znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 232/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Mi. R., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 Sžo 156/2008 z 8. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2009 doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   R.,   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   v spojení   s   čl.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 156/2008 z 8. decembra 2008 (ďalej len „uznesenie z 8. decembra 2008“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 21. júla 1993 menovacím dekrétom   č.   64460/1993-30   s   účinnosťou   od   1.   augusta   1993   vymenovaný   ministrom spravodlivosti   Slovenskej   republiky   do   funkcie   predsedu   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš. V zmysle   ustanovenia   §   93   zákona č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a   doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   malo   jeho   funkčné   obdobie   trvať   do 1. apríla 2007.

Dňa   4.   októbra   2006   bol   sťažovateľovi   doručený   list   ministra   spravodlivosti Slovenskej republiky... č. 15248/2006-41/6, v ktorom bolo uvedené: „Vážený pán R., podľa ust. § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Vás odvolávam z funkcie predsedu Okresného súdu vo Veľkom Krtíši, z dôvodu neplnenia si povinností predsedu súdu ustanovených zákonom.“

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «je presvedčený, že týmto rozhodnutím minister spravodlivosti Slovenskej republiky zasiahol do jeho práv. Keďže sťažovateľ je presvedčený, že   proti   uvedenému   rozhodnutiu   ministra   nie   je   možné   podať   žiadny   riadny   opravný prostriedok,   podal   v   zákonnej   lehote   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   uvedeného rozhodnutia v zmysle § 244 a nasl. O. s. p. O žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením   sp.   zn.   2   S   452/2006   zo   dňa   06.   05.   2008   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd sa stotožnil s tvrdeniami žalobcu a konštatoval,   že   rozhodnutie   ministra   o   odvolaní   sudcu   z   funkcie   predsedu   súdu   pre neplnenie povinností predsedu súdu je individuálnym správnym aktom zasahujúcim do práv a povinností dotknutého sudcu. Prvostupňový súd tiež konštatoval, že rozklad možno podať len   proti   rozhodnutiu   ústredného   orgánu   štátnej   správy,   nie   však   aj   proti   rozhodnutie vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, pretože by to bolo v rozpore so zásadami správneho   konania,   ak   by   minister   rozhodoval   vo   veci   v   oboch   stupňoch,   teda   ak   by v rozkladovom konaní preskúmaval svoje vlastné rozhodnutie. Súd konštatoval, že jediným možným prostriedkom nápravy, ktorým mohol žalobca dosiahnuť účinnú ochranu svojich subjektívnych práv a ktorý mal žalobca k dispozícii, bola žaloba v zmysle § 244 a nasl. Občianskeho   súdneho   poriadku.   Dôvodom   na   zrušenie   namietaného   rozhodnutia   bola skutočnosť,   že   namietané   rozhodnutie   nebolo   riadne   zdôvodnené   a   nemalo   náležitosti rozhodnutia.

Proti uvedenému prvostupňovému rozsudku podal odvolanie minister spravodlivosti zo dňa 16. 06. 2008. V odvolaní poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Sžo 77/2007 zo dňa 11. 12. 2007 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Sžo 149/2007 zo dňa 11. 12. 2007. Podľa žalovaného v prejednávanej veci nešlo o správny akt, ktorým sa rozhoduje o právach a právom chránených záujmoch, a ktorý by bol spôsobilý privodiť ukrátenie na právach subjektu, voči ktorému akt smeruje, a ktorého zákonnosť by bolo možné napadnúť na súde.

