znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 231/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MBB a. s., ČSA 26, Banská Bystrica,zastúpenej   advokátom   JUDr.   Romanom   Kašubom,   Advokátska   kancelária   Kašubaspol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného právana súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 10 Sžr 36/2014 z 11. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MBB a. s. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MBB a. s., ČSA 26, Banská Bystrica (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 36/2014 z 11. februára 2015 (ďalej len„rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) svojím rozsudkom č. k. 23 S 1/2013-160 zo 4. decembra 2013 (ďalej len„rozsudok krajského súdu“) podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zamietolako   nedôvodnú   žalobu,   ktorou   sa   sťažovateľka   domáhala   preskúmania   zákonnostirozhodnutia   a   postupu   správneho   orgánu   o   nesplnení   podmienok   pre   účastníctvosťažovateľky v konaní o uplatnenom reštitučnom nároku oprávnenej osoby a spol.

Sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodolnajvyšší súd tak, že napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie poukazuje na svojeodvolacie námietky proti rozsudku krajského súdu, s ktorými sa najvyšší súd nevysporiadaldostatočne a správne, a tým dospel k neprávnym právnym záverom v otázke jej účastníctvav dotknutom správnom konaní. Osobitne zdôrazňuje nevysporiadanie sa najvyššieho súdus otázkou právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu vo veci samej (vo veci reštitučnýchnárokov), ktorá bola podľa nej rozhodná aj pre správne ustálenie jej účastníctva v správnomkonaní.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   sp. zn. 10Sžr/36/2014 z 11. februára 2015 na strane 10 uviedol, že „najvyšší súd sa otázkou právoplatnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   č.   563/95   vydaného   dňa   02.05.1995 nezaoberal, pretože pre posúdenie danej veci je táto bezpredmetná“, a to súčasne bez akéhokoľvek   odôvodnenia,   prečo   túto   otázku   považuje   za   bezpredmetnú,   a   to   dokonca napriek najpodstatnejšiemu dôvodu odvolania sťažovateľa... v ktorom sťažovateľ uviedol, že rozsudok   Krajského   súdu...   vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci spočívajúceho najmä v nesprávnej aplikácii správneho poriadku v otázke nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu...

V predmetnom odvolaní sťažovateľ tiež uviedol, že v nadväznosti na vyššie-uvedené skutočnosti je potom úplne zrejmé, že rozhodnutie Pozemkového úradu Banská Bystrica číslo   563/95   zo   dňa   02.05.1995   nikdy   nenadobudlo   právoplatnosť,   a   že   vyznačenie nadobudnutia právoplatnosti dňom 13. júna 1995 na predmetnom rozhodnutí Pozemkového úradu   Banská   Bystrica   číslo   563/95   zo   dňa   02.05.1995   je   nesprávne   a   nezákonné. Na základe   vyššie-uvedených   skutočností   je   teda   zrejmé,   že   vyššie-uvedené   správne (reštitučné) konanie ešte nebolo právoplatne skončené a sťažovateľ resp. žalobca je tak zatiaľ stále neprávoplatným rozhodnutím Pozemkového úradu Banská Bystrica číslo 563/95 zo dňa 02.05.1995 priamo dotknutý vo svojich vlastníckych právach, pričom je právne bezvýznamné, že sťažovateľ resp. žalobca - spoločnosť MBB a.s. vznikla až dňa 11.01.2000, pretože v súčasností, v stave neukončeného správneho konania, je sťažovateľ resp. žalobca ako súčasný vlastník nehnuteľností zapísaných na rozhodnutím Pozemkového   úradu Banská Bystrica   číslo 563/95 zo dňa 02.05.1995 priamo dotknutý vo svojich   vlastníckych   právach   tým,   že   na   základe   rozhodnutia   Pozemkového   úradu Banská   Bystrica   číslo   563/95   zo   dňa   02.05.1995   by   mal   svoje   výlučné   vlastníctvo   k niektorým   pozemkom   zapísaným   na stratiť,   pričom   samotné vyznačenie nadobudnutia právoplatnosti na predmetnom rozhodnutí považuje sťažovateľ za nesprávne   a   nezákonné   a   toto   nesprávne   a   nezákonné   vyznačenie   nadobudnutia právoplatnosti   na predmetnom   rozhodnutí   nemôže   samo   osebe   spôsobiť   nadobudnutie právoplatnosti predmetného rozhodnutia a správne konanie tým ukončiť.

