znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 231/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., Textilná 6, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, Advokátska kancelária, Floriánska 19, Košice, pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 1/2013 z 30. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2014 doručená   sťažnosť   spoločnosti   FRUCONA   Košice,   a. s.,   Textilná   6,   Košice   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jaroslavom   Čollákom,   Advokátska kancelária, Floriánska 19, Košice, pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 MCdo 1/2013 z 30. januára 2014 (ďalej len „namietané rozhodnutie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 45 C 47/2011 sa Daňový úrad Košice [pôvodne Daňový úrad Košice IV (ďalej len „žalobca“)] domáhal proti sťažovateľke určenia neplatnosti   právnych   úkonov,   in   concreto   neplatnosti   Dohody   o   výplate   dividendy z 25. februára 2011 a Zmluvy o zriadení záložného práva z 25. februára 2011.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 45 C 47/2011 zo 14. novembra 2011 bolo konanie zastavené   z   dôvodu,   že   žalobca   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom   súdneho   konania, čo okresný súd vyhodnotil ako neodstrániteľnú podmienku konania. Na základe odvolania podaného   žalobcom   Krajský   súd   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením sp. zn. 11 Co   385/2011   z   8.   júna   2012   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o   zastavení konania.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   uviedla,   že   bola   okresným   súdom   vyzvaná,   aby vyčíslila   trovy   konania,   keďže   uznesenie   o   zastavení   konania   sa   nevyhlasovalo v prítomnosti   účastníkov   konania.   Sťažovateľka   vyčíslila   trovy   konania   v   podaní zo 14. augusta 2012, pričom okresný súd uznesením sp. zn. 45 C 47/2011 z 5. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 5. septembra 2012“) zaviazal žalobcu nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 46 098,14 €. Na základe odvolania žalobcu krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 346/2012 zo 17. januára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu zo 17. januára 2013) potvrdil uznesenie okresného súdu z 5. septembra 2012 a zaviazal žalobcu   nahradiť   sťažovateľke   aj   trovy   odvolacieho   konania   v sume   5 766,97   €.   Počas rozhodovania o trovách konania bolo medzi účastníkmi konania sporné, či žalobca zavinil zastavenie konania v zmysle § 146 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a aká je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.Proti uzneseniu krajského súdu zo 17. januára 2013, ako aj uzneseniu okresného súdu z 5. septembra 2012 podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)   mimoriadne   dovolanie,   na   základe   ktorého   najvyšší   súd   napadnutým rozhodnutím obe uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že   lehota   troch   pracovných   dní   plynula   sťažovateľke   od   vyhlásenia,   resp.   doručenia uznesenia   okresného   súdu   o   zastavení   konania   (21.   novembra   2011)   a   uplynula 24. novembra   2011.   Uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdenie   rozhodnutie okresného súdu o zastavení konania, bolo sťažovateľke doručené 20. júna 2012, teda lehota na vyčíslenie trov konania jej uplynula 25. júna 2012. Pokiaľ sťažovateľka vyčíslila trovy konania až na základe výzvy okresného súdu 15. augusta 2012, podľa názoru najvyššieho súdu tak urobila po uplynutí zákonnej lehoty.