O odvolaní žalovaného rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“)   uznesením   sp.   zn.   6   Sžo   156/2008   zo   dňa   08.   12.   2008,   ktorým   zrušil   rozsudok Krajského súdu v Bratislave a konanie zastavil. V uznesení sa konštatuje, že vzhľadom k tomu, že zákon č. 757/2007 Z. z nevylučuje aplikáciu správneho poriadku a nemá ani osobitnú procesnú úpravu procesného postupu, ktorého výsledkom je vydanie aktu, ktorým minister odvoláva sudcu z funkcie predsedu súdu, treba postupovať podľa všeobecných predpisov   správneho   konania,   t.   j.   podľa   zákona   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní (správny   poriadok).   Odvolací   súd   tiež   konštatoval,   že   preskúmavané   rozhodnutie žalovaného   skutočne   neobsahuje   stanovené   náležitosti   v   zmysle   správneho   poriadku   a neobsahuje ani poučenie o opravnom prostriedku – rozklade.   Zároveň však uvádza, že keďže   zákon   č. 757/2004   Z.   z.   neobsahuje   ustanovenie,   ktoré   by   vylučovalo   aplikáciu správneho poriadku, žalobca mal proti rozhodnutiu podať rozklad, ktorý však nepodal. Podľa odvolacieho súdu teda žalobca nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, čím nesplnil   podmienky   stanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom,   preto   nebola   daná právomoc na konanie vo veci žalobcu...

S poukazom na dikciu ustanovenia § 38 ods. 7 zákona 757/2004 Z. z., predseda súdu môže byť ministrom spravodlivosti odvolaný z funkcie výlučne formou rozhodnutia. Toto rozhodnutie   má   povahu   rozhodnutia   v   oblasti   verejnej   správy,   pričom   sa   týka   práv a povinností konkrétneho subjektu, t. j. konkrétneho predsedu súdu. Rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu z funkcie je preto potrebné považovať za správne rozhodnutie.   S   týmto   posúdením   sa   stotožnili   aj   oba   všeobecné   súdy,   Krajský   súd v Bratislave (ako prvostupňový súd) ako aj Najvyšší súd SR, a to s poukazom na aktuálne znenie   ustanovenia   §   1   ods.   1   správneho   poriadku   sa   správny   poriadok   vzťahuje   na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Zákon č. 757/2004 Z. z. a ani správny poriadok 71/1976 Zb. neobsahujú úpravu možnosti podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu ministra spravodlivostí, a teda ani rozhodnutie   o   odvolaní   predsedu   súdu.   Právo   odvolať   predsedu   súdu   je   v   zákone koncipované ako výlučné právo ministra spravodlivosti (§ 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z.), a nie ministerstva ako ústredného orgánu štátnej správy. Za tejto situácie nemožno uvažovať   o   použití   inštitútu   rozkladu,   pretože   rozklad   je   opravným   prostriedkom   proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy (§ 61 zákona č. 71/1967 Zb.).».

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   v   sťažnosti   argumentoval,   že «je   preto presvedčený, že jediným efektívnym prostriedkom nápravy, ktorým mohol dosiahnuť účinnú ochranu svojich subjektívnych práv, a ktorý bol aplikovateľný v danej situácii, bola žaloba podľa § 244 a nasl. O. s. p. o preskúmaní zákonnosti predmetného rozhodnutia ministra o odvolaní z funkcie predsedu súdu...

Napriek presvedčeniu, že vo veci nie je možné podať rozklad (prípadne iný riadny opravný   prostriedok),   z   dôvodu   neistoty   a   nejednoznačnosti   právnej   úpravy   sťažovateľ zaslal   dňa   27.   11.   2006   ministrovi   spravodlivosti   podanie   označené   ako   „rozklad“. V rozklade sa uvádza, že „toto rozhodnutie (o odvolaní z funkcie predsedu Okresného súdu vo Veľkom Krtíši) je vydané v rozpore so zákonom a nespĺňa ani len základné požiadavky uložené   zákonom.“   Rozklad   bol   podaný   v   zákonnej   lehote   v   zmysle   ust.   §   54   ods.   3 správneho poriadku: „Pokiaľ účastník konania v dôsledku nesprávneho poučenia alebo preto, že nebol poučený vôbec, podal opravný prostriedok po lehote, predpokladá sa, že ho podal včas, ak tak urobil najneskôr do 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.“ Rozkladom sťažovateľa sa minister spravodlivosti a ani iný orgán doposiaľ vôbec nezaoberal ani o ňom nerozhodol. Na žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľa zo dňa 15. 05.   2008,   aby   príslušný   orgán   rozhodol   o   rozklade   proti   rozhodnutiu   ministra spravodlivosti   č. 15248/2006-41/6   zo   dňa   03.   10.   2006   Ministerstvo   spravodlivosti   SR odpovedalo prostredníctvom generálneho riaditeľa sekcie rozvoja, ekonomiky a správy, že „ministerstvo spravodlivosti zastáva názor, že rozhodnutiu o odvolaní z funkcie predsedu súdu nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Zhodný právny názor vyslovila aj osobitná rozkladová komisia“. O rozklade teda nerozhodol ani minister spravodlivosti ani žiadny iný štátny orgán. Z uvedeného je nepochybné, že ani sám minister spravodlivostí nepredpokladá existenciu riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktoré vydal.».

