znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 231/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   K.,   t.   č.   vo   výkone   trestu,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a porušenie   práva   na osobnú   slobodu   podľa   čl. 8 ods. 2 Listiny   základných   práv   a slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne č. k. 3 To 127/2007-683   z 10.   januára   2008   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 23/2012 zo 16. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2012 doručená sťažnosť D. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú následne 8. novembra 2012 faxom a 12. novembra 2012 poštou doplnil sťažovateľom zvolený advokát JUDr. J. G., a namietal ňou porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 127/2007-683 z 10. januára 2008 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 4 Tdo 23/2012 zo 16. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“, spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 T 77/2007-588   z 22. októbra 2007   spolu   s ďalšími obžalovanými P.   B.,   P.   K. a P.   K. uznaný za vinného zo skutku kvalifikovaného   ako   obzvlášť   závažný   zločin   vydieračského   únosu   formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 186 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   desať   rokov,   ochranný   dohľad na jeden rok a trest prepadnutia veci   mobilného telefónu zn.̶ N.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   i ostatní   obžalovaní   a Krajská prokurátorka v T. odvolanie. Sťažovateľ vo svojom odvolaní spolu s P. K. a P. K. namietali správnosť   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   vo vzťahu   k ich   osobám   vo   všetkých výrokoch z dôvodu, že okresný súd neprihliadol na skutkový stav preukázaný dokazovaním na hlavnom pojednávaní. Krajský súd rozsudkom   č. k. 3 To 127/2007-683 z 10. januára 2008 zrušil rozsudok u všetkých štyroch obžalovaných vo výrokoch, ktorými boli zaradení do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, a zaradil ich na výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ   prostredníctvom   obhajcu   10.   januára   2011   dovolanie   z dôvodov   uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, ktoré doplnil 21. januára 2011. Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   dovolanie   sťažovateľa   uznesením sp. zn. 4 Tdo 23/2012 zo 16. augusta 2012 podľa § 382 písm. c) odmietol.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie v bode 1 označených základných práv   a slobôd   tak   krajským   súdom,   ako   aj   najvyšším   súdom.   V   sťažnosti   okrem   iného uviedol:

«Doterajšia právna kvalifikácia skutku podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. por. nevychádza   zo   systémového   zavedenia   novej   skutkovej   podstaty   trestného   činu vydieračského únosu v Tr. zák.

Zákonodarca   týmto   novým   trestným   činom   reagoval,   ako   to   napokon   vyplýva aj z dôvodovej správy, na lúpežné únosy ľudí (podnikateľov a ich rodinných príslušníkov) s cieľom   takto   si   vynútiť   pod   hrozbou   ich   usmrtenia,   ujmy   na   zdraví   alebo   inej   ujmy od poškodeného alebo tretej osoby poskytnutie majetkového alebo nemajetkového plnenia. Je to špeciálna skutková podstata so špeciálnym motívom, ktorý ju charakterizuje. Sťažovateľ sa domnieva, že skutková podstata trestného činu podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. pojmovo obsahujú obmedzenie osobnej slobody, pretože násilné fyzické nútenie iného k niečomu (ako to bolo aj v prípade sťažovateľa) je zároveň obmedzením osobnej slobody iného.

Podstatným je podľa sťažovateľa intenzita obmedzenia osobnej slobody poškodeného a posúdenie otázky, kedy už ide o zmocnenie sa iného, čo to vlastne je, kde je to odlíšenie od obmedzenia osobnej slobody alebo od pozbavenia osobnej slobody.

Otázkou   výkladu   pojmu   „zmocnenie   sa   iného“   sa   súdy   nezaoberali,   pričom je to rozhodujúci   moment   pre   posúdenie,   k akému   trestnému   činu   v prípade   sťažovateľa došlo. Práve   výklad   tohto   pojmu   používaného   trestným   zákonom   bol   základom   obrany sťažovateľa v celom trestnom konaní a základom obsahu jeho opravných prostriedkov. Skutková podstata trestného činu podľa § 186 ods. 1 Tr. zák. používa slovné spojenia zmocnenie sa iného proti jeho vôli a únos, ktoré významovo odlišuje.

Sťažovateľovi   nebola   rozsudkami   súdov   daná   jasná   a presvedčivá   odpoveď na to, prečo   je   jeho   konanie   posúdené   ako   zmocnenie   sa   iného   proti   jeho   vôli   a nie napríklad ako únos, a prečo nie ako obmedzenie osobnej slobody, ku ktorému dochádza v prípade   fyzického   násilia   pri   trestnom   čine   vydierania,   v čom   tu   je   ten   rozhodujúci rozdiel.