V predmetnom odvolaní sťažovateľ tiež uviedol, že v tejto situácii nemožno použiť § 250b   O. s. p.   ani   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   resp.   žalobcovi,   pretože   toto   ustanovenie upravuje konanie o žalobách proti právoplatným rozhodnutiam, pričom v tomto prípade predmetné rozhodnutie ešte právoplatnosť nenadobudlo, ale právoplatnosť je na ňom len nesprávne a nezákonne vyznačená, a že účastník konania môže podať opravný prostriedok až po tom, čo mu bolo rozhodnutie orgánu verejnej správy doručené, pričom dvom známym účastníkom konania, s ktorými orgán verejnej správy v tomto prípade konal (ide o a ),   nebolo   jeho   rozhodnutie   evidentne   doručené,   a   teda predmetné   rozhodnutie   tak   nenadobudlo   právoplatnosť   márnym   uplynutím   lehoty na podanie odvolania, nakoľko lehota na jeho podanie u týchto dvoch účastníkov konania ešte ani nezačala plynúť. V tejto situácii nemožno použiť § 250b O. s. p. ani vo vzťahu k týmto dvom účastníkom konania, pretože ide o takých účastníkov konania, s ktorými sa v predmetnom   správnom   konaní   konalo   ako   s   účastníkmi   konania,   len   im   rozhodnutie nebolo doručené, a teda konanie nie je skončené a rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť. V predmetnom odvolaní sťažovateľ tiež uviedol, že v nadväznosti na vyššie-uvedené tak považujeme za nesprávny právny názor Krajského súdu v Banskej Bystrici, že sťažovateľ resp. žalobca nemôže byť účastníkom vyššie-uvedeného reštitučného konania z dôvodu, že ako subjekt vznikol až po vydaní rozhodnutia Pozemkového úradu Banská Bystrica číslo 563/95 zo dňa 02.05.1995, pretože z dôvodu vád v jeho doručovaní predmetné rozhodnutie nikdy nenadobudlo právne účinky a správne konanie v ktorom bolo predmetné rozhodnutie vydané nebolo skončené nadobudnutím jeho právoplatnosti pre vady v doručovaní, pričom sťažovateľ   resp.   žalobca   vznikol   počas   trvania   tohto   neukončeného   správneho   konania ktorého možný výsledok môže mať dopad na jeho vlastnícke práva. V predmetnom odvolaní sťažovateľ tiež uviedol, že nie je tiež správny názor Krajského súdu v Banskej Bystrici, že vady doručovania predmetného reštitučného rozhodnutia nie je možné namietať po uplynutí lehôt na podanie opravných prostriedkov, pretože tieto lehoty neplynú od jeho vydania ale od jeho doručenia, a teda pre vady v doručovaní resp. z dôvodu jeho nedoručenia dvom známym účastníkom konania ešte ani nezačali plynúť, a tak počas neukončeného správneho konania   žalobca   tým   že   nadobudol   vlastníctvo   predmetným   rozhodnutím   dotknutých pozemkov stal sa ex lége subjektom s nárokom byť účastníkom predmetného správneho konania a tohto svojho nároku sa domáha a ho aj uplatňuje vstupom do neukončeného reštitučného konania, ktoré nebolo ukončené nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia pre vady v jeho doručovaní dvom v čase jeho vydania známym účastníkom konania, s ktorými správny orgán, ktorý predmetné rozhodnutie vydal, konal ako s oprávnenými osobami, avšak predmetné rozhodnutie im nedoručil. V predmetnom odvolaní sťažovateľ teda tiež uviedol, že podľa jeho názoru, vadu v doručovaní správneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje nenadobudnutie jeho právnych účinkov resp. právoplatnosti, je možné dovolávať sa bez časového   obmedzenia   každým,   kto   je   resp.   môže   byť   takýmto   rozhodnutím   dotknutý na svojich právach, čo je aj prípad sťažovateľa resp. žalobcu v tejto veci, pričom sťažovateľ súčasne poukázal vo vyššie-uvedených súvislostiach aj na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.   1   Obdo   V   101/2005,   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp. zn.   4   So   171/2007 a Metodické usmernenie -odpoveď Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR   zo   dňa   05.04.2012   číslo   10187/2012/SVBP-20054/PÍ,   ktoré   boli   priložené   k   jeho odvolaniu, ktorými tiež preukazoval správnosť a zákonnosť svojej právnej argumentácie, ktorá nie je vôbec svojvoľná a ani ojedinelá.

