znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 232/05-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť M. F., K., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. P. H., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 15 C 681/94 a v súčasnosti pod sp. zn. 15 C 289/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94   p o r u š i l základné právo M. F., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   289/94 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. M. F. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. F.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 196 Sk (slovom osemtisícstodeväťdesiatšesť slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Ing. P. H., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 26. októbra 2005 č. k. I. ÚS 232/05-7 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. F., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pôvodne   pod   sp.   zn.   15   C   681/94 a v súčasnosti pod sp. zn. 15 C 289/94 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti vyplynulo, že právny predchodca sťažovateľa podal 22. augusta 1994 na okresnom súde žalobu „proti odporcovi TJ (...) o odstránenie neoprávnenej stavby postavenej na v roku 1984 neoprávnene bez náhrady vyvlastnenom pozemku sťažovateľa eventuálne žalobu o zriadenie vecného bremena.

Tento spor dostal na Okresnom súde Košice I sp. zn.: 15 C 681/94 a bol neskôr spojený do sp. zn.: 15 C 289/94.

Vzhľadom k tomu, že právny predchodca sťažovateľa, jeho otec pán A. F. st. dňa 08. 09. 1997 zomrel a súd v zmysle príslušných zákonných ustanovení pokračoval v konaní s dedičmi účastníka, sťažovateľ vstúpil popri iných dedičoch v roku 1997 do sporu (...) ako jeden zo žalobcov.

Avšak od určitého momentu ako keby celý súdny prípad zamrzol napriek tomu, že uplynulo už viac ako 8 rokov od doby, kedy sťažovateľ vstúpil do sporu ako dedič a dokonca uplynulo už viac ako 11 rokov od doby podania žaloby právnym predchodcom sťažovateľa. (...) Sťažovateľ sa domnieva, že vec nie je nijako zvlášť právne ani fakticky zložitá. (...) Sťažovateľ sa tiež domnieva, že jeho vlastné správanie nezavinilo žiadne prieťahy, ktoré by sa mu alebo jeho právnym predchodcom alebo jeho strane mohli pripočítať na ťarchu pri posudzovaní otázky,   či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. (...)

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   má   právo   požadovať   aj   finančné   zadosťučinenie   za porušenie svojho základného ústavného práva aspoň vo výške 80 000.- Sk. (...) Tento návrh v zmysle § 50 ods. 3 zákona o Ústavnom súde odôvodňuje tým, že až do augusta 2005 nebolo v konaní rozhodnuté takže sťažovateľ bol a je v absolútnej právnej neistote nielen čo do   existencie   (alebo   neexistencie)   svojho   práva   na   pozemkovú   parcelu   ale   v prípade uznania jeho práva na pozemkovú parcelu,   čo očakáva,   hlavne je v absolútnej právnej neistote čo sa týka finančnej možnosti využitia svojej pozemkovej parcely na prenájom za úhradu. Stratil tak na možnom nájme hodnoty doposiaľ už za neuveriteľných minimálne 134 mesiacov. (...)

Svoju   majetkovú   aj   nemajetkovú ujmu vidí sťažovateľ okrem iného   aj   v pocitoch neistoty, márnosti, krivdy a úzkosti vyplývajúcich zo situácie, keď súd za neprimeranú dobu vyše 11   rokov nerozhodol   a ani plynulo   nekonal   v jeho prípade,   ktorého   predmetom je majetkový spor ktorého výsledok však má priamy vplyv na príjem sťažovateľa. Sťažovateľ si uvedomuje, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody, preto sa ani neodvoláva a ani neuplatňuje napr. celú sumu stratenej náhrady za prenájom pozemku za dobu vyše 11 rokov, o ktorú v neposlednom rade ide a neuplatňuje ani jeho časť. Ale 80 000.- Sk považuje za primeranú čiastku z dôvodu 11-ročného trvania tohto konania a 11-ročného denného stresovania. (...)“

1. 2. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v tejto veci vydal tento nález:

„1.   Základné   právo   pána   M.   F.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.: 15 C 681/94 neskôr spojenom do sp. zn.: 15 C 289/94 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I prikazuje, aby v konaní vedenom na OS Košice I pod sp. zn.   15   C   681/94   neskôr   spojenom   do   sp.   zn.:   15   C   289/94   konal   bez   zbytočných prieťahov.

3. M. F. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000.- Sk (...), ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť M. F. trovy konania vo výške 10 847.- Sk (...) na účet právneho zástupcu (...), do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom   JUDr.   A.   M.,   listom   z 3. apríla   2006 sp. zn. Spr. 2364/05 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 28. apríla 2006.

