   ústavné   zásady   platné   pre   súdne   konanie...   Súd   pre rýchlosť konania vykonal pojednávania aj mimo určených pojednávacích dní, zvolil formu komunikácie   s g.   súdom   prostredníctvom   elektronickej   pošty   v anglickom jazyku a svoju činnosť zameral tak, aby bolo čo najrýchlejšie a najefektívnejšie vo veci rozhodnuté.“.

6. Na výzvu ústavného súdu ku   vhodnosti ústneho pojednávania právny zástupca sťažovateľky v prípise doručenom 7. júla 2011 uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. V reakcii na vyjadrenie okresného súdu sťažovateľka zotrvala na svojich tvrdeniach o porušení jej označených práv.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

8.   Po   posúdení   obsahu   vyžiadaného   súdneho   spisu,   sťažnosti   a   vyjadrenia   k nej dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

III.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára právna istota“ (II. ÚS 26/95). Je však prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu,   pričom   tri   základné   kritériá   sú:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   konania a postup súdu (napr. I. ÚS 3/00, alebo I. ÚS 7/02). Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež prihliada pri svojom rozhodovaní patrí aj predmet sporu v posudzovanom konaní a význam konania pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02 alebo II. ÚS 32/02). Štrasburská judikatúra z hľadiska významnosti veci z pohľadu sťažovateľa rozlišuje konania vyžadujúce primeranú rýchlosť, osobitnú rýchlosť a výnimočnú rýchlosť. Osobitnú rýchlosť vyžadujú štrasburské orgány ochrany práva od vnútroštátnych súdov, napr. pri konaniach spojených s osobným   statusom   (teda   aj   určenie   otcovstva),   výnimočnú   rýchlosť   vyžadujú   od vnútroštátnych súdov aj v prípade rozhodovania vecí týkajúcich sa rodičovských práv.  

11. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo predmetom skúmania ústavného súdu, či   postupom   okresného   súdu   v predmetnom   konaní,   osobitne   v tej   jeho   časti,   ktorá nasledovala   po   vyhlásení   skorších   nálezov   ústavného   súdu   (bod   2.   odôvodnenia   tohto nálezu),   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

12. Dňa 1. októbra 2008 ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 183/08 rozhodol, že základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v predmetnom   konaní   porušené   bolo,   priznal   jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk a náhradu   trov konania. Nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 63/08 zo 6. mája 2008 (vydaným vo veci syna sťažovateľky) ústavný súd okrem iného prikázal okresnému súdu, aby v predmetnej veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Dňa 3. apríla 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že vedľajšia účastníčka „predloží svoj sobášny list, rodný list dcéry, nar.... a predloží dôkazy svojich tvrdení ohľadne zvýšených finančných nárokov“ na navrhovateľa a zároveň   „právna   zástupkyňa   odporcu   v lehote 1   mesiaca oznámi súdu presnú   adresu a názov   zamestnávateľa   odporcu.   Po   tom,   čo   súd   obdrží   informáciu   ohľadne zamestnávateľa   odporcu,   vykoná   dôkaz   v G.   ohľadne   zistenia   príjmu   odporcu   a jeho majetkových a osobných pomerov.“.

Dňa 16. apríla 2008 vedľajšia účastníčka reagovala na uvedenú výzvu a predložila okresnému súdu požadované listiny.

Dňa   22.   apríla   2008   vedľajšia   účastníčka   predložila   okresnému   súdu   čestné vyhlásenie o tom, že navrhovateľ je „členom P... f.... G.“.

Dňa 12. mája 2008 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu odporcu, aby „v lehote 5 dní oznámili názov a adresu zamestnávateľa odporcu“.

Dňa 26. mája 2008 okresný súd urgoval právnu zástupkyňu odporcu, aby reagovala na výzvu z 12. mája 2008.

Dňa 12.   júna 2008   okresný   súd   znovu   urgoval   právnu   zástupkyňu   odporcu,   aby reagovala na výzvu z 12. mája 2008.

