znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 231/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. F. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. Z. A., B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3 T 1/2005 zo 7. apríla 2006, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn 4 To 120/2007 z 13. mája 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 2/2009 z 24. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. F. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2009 doručená   sťažnosť   JUDr.   F.   T.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Z. A., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 1/2005 zo 7. apríla 2006 (ďalej len „rozsudok zo 7. apríla 2006“), uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   4 To 120/2007   z 13.   mája   2008   (ďalej   len   „uznesenie   z 13.   mája   2008“) a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Tdo 2/2009 z 24. februára 2009 (ďalej aj „uznesenie z 24. februára 2009“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu zo 7. apríla   2006   uznaný   vinným   z   trestného   činu   nadržiavania   podľa   §   166   ods.   1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, za čo bol odsúdený k peňažnému trestu v sume   10 000   Sk,   a pre   prípad   jeho   zmarenia   mu   bol   uložený   náhradný   trest   odňatia slobody v trvaní jedného roka. Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie. Krajský súd uznesením z 13. mája 2008 odvolanie sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ následne okresnému súdu doručil dovolanie proti uzneseniu krajského súdu   z 13.   mája   2008.   Dovolanie   sťažovateľa   bolo   uznesením   najvyššieho   súdu z 24. februára 2009 odmietnuté.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci porušili jeho právo na spravodlivý   proces   tým,   že „v súvislosti   so   základnými   zásadami   trestného   konania neboli týmito súdmi objasnené všetky okolnosti svedčiace proti mne ako obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré by svedčili v môj prospech. Najmä, a čo považujeme za veľmi dôležité, je to, že neboli vykonané veľmi dôležité a rozhodujúce dôkazy ohľadne toho, či som umožnil T. opustiť rodinný dom a či som ho nepozorovane odviezol na nejaké neznáme miesto. Teda inak povedané neboli za týmto účelom vôbec vykonané také dôkazy, na základe ktorých by mohli uvedené súdy spravodlivo rozhodnúť.“.

V celej veci podľa sťažovateľa chýbajú dôkazy o tom, či sa skutok, pre ktorý bol odsúdený „tak ako je opísaný vo výrokových častiach rozhodnutí okresného, krajského súdu a najvyššieho súdu, vôbec stal“. Ako okresný súd, tak aj krajský súd v predmetnom konaní odmietli vypočuť sťažovateľom navrhovaného svedka, a preto o tejto veci „nemohlo byť spravodlivo rozhodnuté“, a zároveň došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní.   Navrhovaný   svedok   mal   podľa   sťažovateľa   objasniť   základnú   otázku,   ktorá „spočíva   v tom,   ako   a akým   spôsobom   unikol   T.“,   ktorou   sa   však   súdy   zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci „nechcú zaoberať“.

V ďalšom   odôvodnení   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   postup   okresného súdu, v ktorom odmietol vypočuť ním navrhovaného svedka, je „nesprávny, nespravodlivý, prinajmenšom ako neštandardný prejav solidarity okresného súdu so žalobcom – zástupcom Okresnej prokuratúry Bratislava III. Už zástupca tejto prokuratúry sa k veci nevyjadril, nezaujal stanovisko k môjmu návrhu z hľadiska zabezpečenia dôkazov, a hlavne vypočutia korunného   svedka.   Tento   štátny   zástupca   povedal   len   to,   že   trváme   na   žalobe   a nebol schopný   zaujať   stanovisko   k vykonaniu   dokazovania.   Ja   som   musel   pred   rozhodnutím okresného   súdu   opustiť   miestnosť,   v ktorej   štátny   zástupca   zostal   a ktorý   sa   radil s predsedajúcou   sudkyňou   p.   H.   Takýmto   postupom   tento   okresný   súd   vytvoril   akúsi alianciu orgánov štátu (prokuratúry a príslušných policajných orgánov) proti mojej osobe – obvineného, čo považujeme aj za porušenie princípu rovnosti zbraní a takto sa to dotýka a postupu krajského súdu.

