znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 231/05-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť A. P., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 39/91 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   39/91 p o r u š i l základné právo A. P., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   A.   P. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   150 000 Sk (slovom stopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. A. P.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 196 Sk (slovom osemtisícstodeväťdesiatšesť slovenských korún), ktorú je Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. J. B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 26. októbra 2005 č. k. I. ÚS 231/05-9 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. P., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 39/91 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1 Zo sťažnosti vyplynulo, že 19. júla 1988 podala Mgr. I. K. proti sťažovateľovi návrh na vypratanie nehnuteľnosti presne identifikovanej v ústavnej sťažnosti. Vec bola pôvodne vedená pod sp. zn. 17 C 222/88, neskôr bola vec uznesením č. k. 17 C 222/88-183 vylúčená na samostatné konanie a ďalej vedená pod sp. zn. 17 C 39/91.

Dňa 24. januára 2005 sťažovateľ podal predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Predsedníčka okresného súdu vyhodnotila túto sťažnosť ako nedôvodnú. Ako uvádza sťažovateľ, konanie v tejto veci sa vedie viac ako 17 rokov. Vo veci už bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. 17 C 222/88-45 z 23. mája 1989. Tento rozsudok bol neskôr uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 Co 304/89-73 z 10. októbra 1989 zrušený. Uznesením okresného súdu č. k. 17 C 39/91-12 zo 17. októbra 1991 bolo toto konanie prerušené   do   právoplatného   skončenia   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   17   C   222/88. Sťažovateľ   uviedol,   že   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   17   C   222/88   bolo   už   právoplatne skončené   18.   mája   2000   a odvtedy   súd   koná   neefektívne, čo   už   ústavný   súd   potvrdil nálezom č. k. IV. ÚS 177/03-29 v konaní o sťažnosti sťažovateľky Mgr. I. K.

Sťažovateľ ďalej vyslovil názor, že predmetná vec nie je zložitá, sám sťažovateľ svojím správaním nespôsobil prieťahy v konaní, pričom súd nekoná plynulo, resp. úkony súdu sú neefektívne a konanie ako celok nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty. Ďalej sa sťažovateľ   domnieva,   že   len   samotné   deklarovanie   porušenia   jeho   práva   a prikázanie okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov je nedostatočné, a preto sa domáha aj priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   odôvodňuje   pocitom   neistoty, krivdy a úzkosti prameniacej zo situácie, keď okresný súd počas takej dlhej doby vo veci nerozhodol.

1.2 Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo A. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava, v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 39/91 bolo porušené.

2. Okresnému súdu Trnava sa prikazuje vo veci 17 C 39/91 konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. P. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 150 000,- Sk (...), za porušenie základného práva prerokovať vec bez zbytočných prieťahov ktoré je Okresný súd Trnava povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

4. Okresnému súdu Trnava sa ukladá, aby uhradil trovy právneho zastúpenia A. P., právnemu zástupcovi, JUDr. J. B.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. H. G., listom z 20. júna 2006 sp. zn. Spr 1928/05, a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zo 6. júla 2006.

2.1 Predsedníčka okresného súdu okrem prehľadu procesných úkonov v napadnutom konaní uviedla, že:

„V   nadväznosti   na   Váš   list   zo   dňa   23.   11.   2005,   ktorým   ste   nám   oznamovali doručenie sťažnosti A. P., V., ktorý túto sťažnosť podal vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 17 C 39/91,   potom   čo   sme   Vám   oznámili   listom   dňa   7. 12. 2005,   že   predmetný   spisový materiál sa nachádza od 11. 7. 2005 na Krajskom súde v Trnave v odvolacom konaní, potom čo sa predmetný spisový materiál vrátil z odvolacieho súdu dňa 12. 5. 2006 a bol pripojený   k Spr   2567/05,   z ktorého   spisu   bol   vylúčený   dňa   2.   6.   2006,   Vám   toho   času podávame nasledovné vyjadrenie k sťažnosti A. P:

(...)   Z   (...)   chronológie   úkonov   vo   veci   je   zrejmé,   že   konanie   sa   predlžovalo v dôsledku opakovaného prerušenia konania vo veci, ktorá vec je aj v súčasnosti prerušená. Zároveň Vám týmto oznamujeme, že netrváme na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie (...).“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu uviedol, že:

„(...) oznamujem:

-súhlasím s prejednaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania,

-uplatňujem si trovy právneho zastúpenia, tieto žiadam poukázať na účet právneho zástupcu.

Trovy právneho zastúpenia vyčísľujem spolu v sume 8.196,- Sk Na podanej sťažnosti zo dňa 10. 10. 2005 trvám. Prvostupňový súd nenamieta, že ide o neobvykle skutkovo a právne komplikovanú alebo problematickú právnu vec.

Prvostupňový súd namieta, že v konaní došlo opakovane k prerušeniu konania. Od   začatia   konania   o vypratanie   nehnuteľnosti,   ktorú   užívam   s mojou   rodinou, uplynulo skoro 18 rokov. (...)

Spor bol pôvodne vedený pod spis. zn. 17 C 222/88, neskôr bolo konanie uznesením č. l. 183 Okresného súdu v Trnave zo dňa 14. 03. 1991 vylúčené na samostatné konanie a je vedené pod spis. zn. 17 C 39/91.

Súd o návrhu síce už raz rozhodol, a to rozsudkom spis. zn. 17 C 222/88 č. l. 45, dňa 23. 05. 1989. Tento rozsudok bol neskôr uznesením Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 10 Co 304/89-73 zo dňa 10. 10. 1989 zrušený.

Uznesením Okresného súdu v Trnave spis. zn. 17 C 39/91-12 zo dňa 17. 10. 1991 bolo   konanie   prerušené   do   právoplatnosti   skončenia   sporu   Okresného   súdu   Trnava, vedeného pod spis. zn. 17 C 222/88.

Po   právoplatnosti   sporu   17   C   222/88   dňa   18.   05.   2000   až   doposiaľ   súd   konal neefektívne.

Takto   to   už   skonštatoval   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v náleze   č.   k. IV. ÚS 177/03-29 dňa 25. 02. 2004 v konaní o sťažnosti navrhovateľky Mgr. I. K.

Po   právoplatnosti   veci   17   C   222/88   (18.   mája   2000)   súd   viac   ako   3   roky a 6 mesiacov nenariadil pojednávanie.

Uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   spis.   zn.   10   Co   192/2005-158   zo   dňa 31. 03. 2006 bolo konanie prerušené do právoplatnosti skončenia sporu Okresného súdu Trnava, vedeného pod spis. zn. PN-5 C 10/00.

Čo sa týka prerušenia konania, ústavná prax je taká, že ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený.

Ustanovenie § 109 O. s. p. (prerušenie konania) sa ako každé iné ustanovenie musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou.

Zo   žiadneho   ustanovenia   ústavy   nemožno   vyvodiť,   že   prerušením   konania   jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom aj k vyššie uvedeným okolnostiam žiadam priznať uplatnené primerané finančné   zadosťučinenie   nakoľko   zohľadňuje   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v konaní (osemnásť rokov) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu, ktorá mi vznikla v dôsledku stavu vzniknutej právnej neistoty.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 39/91 najmä po 15. februári 1993,   pretože   ústavný   súd   chráni   ústavnosť   spôsobom,   ktorý   upravuje   ústava   a zákon o ústavnom súde, pričom zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   účinnosti,   preto   ústavný   súd   nemá   oprávnenie   konať a rozhodovať   o porušení   práv   fyzickej   alebo   právnickej   osoby,   ku   ktorému   došlo   pred 15. februárom 1993 (napr. I. ÚS 81/03).

