znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 232/09-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   novembra   2009 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti M. B., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. P. D., Ž., vo veci   namietaného porušenia jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Čadca v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 1009/93 a v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 765/85 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 1009/93 a v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 765/85 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Čadca p r i k a z u j e   v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 1009/93 a v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 765/85 konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € (slovom desaťtisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Čadca p o v i n n ý   jej   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť M. B. trovy právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. D., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 232/09-11   zo   17.   augusta   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   B.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), doručenú   10.   júna   2009,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 1009/93 a v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 765/85.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Sťažovateľka je účastníčkou dedičských konaní po svojich zomrelých rodičoch A. O., rod. O. a Š. O. Obe dedičské konania sú vedené na Okresnom súde v Čadci, ktorý poveril prejednávaním súdneho komisára notárku JUDr. Ľ. K... Po A. O. ide o dodatočné dedičské konanie pod č. D 1009/93, Dnot 142/96, začaté z podnetu súrodencov a po Š. O. sa jedná o základné dedičské konanie vedené pod D 765/85, Dnot 250/96.

Ako je zrejmé už z číselného označenia uvedených dedičských konaní po A. O. sa konanie vedie od roku 1993 a po Š. O. od roku 1985.

V dedičskom konaní po A. O. rozhodol prvý krát Okresný súd v Čadci dňa 3. 12. 1999 uznesením č. k. D 1009/93-138, Dnot 142/96 a taktiež po Š. O. rozhodol dňa 3. 12. 1999   uznesením   č.   k.   D   765/85-202,   Dnot   250/96...   Podaním   zo   dňa   20.   9.   1999 sťažovateľka ako dedička podala sťažnosť na prieťahy v dedičskom konaní a na postup súdneho komisára - notárky JUDr. Ľ. K...

Nasledovalo rozhodnutie Krajského súdu v Žiline a to Uznesenie sp. zn. 9 Co 981/00 zo dňa 31. 5. 2001, ktorým rozhodnutie Okresného súdu v Čadci v dedičskom konaní po poručiteľke A. O. zo dňa 3. 12. 1999 bolo zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie...

Uznesením sp. zn. 9 Co 571/00 zo dňa 16. 5. 2001 bolo rozhodnutie Okresného súdu v Čadci v dedičskom konaní po Š. O. zo dňa 3. 12. 1999 zrušené a vrátené na ďalšie konanie...

V dedičskom konaní po neb. A. O. vedenej pod č. D 1009/93 notárka ako súdny komisár   uskutočnila   pojednávanie   dňa   25.   11.   2003,   ale   rozhodla   až   29.   9.   2004... Uznesenie Okresného súdu v Čadci sp. zn. D 1009/93, Dnot 142/96 zo dňa 29. 9. 2004, po napadnutí odvolaním zo strany sťažovateľky ale aj ďalšieho z dedičov bolo Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co D 134/2005 zo dňa 15. 12. 2006 zrušené a vec vrátená Okresnému súdu v Čadci na ďalšie konanie.

Od tejto doby už ubehli tri roky a vec dodatočného prejednania dedičstva po A. O. rod. O. vedená pod č. D 1009/93, Dnot 142/96 na Okresnom súde v Čadci a u súdneho komisára JUDr. Ľ. K... nie je skončená. Naposledy dedičia boli predvolaní na Notársky úrad v T. dňa 27. 4. 2009 a napriek vyjadreniu sťažovateľky zo dňa 13. 5. 2009, ktorého obsahom bola aj sťažnosť na prieťahy v konaní, dedičské konanie skončené nie je. Pokiaľ sa týka základného dedičského konania po Š. O. vedenom na Okresnom súde v Čadci pod č. D 765/85, Dnot 250/96 od zrušenia veci Krajským súdom v konaní 9 Co 571/00 zo dňa 16. 5. 2001, účastníci dedičského konania boli predvolaní na deň 27. 4. 2009, ale dedičské konanie skončené nie je. Sťažovateľka podala vyjadrenie na Notárskom úrade v T. dňa 13. 5. 2009 aj v tejto veci, kde poukázala na prieťahy v konaní...

V oboch konaniach už v čase rozhodnutia Krajského súdu v Žiline   bol dostatok dôkazov a dokladov potrebných k rozhodnutiu, ale k dnešnému dátumu sa tak nestalo.“

Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné právo sťažovateľky M. B. rod. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu v Čadci v konaní sp. zn. D 1009/93 a D 765/85 bolo porušené.

Okresnému súdu v Čadci na prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. D 1009/93 a D 765/85 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke M.   B.   sa   priznáva primerané finančné zadosťučinenie ako   náhrada nemajetkovej ujmy 15 000,- €, ktoré jej je Okresný súd v Čadci povinný vyplatiť v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný súd v Čadci je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 654,- €, na   účet   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   P.   D.,   vedený   v...   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a   predseda   okresného súdu   oznámili, že netrvajú na tom, aby sa   vo veci   konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 1245/09 zo 17. septembra 2009, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 28. septembra 2009, obsahuje chronologický priebeh dedičského   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   D   1009/93   (o   prejednaní dedičstva po poručiteľke A. O.). Predseda okresného súdu k tomuto dedičskému konaniu uviedol: „…   predmetné   dedičské   konanie   je   skutkovo   náročné,   bolo   potrebné   vykonať rozsiahle   šetrenie   majetku,   ktorý   nebol   prejednaný,   vznikali   spory   dedičov   o   zaradenie hnuteľných a nehnuteľných vecí do predmetu dedenia.

