znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 231/08-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., P., zastúpenej advokátom JUDr. B. K., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 50/97 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2008 doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu   v Prešove (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 50/97.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:„Žalobou zo dňa 11. 2. 1997 žiadal žalobca, aby som ako žalovaná bola zaviazaná zaplatiť 6.376.400,- Sk s prísl. z titulu nesplateného úveru podľa úverovej zmluvy zo dňa 17. 4. 1992.

... Po   vykonaní   znaleckého   dokazovania,   čo   do   výšky   úrokov,   prvostupňový   súd rozsudkom zo dňa 5. 5. 2004, č. j. 1 Cb 50/97-477, zaviazal ma zaplatiť 5.646.000,- Sk s prísl., konanie o 730.000,- Sk zastavil a žalobu proti žalovaným v 2. a 3. rade zamietol.... Žalobca... podal vo veci 1 Cb 50/1997 návrh na prerušenie konania. Krajský súd... uznesením zo dňa 14. 3. 2006 č. j. 1 Cb 50/97-668 prerušil konanie. Na moje odvolanie zo dňa 21. 3. 2006 Najvyšší súd SR uznesením č. j. 3 Obo 127/06-681 zo dňa 14. 6. 2006 potvrdil uznesenie o prerušení konania.

Medzitým Okresný súd v Prešove rozsudkom zo dňa 5. 2. 2007 č. j. 9 C 307/2004-278 moju žalobu o neplatnosť dražby zamietol. Proti rozsudku som podala dňa 23. 4. 2007 odvolanie, o ktorom doteraz nie je rozhodnuté. Vec sa vedie na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2 Co 88/07.“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo M. Š. upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 50/1997 porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Prešove prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Ústavný súd SR   súčasne priznáva sťažovateľke M.   Š.   finančné zadosťučinenie v celkovej výške 600.000,- Sk, ktoré je... Krajský súd v Prešove vyplatiť k jej rukám v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

4.   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľke   trovy   konania   vo   výške   10.650,-   Sk   k   ich úhrade na účet...“.

Ústavný súd vyzval sťažovateľku prostredníctvom jej právneho zástupcu listom zo 4. apríla 2008, aby v lehote 10 dní odstránila nedostatky podania a predložila okrem iného aj listinný dôkaz o tom, že využila možnosť podať sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Sťažovateľka   prostredníctvom   právneho   zástupcu   listom   zo   6.   júna   2008   zaslala ústavnému súdu   pôvodnú   súdnu   žalobu zo   7.   februára 1997,   uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Cb   50/97-668   zo   14.   marca   2006   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 127/2006-681 zo 14. júna 2006. Ďalej v doplnení sťažnosti uviedla, že „pokiaľ ide o ostatnú sťažnosť adresovanú predsedovi krajského súdu, sťažovateľka ju osobitne nepodala najmä z dôvodu, že vec pojednáva osobne podpredseda krajského súdu p. JUDr. A. O.“.

Na   výzvu   ústavného   súdu   v rámci   prípravy   veci   na   jej   predbežné   prerokovanie predseda   krajského   súdu   v liste   sp.   zn.   Spr.   O/10091/2008   z   11.   júna   2008   uviedol: „... rozsudkom zo dňa 5. 5. 2004 súd vyhovel žalobe čo do 5.646.000,-- Sk s príslušenstvom, zastavil konanie čo do 730.400,-- Sk a vo zvyšku žalobu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 2 Obo 230/2004, 2 Obo 231/2004 rozsudok prvostupňového súdu zrušil.

Dňa 10. 3. 2006 terajší žalobca... navrhol prerušiť konanie do skončenia konania sp. zn. 9 C 307/2004 vedeného na Okresnom súde Prešov o žalobe sťažovateľky o určenie neplatnosti   dražby,   ktorou   bolo   realizované   záložné   právo   dohodnuté   v   súvislosti   s úverovou zmluvou.

