znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 231/2012-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka prerokoval sťažnosť A. M., V., a M. K., V., zastúpených advokátkou JUDr. K. H., K., vo veci   namietaného porušenia ich základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 549/2000 v období od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 347/05 z 1. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. M. a M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 549/2000   p o r u š e n é   b o l o.

2. A. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   231/2012-10 zo 16. mája 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť A. M. a M. K. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 549/2000 (ďalej len „napadnuté konanie“) v období od právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 347/05 z 1. marca 2006.

2.   Zo   sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že sťažovatelia   sú   v procesnom   postavení žalobcov účastníkmi napadnutého konania, ktoré sa začalo 14. júla 2000 podaním návrhu na okresnom   súde.   Sťažovatelia   sa   ako   žalobcovia   domáhali   týmto   návrhom   zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. V danom prípade podali opakovanú sťažnosť, pretože v záujme zabezpečenia urýchleného rozhodnutia vo veci samej sa už obrátili na ústavný súd sťažnosťou z 3. októbra 2005, ktorou sa domáhali vyslovenia porušenia označeného základného práva postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   III.   ÚS   347/05   z 1. marca   2006   konštatoval   porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v ústave,   priznal   im   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   každému   po   663,88   € (20 000 Sk), ako aj náhradu trov konania. Podľa sťažovateľov okresný súd nerešpektuje závery vyslovené v náleze ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 347/2005 z 1. marca 2006, ktorý nadobudol   právoplatnosť   24.   marca   2006,   pretože   vo   veci   samej   ešte   stále   nebolo rozhodnuté.

3. Sťažovatelia v sťažnosti poukázali na to, že od rozhodovania ústavného súdu o ich predošlej   sťažnosti   uplynulo   ďalších   šesť   rokov,   napriek   tomu   stále   nebolo   v   ich   veci právoplatne   rozhodnuté.   Napadnuté   konanie   na   jednom   stupni   trvá   už   takmer   dvanásť rokov,   preto   nepovažujú   za   potrebné   konkrétne   špecifikovať   chronológiu   jednotlivých úkonov. Zdôraznili, že im je dvanásť rokov trvajúce konanie o ich nároku na ťarchu a snažia sa ho nezdržiavať. Nesúhlasia preto so stanoviskom podpredsedníčky okresného súdu, že dĺžku   napadnutého   konania   ovplyvnili   predovšetkým   samotní   sťažovatelia.   Podľa sťažovateľov za neprimeranú dĺžku napadnutého konania, a tým aj dlhotrvajúci stav právnej neistoty je zodpovedný výlučne okresný súd.

4. Sťažovatelia preto navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že okresný   súd porušil   v napadnutom   konaní   ich   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Zároveň sa v sťažnosti domáhajú, aby ústavný súd prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, ako aj náhradu trov konania.

5. Podpredsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľov z 20. júna 2012 uviedla chronológiu úkonov, ktoré okresný súd vykonal vo veci od doručenia nálezu ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   347/05   z 1.   marca   2006.   V závere   podpredsedníčka okresného súdu vyjadrila názor, že dĺžku napadnutého konania ovplyvnili predovšetkým samotní   sťažovatelia,   a objektívne   procesné   prekážky   (úmrtie   žalovaného   v 1.   rade) v priebehu konania. Napadnuté konanie vykazovalo zo strany okresného súdu „... známky priebežnosti,   sústredeného   a efektívneho   postupu,   čo   napokon   viedlo   k meritórnemu rozhodnutiu vo veci na pojednávaní dňa 7. 6. 2012“.

6. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie   veci   vo   vzťahu   k   namietaným   prieťahom.   Následne   ústavný   súd   pristúpil k prieskumu   dĺžky   konania   z   hľadiska   tvrdeného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

7.   Podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

8. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

9. Ako z judikatúry ústavného súdu vyplýva, primeranosť dĺžky civilného konania nemožno vyjadriť numericky v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho znamenalo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy.   Primeranosť   dĺžky   civilného   konania   je   potrebné   skúmať   a   preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania   (a),   ďalej   o   spôsob   správania   účastníkov   a   súdu   v priebehu   konania   (b), posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre, resp. aký malo konanie pre neho význam   (c)   (porov.   napr.   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Philis   proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999, I. ÚS 257/08, I. ÚS 413/08 alebo I. ÚS   322/2010).   Z hľadiska   týchto   kritérií   preskúmal   ústavný   súd   napadnuté   konanie okresného súdu.