A. Dňa 19. júla 1988 podala I. K. (ďalej len „navrhovateľka“) okresnému súdu proti sťažovateľovi žalobný návrh o vypratanie nehnuteľností ležiacich v kat. úz. Ť., vedených na LV č. 170 ako parc. č. 191/1 a parc. č.   191/2 záhrada o výmere 605 m2 a dom   č. 167 s dvorom o výmere 567 m2. Vec bola pôvodne vedená pod sp. zn. 17C 222/88.

(...)Dňa 14. februára 1991 okresný súd vydal uznesenie č. k. 17 C 39/91-1, ktorým vylúčil vec navrhovateľky proti sťažovateľovi o vypratanie nehnuteľností na samostatné konanie, pretože medzičasom boli uplatnené zo strany účastníkov vo veci aj iné právne nároky.   Po   vylúčení   veci   na   samostatné   konanie   bolo   konanie   vedené   pod   sp. zn. 17 C 39/91.

Dňa 9. septembra 1991 sudkyňa nariadila vo veci pojednávanie na 3. október 1991.Dňa 3. októbra 1991 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že navrhovateľka, ktorá sa na pojednávaní nezúčastnila bude vyzvaná, aby obratom oznámila   súdu,   či   súhlasí   s prerušením   konania   do   právoplatného   rozhodnutia   v konaní sp. zn. 17 C 222/88 a či trvá na návrhu.

Dňa 8. októbra 1991 sudkyňa nariadila vo veci pojednávanie na 17. október 1991.Dňa   17.   októbra   1991   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   sudkyňa   vydala uznesenie č. k. 17 C 39/91-12, ktorým konanie prerušila až do právoplatného rozhodnutia vo veci sp. zn. 17 C 222/88.

Dňa 21. februára 1992 navrhovateľka doručila súdu podanie, ktorým sa domáhala toho,   aby   boli   zrušené „všetky   doterajšie   nezákonné   uznesenia   vo   veci   17   C   39/91 a 17 C 222/88“ a trvala na tom, „aby sa pod sp. zn. 17 C 222/88 ďalej viedol môj pôvodný návrh na vypratanie nehnuteľnosti“.

Od 11. júna 1992 do 27. apríla 2000 zákonná sudkyňa postupne tridsaťkrát uložila spis „na   lehotu“, a   päťkrát dala   úpravou   kancelárii   súdu   pokyn,   aby   jej   predložila predmetný spis sp. zn. 17 C 222/88, ak sa vráti okresnému súdu.

Dňa   27.   apríla   2000   bol   okresnému   súdu   doručený   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 14 Co 239/99-652 z 20. januára 2000, ktorým bol potvrdený (okrem časti týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania)   rozsudok   okresného   súdu   z   25.   septembra   1996 č. k. 17 C 222/88-560.   V   dôsledku   nadobudnutia   právoplatnosti   tohto   rozsudku   vo   veci samej od 18. mája 2000 pominul dôvod, kvôli ktorému bolo prerušené napadnuté konanie.Dňa   10.   novembra   2000   bol   vyhotovený   úradný   záznam   o tom,   že   spis   sp.   zn. 17 C 222/88   nie   je   možné   predložiť,   pretože   vo   veci   bolo   8.   novembra   2000   podané dovolanie.

Dňa 15. januára 2001 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby jej po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) predložila spis.

Dňa 30. júla 2001 navrhovateľka podala návrh o zmenu žalobného petitu s tým, že sa domáhala   vypratania   predmetných   nehnuteľností   a   úhrady   sumy   92   100   Sk   z   dôvodu bezdôvodného obohatenia za užívanie sporných nehnuteľností.

Dňa   24.   augusta   2001   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   podanie navrhovateľky týkajúce sa úpravy petitu doručila sťažovateľovi a vedľajšiemu účastníkovi na vyjadrenie v lehote do jedného mesiaca.

