znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I ÚS 231/06-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   M.,   Spolková   republika   Nemecko,   a V.   K.,   L., zastúpených advokátom JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 1 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky; základných práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; základného práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   podľa   čl.   4   ods.   2 Dohody   uzavretej   medzi   Českou   a Slovenskou   Federatívnou   republikou   a Spolkovou republikou Nemecko o podpore a vzájomnej ochrane investícií rozsudkom Krajského súdu v Bratislave   č.   k.   9   Cbs   29/03-167   zo 4.   marca   2004   a rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 234/04 z 21. februára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M. a V. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2006 doručená sťažnosť R. M., Spolková republika Nemecko (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), a V. K., L. (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“ alebo spoločne „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 1 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“); základných práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“);   základného   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva podľa čl. 4 ods. 2 Dohody uzavretej medzi Českou a Slovenskou Federatívnou republikou   a Spolkovou   republikou   Nemecko   o podpore   a vzájomnej   ochrane   investícií (ďalej len „dohoda“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 9 Cbs 29/03-167 zo 4.   marca 2004   a rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obo 234/04 z 21. februára 2006.

Zo sťažnosti vyplýva, že návrhom doručeným krajskému súdu 13. marca 2003 sa sťažovatelia domáhali určenia neplatnosti uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti S., a. s. (ďalej len „s. p.“), ktoré sa konalo 13. decembra 2002 a to konkrétne uznesenia o zlúčení a schválení zmluvy o zlúčení spoločností, o zvýšení základného imania spoločnosti a o zmene stanov (ďalej aj „napadnuté uznesenia“). Na základe týchto žalobou napadnutých uznesení bolo schválené zlúčenie s. p. a A., a. s. (ďalej len „a. p.“), ďalej bolo schválené zvýšenie   základného   imania   s.   p.,   ako aj zmena   stanov   s.   p.   vrátane zmeny obchodného mena. Obaja sťažovatelia   boli akcionári s.   p. pred schválením jej zlúčenia s a. p.   a boli   oprávnení   podať   žalobu   proti   napadnutým   uzneseniam   podľa   §   183 Obchodného zákonníka.

V žalobe z 13. marca 2003 sťažovatelia navrhli, aby súd skúmal aj ústavnoprávne aspekty danej veci a domáhali sa aj toho, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku prerušil a podal návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska vo veci súladu všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý sa veci týka, s ústavou.

Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   9   Cbs 29/03-167   zo 4.   marca   2004,   súd   návrh sťažovateľov   zamietol.   Sťažovatelia   doplnili   žalobu   podaniami   zo   4.   apríla   2003 a 28. novembra 2003, ktoré prvostupňový súd vyhodnotil ako podania rozširujúce dôvody podanej   žaloby   a teda   na   ne   neprihliadal,   pretože   podľa   jeho   názoru   boli   podané   po prekluzívnej lehote. Podľa názoru prvostupňového súdu sťažovatelia sa nemôžu z dôvodov uvedených v žalobe dovolávať určenia neplatnosti zlúčenia po jeho zápise do obchodného registra formou návrhu na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia   podľa § 183 Obchodného zákonníka. Podľa názoru prvostupňového súdu ochrana práv a záujmov akcionárov je v týchto prípadoch garantovaná inými právnymi prostriedkami, a to najmä v období pred zápisom zlúčenia do obchodného registra.