Dňa 22. septembra 2008 okresný súd právnej zástupkyni odporcu zaslal opakovanú urgenciu pod následkami poriadkovej pokuty.

Dňa 8. októbra 2008 právna zástupkyňa odporcu reagovala na výzvu okresného súdu, oznámila, že odporca „nevlastní žiadne hnuteľné a nehnuteľné veci. Otec maloletého je príslušníkom armády H., námorník“, pričom uviedla aj adresu zamestnávateľa odporcu.Dňa 17. decembra 2008 okresný súd uznesením č. k. 7 Ccu 20/02-228 ustanovil vo veci prekladateľa pre jazyk g., ktorého úlohou bolo v lehote 15 dní preložiť listiny, najmä „Dožiadanie na vykonanie dôkazu“ v G.

Dňa 7. januára 2009 prekladateľ predložil okresnému súdu preložené listiny.Dňa   8.   januára   2009   okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   Ccu   20/02-236   priznal prekladateľovi uplatnenú odmenu. V rovnaký deň právna zástupkyňa odporcu doručila súdu listiny (v jazyku g.) súvisiace s majetkovými a osobnými pomermi jej mandanta.

Dňa 18. februára 2009 okresný súd uznesením č. k. 7 Ccu 20/02-258 ustanovil vo   veci   prekladateľa pre   jazyk g.,   ktorého úlohou bolo v lehote 15   dní   preložiť   listiny predložené právnou zástupkyňou odporcu 8. januára 2008.

Dňa 24. marca 2009 prekladateľ predložil okresnému súdu preložené listiny.Dňa   26.   marca   2009   okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   Ccu   20/02-265   priznal prekladateľovi odmenu.

Dňa 30. marca 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 11. máj 2009.Dňa 11. mája 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito   s tým,   že „bude   rozhodnuté   o procesnom   návrhu   -   predbežnom   opatrení“ vedľajšej účastníčky.

Dňa   26.   mája   2009   okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   Ccu   20/02-282   predbežne rozhodol, že odporca je povinný prispievať na výživu navrhovateľa „výživným vo výške 50 Eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletého. Súd návrh vo zvyšnej časti zamieta.“.

Dňa 19. júna 2009 podala vedľajšia účastníčka proti uzneseniu č. k. 7 Ccu 20/02-282 odvolanie.

Dňa 24. júna 2009 bolo uvedené odvolanie vedľajšej účastníčky doručené ostatným účastníkom konania.  

Dňa 1. júla 2009 bol spis predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní vedľajšej účastníčky.

Dňa   8.   júla   2009   krajský   súd   uznesením   č.   k.   15   Co   186/09-293   napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Dňa 16. júla 2009 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 20. júla 2009 okresný súd uznesenie krajského súdu č. k. 15 Co 186/09-293 doručil účastníkom konania.

Dňa   10.   augusta   2009   okresný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   odporcu,   aby „predložili potvrdenia o zárobku odporcu od 01. 06. 2000“.

Dňa 8. septembra 2009 okresný súd urgoval odpoveď právnej zástupkyne odporcu.Dňa   11.   septembra   2009   právna   zástupkyňa   odporcu   reagovala   na   urgenciu okresného súdu.

Dňa 12. októbra 2009 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu odporcu, aby predložila „listinné dôkazy preukazujúce výšku príjmu odporcu v lehote 10 dní“.

Dňa 30. októbra 2009 okresný súd urgoval odpoveď právnej zástupkyne odporcu na ostatnú výzvu.

Dňa 3. decembra 2009 právna zástupkyňa odporcu vo svojej reakcii na urgenciu, požiadala okresný súd „o vykonanie dôkazov súdom“.

V uvedený   deň   okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   Ccu   20/02-311   ustanovil   vo   veci prekladateľa pre jazyk g., ktorého úlohou bolo preložiť „dožiadanie o vykonanie dôkazu“ a ďalšie listiny.