2. 1. Predseda okresného súdu podal chronológiu vykonaných úkonov v napadnutom konaní a uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...) Po skutkovej stránke je vec značne zložitá. Vo veci bolo nariadené znalecké dokazovanie a vypracovaný geometrický plán.

V spise som zistil aj obdobia nečinnosti súdu a to od 6. 4. 1995 do 27. 7. 2000 a od 17. 1. 2001   do   16.   10.   2003.   K týmto   prieťahom   došlo   v dôsledku   zmien   v osobe vybavujúceho sudcu a značnej zaťaženosti oddelenia a celého súdu v tom čase.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na ústnom pojednávaní o sťažnosti.“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol tieto podstatné skutočnosti:

„(...) Po preštudovaní písomného stanoviska odporcu Okresného súdu Košice I zo dňa 03. 04. 2006 sťažovateľ konštatuje, že toto písomné stanovisko odporcu plne potvrdzuje údaje,   ktoré   už   sám   sťažovateľ   v pôvodnej   sťažnosti   Ústavnému   súdu   uviedol.   Z tohto vyjadrenia   odporcu   vyplýva,   že   sám   sťažovateľ   nijako   nezapríčinil   prieťahy   v konaní. Samotné   vyjadrenie   odporcu   potvrdzuje   obdobie   nečinnosti   súdu   okrem   iného   aj   od 06. 04. 1995 do 27. 07. 2000 a aj od 17. 01. 2001 do 16. 10. 2003.

Celková doba od podania žaloby dňa 22. 08. 1994 sa približuje už 12 rokom. Po skutkovej stránke nepovažuje sťažovateľ vec za značne zložitú, naopak za veľmi jednoduchú.   Zložitosť   pre   odporcu   spočíva   len   v tom,   že   spojil   viac   podobných   alebo celkom rovnakých vecí (rozdielni sú len žalobcovia – žalovaný je ten istý) do jednej veci a len kvôli tomu odporca považuje teraz vec za zložitú. (...)

Sťažovateľ   súhlasí   s prerokovaním   veci   bez   ústneho   pojednávania   v zmysle   §   30 ods. 2 zákona o ÚS (...).

Sťažovateľ si uplatňuje celkom na trovách právneho zastúpenia 10 847.- Sk na účet právneho zástupcu (...).“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pôvodne pod sp. zn. 15 C 681/94 a v súčasnosti pod sp. zn. 15 C 289/94:

Dňa 22. augusta 1994 podali A. F. (ďalej aj „žalobca v 1. rade“), Š. F. a M. B. (ďalej spolu aj „žalobcovia“) na okresnom súde žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby proti TJ (...)   (ďalej   aj   „žalovaný   v 1.   rade)   a neskôr   žalobu   rozšírili   aj   na   mesto   K.   (ďalej   aj „žalovaný v 2. rade“, spolu aj „žalovaní“). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 15 C 681/94.Dňa 4. apríla 1995 okresný súd vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku a žalovaného v 1. rade, aby sa v lehote 15 dní vyjadril k žalobe.

Dňa 19. apríla 1995 žalobcovia požiadali súd o oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 25. apríla 1995 sa k žalobe vyjadril žalovaný v 1. rade.Dňa 12.   februára 1997 žalobcovia   navrhli zmenu petitu   svojej   žaloby tak,   že za žalovaného označili aj mesto K.

Dňa 19. februára 1997 dala sudkyňa úpravou kancelárii súdu pokyn, aby podanie z 12.   februára   1997   doručila   mestu   K.   a vyzvala   žalobcov   na   predloženie   podkladov k rozhodnutiu o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 27. júla 2000 okresný súd uznesením č. k. 15C 681/94-11 rozhodol o pripustení zmeny petitu žaloby, na základe ktorého sa na strane žalovaného stalo účastníkom konania aj mesto K.

Dňa 14. augusta 2000 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 8. november 2000 a vyzval žalobcov na doručenie rovnopisu žaloby.

Dňa   17.   augusta   2000   okresný   súd   požiadal   Okresný   úrad K.,   katastrálny   odbor (ďalej   len   „kataster   nehnuteľností“),   o zaslanie   listov   vlastníctva   a identifikáciu   parciel ohľadom   sporných   nehnuteľností   a žalobcom   zaslal   tlačivo   potvrdenia   o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch.