Sťažovateľ zastáva názor, že uznesením najvyššieho súdu z 8. decembra 2008 bol «ukrátený na svojom základnom práve na spravodlivý proces (v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd). Okrem toho sťažovateľ namieta, že rozhodnutie je v rozpore s princípom právnej istoty (vyplývajúcim predovšetkým z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z čl. 46 Ústavy SR), ktorého imanentnou súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci v súlade s právom a zákonom stanovenými požiadavkami... Obsahom základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy je umožniť každému prístup k takémuto orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť dotknutého orgánu   o   veci   konať   takým   spôsobom,   aby   nedošlo   k   porušeniu   ústavnoprocesných princípov podľa druhej hlavy siedmeho oddielu Ústavy SR. Porušenie práva na spravodlivý proces   nastáva   aj   vtedy,   ak   všeobecný   súd   urobí   právny   záver,   ale   sa   nevysporiada so skutočnosťou, ktorej zohľadnenie je nevyhnutné pre právne posúdenie veci.

Najvyšší   súd   SR   ako   súd   odvolací   rozhodol   nezákonne   a   arbitrárne   a   svojím rozhodnutím nenaplnil obsah práva na súdnu ochranu, tak ako to bolo možné dôvodne očakávať. Medzi jeho rozhodnutím a porušením sťažovateľkinho práva na súdnu ochranu je priama súvislosť. Najvyšší súd SR ignoroval dôkaz, ktorý sťažovateľ predložil v konaní – rozklad   proti   rozhodnutiu   ministra,   v   ktorom   namieta   nezákonnosť   jeho   rozhodnutia. S ohľadom   na   právne   úvahy   obsiahnuté   v   odôvodnení   namietaného   rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je pritom zrejmé, že zohľadnenie skutočnosti, že sťažovateľ podal vo veci rozklad, mohlo významne ovplyvniť výsledné rozhodnutie, a to dokonca v prospech sťažovateľa.

Namietané   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   možno   nepochybne   posudzovať   ako denegatio iustitiae...

Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. „Medzi základné znaky a predpoklady právneho štátu a zároveň aj právnej istoty občanov, ako jeho základného atribútu, patrí zachovávať ústavu, zákony, ako aj všetky záväzné právne predpisy všetkými štátnymi   i   samosprávnymi   orgánmi,   inštitúciami,   právnickými   i   fyzickými   osobami v usporiadanom   demokratickom   zriadení,   a   tým   zabezpečiť   dôveru   v   právo.   Podstatu právnej istoty treba vidieť predovšetkým v tom, že fyzickým osobám i právnickým osobám štát,   ale   najmä   nezávislé   súdy   budú   poskytovať   efektívnu   ochranu   ich   práv   a   slobôd a umožnia im realizovať ich subjektívne práva.“ (II. ÚS 48/97)

Najvyšší súd SR tak nepostupoval, namietaným rozhodnutím neprimerane zasiahol do   princípu   právnej   istoty,   keďže   svojvoľne   neposkytol   ochranu   subjektívnym   právam žalobkyne v rozpore so zákonnou aj ústavnou úpravou.