a)   Predmetom   napadnutého   konania   je   zrušenie   a vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec   tvoriacu   rozhodovaciu   agendu   súdov.   Proces   dokazovania   v takomto   konaní   je ovplyvnený   potrebou   znaleckého   dokazovania,   čo   môže   predstavovať   určitý   stupeň zložitosti. V napadnutom konaní išlo o vypracovanie geometrického plánu súdnym znalcom pre reálne rozdelenie sporných nehnuteľností medzi účastníkov konania. Z predloženého spisu   však   vyplýva,   že   súd   otázku   vypracovania   geometrického   plánu   potrebného   pre rozhodnutie prvýkrát posudzoval až na pojednávaní 2. júla 2009, teda po deviatich rokoch od začatia napadnutého konania, resp. troch rokoch   od právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 347/05 z 1. marca 2006. Pretože medzi účastníkmi konania nedošlo k dohode týkajúcej sa zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, čo bolo súdu definitívne oznámené až 2. februára 2010, ustanovil okresný súd uznesením z 11. augusta 2010   znalca   z príslušného   odboru   na   vypracovanie   geometrického   plánu   pre   zrušenie podielového   spoluvlastníctva.   V tomto   medziobdobí   sa   ešte   uskutočnilo   8.   apríla   2010 meritórne pojednávanie a následne v priebehu mája a augusta 2010 súd zisťoval z okruhu príslušných znalcov možnosť reálneho vypracovania geometrického plánu. Vypracovaný znalecký posudok s geometickým plánom predložil ustanovený súdny znalec súdu 23. mája 2011 a doplnenie k nemu predložil 21. decembra 2011. Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom   zo   7.   júna   2012,   ktorého   súčasťou   je   aj   vypracovaný   geometrický   plán. Dokazovanie preto malo istý vplyv na priebeh konania, ktorý však ústavný súd nehodnotí ako zásadný či rozhodujúci na celkovú dĺžku napadnutého konania.

Napadnuté   konanie sa   začalo   14.   júla   2000   podaním   návrhu   na   okresnom   súde, vo veci   bolo   meritórne   rozhodnuté   rozsudkom   až   na   pojednávaní   7.   júna   2012.   Ako z predloženého   spisu   vyplýva,   rozsudok   zo   7.   júna   2012   nadobudol   právoplatnosť   3. augusta 2012 okrem výroku o povinnosti žalovanej v 1. rade nahradiť štátu trovy konania. Celkove   napadnuté   konanie   teda   trvalo   na   jednom   stupni   dvanásť   rokov.   Ústavný   súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   okresný   súd   v napadnutom   konaní   postupoval po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 347/05 z 1. marca 2006 v zásade plynulo, priebeh konania bol však v tomto období ovplyvnený úmrtím žalovaného v 1. rade. Okresný   súd   preto   uznesením   z 12.   apríla   2007   prerušil   napadnuté   konanie do právoplatného skončenia konania o dedičstve po žalovanom v 1. rade. V danom prípade išlo o zákonnú prekážku postupu konania, s čím bola spojená nutnosť prerušenia konania. Ústavný súd preto nečinnosť všeobecného súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m. II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06).   Napriek   tomu   však   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že neprimerane   dlho   trvajúce   konanie   môže   byť   častejšie   postihnuté   existenciou   takejto zákonnej prekážky najmä vtedy, ak sú jej účastníkmi osoby vo vyššom veku, ako to bolo v napadnutom konaní.