Dňa 25. septembra 2000 kataster nehnuteľností zaslal súdu požadované listiny.Dňa 25. septembra 2000 sa k žalobe vyjadril žalovaný v 2. rade.Dňa 27. septembra 2000 kataster nehnuteľností oznámil súdu, že LV č. 10258 bol zrušený a sporná parcela č. 6993/2 zapísaná pôvodne na tomto LV prešla do vlastníctva mesta K. a je vedená na LV č. 11620.

Dňa 17. októbra 2000 okresný súd odročil pojednávanie nariadené na 8. november 2000 na 17. január 2001.

Dňa   26.   októbra   2000   žalobcovia   oznámili   súdu,   že   v dôsledku   smrti   žalobcu v 1. rade sa žalobkyňou stáva M. B., jeho právna nástupkyňa.

Dňa 31. októbra 2000 okresný súd urgoval žalobcov, aby predložili rovnopis žaloby. Dňa 17. januára 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom zistenia a upresnenia okruhu nástupcov po neb. A. F. a neb. A. F.

Dňa 5. augusta 2002 bol spísaný úradný záznam ohľadom zistenia potencionálnych dedičov žalobcu v 1. rade.

Dňa   4.   septembra   2002   okresný   súd   vyzval   žalobcov   na   predloženie   podkladov k žiadosti   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a na   úpravu   petitu   žaloby   uvedením všetkých dedičov po žalobcovi v 1. rade.

Dňa 26. septembra 2002 bola súdu doručená žiadosť právneho zástupcu žalobcov o predĺženie lehoty na doplnenie návrhu.

Dňa 9. decembra 2002 právny zástupca žalobcov predložil súdu žiadané doklady (najmä   potvrdenia   o majetkových   pomeroch)   a doplnenie   žaloby   podľa   jeho   výzvy   a oznámil   súdu,   že   nástupcami   po   žalovanom   v 1.   rade   sa   stali:   M.   B.,   A.   F.,   A.   S. a sťažovateľ.

Dňa 26. júna 2003 okresný súd vyzval Okresný úrad K. (ďalej len „okresný úrad“), aby   v lehote   20   dní   predložil   spisový   materiál,   ktorý   súvisí   s rozhodnutím   bývalého Obvodného národného výboru K. č. 5882/83/84-Go o vyvlastnení nehnuteľnosti, a vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vo výške 500 Sk.

Dňa 9. júla 2003 žalobcovia zaplatili súdny poplatok.Dňa 23. júla 2003 okresný úrad oznámil súdu, že žiadaný spis sa v jeho archíve nenachádza.

Dňa 15. augusta 2003 súd nariadil pojednávanie na 16. október 2003.Dňa 2. septembra 2003 okresný súd priznal niektorým žalobcom oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 16. októbra 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za   účelom   zváženia   znaleckého   dokazovania   a preštudovania   podkladov   a vyjadrení účastníkov konania doručených na pojednávaní.

Dňa 3. decembra 2003 bolo doručené súdu vyjadrenie M. B. a spol.Dňa 5. marca 2004 bolo nariadené pojednávanie na 1. apríl 2004.Dňa   1.   apríla   2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na ktorom   súd   pripustil   zmenu žalobného návrhu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že bude vykonaný dopyt na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, a žalovanému v 1. rade súd uložil povinnosť predložiť doklady (kúpne zmluvy a geometrické plány).

Dňa 27. apríla 2004 bol súdu doručený návrh A. F. a spol. na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaných a návrh otázok pre znalca.

Dňa 5. mája 2004 a 13. mája 2004 žalobcovia predložili súdu doklady podľa jeho výzvy.

Dňa 17. mája 2004 žalobcovia doručili súdu vyjadrenie vo veci samej.Dňa   17.   júna   2004   okresný   súd   pripustil,   aby   do   konania   na   strane   žalovaných pristúpil   ďalší   účastník,   a to   TJ   ŠPORTVÝROBA   K.,   s.   r.   o.,   ktorý   bude   v konaní vystupovať ako žalovaný v 3. rade.

Dňa 11. novembra 2004 okresný súd uznesením č. k. 15 C 289/94-150 spojil na spoločné konanie veci   sp.   zn. 15   C 313/94,   18 C 417/94,   15   C 805/94,   15 C 806/94, 15 C 817/94, 15 C 821/94, ako aj napadnutú vec sp. zn. 15 C 681/94, ktoré budú ďalej vedené pod sp. zn. 15 C 289/94. Súčasne ustanovil znalca z odboru geodézia a kartografia. Dňa 23. novembra 2004 súd požiadal   Katastrálny úrad v K., Správu katastra K. (ďalej   len   „správa   katastra“),   aby   oznámil,   či   mu,   resp.   bývalému   Stredisku   geodézie a kartografie   bolo   zaslané   právoplatné   rozhodnutie   Obvodného   národného   výboru   K. č. 5882/83/84-Go z 20. februára 1984.