Namietané   rozhodnutie   je   arbitrárne,   nepresvedčivé   a   nepreskúmateľné   pre nedostatok dôvodov. Namietané rozhodnutie ignoruje účel a zmysel zákonných ustanovení upravujúcich odvolanie predsedu všeobecného súdu, a to všetko na úkor subjektívnych práv sťažovateľa   -   predovšetkým   práva   na   prístup   k   iným   verejným   funkciám,   práva   na spravodlivý proces a práva na zachovanie princípu právnej istoty.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6 Sžo 156/2008 zo dňa 08. 12. 2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   právo   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušil aj princíp právnej istoty v zmysle čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 156/2008 zo dňa 08. 12. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 3.319,39 EUR (slovom tritisíc tristodevätnásť EUR a tridsaťdeväť eurocentov),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru uznesením z 8. decembra 2008.

Z   argumentácie   sťažovateľa   uvedenej   v   sťažnosti   vyplýva,   že   k   porušeniu označených   práv   malo   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   mu   uznesením   z   8.   decembra   2008 znemožnil   prístup   ku   konaniu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 a neprimerane zasiahol do princípu právnej istoty, keď mu svojvoľne neposkytol ochranu subjektívnym právam v rozpore so zákonnou aj ústavnou úpravou.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a ani posudzovať právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

II.A   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   domáhať   sa   ustanoveným postupom svojho   práva na nezávislom   a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozhodnutím ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 doručeným 4. októbra 2006 bol sťažovateľ odvolaný z funkcie predsedu Okresného súdu Veľký Krtíš. Sťažovateľ sa žalobou   podanou   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006.

Krajský   súd   rozsudkom   zo   6.   mája   2008   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti z 3. októbra 2006 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku zo 6. mája 2008 krajský súd uviedol, že jediným možným prostriedkom nápravy, ktorým mohol   sťažovateľ   dosiahnuť   účinnú   ochranu   svojich   subjektívnych   práv   bola   žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006. Bol toho názoru, že v prerokúvanej veci nebolo možné podať odvolanie, keďže neexistuje správny orgán vyššieho stupňa nadriadený ministrovi spravodlivosti a ani vedúci správneho orgánu, ktorý   by   rozhodol   o   odvolaní   na   základe   návrhu   ním   ustanovenej   osobitnej   komisie, a súčasne nebolo možné podať proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 rozklad, pretože podľa § 61 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) o tomto opravnom prostriedku   rozhoduje   vedúci   ústredného   orgánu   štátnej   správy   na   základe   návrhu   ním ustanovenej osobitnej komisie.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   zo   6.   mája   2008   podal   minister   spravodlivosti odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 8. decembra 2008 tak, že rozsudok krajského súdu zo 6. mája 2008 zrušil a konanie v tejto veci zastavil.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia z 8. decembra 2008, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu zo 6. mája 2006, okrem iného uviedol: „Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok zakotvuje niektoré ďalšie predpoklady, ktoré musia byť splnené, aby súd mohol preskúmať zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu...

Odvolací súd posudzoval charakter aktu ministra spravodlivosti podľa § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. a procesného postupu pri vydávaní tohto aktu.

Na základe novely zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) zákonom č. 527/2003 Z. z. došlo k rozšíreniu rozsahu pôsobnosti správneho poriadku. Podľa   ustanovenia   §   1   ods.   1   správneho   poriadku   sa   tento   zákon   vzťahuje   na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Rozsah   pôsobnosti   správneho   poriadku   bol   citovanou   novelou   vymedzený   nielen pozitívne, ale aj negatívne.

Správny poriadok je treba použiť na konanie v súvislosti s rozhodovacou činnosťou správneho orgánu v prípade, že:

- ide   o   konanie,   v   ktorom   v   oblasti   verejnej   správy   správne   orgány   rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických alebo právnických osôb (tzv. pozitívne vymedzenie rozsahu pôsobnosti),

- osobitný zákon výslovne aplikáciu správneho poriadku nevylučuje (tzv. negatívne vymedzenie rozsahu pôsobnosti).