Proti   tomuto   rozsudku   sťažovatelia   podali   odvolanie   26.   mája   2004   trvajúc   na dôvodoch   uplatnených   žalobou   z   13.   marca   2003.   Vo svojom   odvolaní   sťažovatelia zdôraznili, že následné doplnenia žaloby neboli uplatnením nových dôvodov neplatnosti predmetných   uznesení,   ale   boli   argumentačným   doplnením   včas   uplatnených   dôvodov neplatnosti   predmetných   uznesení   valného   zhromaždenia   s.   p.   V podanom   odvolaní sťažovatelia opätovne upozornili na ústavnoprávne a medzinárodné aspekty veci a navrhli odvolaciemu   súdu,   aby   konanie   prerušil   a podal   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie stanoviska   vo veci   súladu všeobecne záväzného právneho predpisu,   ktorý   sa   veci   týka, s ústavou.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 Obo 234/04 z 21. februára 2006, ktorým rozsudok krajského súdu č. k. 9 Cbs 29/03-167 zo 4. marca 2004 potvrdil, pričom proti svojmu odvolaciemu rozhodnutiu pripustil dovolanie.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku konštatoval, že odvolaniu nie je možné vyhovieť, pretože dôvody uplatnené sťažovateľmi sú dôvodmi, pre ktoré nie je možné žiadať určenie neplatnosti   zlúčenia   a schválenia   zmluvy   o zlúčení   podľa   §   218h   ods.   2   Obchodného zákonníka.   Z odôvodnenia   tohto   rozsudku   ďalej   vyplýva,   že   právna   úprava   v záujme ochrany tretích osôb uprednostňuje stabilitu zlúčenia alebo splynutia a nepripúšťa určenie neplatnosti   uznesenia   valného   zhromaždenia.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   dôvody uplatnené sťažovateľmi smerujú vlastne k určeniu výmennej hodnoty akcií. Podľa názoru odvolacieho súdu ochrana práv a záujmov akcionárov v prípade neprimeraného výmenného pomeru akcií a výšky doplatku v peniazoch je garantovaná inými právnymi prostriedkami. Odvolací súd ďalej uviedol, že správne súd prvého stupňa neskúmal doplnenie dôvodov určenia   neplatnosti   napadnutých   uznesení,   pretože   tieto   boli   uplatnené   po   uplynutí prekluzívnej lehoty. Odvolací súd nevyhovel ani návrhu sťažovateľov na prerušenie konania a postúpenia návrhu ústavnému súdu na zaujatie stanoviska vo veci nesúladu všeobecne záväzného právneho predpisu § 218h ods. 2 Obchodného zákonníka s ústavou.

Porušenie základných práv a slobôd napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 234/04 z 21. februára 2006 a rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Cbs 29/03-167 vidia sťažovatelia v tom, že:

a)   dôvody   neplatnosti   napadnutých   uznesení   valného   zhromaždenia   nespočívajú výlučne v nesprávne stanovenom výmennom pomere a v nedostatku správy predstavenstva. Predstavenstvo   s.   p.   porušilo   §   194   ods.   5   Obchodného   zákonníka,   keď   v rozpore   so zákonnou   povinnosťou   konať   s odbornou   starostlivosťou   nezabezpečilo   vyhotovenie znaleckého   posudku   na   ocenenie   hodnoty   podniku   s.   p.   na   účely   zlúčenia.   Absencia znaleckého posudku na ocenenie podniku s. p. bola žalobou včas uplatnená ako dôvod neplatnosti valného zhromaždenia. V priebehu konania sťažovatelia predložili súdu odborný posudok č. 58/05 vypracovaný Žilinskou univerzitou v Žiline, Ústav súdneho inžinierstva, z ktorého vyplýva, že hodnota podniku s. p. bola na účely zlúčenia určená nesprávne a teda nemohol byť správne stanovený ani výmenný pomer akcií v procese zlúčenia. V súvislosti s argumentom   o absencii   znaleckého   posudku   ako   dôvodu   neplatnosti   predmetných uznesení valného zhromaždenia, sťažovatelia zdôraznili, že pri oceňovaní neboli dodržané zákonné   postupy   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 86/2002   Z.   z.   o stanovení   všeobecnej   hodnoty   majetku.   Ďalším   dôvodom   neplatnosti napadnutých uznesení je aj zneužitie väčšiny podľa § 56a Obchodného zákonníka. Aj tento dôvod neplatnosti podľa tvrdení sťažovateľov bol uplatnený včas žalobou z 13. marca 2003. Pri   hlasovaní   o zlúčení   došlo   k porušeniu   §   56a   Obchodného   zákonníka,   pretože   A., spoločnosť so sídlom v Spolkovej republike Nemecko, ktorá bola jediným akcionárom a. p. a zároveň majoritným akcionárom s. p. pred jej zlúčením, z pozície väčšiny svojimi hlasmi rozhodol o schválení návrhu zmluvy o zlúčení, napriek tomu, že mu muselo byť známe, že ocenenie zlučujúcich sa spoločností nebolo vykonané na potrebnej odbornej úrovni a že ocenenie malo byť, ale nebolo, vykonané formou znaleckého posudku.