Uznesením zo dňa 14. 3. 2006 č. k. 1 Cb 50/97-669 Krajský súd v Prešove prerušil konanie do doby právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Prešov sp. zn. 9 C 307/2004. Na   základe   odvolania   sťažovateľky   Najvyšší   súd   SR   ako   súd   odvolací   uznesením sp. zn. 3 Obo 127/2006-681 zo dňa 14. 6. 2006 napadnuté uznesenie potvrdil.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde predbežne skúmal, či sú v danej veci splnené podmienky na konanie. V nadväznosti na to ústavný súd listom   zo 4.   júna   2008   vyzval   sťažovateľku   na   predloženie   okrem   iného   aj dokladu o doručení sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu. Sťažovateľka listom zo 6. júna 2008 ústavnému súdu oznámila, že ju osobitne nepodala, čo odôvodnila tým, že vo veci pojednáva podpredseda krajského súdu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   kvalifikovaným spôsobom   nepreukázala,   že   podala   (doručila   predsedovi   krajského   súdu)   sťažnosť   na prieťahy v namietanom konaní pred krajským súdom, hoci ústavný súd ju na predloženie tohto dokladu riadne vyzval.

V prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo   podľa   § 17   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992   Zb.   o   sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení   neskorších   predpisov [platného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“)] a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky,   ktoré   mal   k   dispozícii   podľa   zákona   o súdoch,   alebo   ak   sa preukáže,   že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľka v prerokúvanej veci nesplnila (kvalifikovane nepreukázala) požiadavku namietania prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov ani nepreukázala, že ju nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľka konala v súlade s pravidlami, ktoré   s uplatnením   daného   prostriedku   súvisia.   Nekonanie   týmto   spôsobom...   má   za následok   nesplnenie   sťažovateľkinej   povinnosti   vyčerpať   dostupný   prostriedok   ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).

Keďže   ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   ani   z odpovede   sťažovateľky   na   výzvu ústavného   súdu   zo 4.   júna 2008   nezistil,   že   by   sťažovateľka   kvalifikovaným   spôsobom podala predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a ani z obsahu sťažnosti, z jej príloh a z vyjadrenia právneho zástupcu   sťažovateľky   nevyplýva,   že   by   k nesplneniu   podmienky   prípustnosti   sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľky z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   argument   sťažovateľky o nepodaní sťažnosti   na prieťahy porušovateľovi práva z dôvodu,   že vo veci pojednáva podpredseda krajského súdu bez ďalšieho neobstojí, pretože práve podanie sťažnosti na prieťahy   v konaní   predsedovi   súdu   (vzhľadom   na   už   uvedené)   predstavuje   zákonom predpokladaný   mechanizmus   iného   právneho   prostriedku,   ktoré   jej   zákon   na   ochranu namietaného porušenia práv účinne poskytuje.  

2. V predmetnej veci bolo súdne konanie prerušené podľa § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších zmien (ďalej len „OSP“)   uznesením   krajského   súdu   zo   14.   marca   2006,   a to   až   do   doby   právoplatnosti rozhodnutia Okresného súdu Prešov   v konaní sp. zn. 9 C 307/04. Predmetné uznesenie krajského súdu bolo v dôsledku podaného odvolania sťažovateľky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 14. júna 2006 potvrdené.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zistil,   že   súdne   konanie   vedené   Okresným   súdom Prešov pod sp. zn. 9 C 307/04 nebolo doteraz právoplatne ukončené (vo veci koná odvolací súd, pozn.).

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa § 111 ods. 1 a 2 OSP ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova. Súd urobí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd v konaní i bez návrhu.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (m. m. rozhodnutie III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

V   súvislosti   s   prerušením   konania   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru, v ktorej už vyslovil názor, že dobu prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP na základe procesných úkonov účastníkov konania nemožno považovať za zbytočné prieťahy, ktoré by boli spôsobené činnosťou/nečinnosťou súdu v občianskoprávnom konaní. Platí to predovšetkým   v   prípadoch,   v   ktorých   je   konanie   prerušené   preto,   lebo   výsledok   iných sporov začatých na podnet účastníka konania (ďalšie žaloby) môže relevantne ovplyvniť výsledok sporu, v ktorom konanie bolo prerušené (napr. II. ÚS 422/00).

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   tiež   zjavne neopodstatnená, z ktorého dôvodu ju bolo potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť taktiež.

3.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa jednotlivými nárokmi uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

4. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   krajského   súdu   v nej   dochádza   k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2008