Dňa 7. decembra 2004 správa katastra oznámila súdu, že uvedené rozhodnutie bolo zaslané na Stredisko geodézie a kartografie 5. apríla 1985.

Dňa   10.   decembra   2004   sťažovateľka   zložila   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 15 C 681/94 a neskôr pod sp. zn. 15 C 289/94 dochádza   k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V danej   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   v prípade   sťažovateľa   došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania na   strane   žalobcu,   a to   na   základe   univerzálnej   sukcesie   (z   titulu   dedenia).   Keďže univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd nemusel   uplatňovanú   zmenu   uznesením   pripustiť.   Oznámením   z   9.   decembra   2002 sťažovateľ   vstúpil   do   predmetného   konania   v tom   štádiu,   v akom   sa   nachádzalo   pred zmenou účastníkov konania. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam   pre   vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti konania   odporcu,   pretože   v uvedenom   prípade   v dôsledku   súdom   povolenej   zmeny účastníkov   konania   nedošlo   k vzniku   nového   procesnoprávneho   vzťahu,   ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu.

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovateľ môže uplatňovať   právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   aj   pre   štádium   konania,   ktoré predchádzalo tejto zmene.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   doterajší neobyčajne   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   nemožno   pripísať   na   vrub   zložitosti prerokovávanej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, treba konštatovať, že na celkovej dĺžke konania mal menší podiel aj sťažovateľ, napr. nezaplatením súdneho poplatku, ktorý je splatný s podaním návrhu, resp. tým, že podklady pre rozhodovanie o oslobodení od súdneho poplatku predložil až na výzvy súdu. V danom prípade však podiel sťažovateľa na vzniknutých prieťahoch podľa názoru ústavného súdu neospravedlňuje neúmerne dlhé, takmer dvanásť rokov trvajúce konanie okresného súdu.  

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že napadnuté konanie sa začalo 22. augusta 1994, teda do dnešného dňa trvá už takmer dvanásť rokov, čo už samo osebe nemožno považovať za primeranú dobu konania. Okrem toho možno konštatovať, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný v období od 22. augusta 1994 do 4. apríla 1995 (minimálne šesť mesiacov), od

25. apríla 1995 do 19. februára 1997 (dvadsaťjeden mesiacov), od 19. februára 1997 do 27. júla 2000 (štyridsaťjeden mesiacov), od 17. januára 2001 do 5. augusta 2002 (osemnásť mesiacov), od 9. decembra 2002 do 26. júna 2003 (šesť mesiacov) a od 23. novembra 2004 dosiaľ (osemnásť   mesiacov). Okresný   súd   teda   počas   viac   ako   deväť   rokov   nevykonal žiadny   úkon   smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako navrhovateľ v napadnutej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.   Obranu   predsedu   okresného   súdu,   podľa   ktorého „k týmto   prieťahom   došlo v dôsledku   (...)   značnej   zaťaženosti   oddelenia   a celého   súdu   v tom   čase“,   nemožno akceptovať.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (pozri   napr.   I.   ÚS   19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal alebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02). Pokiaľ   predseda   súdu   poukazuje   na   to,   že „k týmto   prieťahom   došlo   v dôsledku zmien v osobe vybavujúceho sudcu“, treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na uvedené skutočnosti.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 80 000 Sk, ktoré zdôvodnil najmä tým, že „bol a je v absolútnej právnej neistote. (...) Svoju majetkovú aj nemajetkovú ujmu vidí sťažovateľ okrem iného aj v pocitoch neistoty, márnosti, krivdy a úzkosti vyplývajúcich zo situácie, keď súd za neprimeranú dobu vyše 11 rokov nerozhodol a ani plynulo nekonal (...).“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za odôvodnené v požadovanej výške 80 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony právnej   služby   (prípravu   a prevzatie   zastúpenia   a   podanie   sťažnosti   17.   októbra   2005 a podanie   písomného   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu   28.   apríla   2006).   Za   dva úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume dvakrát po 2 501 Sk a dvakrát režijný paušál   po   150   Sk   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2006 patrí odmena v sume 2 730 Sk a k tomu režijný paušál v sume 164 Sk v zmysle citovanej vyhlášky. Celkové trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú preto sumu 8 196 Sk.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažovateľom uplatnenej úhrade trov konania rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006