b) podania zo 4. apríla 2003 a 28. novembra 2003 nie sú uplatnením nových dôvodov neplatnosti,   pretože   prvým   doplnením   žaloby   zo 4.apríla   2003   sťažovatelia   len   opravili drobnú   zrejmú   nesprávnosť   v znení   jednej   vety   žaloby.   V druhom   doplnení   žaloby z 25. novembra 2003 sa sťažovatelia v článku I zaoberajú citáciou odborného vyjadrenia. Sťažovatelia v tomto článku zdôrazňujú určité závery konštatované v odbornom vyjadrení. V článku   II   tohto   doplnenia   žaloby   sa   sťažovatelia   pridržiavajú   v žalobe   uplatneného dôvodu   neplatnosti   napadnutých   uznesení,   ktorým   je   absencia   znaleckého   posudku   pri stanovení hodnoty zlučujúcich sa spoločnosti. Sťažovatelia tvrdia, že pokiaľ je stanovený dôvod neplatnosti jasne a určito v žalobe podanej v 3-mesačnej zákonnej lehote tak, ako bol stanovený v ich prípade – týmto dôvodom je absencia znaleckého posudku, resp. odborného ocenenia - nie je v rozpore so zákonom, pokiaľ je tento dôvod ďalej argumentačne rozvíjaný a keď sťažovatelia upozorňujú aj na ďalšie zákonné ustanovenia. Sťažovatelia vyslovujú názor, že vychádzajúc zo známej zásady „iura novit curia“ by malo byť povinnosťou súdu prihliadať na porušenia všetkých zákonných ustanovení, ku ktorým došlo nevyhotovením znaleckého   posudku   na   ocenenie   podniku   s.   p.   na   účely   zlúčenia.   Dôvod   neplatnosti napadnutých uznesení je podľa sťažovateľov stále ten istý - absencia znaleckého posudku na ocenenie podniku s. p. V článku III tohto doplnenia žaloby sťažovatelia údajne opäť argumentačne   rozvíjajú   a podporujú   dôvod   neplatnosti   napadnutých   uznesení   uplatnený žalobou z 13. marca 2003, ktorým boli nedostatky správy predstavenstva a porušenie § 218b ods.   1   Obchodného   zákonníka.   K tomuto   sťažovatelia   dopĺňajú,   že   §   59a   Obchodného zákonníka má všeobecnú povahu proti špeciálnej úprave zlúčenia akciových spoločností a použije   sa   na   každú   zmluvu,   na   základe   ktorej   spoločnosť   nadobúda   majetok   od   jej zakladateľa   alebo   spoločníka   za   protihodnotu   vo   výške   najmenej   10   %   hodnoty   jej základného   imania.   Podľa   sťažovateľov   je   nepochybné,   že   zákon   vyžadoval,   aby   bola hodnota   predmetu   zmluvy   určená   na   základe   znaleckého   posudku.   V týchto   podaniach nedošlo k uplatneniu nových dôvodov neplatnosti uznesení valného zhromaždenia a preto postup súdov nie je v súlade s ústavou.