Dňa 1. októbra 2001 vedľajší účastník doručil súdu svoje vyjadrenie.Dňa   4.   októbra   2001   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   pripojila   spis sp. zn. 17 C 222/88.

Dňa   15.   októbra   2001   bol   vyhotovený   úradný   záznam   o   tom,   že   spis   sp.   zn. 17 C 222/88 sa nachádza na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“).

Dňa   17.   októbra   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa k návrhu na zmenu žalobného petitu.

Dňa   31.   januára 2002   sťažovateľ   doručil   súdu   podanie,   v ktorom   uviedol,   že   na Okresnom   súde   Piešťany   prebiehajú   medzi   navrhovateľkou   a ním   dve   konania   sp. zn. 11 C 1/01 a sp. zn. 5 C 70/00, v ktorých uplatňované nároky súvisia, resp. sa prekrývajú s nárokmi uplatňovanými v napadnutom konaní.

Od 26. februára 2002 do 4. decembra 2002 sú v spise záznamy, z ktorých vyplýva, že spis sp. zn. 17 C 222/88 sa nachádza na krajskom súde alebo najvyššom súde z dôvodu podaného dovolania, preto sa spis opakovane ukladal „na lehotu“.

Dňa   4.   decembra   2002   bol   vyhotovený   úradný   záznam   o   tom,   že   spis   sp.   zn. 17 C 222/88 sa nachádza na okresnom súde u JUDr. H.

Dňa 5.   februára 2003   sudkyňa   dala úpravou   kancelárii   pokyn,   aby pripojila spis sp. zn. 17 C 222/88.

Dňa 16. apríla 2003 bol spis sp. zn. 17 C 222/88 pripojený.Dňa   22.   apríla   2003   okresný   súd   vyzval   navrhovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku v sume 4 605 Sk „za rozšírený návrh“. Uvedená výzva však bola okresnému súdu vrátená ako nedoručená.

Dňa   16.   júna   2003   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   doručila   súdu   žiadosť o doručovanie písomností do jej rúk.

Dňa 8. júla 2003 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby doručila výzvu na zaplatenie uvedeného súdneho poplatku právnej zástupkyni navrhovateľky.

Dňa 11. augusta 2003 bolo súdu doručené podanie právnej zástupkyne navrhovateľky označené ako „Žiadosť o odstránenie procesných pochybení súdu“, v ktorom poukázala na to, že jej dosiaľ nebolo doručené uznesenie o pripustení zmeny žalobného petitu, ako aj na to, že navrhovateľka bola uznesením z roku 1988 oslobodená od súdnych poplatkov.Dňa 2. októbra 2003 sudkyňa nariadila vo veci pojednávanie na 15. december 2003.Dňa   9.   októbra   2003   bol   vyhotovený   úradný   záznam   o   tom,   že   v tento   deň   bol z predmetného spisu odpojený spis sp. zn. 17 C 222/88, pretože bola doručená žiadosť o vydanie opravného uznesenia v uvedenej veci.

Dňa   28.   novembra   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   ospravedlnenie   neúčasti sťažovateľa na pojednávaní nariadenom na 15. december 2003, ktorý súčasne navrhol, aby konanie   bolo   prerušené „do právoplatného   skončenia   veci   vedenej   na   Okresnom   súde Piešťany pod sp. zn. 5 C 10/00“.

Dňa 28. októbra 2003 navrhovateľka doručila súdu podanie, v ktorom okrem iného žiadala pripojenie spisov sp. zn. 17 C 222/88 a spis Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 10 C 107/89.

Dňa 30. októbra 2003 navrhovateľka doručila súdu podanie označené ako „úhrada súdneho poplatku“ s nalepenými kolkovými známkami.

Dňa   15.   decembra   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito z dôvodu zistenia predmetu konania pod sp. zn. 5 C 10/00 na Okresnom súde Piešťany.

