znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 232/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., B., zastúpenej advokátkou JUDr. K. M., P., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20   Ústavy Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   Slovenským pozemkovým   fondom   B.   - regionálnym odborom P. pod sp. zn. OPÚ-54-2004/2194-náhr.-P a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2007   doručená   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Slovenským pozemkovým fondom B. – regionálnym odborom P. (ďalej len „fond“) pod sp. zn. OPÚ-54-2004/2194-náhr.-P. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. augusta 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že fond svojimi ponukami náhradných pozemkov zo 4. júla 2007 a zo 6. augusta 2007 vo veci navrátenia pozemkového vlastníctva sťažovateľke porušil označené   základné   právo.   Sťažovateľka   postupom   podľa   zákona   č.   503/2003   Z.   z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o   niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva k pozemkom   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon“)   požiadala   o vydanie konkrétne označených pozemkov do vlastníctva. Právoplatnými rozhodnutiami Obvodného pozemkového úradu v P. z 28. septembra 2004 sp. zn. OPÚ-54-2004/2194-náhr.-P v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k.   11   Sp   74/2004-19   zo   7.   decembra   2004 a s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-KS 36/2005 zo 7. júna 2006 bolo rozhodnuté, že sťažovateľka spĺňa zákonné podmienky na priznanie práva na náhradu za pozemok, ktorý je vo vlastníctve obce a ktorý jej preto nie je možné vrátiť in natura. Na základe tohto rozhodnutia jej bolo priznané právo na náhradu za tento pozemok s tým, že prevedený do jej vlastníctva bude iný pozemok vo vlastníctve štátu v primeranej bonite, pokiaľ možno v tej istej obci, ak s tým bude sťažovateľka súhlasiť, alebo sa jej poskytne finančná náhrada. Tak ako náhradný pozemok, aj prípadnú finančnú náhradu má sťažovateľke poskytnúť podľa jej výberu fond. Podľa názoru sťažovateľky nie je v súlade s čl.   20   ústavy   skutočnosť,   že   obce   nie   sú   povinnými   osobami,   ktoré   by   bolo   možné zaviazať   na   vrátenie   vlastníckeho   práva   pôvodnému   vlastníkovi.   Okrem   toho   finančná náhrada, ktorá bola sťažovateľke ponúknutá vo výške 8 964 Sk, je absolútne neprimeraná a nezodpovedá   súčasnej   trhovej   hodnote   nehnuteľnosti.   Sťažovateľka   trhovú   hodnotu odhaduje   na   784 350 Sk.   Keďže   s ponúknutou   sumou   finančnej   náhrady   nesúhlasila, oznámila fondu listom z 19. apríla 2007, že žiada o pridelenie náhradného pozemku, ktorý by z hľadiska lokality a veľkosti bol porovnateľný s jej pôvodným pozemkom. Fond listom zo 4. júla 2007 zaslal sťažovateľke ponuku náhradných pozemkov v obci B., avšak tieto sú kvalitou   neporovnateľné   s jej   pôvodným   pozemkom.   Fond   jej   zároveň   oznámil,   že   ak s ponukami nesúhlasí, môže byť pre ňu spracovaná ponuka náhradných pozemkov v iných obciach. Ústnym dopytom sťažovateľka zistila, že tento ponukový proces bude trvať až dovtedy, kým niektorú ponuku nebude akceptovať. S takýmto postupom nesúhlasila a to fondu oznámila listom z 11. júla 2007. Fond odpovedal listom zo 6. augusta 2007, z ktorého vyplýva, že bude hľadať vhodné pozemky až dovtedy, kým niektorú ponuku sťažovateľka neprijme. Takýto stav veci je pre sťažovateľku neakceptovateľný vzhľadom na to, že má 72 rokov a že sa dá reálne predpokladať, že sa náhrady nedožije. Zákon v ustanoveniach § 4 a § 6 je nespravodlivý, nerešpektuje právo občana na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ústavy a jeho aplikácia znamená porušovanie tohto základného práva. Je však zároveň zrejmé, že súdy rozhodli podľa platného zákona a fond tiež rešpektuje pri svojom postupe platné právne predpisy. Za porušenie základného práva považuje sťažovateľka to, že jej vlastnícke právo nie je rešpektované a za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na základe zákona jej nie je poskytnutá primeraná náhrada, pričom je zrejmé, že jej poskytnutá ani nebude.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného   článku   ústavy   postupom   fondu,   a to   jeho   ponukami   náhradných   pozemkov zo 4. júla 2007 a zo 6. augusta 2007. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 784 350 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 24 656 Sk.