c) nedostatky správy predstavenstva by v zmysle európskeho práva mali zakladať právo   žiadať   vysloviť   neplatnosť   napadnutých   uznesení.   Podľa   sťažovateľov   musí predstavenstvo vo svojej správe z právneho a ekonomického hľadiska podrobne vysvetliť a odôvodniť   zlúčenie   spoločností,   údaje   návrhu   zmluvy   o zlúčení   spoločností,   najmä výmenný pomer akcií. Správa predstavenstva sa podľa tvrdení sťažovateľov obmedzuje iba na   konštatovanie,   že   predstavenstvo   s.   p.   je   toho   názoru,   že   nedávno   zaplatená   cena spoločnosťou   A.   za   akcie   s.   p.   je   najlepším   určením   hodnoty   s.   p.   Sťažovatelia   toto nepovažujú za podrobné ekonomické zdôvodnenie pre účely zlúčenia, ale skôr za laický a vecne   nesprávny   názor   predstavenstva.   Sťažovatelia   ďalej   uviedli,   že   už v prvostupňovom, ale aj v odvolacom konaní upozorňovali na znenie 3. smernice EU č. 78/855/EEC   z 9. októbra   1978   o fúziách   akciových   spoločností   (ďalej   len   „smernica“), podľa ktorej bolo slovenské právo harmonizované. Cieľom smernice je zabezpečiť ochranu akcionárov zlučujúcich sa spoločností, pričom pre primeranú ochranu ich práv je zvlášť dôležité,   aby   boli   vhodným   spôsobom   a čo   najobjektívnejšie   informovaní.   Zvláštnu pozornosť   venuje   smernica   tomu,   aby   boli   akcionári   vhodným   spôsobom   informovaní o podrobnostiach zmluvy o zlúčení a výmennom pomere akcií.

d) bolo preukázané, že výmenný pomer v procese zlúčenia bol stanovený nesprávne a neprimerane a zároveň bolo preukázané, že akcionári nástupníckej   spoločnosti   nemajú žiaden právny prostriedok ochrany svojich práv. V tejto súvislosti sťažovatelia zdôrazňujú, že súčasné znenie Obchodného zákonníka priznáva v prípade neprimeraného výmenného pomeru   právnu   ochranu   výlučne   akcionárom   zanikajúcich   spoločností.   Akcionári existujúcich   spoločností   (t.   j. akcionári nástupníckej   spoločnosti   pred zlúčením) nemajú žiaden efektívny právny prostriedok na bránenie ich práv v prípade nesprávne stanoveného výmenného   pomeru.   Tento   nepomer   a diskriminácia   akcionárov   jestvujúcej   spoločnosti oproti akcionárom zanikajúcich spoločností nemá žiadne logické a právne opodstatnenie a nie je ústavne konformný.

e)   súčasné   právne   prostriedky   preskúmania   uznesenia   valného   zhromaždenia o zlúčení a schválení zmluvy o zlúčení sú v rozpore s medzinárodnou zmluvou. Sťažovateľ v 1.   rade   je   nemecký   štátny   občan   a spĺňa   podmienky   na ochranu podľa   dohody.   Táto dohoda   má   podľa   §   756   Obchodného   zákonníka   prednosť   pred   zákonnom.   Podľa sťažovateľov je v rozpore s dohodou, aby sa na sťažovateľa v 1. rade vzťahoval zákaz podať žalobu na vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia z dôvodu neprimeraného výmenného   pomeru   podľa   §   218h   ods.   2   Obchodného   zákonníka   a tiež   je   v rozpore s dohodou, aby sťažovateľ v 1. rade nemal právo žiadať doplatok v prípade neprimeraného výmenného pomeru.

Sťažovatelia   ďalej   zdôraznili,   že   okrem   uvedených   skutočností,   preukazuje nesprávnosť právneho posúdenia vecí odvolacím súdom aj to, že odvolací súd v závere napadnutého   rozsudku   konštatuje,   že   ochrana   práv   a záujmov   akcionárov   v prípade neprimeraného   výmenného   pomeru   akcií   a výšky   doplatku   v peniazoch   je   garantovaná „inými právnymi prostriedkami“. Súd však neuvádza o aké právne prostriedky by podľa jeho   názoru   malo   ísť.   Z obsahu   ustanovení   §   218a   a   nasl.   Obchodného   zákonníka nevyplývajú žiadne právne prostriedky ochrany majetkového práva akcionárov nástupníckej spoločnosti   (ktorí   boli   jej   akcionármi   pred   zlúčením)   v prípade   porušenia   ich   práv v dôsledku   stanovenia   neprimeraného výmenného pomeru. Podľa   sťažovateľov   odvolací súd nepochopil právnu podstatu veci a to najmä tú skutočnosť, že navrhovatelia nie sú akcionári zanikajúcej spoločnosti, ale sú akcionármi nástupníckej spoločnosti.