Dňa 21. decembra 2009 prekladateľ predložil okresnému súdu preložené listiny.Dňa   14.   januára   2010   bolo   príslušnému   orgánu   v G.   doručené   dožiadanie o vykonanie dôkazu.

Dňa   21.   januára   2010   okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   Ccu   20/02-327   priznal prekladateľovi odmenu.

Dňa   15.   marca   2010   dožiadaný   subjekt   v G.   e-mailom   oznámil   súdu,   že „H. neeviduje osobu pod týmto menom ako zamestnanca v ich službe“ a že sa pokúsia nájsť zamestnávateľa   odporcu.   Okresný   súd   v ten   istý   deň   poskytol   dožiadanej   strane elektronicky ďalšie údaje.

Dňa 16. marca 2010 okresný súd vzhľadom na uvedené vyzval právnu zástupkyňu odporcu, aby upresnila údaje o zamestnávateľovi odporcu.

Dňa   25.   marca   2010   právna   zástupkyňa   odporcu   oznámila   okresnému   súdu „súčasného zamestnávateľa otca“.

Dňa   15.   apríla   2010   okresný   súd   oznámil   dožiadanej   strane   „nové   informácie“ o odporcovi.

Dňa 13. mája 2010 dožiadaná strana e-mailom reagovala na dožiadanie okresného súdu.Dňa 4. augusta 2010 okresný súd upresňoval požadované údaje s dožiadanou stranou.Dňa 12. augusta 2010 dožiadaný orgán v G. zaslal okresnému súdu listiny o príjmoch odporcu. Okresný súd v rovnaký deň požiadal prekladateľa o preklad týchto dôkazov.Dňa   28.   augusta   2010   prekladateľ   predložil   okresnému   súdu   preložené   listiny. Okresný súd uznesením č. k. 7 Ccu 20/02-392 priznal prekladateľovi odmenu.

Dňa 27. októbra 2010 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 16. november 2010.Dňa   8.   novembra   2010   právna   zástupkyňa   odporcu   požiadala   o odročenie pojednávania, pretože termín koliduje so závažnou trestnou vecou.

Dňa 16. novembra 2010 bolo pojednávanie odročené na 23. november 2010.Dňa 23. novembra 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito na účely „oboznámenia sa so zmenou žalobného návrhu, prednesenou na dnešnom pojednávaní vedľajšou účastníčkou“.

Dňa 30. novembra 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 17. január 2011.Dňa 17. januára 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd vyhlásil   rozsudok   č.   k.   7   Ccu   20/02-420,   ktorým   určil   otcovstvo   odporcu, rozhodol o zverení navrhovateľa matke a o povinnosti odporcu platiť výživné (dlžné aj bežné), ako aj pomernú časť detskej výbavičky.

Dňa   11.   februára   2011   podal   odporca   proti   rozsudku   č.   k.   7   Ccu   20/02-420 odvolanie.

Dňa   28.   februára   2011   podala   proti   rozsudku   č.   k.   7   Ccu   20/02-420   odvolanie vedľajšia účastníčka.

Dňa 24. marca 2011 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaniach proti napadnutému rozsudku okresného súdu.

Dňa 5. mája 2011 krajský súd svojím rozsudkom č. k. 16 Co 100/2011-468 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 7 Ccu 20/02-420.  

13. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd - rovnako ako v náleze sp. zn. IV. ÚS 63/08 a v náleze sp. zn. II. ÚS 296/2011 (týkajúcom sa syna sťažovateľky a obdobia po 6. máji 2008) konštatuje, že predmetnú vec po právnej stránke nemožno označiť za zložitú, z hľadiska predmetu konania však ide o vec týkajúcu sa osobného statusu, ktorá má význam   aj   z hľadiska   zabezpečenia   základných   životných   potrieb   navrhovateľa   a jeho sociálneho štandardu. Po skutkovej stránke však ústavný súd považuje predmetnú vec za pomerne zložitú,   a   to   s   prihliadnutím   na   potrebu vykonania znaleckého dokazovania (IV. ÚS 244/04, IV. ÚS 41/07), ako aj na skutočnosť, že odporca je občanom G. s trvalým pobytom v cudzine.