Konanie správneho orgánu predstavuje stanovený postup, ktorý správny orgán musí dodržiavať pri rozhodovaní v konkrétnych veciach. Výsledkom rozhodovania ako prejavu výkonu   verejnej   moci   správneho   orgánu   je   vydanie   rozhodnutia,   ktoré   sa   vzťahuje   na právne postavenie fyzických a právnických osôb.

Správny poriadok je procesnoprávnym predpisom, ktorý má všeobecný charakter. Vyššie citovaná novela správneho poriadku výslovne zakotvila tzv. subsidiárny charakter správneho poriadku vo vzťahu k osobitným zákonom upravujúcim rozhodovanie správnych organov.   To   znamená,   že   ak   osobitný   zákon   úplne   nevylúčil   uplatňovanie   správneho poriadku, správny orgán pri rozhodovaní podľa tohto osobitného zákona použije zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v plnom rozsahu.

Keďže   citovaná   novela   správneho   poriadku   vypustila   ustanovenie   §   2,   ktoré upravovalo prípady, v ktorých bolo použitie správneho poriadku vylúčené (podľa ods. 2 písm. a/ sa ustanovenia tohto zákona nevzťahovali na postup, v ktorom správne orgány rozhodujú   o   právnych   pomeroch   organizácií,   pracovníkov   alebo   funkcionárov,   ak   tieto pomery súvisia s ich podriadenosťou orgánu, ktorý o veci rozhoduje, alebo na postup, v ktorom   správne   orgány   rozhodujú   o   právnych   pomeroch   organizácie   pri   riadení   ich hospodárskej činnosti), správny poriadok je treba aplikovať na každý rozhodovací proces, výsledkom   ktorého   je   vydanie   správneho   aktu   autoritatívnym   spôsobom   ovplyvňujúceho právne postavenie fyzických a právnických osôb s výnimkou prípadov, že osobitný zákon použitie správneho poriadku výslovne vylučuje.

Podľa § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení platnom do 31. 12. 2008 minister môže aj bez návrhu odvolať sudcu z funkcie predsedu súdu, ak si neplní povinnosti predsedu súdu ustanovené zákonom.

Zákon č. 757/2004 Z. z. výslovne nevylučuje aplikáciu správneho poriadku a nemá ani osobitnú procesnú úpravu procesného postupu,   ktorého výsledkom je vydanie aktu, ktorým minister odvoláva sudcu z funkcie predsedu súdu.

S ohľadom na tzv. subsidiárny charakter správneho poriadku vo vzťahu k osobitným zákonom odvolací súd zastáva názor, že na rozhodovanie ministra v zmysle ustanovenia § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. sa vzťahuje správny poriadok.

Zákonodarca zakotvil v ustanovení § 61 správneho poriadku právo brániť sa proti prvostupňovému   rozhodnutiu   podaním   riadneho   opravného   prostriedku,   ktorý   nazval rozkladom.

Správny poriadok výslovne ustanovuje, že právomoc rozhodnúť o rozklade má vedúci ústredného orgánu štátnej správy.