Napriek vyššie-uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v odôvodnení svojho rozsudku   sp. zn.   10Sžr/36/2014   z   11.   februára   2015   nijako   s   vyššie-uvedenou argumentáciou   a   dôvodmi   odvolania   sťažovateľa   ako   žalobcu   nevysporiadal,   ale   len zopakoval tú istú argumentáciu, ktorú vo svojich rozhodnutiach uviedli už správne orgány a Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   s   tým,   že   „najvyšší   súd   sa   otázkou   právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu č. 563/95 vydaného dňa 02.05.1995 nezaoberal, pretože pre posúdenie danej veci je táto bezpredmetná“.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr/36/2014 z 11. februára 2015 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr/36/2014 z 11. februára 2015 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkomnajvyššieho súdu, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok krajského súdu.

Podstatou   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľky   je   namietanie   nesprávnychprávnych záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právuzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétneprocesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   pre   účely   posúdeniaopodstatnenosti   sťažnosti   preskúmal   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolpotvrdený rozsudok krajského súdu.

Najvyšší súd v relevantnej časti svoj rozsudok odôvodnil takto:«Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozsudku krajského súdu ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania odvolací súd skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu. V danej veci odvolací súd najmä posudzoval otázku, či žalobkyňa uvedeným rozhodnutím mohla byť ukrátená   na   svojich   právach   a   právom   chránených   záujmoch   a   či   rozhodnutie prvostupňového   správneho   orgánu   č.   563/95   vydané   dňa   02.05.1995   nadobudlo právoplatnosť dňa 13.06.1995, teda či reštitučné konanie bolo právoplatne ukončené. Z obsahu administratívneho ako aj súdneho spisu odvolací súd zistil, že Pozemkový úrad   Banská   Bystrica   vydal   dňa   02.05.1995   rozhodnutie   č.   563/95,   ktorým   rozhodol o vlastníctve k nehnuteľnostiam vo veci uplatneného reštitučného nároku oprávnenej osoby a spol., na ktorom vyznačil právoplatnosť dňom 13.06.1995. Žalobkyňa (spoločnosť   MBB   a.s.)   vznikla   dňa   11.01.2000.   Dňa   15.11.2011   spoločnosť   MBB   a.s. oznámila prvostupňovému správnemu orgánu vstup do správneho konania z dôvodu, že môže   byť   rozhodnutím   správneho   orgánu   dotknutá   na   svojich   právach   a   právom chránených záujmoch, nakoľko je vlastníkom dotknutých nehnuteľností. Podľa jej názoru nie je reštitučné konanie právoplatne skončené, pretože rozhodnutie č. 563/95 nebolo účinne doručené všetkým účastníkom správneho konania, a teda nemohla začať plynúť zákonom stanovená   lehota   na   podanie   odvolania,   čím   rozhodnutie   nemohlo   nadobudnúť právoplatnosť. Prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie č. OP/2012/001774-1/Hup zo   dňa   03.09.2012,   ktorým   rozhodol,   že   žalobkyňa   nespĺňa   podmienky   na   priznanie účastníka   konania   vo   veci   uplatneného   reštitučného   nároku   oprávnenej   osoby a spol. Žalobkyňa podala proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby príslušný orgán predmetné rozhodnutie zrušil. Žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.