Dňa   9.   januára 2004   Okresný   súd   Piešťany   doručil   súdu   oznámenie,   že   konanie vedené pod sp. zn. 5 C 10/00 nie je skončené.

Dňa 16. apríla 2004 Okresný súd Piešťany doručil súdu žiadosť o vrátenie ich spisov.Dňa 10. mája 2004 bolo Okresnému súdu Piešťany oznámené, že žiadny spis im nemôže byť vrátený, pretože vo veci ešte nie je rozhodnuté.

Dňa 18. mája 2004 navrhovateľka doručila súdu späťvzatie časti návrhu.Dňa 25. mája 2004 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 12. júl 2004.Dňa 1. júna 2004 súd vyzval Okresný súd Piešťany o zapožičanie spisov sp. zn. 11 C 1/01 a sp. zn. 5 C 10/00.

Dňa 1. júla 2004 právna zástupkyňa navrhovateľky doručila súdu podanie, ktorým ospravedlnila svoju neprítomnosť a neprítomnosť navrhovateľky a vedľajšej účastníčky na pojednávaní nariadenom na 12. júl 2004.

Dňa 12. júla 2004 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 18. október 2004 s tým, že sťažovateľovi bude doručené späťvzatie časti návrhu za účelom, aby sa k nemu vyjadril.

Dňa 14. júla 2004 sťažovateľ doručil súdu podanie označené ako „odvolanie“.Dňa 27. septembra 2004 sťažovateľ doručil súdu svoje vyjadrenie.Dňa 30. septembra 2004 právny zástupca sťažovateľa doručil súdu ospravedlnenie svojej   neúčasti   na   pojednávaní   nariadenom   na   18.   október   2004   a zároveň   oznámil,   že súhlasí so späťvzatím časti návrhu.

Dňa 18. októbra 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 6. december 2004.

Dňa   30.   novembra   2004   navrhovateľka   doručila   súdu   svoj   návrh   označený   ako „výsluch dožiadaným súdom“.

Dňa 6. decembra 2004 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom vykonania výsluchu navrhovateľky a vedľajšej účastníčky dožiadaným súdom.Dňa 10. decembra 2004 súd doručil Okresnému súdu Bratislava II spis za účelom vykonania výsluchu.

Dňa 14. decembra 2004 Okresný súd Bratislava II postúpil dožiadanie na vybavenie Okresnému   súdu   Bratislava   III,   na   ktorom   bolo   dožiadanie   ďalej   vedené   pod   sp.   zn. 21 Cd 6/04.

Dňa 18. februára 2005 Okresný súd Bratislava III doručil súdu spis so žiadosťou o upresnenie dožiadania.

Dňa 1. marca 2005 sudkyňa nariadila pojednávanie na 18. apríl 2005.Dňa 2. marca 2005 sudkyňa oznámila navrhovateľke a vedľajšej účastníčke, že ich účasť na pojednávaní je nevyhnutná.

Dňa 9. marca 2005 právny zástupca sťažovateľa doručil súdu ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní nariadenom na 18. apríl 2005.

Dňa 13. apríla 2005 bol vyhotovený úradný záznam o pripojení spisu sp. zn. PN-5 C 10/00 na nahliadnutie.

Dňa 12. apríla 2005 navrhovateľka doručila súdu podanie označené ako „vydanie uznesenia o zast. časti konania- prerušenie konania“.

Dňa   18.   apríla   2005   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   súd   vydal uznesenie č. k. 17 C 39/91-144, ktorým konanie v časti o zaplatenie 92 100 Sk zastavil; uznesenie č. k. 17 C 39/91-142, ktorým návrh na prerušenie konania zamietol a uznesenie, ktorým pojednávanie odročil na neurčito s tým, že navrhovateľka bude vyzvaná na úpravu petitu a predloženie dokladov o hodnote vypratávanej nehnuteľnosti za účelom dorúbenia súdneho poplatku.