V zmysle ustanovenia § 61 ods. 2 správneho poriadku o rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Rozhodovanie v prvom i druhom stupni správneho   konania   zostáva   na   úrovni   správneho   orgánu   toho   istého   stupňa.   Pri rozhodovaní o rozklade ide vlastne o osobitný prípad opravy vlastného rozhodnutia. Osobitná (rozkladová) komisia má postavenie poradného orgánu. Správny poriadok neupravil   kreovanie   týchto   komisií.   Vedúci   ústredného   orgánu   štátnej   správy   v   praxi postupujú   podľa   zásad   na   zriaďovanie   a   činnosť   osobitných   (rozkladových)   komisií, schválených uznesením vlády Slovenskej republiky č. 1211 z roku 2002. V zmysle týchto zásad môže byť komisia vedúceho ústredného orgánu štátnej správy jeho stálym odborným poradným orgánom, alebo takúto komisiu môže zriadiť aj ad hoc Keďže správny poriadok jednoznačne zakotvuje, že vedúci ústredného orgánu štátnej správy rozhoduje na základe návrhu osobitnej komisie, treba dospieť k záveru, že osobitná komisia má len postavenie jeho   poradného   orgánu.   Preto   jej   návrh   na   rozhodnutie   vedúceho   ústredného   orgánu štátnej správy nezaväzuje. V praxi nie je vylúčené, že vedúci ústredného orgánu štátnej správy rozhodne inak, ako mu navrhla rozkladová komisia.

Je   pravdou,   že   preskúmavané   rozhodnutie   žalovaného   správnym   poriadkom stanovené náležitosti (§ 47) neobsahuje a neobsahuje ani poučenie o opravnom prostriedku

-   rozklade.   Samotná   táto   skutočnosť   však   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nespôsobuje nulitu rozhodnutia. Preto odvolací súd na túto procesnú chybu nemohol prihliadať. Keďže zákon č. 757/2004 Z. z. neobsahuje ustanovenie, ktoré by vylučovalo aplikáciu správneho poriadku, žalobca mal proti rozhodnutiu žalovaného podať rozklad, o ktorom by bolo rozhodnuté v rozkladovom konaní.

Právoplatné rozhodnutie ministra ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, ktorý rozhoduje o rozklade na základe návrhu rozkladovej komisie, podlieha preskúmavacej právomoci súdu na základe podanej žaloby (§ 247 a nasl. O. s. p.).

Žalobca   však   rozklad   proti   rozhodnutiu   žalovaného   nepodal.   Tým,   že   žalobca napadol žalobou neprávoplatné rozhodnutie žalovaného, nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, čím neboli splnené podmienky stanovené Občianskym súdnym poriadkom na postup súdu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 ods. 2) a nebola daná právomoc súdu na konanie vo veci žalobcu.“

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Ak fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú.

Z uvedeného výkladu a chápania čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy vyplýva, že na to, aby sa sťažovateľ   stal   účastníkom   konania   pred   správnym   súdom   musel   splniť   predpoklady ustanovené zákonom. Tieto predpoklady správny súd skúma predovšetkým z procesného hľadiska, najmä či žaloba bola podaná včas, oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný skúmať.

Zásadný význam v okolnostiach prerokúvanej veci mala otázka, či proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu je možné podať rozklad, t. j. či existuje opravný prostriedok, ktorý bol sťažovateľ proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 povinný v zmysle § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vyčerpať pred podaním žaloby.

Najvyšší súd v uznesení z 8. decembra 2008 dospel k záveru, podľa ktorého, ak rozhodnutie ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 je individuálnym správnym aktom zasahujúcim do práv a povinností sťažovateľa a rozhodnutie o odvolaní sudcu z funkcie predsedu súdu podlieha právnemu režimu Správneho poriadku, potom proti nemu je možné podať rozklad (§ 61 Správneho poriadku).

Ústavný   súd konštatuje, že   citované odôvodnenie uznesenia   z   8.   decembra   2008 obsahuje   vyčerpávajúce   odôvodnenie   právneho   názoru   týkajúceho   sa   otázky   existencie možnosti podať proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu rozklad, ktorý je rozhodujúci pre záver o splnení zákonnej podmienky podľa § 247 ods. 2 OSP na postup podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Výklad príslušných ustanovení právnych predpisov, ktorý podal najvyšší súd v uznesení z 8. decembra 2008, podľa   ktorého   je   proti   rozhodnutiu   ministra   spravodlivosti   o   odvolaní   predsedu   súdu prípustný rozklad ako riadny opravný prostriedok, ktorý je sťažovateľ povinný využiť pred podaním žaloby podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, možno podľa názoru ústavného súdu označiť za ústavne súladný.