14.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu osobitne závažnú okolnosť, ktorá by mala byť   zohľadnená   na   jej   ťarchu,   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v napadnutom   období   k zbytočným   prieťahom   v   konaní.   Sťažovateľka   síce   - prostredníctvom   právneho   zástupcu   -   v posudzovanom   štádiu   konania   využila   viaceré možnosti podľa Občianskeho súdneho poriadku (návrh na vydanie predbežného opatrenia, odvolanie,   doplňujúce   upresnenia   žalobného   návrhu),   avšak   využitie   možností   daných procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Samozrejme, sťažovateľka a jej   právny   zástupca   si   za   takýchto   okolností   museli   uvedomiť,   že   dôjde   k predĺženiu predmetného konania a to bol tiež dôvodom, že vec nemohla byť ukončená „už cca pred 35 mesiacmi“ tak, ako to tvrdili v sťažnosti.

15. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, pričom konštatuje, že z prehľadu procesných úkonov opísaných zo súdneho spisu, ktorý bol ústavnému súdu zapožičaný, vyplýva, že okresný súd po príkaze ústavného súdu konať ďalej bez zbytočných prieťahov   konal   vo   veci   priebežne   a   dbal   na   záujmy   a právnu   istotu   maloletého navrhovateľa   a   sťažovateľky.   Vyplýva   to   o.   i.   z toho,   že   ihneď   po   tom,   ako   to   bolo osvedčené,   vyhovel   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   a   uznesením   č.   k. 7 Ccu 20/02-282 rozhodol, že odporca je povinný prispievať na výživu navrhovateľa už aj pred skončením napadnutého konania. Okrem toho napadnuté konanie bolo medzičasom v merite veci právoplatne ukončené. Ústavnému súdu tiež neušlo pozornosti, že potom, ako došlo   k vysloveniu   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   (ale   aj   práv   maloletého navrhovateľa)   a prikázaniu   konať bez zbytočných   prieťahov,   okresný   súd využil   všetky prostriedky umožňujúce urýchlenie konania (predloženie spisu odvolaciemu súdu za veľmi krátku dobu, komunikácia so zahraničím e-mailom v cudzom jazyku a pod.). Ústavný súd pripúšťa,   že   pri   celkovom   dlhotrvajúcom   konaní,   v období   od   26.   mája   2008   do 22. septembra 2008 neboli úkony súdu vždy efektívne. Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 47/03). V okolnostiach danej veci ojedinelý a krátkodobý neefektívny postup súdu neovplyvnil podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že vec bola skončená až

17. januára 2011, a preto tento prieťah nemožno ani považovať za príčinu neodstránenia stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   nachádzala   v dôsledku   trvania   tohto konania.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   nebolo   možné   z hľadiska komplexného posúdenia predmetného konania považovať postup okresného súdu v ňom za porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a jej   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

16.   Postup   okresného   súdu,   aj   keď   nebol   vždy   úplne   efektívny,   sa   zjavne nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedených dôvodov a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavný súd rozhodol   tak,   že   sťažnosti   nevyhovel   (rovnako   ako   v náleze   sp.   zn.   II.   ÚS   296/2011 týkajúcom sa syna sťažovateľky a obdobia po 6. máji 2008).

17. Keďže sťažnosti vyhovené nebolo, ďalšími návrhmi sťažovateľky sa ústavný súd pri   svojom   rozhodovaní   ďalej   nezaoberal   (primerané   finančné   zadosťučinenie).   Keďže sťažovateľka v konaní úspech nemala, nepripadalo do úvahy, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011