Sťažovateľka   namietala,   rovnako   ako   vo   vyjadrení   k   mimoriadnemu   dovolaniu, nedostatok   splnenia   podmienok   konania   o   mimoriadnom   dovolaní,   keďže   generálny prokurátor uplatnil v mimoriadnom dovolaní argumentáciu, ktorá nebola medzi účastníkmi konania   sporná.   Podľa   sťažovateľky   žalobca   v   konaní   pred   okresným   súdom,   ako   aj krajským   súdom   pochybil,   pokiaľ   neuplatnil   účinne   a   efektívne   námietku   o   tvrdenom nesprávnom postupe okresného súdu pri výzve na vyčíslenie trov konania, hoci mu v tom nebránila žiadna prekážka, a preto podané mimoriadne dovolanie podľa sťažovateľky len nahrádzalo   absentujúcu   procesnú   aktivitu   žalobcu.   Napriek   nesplneniu   podmienok mimoriadneho dovolania najvyšší súd tomu vyhovel.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   upriamuje   pozornosť   na   odôvodnenia   iných rozhodnutí najvyššieho súdu (sp. zn. 4 M Cdo 19/2008, sp. zn. 2 M Cdo 14/2005, sp. zn. 2 M Cdo 15/2005 a sp. zn. 4 M Cdo 3/2006), z ktorých má vyplývať, že požiadavka ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu ako podmienka   konania   o   mimoriadnom   dovolaní   nie   je   daná   vtedy,   ak   sám   podnecovateľ mimoriadneho   dovolania   v   konaní   predchádzajúcom   podaniu   takéhoto   mimoriadneho opravného   prostriedku   opomenul   hájiť   svoje   práva   najmä   nepodaním   niektorého z opravných   prostriedkov   vrátane   mimoriadnych   opravných   prostriedkov,   resp.   ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že „Podľa názoru generálneho prokurátora mali okresný súd a krajský súd pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať § 151 ods. 3 O.s.p., podľa záverov najvyššieho súdu mali vo veci aplikovať § 151 ods. 1 O.s.p.“. Podľa jej   názoru   však „obidva   vyslovené   názory   sú   in   concreto   svojvoľné   a   preto   ústavne neakceptovateľné, pretože nezohľadňujú charakter predchádzajúceho rozhodovania súdov v spore žalobcu so sťažovateľom (uznesenie o zastavení konania) a nezohľadňujú ani zmysel a význam § 151 ods. 4 O.s.p., ktoré práve rieši situáciu, v ktorej sa ocitol sťažovateľ po právoplatnom   (a   nevyhlásenom)   rozhodnutí,   ktorým   sa   konanie   o   neplatnosť   právnych úkonov skončilo.

Ustanovenie   §   151   ods.   1   O.s.p.   totiž   rieši   situáciu,   keď   sa   konanie   končí rozhodnutím, ktoré sa vyhlasuje. Ide teda najmä o rozsudok, ktorý sa vyhlasuje verejne (čl. 142   ods.   3   ústavy,   §   156   ods.   1   O.s.p.),   prípadne   uznesenie,   ktoré   sa   vyhlasuje prítomným   účastníkom   (§   168   ods.   1   O.s.p.).   Keďže   okresný   súd   rozhodol   o   zastavení konania   uznesením zo   14.11.2011,   ktoré sa   nevyhlasovalo,   vo veci nebol aplikovateľný § 151 ods. 1 O.s.p.

Ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. zase rieši situáciu, keď súd rozhodnutie o trovách konania vyhradí na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Nemožno   rozumne   pochybovať   o   tom,   že   uznesenie   okresného   súdu   o   zastavení konania   zo   14.11.2011   nie   je   rozhodnutím   vo   veci   samej,   keďže   ide   len   o   procesné rozhodnutie vydané v dôsledku zistenia o nedostatku procesnej spôsobilosti žalobcu. Zistený nedostatok podmienok konania (§ 103 a 104 O.s.p.) bol takto dôvodom zastavenia konania a súd vo veci samej ani nekonal a nerozhodoval. Rozhodnutím vo veci samej by bol iba rozsudok, ktorým by súd určil neplatnosť označených právnych úkonov, resp. rozsudok, ktorým by takúto žalobu zamietol. Keďže však žiadne rozhodnutie vo veci samej vydané nebolo, nie je namieste aplikovať ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p.

Pri výzve preto okresný súd postupoval podľa § 151 ods. 4 O.s.p. podľa ktorého ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasuje a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách, súd vyzve účastníka na vyčíslenie trov do troch pracovných dní od doručenia výzvy. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane.

