znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 232/04-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Jozefa   Kerekeša,   bytom   R.,   zastúpeného   advokátom JUDr. L.   C.,   Advokátska   kancelária,   R.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 145/94,   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 C   491/96   a   postupom   Okresného   súdu Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 C 255/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jozefa Kerekeša   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2004 doručená sťažnosť Jozefa Kerekeša, bytom R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. C., Advokátska kancelária, R., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod   sp. zn. 8 C 145/94,   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 C   491/96   a   postupom   Okresného   súdu Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 C 255/99 (ďalej len „okresné súdy“).

Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy v označených konaniach, priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a náhradu trov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „... Žalobou ešte zo dňa 23. 9. 1994 podanou na OS v Bratislave III, som sa domáhal na žalovanom PROBUGAS a. s. B. náhrady škody spôsobenej na mojom vozidle pri dopravnej nehode. Na uvedenom súde sa viedlo konanie pod č. 8 C 145/94 a napokon súd vec postúpil prípisom zo dňa 17. 10. 1996 (hoci tento súd vec meritórne neprejednával, postúpil ju až po dvoch rokoch!) OS Bratislava I ako súdu mieste príslušnému. Na tomto súde sa konanie viedlo pod č. 19 C 491/96 až do 20. 5. 1999 a hoci ani tento súd vec meritórne neprejednával, postúpil ju až po dva a pol roku OS Bratislava   II   potom,   čo   o miestnej   príslušnosti   rozhodol   NS   SR   Bratislava   v konaní Ndc 86/99   uznesením   zo   dňa   25.   2.   1999.   Porušovateľ   ad   3/   od   tej   doby   koná   o veci v konaní sp. zn. 18 C 255/99“.

Toto   súdne   konanie   nebolo   doteraz   právoplatne   skončené.   Podľa   tvrdenia sťažovateľa   predmetná „vec   sa   neprejednávala   bez   zbytočných   prieťahov   od   podania žaloby do 21. 4. 2004, kedy spis pridelili inému sudcovi, ktorý o nej koná v podstate bez zbytočných prieťahov“. Proti postupu okresného súdu   podal sťažovateľ jeho predsedovi sťažnosť, „ktorý ju však ignoroval...“. Uvedený postup okresného súdu považuje sťažovateľ za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom posudzovanej veci je posúdenie, či uvedené okresné súdy v označených konaniach   porušili   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Sťažnosť možno podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04). Inými slovami to znamená, že ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemôže sa už z tohto dôvodu   na   základe   sťažnosti   podanej   podľa   čl.   127   ústavy   zaoberať   opodstatnenosťou námietok   o porušení   základného   práva   zaručeného   v ústave   alebo   v príslušnej medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (mutatis   mutandis I. ÚS 110/03).

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o porušení tohto základného   práva   dozvedieť.   Začiatok   zákonnej   lehoty   je   teda   v prípade   tohto   práva vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o jeho   porušení. Posúdenie tejto „možnosti“ je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

Pokiaľ   ide   o konkrétne   okolnosti   rozhodujúce   pre   plynutie   zákonnej   lehoty   na podanie   sťažnosti,   z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   o namietaných skutočnostiach   týkajúcich   sa   postupu   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní sp. zn. 8 C 145/94 sa sťažovateľ dozvedel najneskôr po doručení mu prípisu zo 17. októbra 1996,   keď   okresný   súd   vec   postúpil   Okresnému   súdu   Bratislava   I.   O postúpení   veci z Okresného   súdu   Bratislava   I   (sp. zn. 19 C 491/96)   na   Okresný   súd   Bratislava   II   sa sťažovateľ dozvedel najneskôr okolo 20. mája 1999, keď mu malo byť doručené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (z 25. februára 1999 sp. zn. Ndc 86/99), ktorým bolo rozhodnuté o miestnej príslušnosti súdu na prerokovanie predmetnej veci. Sťažnosť na zbytočné prieťahy voči obom uvedeným okresným súdom však bola podaná až v novembri 2004.

Pokiaľ   sa   sťažnosťou   namietajú   zbytočné   prieťahy   v postupe   Okresného   súdu Bratislava   II,   z   už   citovaného   tvrdenia   sťažovateľa „...   vec   sa   neprejednávala   bez zbytočných prieťahov od podania žaloby až do 21. 4. 2004, kedy sa spis pridelil inému sudcovi, ktorý v nej koná v podstate bez prieťahov“, o ktorom nemá ústavný súd dôvod vzhľadom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľa   pochybovať,   vyplýva,   že   aj Okresný súd Bratislava II vo veci vedenej pod sp. zn. 18 C 255/99 konal so zbytočnými prieťahmi do 21. apríla 2004 a po tomto termíne koná už bez zbytočných prieťahov.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   z ktorej vyplýva, že v zmysle ustanovenia   §   20 ods.   3 zákona o ústavnom   súde   je ústavný   súd viazaný sťažnosťou (§ 49 a nasl. zákona o ústavnom súde) a je preto viazaný aj tvrdením sťažovateľa   o tom,   kedy   skončila   podľa   jeho   poznatkov   nečinnosť   všeobecných   súdov v konaní, v ktorom tvrdí porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 77/02, IV. ÚS 74/04).Predmetnú sťažnosť však sťažovateľ ústavnému súdu podal až 29. novembra 2004, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Ústavný súd pritom nezistil v obsahu sťažnosti sťažovateľa žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby zákonnú lehotu dvoch mesiacov počítal v danej veci od neskoršieho času, než sú dátumy vyššie sťažovateľom uvedené.

Z týchto   dôvodov   bolo   potrebné   sťažovateľovu   sťažnosť   odmietnuť   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

V súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   je   predmetom   predbežného prerokovania iba rozhodovanie o návrhu vo vzťahu k základným právam alebo slobodám, porušenie   ktorých   sa   namieta.   Rozhodnutie   o prikázaní   vo   veci   konať,   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a náhrade trov konania požadované sťažovateľom nadväzuje   na   rozhodnutie   o vyslovení   porušenia   základných   práv   a slobôd.   Oneskorené podanie sťažnosti však viedlo k tomu, že ústavný súd odmietol celú sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2004