Ústavný súd vo veci sp. zn. III. ÚS 44/09 už vyslovil, že z „ustanovenia § 61 ods. 1 a 3 Správneho poriadku v spojení s § 53 Správneho poriadku možno vyvodiť, že podanie rozkladu je prípustné vždy, pokiaľ zákon neustanovuje inak. Z uvedeného dôvodu podanie rozkladu nemožno vylúčiť ani v prípadoch,   keď rozhodnutie vydáva vedúci ústredného orgánu štátnej správy. V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné rozhodnutie ministra spravodlivosti (predmetom veci bolo rovnako odvolanie sudcu z funkcie predsedu súdu, pozn.) považovať za rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 Správneho poriadku, proti ktorému zásadne možno podať rozklad.“.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   okolnosťami   tohto   prípadu   poukazuje   aj   na   to,   že sťažovateľovi bolo doručené rozhodnutie ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 o jeho odvolaní   z   funkcie   predsedu   súdu,   ktoré   neobsahovalo   základné   zákonom   predpísané náležitosti. Keďže rozhodnutie ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 neobsahovalo ani poučenie o opravnom prostriedku, sťažovateľ mal právo podať rozklad v lehote 3 mesiacov odo   dňa   jeho   oznámenia.   Sťažovateľ   toto   svoje   právo   využil.   Ako   vyplýva   z   listu ministerstva spravodlivosti adresovaného právnej zástupkyni sťažovateľa, ktorý je súčasťou príloh   k   sťažnosti,   ministerstvo   spravodlivosti   sa   rozkladom   zaoberalo,   avšak   dospelo k záveru, že rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu z funkcie nemožno rozkladom napadnúť, a rovnaký názor vyslovila i poradná osobitná rozkladová komisia. Rozhodnutie ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 tak nenadobudlo právoplatnosť z dôvodu, že o podanom rozklade nebolo príslušným správnym orgánom rozhodnuté.

Ústavný   súd   nemôže   súhlasiť   so   sťažovateľovým   tvrdením,   že   proti   rozhodnutiu ministra   spravodlivosti   o   odvolaní   predsedu   súdu   nie   je   prípustný   rozklad   a   takéto rozhodnutie sa tak stáva právoplatným v deň jeho doručenia konkrétnemu predsedovi súdu.

Podľa § 53 Správneho poriadku proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.

Podľa § 54 Správneho poriadku

1. Odvolanie sa podáva na správnom orgáne, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

2. Odvolanie treba podať v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, ak inú lehotu neustanovuje osobitný zákon.

3. Pokiaľ účastník konania v dôsledku nesprávneho poučenia alebo pre to, že nebol poučený vôbec, podal opravný prostriedok po lehote, predpokladá sa, že ho podal včas, ak tak urobil najneskôr do 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.

Podľa § 61 Správneho poriadku

1. Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, vydanému v prvom stupni, možno podať na tomto orgáne v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia rozklad: včas podaný rozklad má odkladný účinok.

2. O rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe ním ustanovenej osobitnej komisie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať.

3. Ustanovenia o odvolacom konaní sa primerane vzťahujú aj na konanie o rozklade.

Z ustanovenia § 61 ods.   1 a 3 Správneho poriadku v spojení s § 53 Správneho poriadku možno vyvodiť, že podanie rozkladu je prípustné vždy, pokiaľ zákon neustanovuje inak.   Z   uvedeného   dôvodu   podanie   rozkladu   nemožno   vylúčiť   ani   v   prípadoch,   keď rozhodnutie vydáva vedúci ústredného orgánu štátnej správy. V okolnostiach posudzovanej veci   je   potrebné   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   z 3.   októbra   2006   považovať   za rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 Správneho poriadku, proti ktorému zásadne možno podať rozklad.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.

Podľa § 247 ods. 1 OSP rozhodujú súdy o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím   a postupom   správneho   orgánu,   a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia alebo postupu.