b)   Ústavný   súd   ďalej   posudzoval   správanie   sťažovateľov   z hľadiska   ich vplyvu na priebeh   konania.   V období   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 347/05   z 1.   marca   2006   zohľadnil   v neprospech   sťažovateľov   odročenie pojednávania určeného na 6. júl 2006. Uvedené pojednávanie bolo odročené na žiadosť sťažovateľov   pre   neprítomnosť   ich   právnej   zástupkyne.   Všetky   ďalšie   nariadené pojednávania   už   sťažovatelia   riadne   akceptovali.   Podpredsedníčka   okresného   súdu vo svojom vyjadrení vytýkala sťažovateľom ich údajnú pasivitu, pretože nepodali odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o prerušení konania z 12. apríla 2007. Ako už ústavný súd uviedol, úmrtie žalovaného v 1. rade v priebehu konania bolo zákonnou prekážkou, ktorá má za následok v súlade s § 107 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku prerušenie konania. Preto   skutočnosť,   že   sťažovatelia   nepodali   proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie,   nemožno hodnotiť ako ich pasivitu. Keďže ani po vyše roku od právoplatnosti uznesenia okresného súdu   o prerušení   konania   nebolo   dedičské   konanie   po   žalovanom   v 1.   rade   skončené, sťažovatelia   podaním   zo   4.   novembra   2008   zobrali   svoj   návrh   späť   v časti,   v ktorej smeroval proti žalovanému v 1. rade, čím odpadla prekážka postupu v konaní. Okresný súd následne   uznesením   z 2.   januára   2009   konanie   proti   žalovanému   v 1.   rade   a žalovanej v 2. rade zastavil. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť až 22. mája 2009 z dôvodu neznámeho   pobytu   niektorých   právnych   nástupcov   žalovaného   v 1.   rade,   ktorým   sa uznesenie doručovalo. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom podpredsedníčky okresného súdu,   že   neprimeraná   dĺžka   konania   bola   ovplyvnená   predovšetkým   zavinením sťažovateľov. Na ťarchu sťažovateľov možno pričítať okrem už spomínaného odročenia pojednávania zo 6. júla 2006 iba tú skutočnosť, že sťažovatelia nereagovali v určenej lehote na povinnosť uloženú všetkým účastníkom na pojednávaní z 2. júla 2009 oznámiť možnosť dohody   o zrušení   a vyporiadaní   spoluvlastníctva,   ku   ktorej   však   nedošlo.   Uvedené nedostatky v ich postupe s prihliadnutím na dĺžku a priebeh konania nemožno považovať za zásadné pre celkovú dĺžku konania.

c) Napokon ústavný súd posúdil existenciu prípadných osobitných okolností, ktoré mohli mať vplyv na priebeh   napadnutého   konania. V tejto   súvislosti   vzal   na zreteľ,   že v preskúmavanom období bolo konanie od 12. apríla 2007 do 22. mája 2009 prerušené z dôvodu   úmrtia   žalovaného   v 1.   rade.   Dobu   prerušenia   konania   v trvaní   dvoch   rokov neposudzoval ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou ako zbytočné prieťahy, ale ani táto   skutočnosť   podľa   ústavného   súdu   neodôvodňuje   celkovú   neprimeranú   dĺžku napadnutého   konania.   Napokon   vzal   ústavný   súd   do   úvahy   potrebu   zistenia   toho,   aký význam   má   pre   sťažovateľov   napadnuté   konanie.   V danom   prípade   sa   sťažovatelia domáhali zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, pretože ich nemohli reálne užívať. Ich spoluvlastníctvo malo len formálny obsah bez skutočného výkonu práv k týmto nehnuteľnostiam. Preto právom žiadali o urýchlené skončenie veci a nastolenie právnej istoty o tejto otázke.

10.   Ústavný   súd   po   vyhodnotení   všetkých   troch   kritérií,   ako   aj   celkovej   dĺžky konania   dospel   k názoru,   že   postup   okresného   súdu   prekročil   dané   medze   konať   bez zbytočných prieťahov a predovšetkým skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48   ods.   2   ústavy,   ktorých   porušenie   sťažovatelia   namietali.   V   občianskom   súdnom konaní   je   totiž   povinnosť   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   konkretizovaná vo viacerých ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (ide najmä o ustanovenia § 6, § 100 ods. 1 a § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), ktoré sa mali aplikovať ihneď po prekročení určitej „povolenej hranice“, najmä po opakovaných urgenciách a sťažnostiach na   prieťahy.   Nemožno   akceptovať,   aby   aj   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 347/05 z 1. marca 2006, ktorým bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, napadnuté konanie trvalo do rozhodnutia vo veci ešte ďalších šesť rokov.

11.   Ústavný   súd   preto   uzatvára,   že   vec   sťažovateľov   nebola   v primeranej   lehote právoplatne   skončená,   a tým   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

12. Sťažovatelia požiadali v petite sťažnosti, aby ústavný súd uložil okresnému súdu povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Pretože napadnuté konanie bolo v čase rozhodovania ústavného súdu v merite veci už právoplatne skončené, bolo bez praktického významu ukladať túto povinnosť okresnému súdu.

13. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   ich   žiadosťou   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch.   Ústavný   súd   vzhľadom   na povahu   veci   a   celkovú   dĺžku konania,   ale   i   opísané   správanie   sťažovateľov   dospel   k záveru,   že   v   danom   prípade požadovaná   suma   1   500   €   pre   každého   zo   sťažovateľov   zodpovedá   primeranému finančnému zadosťučineniu za ujmu, ktorú utrpeli.

14.   Ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľom   náhradu   trov   konania,   pretože   ich do rozhodovania o sťažnosti nevyčíslili (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 151 ods. 2 OSP); trovy právneho zastúpenia si preto sťažovatelia nahradia zo svojho (§ 36 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov).

15. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012