Ustanovenie   §   14   ods.   1   a   2   správneho   poriadku   upravuje   legálnu   definíciu účastníka správneho konania. Definícia účastníka konania sa skladá zo štyroch častí, ktoré sa čiastočne prekrývajú. Znakom účastníka správneho konania je vo všetkých prípadoch hmotnoprávny   pomer   určitej   fyzickej   (právnickej)   osoby   k   veci,   ktorá   je   predmetom konania. Odpoveď nato, koho správny poriadok považuje za účastníka správneho konania, dávajú   predpisy   hmotného   práva,   v   našom   prípade   zákon   č.   229/1991   Zb.   o   úprave vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu   majetku   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“). Podľa jednej z vyššie uvedených definícii, sa za účastníka správneho konania považuje určitá osoba už na základe jej tvrdenia, že môže byť rozhodnutím správneho orgánu vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach   priamo   dotknutá.   Toto   tvrdenie   však   musí   byť   kvalifikované,   teda   musí napĺňať zákonom predpokladané náležitosti, aby bolo možné konštatovať riadne splnenie povinnosti   tvrdenia   účastníka.   Podstatou   riešenia   otázky,   či   osoba   bude   rozhodnutím správneho   orgánu   priamo   dotknutá   na   svojich   právach,   právom   chránených   záujmoch alebo povinnostiach je zistenie, či rozhodnutie správneho orgánu môže zasiahnuť do jej hmotnoprávneho   postavenia,   t.   j.   či   jej   hmotnoprávne   postavenie   môže   byť   po   vydaní rozhodnutia iné ako pred jeho vydaním. Keďže rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v roku 1995 a žalobkyňa vznikla v roku 2000, niet najmenších pochýb o tom, že žalobkyňa nebola dotknutá na svojich právach a právom chránených záujmoch vydaním rozhodnutie správneho orgánu, teda že sa jej hmotnoprávne postavenie vydaním rozhodnutia č. 563/95 zo dňa 02.05.1995 nezmenilo, pretože v čase vydania spomínaného rozhodnutia žalobkyňa neexistovala. V tejto súvislosti ešte najvyšší súd poukazuje aj na tú skutočnosť,   že pri rozhodovaní správneho orgánu je pre správny orgán rozhodujúci stav v dobe vydania „preskúmavaného“ rozhodnutia, pričom k novým skutočnostiam, ktoré vznikli po vydaní rozhodnutia správneho orgánu treba prihliadnuť len vtedy, ak by tieto nové skutočnosti mohli   mať   vplyv   na   posúdenie   správnosti   rozhodnutia   v   čase   rozhodnutia   súdu   (pozri judikát R 78/1967). To znamená, že skutkový a právny stav je v čase vydania rozhodnutia pre správny orgán záväzný a rozhodujúci (v tom čase žalobkyňa neexistovala a správny orgán rozhodoval len o nárokoch oprávnených osôb), pričom pri rozhodovaní veci nemôže správny orgán brať do úvahy skutočnosti, ktoré nastali v minulosti, avšak v čase vydania rozhodnutia už netrvajú, ako ani predvídať skutočnosti, ktoré v čase vydania ešte nenastali, teda tú skutočnosť, že v budúcnosti vznikne žalobkyňa, ktorá bude v katastri nehnuteľnosti evidovaná ako vlastnícka sporných nehnuteľností, o ktorých sa vedie sporové konanie na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 20C/120/2010. Z uvedeného teda možno vyvodiť   záver,   že   žalobkyňa   nemohla   byť   rozhodnutím   správneho   orgánu   č.   563/95 vydaného dňa 02.05.1995 dotknutá na svojich právach a právom chránených záujmoch, a teda   nemôže   byť   ani   účastníkom   správneho   konania   v   reštitučnej   veci   o   určenie vlastníckeho práva oprávneným osobám v zmysle tretej definície účastníctva podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku....