Podľa   §   247   ods.   2   OSP   predpokladom   postupu   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku je, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej moci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy začína na základe žaloby, ktorej obligatórnou náležitosťou je tvrdenie žalobcu, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu   spôsobom   ustanoveným   osobitným   právnym   predpisom.   Za   nečinnosť   orgánu verejnej správy v zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 282/08, I. ÚS 225/08) treba   v   podstate   považovať   jeho   pasivitu   vo   veciach,   ktoré   mu   boli   predložené   na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal   a   rozhodol.   Nečinnosť   môže   spočívať   v   opomenutí   správneho   orgánu   vykonať predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba listom   alebo informáciou,   prípadne   záznamom   v   spise.   Nekonanie musí   byť v   rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   pred   podaním   žaloby   o   preskúmanie rozhodnutia   ministra   spravodlivosti   z   3.   októbra   2006   k   dispozícii   účinný   prostriedok nápravy, a to podanie žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy v súlade s citovaným ustanovením § 250t ods. 1 OSP. Ako vyplýva zo spisového materiálu, sťažovateľ uvedenú možnosť nevyužil a žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti podal   bez   toho,   aby   o   ním   podanom   rozklade   bolo   príslušným   správnym   orgánom rozhodnuté, resp. aby si uvedené rozhodnutie „vynútil“ v súdnom konaní.

Z uvedených záverov vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu z 8. decembra 2008 o zrušení   rozsudku   krajského   súdu   zo   6.   mája   2008   a   o   zastavení   konania   je   podľa ústavného   súdu   správne,   pokiaľ   ide   o   jeho   výrok.   Avšak   podľa   ústavného   súdu   k rovnakému záveru nemožno dospieť vo vzťahu k odôvodneniu uznesenia najvyššieho súdu z 8. decembra 2008, pretože konanie v uvedenej veci malo byť zastavené z iného dôvodu. Dôvodom   zastavenia   konania   mala   byť   skutočnosť,   že   v   ňom   nebola   splnená   zákonná podmienka   na   postup   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku vyplývajúca z § 247 ods. 2 OSP, keďže napriek sťažovateľom podanému rozkladu o tomto riadnom   opravnom   prostriedku   nebolo   rozhodnuté,   a   preto   neexistovalo   právoplatné rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   o   odvolaní   predsedu   súdu.   Rozhodnutie   správneho orgánu, ktoré nadobudne právoplatnosť bez vyčerpania riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nemôže byť predmetom preskúmavania v správnom súdnictve, a preto jeho napadnutie žalobou vedie k zastaveniu konania podľa § 250d ods. 3 OSP. Z týchto záverov vyplýva, že najvyšší súd síce nepostupoval v súlade so zákonom, ak zrušil rozsudok krajského súdu zo 6. mája 2008 a konanie zastavil, z dôvodu, že sťažovateľ nevyčerpal   všetky   riadne   opravné   prostriedky   a   rozklad   proti   rozhodnutiu   ministra z 3. októbra   2006   nepodal,   ale   toto   porušenie   nevyústilo   do   reálneho   zásahu   do sťažovateľových práv, ktorých porušenie namietal v tomto konaní.

Navyše,   ako   už   bolo   uvedené,   sťažovateľ   mal   a stále   má   v konaní   o podanom rozklade   k   dispozícii   účinný   prostriedok   nápravy,   a   to   podanie   žaloby   proti   nečinnosti orgánu verejnej správy v súlade s citovaným ustanovením § 250t ods. 1 OSP.

Na   základe   takýchto   záverov   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   základné   právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 8. decembra 2008 nebolo porušené, a preto ho v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

II.B K namietanému porušeniu čl. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu

Porušenie   niektorého   základného   ústavného   práva   je   v   rozpore   so   základnými princípmi   právneho   štátu.   Keďže   v   danom   prípade,   ako   konštatoval   ústavný   súd, k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 1 ústavy.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť odmietnuť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010