Práve   tento   princíp   rovností   zbraní   je   nezlučiteľne   spojený   s princípom kontradiktórnosti konania. Kontradiktórnosť sporu spočíva podľa nášho názoru v možnosti popierať požiadavky a argumenty druhej strany – štátneho zástupcu (prokuratúry).“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal rozhodnutie,   v ktorom   vysloví,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   z 24.   februára   2009, uznesením krajského súdu z 13. mája 2008 a rozsudkom zo 7. apríla 2006 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (v petite omylom sťažovateľ uviedol čl. 46 ods.   2   ústavy,   hoci   v celej   zostávajúcej   časti   sťažnosti   hovorí   len   o základnom   práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva podľa čl. 6 dohovoru, a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.

Podaním doručeným ústavnému súdu 20. júna 2009 právny zástupca sťažovateľa požiadal   o poskytnutie   lehoty   na   predloženie   písomného   stanoviska   do   5.   júla   2009 „k ďalším   podrobnostiam   a k precíznemu   odôvodneniu   princípu   kontradiktórnosti a rovnosti zbraní“. Do dňa predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa toto stanovisko ústavnému súdu nebolo doručené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 24. februára 2009,   uznesením   krajského   súdu   z 13.   mája   2008   a rozsudkom   zo   7.   apríla   2006. K porušeniu   označených   práv   malo   podľa   sťažovateľa   dôjsť   v dôsledku   toho,   že   súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci odmietli vypočuť ním navrhovaného svedka, čím porušili zásadu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní a následne vyniesli v tejto veci nespravodlivé rozhodnutia.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom zo 7. apríla 2006 a uznesením krajského súdu z 13. mája 2008

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd   označených   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v jeho   priebehu (napr. Zívala   III.   ÚS   3/02,   Ölveczky   III.   ÚS   18/04,   Mamonov   III.   ÚS   75/05,   Karlin IV. ÚS 76/05).

Podľa § 564 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba okresnému súdu pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,   vykoná   konanie   okresný   súd   podľa   doterajších   predpisov.   Konanie   o   riadnom opravnom   prostriedku   proti   takému   rozhodnutiu   vykoná   krajský   súd   podľa   doterajších predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil okresnému súdu na vykonanie konania nepríslušný súd.

Podľa § 33 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“)   obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť   si   obhajcu   a   s   ním   sa   radiť   aj   počas   úkonov   vykonávaných   orgánom   činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 33 ods. 3 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 245 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa   §   185   ods.   1   Trestného   poriadku   opravným   prostriedkom   proti   uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 254 ods. 1 Trestného poriadku ak nerozhodne odvolací súd podľa § 253, preskúma   zákonnosť   a   odôvodnenosť   všetkých   výrokov   rozsudku,   proti   ktorým   môže odvolateľ   podať   odvolanie,   i   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   rozsudku, prihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané.

Podľa § 258 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež

a) pre podstatné vady konania, ktoré rozsudku predchádzalo, najmä preto, že v tomto konaní boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre vady rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo pre to, že súd nevzal do úvahy všetky okolnosti významné pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie veci treba dôkazy opakovať alebo vykonávať dôkazy ďalšie a ich vykonávanie pred odvolacím súdom by znamenalo nahradzovať činnosť súdu prvého stupňa.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že proti rozsudku okresného súdu   zo   7.   apríla   2006   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   odvolanie   krajskému   súdu, v právomoci   ktorého   bolo   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj   právnych okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení okresného súdu   v   konaní.   Sťažovateľ   realizáciou   svojich   práv   v priebehu   trestného   konania   mal ako obžalovaný možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv v odvolaní proti   rozsudku   zo   7.   apríla   2006,   a preto ústavný   súd   jeho   sťažnosť   v tejto   časti   pri jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Z listinných dôkazov predložených sťažovateľom v tejto veci vyplýva, že sťažovateľ 2. októbra 2008 doručil okresnému súdu svoje dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 13. mája 2008. Sťažnosť sťažovateľa bola podaná telefaxom 27. mája 2009 a následne v písomnom vyhotovení ústavnému súdu doručená 28. mája 2009. Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť sťažovateľa bola v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu z 13. mája 2008 ústavnému súdu podaná po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