V   súdenej   veci   sťažovateľ   podal   návrh   na   rozhodnutie   o   trovách   konania   ešte 4.5.2011   a   ani   uznesenie   okresného   súdu   o   zastavení   konania   zo   14.11.2011   a   ani potvrdzujúce   uznesenie   krajského   súdu   z   8.6.2012,   ktorým   sa   konanie   skončilo   sa nevyhlasovalo.

Preto okresný súd správne vyzval sťažovateľa na vyčíslenie trov konania v lehote desiatich dní, čo aj tento učinil. Rozdiel medzi zákonnou lehotou a lehotou určenou vo výzve nemožno   pripísať   na   ťarchu   účastníka   a   preto   je   potrebné   predložené   vyčíslenie   trov konania považovať za riadne a včasné (§ 204 ods. 2 O.s.p. per analógiám).

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností a ustanovení relevantných právnych predpisov mal preto najvyšší súd dovolanie alternatívne zamietnuť, pretože nie sú dané dôvody mimoriadneho dovolania a nie sú ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté uznesenia zrušiť.“.

Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do napadnutého rozhodnutia, ktoré je podľa sťažovateľky svojvoľné, arbitrárne, nemajúce oporu v zákone, popierajúce význam a zmysel relevantných   procesných   noriem,   preto   znamená   priamy   zásah   do   jej   práv   zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie   základného práva   sťažovateľky   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy spočíva v tom, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím vydaným v rozpore   so   zákonom   ustanovenými   podmienkami   konania   pre   mimoriadne   dovolanie neprípustným spôsobom zvýhodnil žalobcu oproti sťažovateľke.

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšším súdom zrušené uznesenie okresného súdu z 5. septembra 2012 a uznesenie krajského súdu zo 17. januára 2013 právoplatne priznávali sťažovateľke nárok na náhradu trov konania, a teda išlo o pohľadávku sťažovateľky ako zložku jej majetku, napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo aj k zásahu do jej práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti FRUCONA Košice, a.s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 1/2013 z 30. januára 2014 porušené boli.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8   MCdo   1/2013 z 30. januára 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v   sume   340,90   EUR   na   účet   JUDr.   Jaroslava   Čolláka,   advokáta,   do   troch   dní   od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu, v ktorom sťažovateľka vidí „svojvoľný, arbitrárny a v zákone nemajúci oporu výklad relevantných   procesných   noriem,   ktorý   popiera   ich   význam   a   zmysel...“,   a   tiež   že   sa „najvyšší súd sa vôbec nezaoberal“ skutočnosťami, ktoré boli medzi účastníkmi konania sporné.