2.   Z listu   fondu   sp.   zn.   1940/2007   zo   4.   júla   2007   označeného   ako   „Ponuka náhradných pozemkov v k. ú. B.“ vyplýva, že fond eviduje reštitučný nárok sťažovateľky za nepriznané vlastnícke právo k pozemkom v B., pričom tento nárok bol ocenený znaleckým posudkom   na   8   964   Sk.   Ponuka   pozemkov   v B.   je   obmedzená   a zoznam   ponúkaných pozemkov je uvedený v prílohe. Ide o neknihované parcely (cesty, návesy a jarky mimo zastavaného územia obce). Ak by táto ponuka nebola uspokojivá, ponúkajú sa aj pozemky v ďalších siedmich obciach, v ktorých je ponuka široká, a to tak v zastavanom území obcí, ako aj mimo zastaveného územia obcí.

3. Z listu fondu sp. zn. 2228/2007 zo 6. augusta 2007 vyplýva, že nie je možné poskytnúť sťažovateľke pozemky vo vlastníctve obce B., lebo obec v zmysle zákona nie je povinnou osobou. Rovnako nie je možné vyplatiť jej finančnú náhradu v inej sume, ako v tej, ktorá vyplýva zo znaleckého posudku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z obsahu   sťažnosti   je   nepochybné,   že   sťažovateľka   namieta   nesúlad   niektorých ustanovení zákona s čl. 20 ústavy. Tieto ustanovenia boli povinné aplikovať tak správne orgány, ako aj všeobecné súdy. Nápravu by preto bolo možné dosiahnuť iba tak, keby tieto ustanovenia zákona boli vyhlásené ústavným súdom za nesúladné s čl. 20 ústavy.

Z čl.   130 ods.   1 ústavy vyplýva, že návrh   na začatie konania o súlade právnych predpisov   sú   oprávnené   podať   iba   subjekty   tam   uvedené   (najmenej   pätina   poslancov Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   prezident   Slovenskej   republiky,   vláda   Slovenskej republiky,   súd,   generálny   prokurátor,   verejný   ochranca   práv   a Najvyšší   kontrolný   úrad Slovenskej   republiky).   To   znamená,   že   sťažovateľka   nie   je   legitimovaná   takýto   návrh podať, je teda osobou zjavne neoprávnenou.

Možno urobiť záver, že z hľadiska základnej námietky sťažovateľky bolo potrebné sťažnosť odmietnuť, lebo bola podaná osobou zjavne neoprávnenou.

Ak sťažovateľka nie je spokojná s ponukami, ktoré jej fond dal, a to či už s ponukami náhradných pozemkov, alebo s ponukou finančnej náhrady, nepochybne sa môže svojich práv domáhať v konaní pred všeobecným súdom. Doterajšími právoplatnými rozhodnutiami správnych   orgánov   a všeobecných   súdov   totiž   nebolo   vyriešené,   na   ktoré   konkrétne pozemky   by mala mať sťažovateľka   nárok,   ale ani výška sumy   prípadného finančného odškodnenia.

Z pohľadu   tohto   argumentu   nie   je   v   právomoci   ústavného   súdu   o veci   konať a rozhodnúť. Ako to totiž vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda   iba   vtedy,   ak   poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je   v právomoci   všeobecných   súdov. V danom   prípade   z dôvodov   už   uvedených   právomoc   poskytnúť   ochranu   označenému základnému právu sťažovateľky vyplývajúcemu z ústavy prináleží všeobecným súdom, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2007