Aj únos v tejto skutkovej podstate trestného činu musí spĺňať určité predpoklady, súdy však nevysvetlili aké a prečo je tu takéto rozlíšenie, prečo v prípade sťažovateľa nejde o únos.

Súdy teda nevysvetlili, prečo v prípade sťažovateľa nejde o prípad trestného činu vydierania podľa § 189 Tr. zák.

Ide pritom o skutkovú podstatu trestného činu, ku ktorému nie je vytvorená prakticky žiadna judikatúra.

Sťažovateľ si uvedomuje, že Ústavný súd Slovenskej republiky nemôže nahrádzať činnosť všeobecných súdov, ale zároveň sa sťažovateľ domnieva, že v danom prípade práve nezaoberaním   sa   tak   podstatnou   otázkou,   ktorá   nie   je   v doterajšej   súdnej   praxi   zatiaľ jednoznačne vyriešená, zasiahli všeobecné súdy do jeho ústavných práv.

Každé rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené aj právnymi úvahami, ktoré súd viedli k posúdeniu konkrétneho konania páchateľa ako konkrétneho trestného činu.

V prípade   sťažovateľa   súdy   postupovali   tak,   že   sa   právnym   posúdením   skutku prakticky   nezaoberali,   uzavreli,   že   konaním   uvedeným   vo   výrokovej   časti   rozhodnutí sa sťažovateľ   trestného   činu   podľa   §   186   jednoducho   dopustil,   čo   nemožno   považovať z ústavného pohľadu podľa názoru sťažovateľa za postačujúce, vysvetľujúce presvedčivou argumentáciou, prečo súd k takému záveru dospel.»

4.   Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Konaním   Krajského   súdu   v Trenčíne   a Najvyššieho   súdu   SR   v trestnej   veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trenčíne pod č. k. 3 To/127/2007 a na Najvyššom súde SR pod č. k. 4 Tdo 23/2012 v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č. 3 To127/2007 zo dňa 10. 1. 2008 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Tdo 23/2012 zo dňa 16. 8. 2012, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva na   spravodlivé   súdne   konanie   (aj   porušenie   článku   čl.   8   ods.   2   a 36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.).

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne 3 To/127/2007 zo dňa 10. 1. 2008 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Tdo 23/2012 zo dňa 16. 8. 2012 sa zrušujú.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Predovšetkým   ústavný   súd   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl.124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá   zásadne   ani oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako   „pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto   ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv   a slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená   len   ústavnému   súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

9. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti   pre porušenie   základného práva   na súdnu   ochranu   (a   práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a aplikácie   zákonných   predpisov   s ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   práv   a slobôd   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

10. Po   oboznámení   sa   s obsahom   napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd aj najvyšší súd konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne   a právne   akceptovateľné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa vzťahujúcich   hmotnoprávnych   ustanovení   Trestného   zákona   a procesnoprávnych zákonných   ustanovení   Trestného   poriadku   sú   obidva   napadnuté   rozhodnutia   aj   náležite odôvodnené   a ústavný   súd   nezistil,   aby   aplikácia   právnych   predpisov   najvyšším   súdom a krajským   súdom   nebola   ústavne   konformná.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny,   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že sa všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Je potrebné tiež uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a ani právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Ústavný súd taktiež nezistil dôvody vyslovenia porušenia sťažovateľom označeného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   8   ods.   2   listiny,   a preto   bolo   potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

11.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   v súvislosti s namietaním porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 8 ods. 2 listiny neuviedol žiadnu ústavne relevantnú   argumentáciu,   z ktorej   by   bolo   možné   identifikovať   prípadné   východiská pre posúdenie   prípadného   porušenia   označených   práv,   a   jeho   argumentácia   sa   dokonca v ešte zúženom rozsahu opiera o ním deklarované skutkové zistenia a právne hodnotenia, ako   boli   prezentované   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   o riadnych   a mimoriadnych opravných   prostriedkoch.   Právomoc   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany ústavnosti daná mu ústavou vylučuje jeho právomoc na revidovanie zákonom danej právomoci orgánov súdnej moci, pokiaľ výkon tejto právomoci nebol ani svojvoľný, ani arbitrárny, o to viac, že   argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti smerovala výlučne do sféry skutkových zistení, t. j. do oblasti podústavného práva a postrádala akýkoľvek ústavnoprávny rozmer. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.

12. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013