Dňa   28.   apríla   2005   sťažovateľ   doručil   súdu   odvolanie   proti   uzneseniu   č.   k. 17 C 39/91-142.

Dňa 10.   mája 2005   navrhovateľka   doručila   súdu   odvolanie   proti   uzneseniu   č.   k. 17 C 39/91-142 a podanie, ktorým odpovedá súdu na výzvu súdu z 18. apríla 2005.Dňa 11. mája 2005 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby podané odvolania doručila účastníkom na vyjadrenie v lehote 15 dní.

Dňa 12. júla 2005 okresný súd doručil spis krajskému súdu a vec bola ďalej vedená pod sp. zn. 10 Co 192/05.

Dňa 3. januára 2006 krajský súd doručil okresnému súdu žiadosť o zapožičanie spisu sp. zn. PN-5 C 10/00.

Dňa 26. januára 2006 okresný súd doručil krajskému súdu odpoveď na jeho žiadosť o zapožičanie spisu sp. zn. PN–5 C 10/00.

Dňa 12. mája 2006 krajský súd doručil okresnému súdu uznesenie krajského súdu z 31. marca 2006 č. k. 10 Co 192/05-158, ktorým odvolací súd napadnuté uznesenie prvého stupňa č.   k. 17 C 39/91-142 zmenil tak, že napadnuté konanie okresného súdu   sp. zn. 17 C 39/91 sa prerušuje až do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. PN-5 C 10/00.

Dňa 16. mája 2006 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby uznesenie krajského súdu č. k. 10 Co 192/05-158 doručila účastníkom konania.

B. Ústavný súd už nálezom sp. zn. IV. ÚS 177/03 z 25. februára 2004 v konaní o sťažnosti Mgr. I. K., B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 39/91 takto rozhodol:

„1. Základné právo Mgr. I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 39/91 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 39/91 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. I. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk (slovom   jednostopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Mgr.   I.   K. do   15   dní od právoplatnosti   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   8 796 Sk   (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokátky JUDr. V. D.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   pričom   tento   účel   možno   dosiahnuť   spravidla   až právoplatným rozhodnutím (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 39/91 dochádza k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o žalobnom   návrhu   na   vypratanie   nehnuteľností   môže   v danej   veci   predstavovať   určitý stupeň zložitosti vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie súdu o tejto veci je do značnej miery závislé od výsledku súvisiacich konaní (najmä konania, z ktorého bolo vylúčené na samostatné   konanie).   Doterajší   neobyčajne   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však ústavný   nemôže   pripísať iba   na vrub   právnej   alebo faktickej   náročnosti,   teda   zložitosti prerokovávanej veci.

Treba   ďalej   konštatovať,   že   konanie   vo   veci   trvá   od   podania   žalobného   návrhu 19. júla 1988 až dosiaľ. Táto dĺžka napadnutého konania je prima facie celkom zjavne neprimeraná.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   napadnuté   konanie   sa   začalo   19.   júla   1988   a bez právoplatného rozhodnutia trvá už viac ako osemnásť rokov. Na túto skutočnosť nebolo možné   neprihliadnuť,   hoci   v zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   relevantné   skutočnosti preskúmal od 15. februára 1993 a prihliadol aj na prerušenie konania, pretože ústavný súd zastáva názor, že ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený [§ 109 ods. 2 písm. c) Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“)], a je potrebné ho posudzovať podľa situácie, ktorá   existovala   v   čase,   keď   sa   realizovalo,   a   k   posúdeniu   ktorej   majú   zásadne   lepšie predpoklady než ústavný súd všeobecné súdy, odhliadnuc od princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd, pokiaľ je to nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť a účelnosť zvoleného procesného postupu. To však ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a ústavným súdom nekontrolovateľná. Aj   ustanovenie § 109 ods.   1 písm. c) OSP, tak ako napokon každé zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Keďže zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, všeobecný súd preto musí pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP spravovať aj požiadavkou, ktorá je obsiahnutá   v   tomto   článku   ústavy   a   ktorá,   tak   ako   to   už   bolo   vyššie   uvedené,   ukladá povinnosť   prijať   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   napadnutých   vecí bez zbytočných   prieťahov,   a   tým   vykonanie   spravodlivosti   v   primeranej   lehote,   aj   keď prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, ešte nepominula (I. ÚS 21/00).