V ustanovení § 250b ods. 2 O. s. p. je zakotvený inštitút tzv. opomenutého účastníka. Ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci s ním ako s účastníkom konania mal konať, súd musí zisťovať nasledujúce skutočnosti:

- či mala byť žalobkyňa účastníkom správneho konania v zmysle správneho poriadku

- charakter rozhodnutia, ktoré žalobkyňa žalobou napáda. Správny súd v rámci konania o žalobe opomenutého účastníka otázku, či žalobkyňa je alebo nie je opomenutý účastník, šetrí ako otázku predbežnú.

Súd v týchto prípadoch zabezpečuje, aby správne konanie prebehlo riadne. V zmysle súdnej judikatúry ustanovenie § 250b ods. 2 O. s. p. prelamuje dôsledky § 247 ods. 2 O. s. p. a § 250 ods. 2 O. s. p. v tom, že priznáva procesné právo podať žalobu aj tomu, s kým správny orgán ako s účastníkom konania nekonal a napadnuté rozhodnutie mu nebolo doručené.   Vo   svojom   dôsledku   toto   ustanovenie   pripúšťa   podanie   žaloby   aj   proti neprávoplatnému rozhodnutiu a pri nevyčerpaní opravných prostriedkov, a to v záujme dôslednej ochrany práv fyzických a právnických osôb (k tomu pozri bližšie napr. uznesenie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   č.   k.   III. ÚS 279/2010-21   zo   dňa   25.   augusta 2010)....

Opomenutý účastník sa môže svojho práva podľa § 250b ods. 2 OSP účinne domôcť len v lehote troch rokov od vydania rozhodnutia, ktoré mu nebolo doručené (§ 250b ods. 3 OSP). V danom prípade ide o lehotu prekluzívnu a objektívnu.

Ak by sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu č. 563/95 vydaného dňa 02.05.1995 tvrdiac, že uvedené rozhodnutia jej nebolo doposiaľ doručené, tak nakoľko ide o rozhodnutie z roku 1995, je zrejmé, že postup podľa § 250b ods. 2 O. s. p. bude vylúčený, keďže prekluzívna trojročná lehota (podľa § 250b ods. 3 O. s. p.) už uplynula [a to 04.05.1998 - pondelok (§ 57 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.)]. Nie je preto ani na mieste skúmať, či žalobkyňa mala byť účastníkom konania, a či by teda zhora opísaný postup podľa § 250b ods. 2 O. s. p. bol aspoň teoreticky možný (k tomu pozri bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžp/14/2011 zo 17. augusta 2011).

Taktiež podľa ustálenej judikatúry správny súd uloží správnemu orgánu doručiť jeho rozhodnutie žalobkyni, ktorá tvrdí, že rozhodnutie správneho orgánu jej nebolo doručené, hoci sa s ňou ako s účastníkom konania malo konať, len v prekluzívnej trojročnej lehote, ktorej   začiatok   sa   viaže   na   deň   vydania   správneho   rozhodnutia   (pozri   bližšie   napr.   R 89/11).

Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd sa otázkou právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu č. 563/95 vydaného dňa 02.05.1995 nezaoberal, pretože pre posúdenie danej veci je táto bezpredmetná.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu dospelk záveru,   že   sťažnostná   argumentácia   sťažovateľky   nie   je   spôsobilá   spochybniť   ústavnúudržateľnosť   záverov   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súdsa relevantne   vysporiadal   so   všetkými   skutočnosťami   rozhodnými   v   danej   vecia s odvolacími námietkami sťažovateľky (s ktorými sa zhodujú v podstatnej časti aj jejsťažnostné námietky) a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú tieto už citované.Ústavný   súd   preto   nezistil,   že   by   najvyšším   súdom   aplikovaný   postup   pri   hodnotenízákonnosti záverov krajského súdu a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvodna   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocamiustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačujena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   sťažovateľkou   namietaného   porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkomnajvyššieho súdu, odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súdďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2015