Odvolací   súd   podľa   názoru   sťažovateľov   ďalej   pochybil,   keď   konanie   neprerušil a nepodal návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska vo veci súladu všeobecne záväzného právneho   predpisu,   ktorý   sa   veci   týka,   s ústavou   a medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je Slovenská republika viazaná.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom   vyslovil,   že   právoplatným   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   1   Obo   234/04   z   21.   februára   2006   a právoplatným   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 9 Cbs 29/03-167 z 4. marca 2004 boli porušené:

„- povinnosť upraviť medze základných práv a slobôd za podmienok ustanovených ústavou podľa v článku 13 odsek 2,

-   povinnosť   dbať   pri   obmedzovaní   základných   práv   a slobôd   na   ich   podstatu a zmysel podľa v článku 13 odsek 4,

-   zásada   rovnakého   zákonného   obsahu   a ochrany   vlastníckeho   práva   všetkých vlastníkov podľa článku 20 odsek 1,

- možnosť vykonať   vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu podľa článku 20 odsek 4,

- právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 odsek 1 Ústavy SR,

-   právo   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a v prítomnosti účastníka,   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   článku   48 odsek 2 Ústavy SR,

-   článok   4   odsek   2   Dohody   uzavretou   medzi   Českou   a Slovenskou   Federatívnou republikou   a Spolkovou   republikou   Nemecko   o podpore   a vzájomnej   ochrane   investícií (Oznámenie federálneho MZV č. 573/1992 Zb.),

-   povinnosť   Slovenskej   republiky   dodržiavať   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je viazaná podľa článku I. odsek 2 Ústavy SR,

- právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-   právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   článku   13   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-   zákaz   diskriminácie   na   základe   majetku   podľa   článku   14   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovatelia   navrhujú,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušil   právoplatný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 02. 2006, č. k. 1 Obo 234/04 a prípadne aj právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 04. 03. 2004, č. k. 9 Cbs 29/03-167 a vrátil vec na ďalšie konanie.

Sťažovatelia uplatňujú náhradu trov konania podľa § 11 odsek 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť) vo výške 2.730,- Sk za 1 úkon právnej služby + 2 krát režijný paušál 164,- Sk, spolu 5.788,- Sk + 19 % DPH, celkom 6.887,70 Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave   č.   k.   9   Cbs   29/03-167   zo   4.   marca   2004   a   rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 234/04 z 21. februára 2006 došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 1 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy; základných práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru; základného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva podľa čl. 4 ods. 2 dohody.

1.   Ústavný   súd predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovatelia napadli postup a rozhodnutie krajského súdu, ako aj postup a rozhodnutie najvyššieho súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože jeho   postup   a rozhodnutie   preskúmal   v dôsledku   odvolania   sťažovateľov   najvyšší   súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu ku krajskému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

2. Z citovaného čl. 127 ústavy tiež vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Zo   samotnej   sťažnosti   a k nej   pripojenej   prílohy   vyplýva,   že   sťažovatelia z rovnakých   dôvodov   akými   odôvodnili   túto   ústavnú   sťažnosť,   podali   1.   júna   2006   aj dovolanie   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obo   234/04   z 21. februára   2006, o ktorom dovolaní dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia majú v občiansko-súdnom konaní na ochranu svojich   základných   práv,   ktorých   porušenie   namietajú   predmetnou   sťažnosťou   v konaní pred ústavným súdom, účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, ktoré napokon aj využili, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2006