Ústavný súd zdôrazňuje, že princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľky a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v   budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Z   výroku   namietaného   rozhodnutia   vyplýva,   že   týmto   uznesením   sa   konanie o náhrade   trov   konania, v   ktorom   sťažovateľka   vystupuje v   postavení   žalovanej, ktorej bola priznaná náhrada trov   právneho   zastúpenia   v sume   46 098,14   €,   neskončilo,   keďže „Najvyšší súd... uznesenie Krajského súdu... zo 17. januára 2013 sp. zn. 2 Co 346/2012 ako aj uznesenie Okresného súdu... z 5. septembra 2012 č. k. 45 C 47/2011-173 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutým   rozhodnutím „Najvyšší   súd...   ako   súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po zistení, že tento opravný prostriedok   podal   včas   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (§   243g   O. s. p.) na základe   podnetu   účastníka   konania   (§   243e   ods.   1   a   2   O. s. p.),   bez   nariadenia dovolacieho   pojednávania   (§   243i   ods.   2   O. s. p.   v   spojení   s   §   243a   ods.   1   O. s. p.) preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. v   spojení   s   §   243i   ods. 2   O. s. p.   a   dospel   k   záveru,   že   mimoriadne   dovolanie   je opodstatnené“, a súčasne uviedol, že ak sťažovateľka nevyčíslila „trovy konania v zmysle § 151 ods. 1, veta druhá O. s. p., postupovali súdy oboch stupňov nesprávne, ak priznali“ sťažovateľke „trovy právneho zastúpenia“.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na sťažovateľkou tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Najvyšší   súd   neodmietol   sťažovateľke   poskytnutie   súdnej   ochrany,   vecou   sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred okresným   súdom   uplatniť ochranu   označených   práv   aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa najmä   právnej   stránky   predmetnej   veci,   z   čoho   vyplýva,   že   má   ešte   k   dispozícii   iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu konania na okresnom súde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom dovolacieho súdu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu na preskúmanie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Sťažovateľka bude   mať/má   možnosť   uplatniť   ochranu   svojich   práv   v   konaní   pred   okresným   súdom (a následne   aj   pred   odvolacím   súdom,   resp.   dovolacím   súdom).   Z   uvedeného   dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, I. ÚS 219/2011).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa „neskúmania“ splnenia zákonných podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania najvyšším súdom, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Najvyšší súd však v preskúmavanej veci skonštatoval, že vady konania uvedené v § 237 OSP (ktoré dovolací súd skúma obligatórne) v konaní o mimoriadnom dovolaní najavo   nevyšli   a   v   mimoriadnom   dovolaní   ani   namietané   neboli.   Dôvody   zrušenia napadnutých častí uznesení okresného súdu a krajského súdu teda nespočívajú v naplnení niektorej   z   procesných   vád   zmätočnosti,   ako   sú   tieto   zadefinované   §   237   OSP,   ale v postihnutí konania okresného súdu a krajského súdu inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 243f ods. 1 písm. b) OSP] a nesprávne právne posúdenie veci [§ 243f ods. 1 písm. c) OSP]. Z uvedeného vyplýva, že podnecovateľ mimoriadneho dovolania by sám podaním dovolania nemohol dosiahnuť zrušenie právoplatného uznesenia krajského súdu zo 17. januára 2013, a teda tento právny prostriedok nápravy by v jeho prípade   nebol   efektívny.   Ústavný   súd   preto   zastáva   názor,   že   záver   najvyššieho   súdu o prípustnosti mimoriadneho dovolania v danej veci nie je arbitrárny, vychádza z ústavne konformného výkladu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich podmienky prípustnosti   mimoriadneho   dovolania,   ktorých   nesúlad s   ústavou   (vrátane čl.   46   ods.   1 ústavy) nebol zistený ani v konaní ústavného súdu vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 57/99, na ktoré   sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   poukázala.   Preto   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým došlo k zrušeniu právoplatného uznesenia odvolacieho súdu ako aj prvostupňového súdu o trovách konania, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo zakladá tiež možnosť odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Nad rámec už uvedeného (v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky) ústavný súd ešte poznamenáva, že ak iný senát všeobecného súdu (v danom prípade najvyššieho súdu) má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľky, potom ústavnému súdu neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najmä najvyššiemu súdu. K   argumentácii   sťažovateľky   poukazovaním   na   právny   názor   ústavného   súdu prezentovaný v odôvodnení jeho nálezov sp. zn. III. ÚS 307/2012 z 12. februára 2013 a sp. zn. II. ÚS 185/2009 z 12. novembra 2009 ústavný súd poznamenáva, že tento právny názor a z neho vyplývajúce závery sa týkali posudzovania splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho   dovolania   za   odlišných   okolností,   a   to   namietaním   nevyužitia   dovolania z dôvodu podľa § 237f OSP (nález sp. zn. III. ÚS 307/2013), resp. nepodania riadneho opravného   prostriedku   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   –   odvolania   (nález   sp.   zn. II. ÚS 185/09),   a   preto   nie   sú   pre   posudzovanie   daného   (súčasného)   skutkového   stavu a najmä právnych názorov a záverov vyplývajúcich z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu právne relevantné.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

K rozhodnutiu podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014