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   napriek   osemapolročnému   prvému   prerušeniu napadnutého   konania,   počas   ktorého   okresný   súd   sa   ani   nepokúsil   prijať   opatrenia   na naplnenie účelu tohto konania a napriek tomu, že - ako to konštatoval ústavný súd už vo svojom náleze č. k. IV. ÚS 177/03-29 - okresný súd „mal od 27. apríla 2000 vedomosť o tom, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 239/99 bol potvrdený jeho rozsudok z 25. septembra 1996 sp. zn. 17 C 222/88, kvôli ktorému bolo skúmané konanie prerušené, vo veci naďalej nekonal a jeho postup nesmeroval k meritórnemu rozhodnutiu. Nečinnosť okresného súdu nemožno ospravedlniť tým, že vo veci sp. zn. 17 C 222/88 bolo podané dovolanie, pretože táto okolnosť nijakým spôsobom nespochybňuje právoplatnosť napadnutého   rozhodnutia.   (...)   Ako   zbytočný   prieťah   v   konaní   ústavný   súd   vyhodnotil tú skutočnosť,   že   po   právoplatnosti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   17   C   222/88 z 25. septembra 1996, ktorú nadobudol 18. mája 2000, okresný súd nariadil pojednávanie až na 15. december 2003, teda po viac ako 3 rokoch a 6 mesiacoch“. Okrem uvedeného okresný súd bol v napadnutom konaní aj krátkodobo opakovane bez akýchkoľvek dôvodov nečinný, resp. neefektívne činný a to konkrétne od 9. januára 2004 do 25. mája 2004 (viac ako štyri mesiace) a od 6. decembra 2004 do 1. marca 2005 (takmer tri mesiace). Ústavný súd   poznamenáva,   že   uvedené   krátkodobé   nečinnosti   by   neznamenali   aj   porušenie označených   základných   práv   sťažovateľa,   avšak   nečinnosť   okresného   súdu   nadobudla charakter zbytočných prieťahov najmä podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v kontexte neprimerane dlhého, osemnásťročného konania okresného súdu v danej veci. Obdobia najmenej štyroch rokov nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   aj   v kontexte   osemnásť   rokov   dlho   trvajúceho napadnutého   konania   z ústavnoprávneho   aspektu   neospravedlniteľné   a   netolerovateľné, keďže svojimi dôsledkami môžu nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). K týmto   zbytočným   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Pretože krajský súd uznesením z 31. marca 2006 č. k. 10 Co 192/05-158 napadnuté konanie   prerušil „až   do   právoplatného   skončenia   konania   vedeného   Okresným   súdom Trnava pod sp. zn. PN–5 C 10/00“, neprichádzalo do   úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 150 000 Sk, ktoré odôvodnil aj „pocitom neistoty, krivdy a úzkosti prameniacej zo situácie, keď okresný súd počas takej dlhej doby vo veci nerozhodol“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané v požadovanej výške 150 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia 30. septembra 2005 a podanie sťažnosti 12. októbra 2005 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu zo 6. júla 2006). Za dva   úkony   vykonané   v roku   2005   patrí   odmena   v sume   dvakrát   po   2   501   Sk   a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 150 Sk a jeden úkon vykonaný v roku 2006 patrí odmena jedenkrát 2 730 Sk a   režijný paušál po 164 Sk, preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa   predstavujú   sumu   8   196 Sk   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Ústavný súd preto o uplatnených trovách konania sťažovateľom rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006