Vo veci boli spôsobené prieťahy v konaní aj zo strany sťažovateľky, ktorá i keď prevzala predvolanie na pojednávanie, na tieto sa nedostavovala. Ak súdna komisárka vo veci   rozhodla,   po   doručení   uznesenia   účastníci   konania   podávali   odvolanie,   spis   bol predkladaný na krajský súd na rozhodnutie o podaných odvolaniach, čo malo tiež vplyv na prieťahy v konaní.“

Keďže   vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   zo   17.   septembra   2009   neobsahuje žiadne   stanovisko   k   priebehu   ďalšieho   sťažovateľkou   namietaného   dedičského   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. D 765/85, ústavný súd opätovne vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie aj k tomuto dedičskému konaniu.

Ďalšie vyjadrenie predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 1452/09 z 15. októbra 2009, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 22. októbra 2009, obsahuje chronologický priebeh dedičského   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   D   765/85   (o   prejednaní dedičstva po poručiteľovi Š. O.). Predseda okresného súdu v nadväznosti na chronologický opis jednotlivých úkonov k tomuto dedičskému konaniu uviedol: „Vzhľadom na vyššie uvedené konštatujem prieťahy v konaní.“

Ústavný   súd   zo   súvisiacich   súdnych   spisov   okresného   súdu   sp.   zn.   D   1009/93 a sp. zn.   D   765/85   zistil   priebeh   a   stav   konania.   Prehľad   úkonov   okresného   súdu   ním vykonaných   v   označených   dvoch   dedičských   konaniach   sa   zhoduje   s   tým,   čo   vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri celkovom hodnotení prieťahov konania však ústavný súd bral do úvahy všetku dokumentáciu obsiahnutú v predložených spisoch a všetky okolnosti, ktoré z nej vyplývali.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)] vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   „Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v   rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že z hľadiska potreby zisťovania   faktického   stavu   a   predmetu   dedičstva   sa   konanie   dá   považovať   po   vecnej stránke za zložitejšie. Dedičské konania tohto typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, výklad a používanie právnej úpravy v dedičských veciach sú stabilizované, a preto ich z právneho hľadiska nemožno považovať za zložité.

Na   zložitosť   veci   poukázal   aj   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti sťažovateľky, a to v časti namietaného priebehu dedičského konania sp. zn. D 1009/93 (o prejednaní dedičstva po poručiteľke A. O.). Ústavný súd dospel k záveru, že faktická zložitosť   veci   mohla   mať   vplyv   na   doterajší   priebeh   a   dĺžku   oboch   posudzovaných dedičských   konaní,   ale   neospravedlňuje   doterajšie   neprimerané   dlhé   trvanie   oboch posudzovaných konaní bez ich právoplatného skončenia.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k zbytočným prieťahom,   a tým   aj k   porušeniu   základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd hodnotil správanie sťažovateľky ako také, ktoré len čiastočne prispelo k doterajšej dĺžke oboch   posudzovaných   dedičských   konaní pred   okresným   súdom,   resp.   také,   ktoré   tieto konania   spomalilo   a   predĺžilo   (opakovaná   neúčasť   sťažovateľky   na   nariadených pojednávaniach a pod.).

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka   v   konaní (II.   ÚS   3/00,   III.   ÚS   46/04).   Ústavný súd   zároveň   pri   posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého, len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti judikoval, že úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno   spôsobiť   zbytočné   prieťahy,   za   ktoré   nesie   zodpovednosť   všeobecný   súd (III. ÚS 47/00).

Ústavný súd so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti konštatoval, že dedičské konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. D 1009/93 ani po viac ako 16 rokoch nie je právoplatne skončené a dedičské konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. D 765/85 nie je právoplatne skončené ani po viac ako 24 rokoch.

Nečinnosť   a   najmä   neefektívna   činnosť   okresného   súdu   však   charakterizuje   obe posudzované konania ako celok (celková dĺžka konania v trvaní viac ako 16 rokov vo veci sp. zn. D 1009/93 a v trvaní viac ako 24 rokov vo veci sp. zn. D 765/85), a preto ústavný súd   nepovažoval   za   potrebné   hodnotiť   v uvedených   konaniach   sporadické   úkony   súdu (opätovné nariaďovanie a odročovanie pojednávaní, žiadosti o listiny k ustáleniu predmetu dedičstva v priebehu celého obdobia doterajšieho konania, zrušenie rozhodnutí okresného súdu odvolacím súdom a vrátenie veci na ďalšie konania, atď.).

Keďže okresný súd ani v období, počas ktorého konal, neurobil úkony, ktoré by účinne smerovali k rozhodnutiu vo veci samej, ústavný súd rozhodol, že v konaní vedenom pod sp. zn. D 1009/93 ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. D 1009/93, bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd hodnotil celé obdobie konaní, ale mohol vziať do úvahy len obdobie po 15. februári 1993 (I. ÚS 10/93).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v dedičských konaniach vedených pod sp. zn. D 1009/93 a sp. zn. D 765/85 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 15 000 € (450 000 Sk) z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dobu oboch posudzovaných dedičských konaní, zohľadňujúc povahu veci, ako aj čiastočne pasívny prístup sťažovateľky k prejednaniu dedičstva   po poručiteľoch ústavný súd považoval priznanie sumy 10 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon   podľa   § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde   vyčíslil   trovy konania za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [vypočítané zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 € (20 950 Sk)], t. j. 2-krát 115,90 € (3 491,60 Sk) a 2-krát 6,95 € (209,40 Sk) za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné. Trovy právneho zastúpenia boli priznané v celkovej sume 245,70 € (7 402 Sk).

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009