II.B K namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   uznesením najvyššieho súdu z 24. februára 2009

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne   závery   orgánu   verejnej   správy   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval o dovolaní podanom sťažovateľom proti uzneseniu   krajského   súdu   z 13.   mája   2008.   V rámci   odôvodnenia   svojho   uznesenia z 24. februára 2009 najvyšší súd poukázal na príslušné ustanovenia Trestného poriadku, ktoré   v danom   prípade   aplikoval.   Osobitne   sa   následne   v tomto   rozhodnutí   zameral na posúdenie jednotlivých námietok sťažovateľa uvedených v podanom dovolaní.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho práva na obhajobu, pretože súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci neakceptovali jeho právo navrhovať dôkazy,   najvyšší   súd   v odôvodnení   tohto   rozhodnutia   uviedol: „S   ohľadom   na   právo obvineného   navrhovať   dôkazy,   najvyšší   súd   dodáva,   že   toto   oprávnenie   obvineného neprináša   zo   sebou   aj   povinnosť   súdu   vykonať   všetky   obvineným   navrhované   dôkazy, pretože o otázke ktoré dôkazy sa vykonajú v záujme riadneho zistenia skutkového stavu, rozhodujú súdy ako orgány príslušné na rozhodovanie konkrétnej trestnej veci. Obvinený namietal, že k zásadnému porušeniu práva na obhajobu malo dôjsť tým, že súdy prvého a druhého stupňa odmietli vykonať výsluch dôležitého svedka D. N. Z obsahu súdneho spisu sp.   zn.   3 T/1/2005   vyplýva,   že   Okresný   súd   Bratislava   III   zamietol   návrh   obvineného na vykonanie dôkazu výsluchom svedka D. N. (č. l. 146). Porušením práva na obhajobu nie je ak orgán príslušný na vedenie konania v súlade so zákonom zamietne návrh na vykonanie dôkazu navrhnutého jednou zo strán, a preto obvinený touto vytýkanou chybou nenaplnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.“

V ďalšom texte odôvodnenia uznesenia z 24. februára 2009 sa najvyšší súd podrobne vysporiadal   taktiež   s ďalšími   sťažovateľom   uplatnenými   námietkami   a záverom skonštatoval, že „dospel k záveru, že prostredníctvom jednotlivých namietaných chýb nebol naplnený žiaden z uplatnených dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), i), a preto   podľa   §   382   písm.   c)   Tr.   por.,   dovolanie   obvineného   JUDr.   F.   T.   odmietol na neverejnom zasadnutí“.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   starostlivo   zaoberal   všetkými tvrdeniami   sťažovateľa   predloženými   v rámci   jeho   dovolania,   uviedol,   akými   úvahami sa pri   ich   hodnotení   spravoval,   a   ustanovenia   príslušných   právnych   predpisov,   podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Najvyšší súd rozhodol v predmetnej veci aj v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (nález sp. zn. I. ÚS 140/04 z 20. apríla 2005, uznesenie sp. zn. I. ÚS 64/97 z 8. októbra 1997, rozhodnutie z 8. júna 1976, Annuaire č. 22, Engel a ostatní c/a Holandsko), podľa ktorej adekvátna obhajoba pred súdom nevyžaduje predvolanie a výsluch každého svedka, ktorého navrhla obhajoba,   resp.   princíp   voľného   hodnotenia   dôkazov   v   konaní   pred   súdmi   v   spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci, ktorého súčasťou je aj princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov konania, umožňuje sudcovi a súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú.

Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu uvedenými v jeho rozhodnutí   nesvedčí   o   arbitrárnosti   preskúmavaného   rozhodnutia,   resp.   o arbitrárnosti záverov   v ňom   vyslovených,   a   nemôže   byť ani dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   ním označených práv.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   dospel   k záveru, že z predloženej sťažnosti, ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí nevyplýva nič, čo   by   svedčilo   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   záverov   vyvodených najvyšším súdom, a teda o porušení základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.C Záver

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa odmietol   podľa   § 25 ods. 2 uvedeného zákona.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009