znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 231/04-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Eduarda Báránya prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ľubomíra   Homu,   bytom   H.,   zastúpeného   advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 914/99 (predtým pod sp. zn. 8 C 523/91) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 914/99 p o r u š i l základné právo Ľubomíra Homu, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   -   okolie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   914/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Ľubomírovi Homovi p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice - okolie p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Ľubomírovi   Homovi p r i z n á v a náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 9 340   Sk   (slovom   deväťtisíc   tristoštyridsať   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Košice – okolie p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. T. Š. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 9. decembra 2004 č. k. I. ÚS 231/04-7 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ľubomíra   Homu,   bytom   H.   (ďalej   aj „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   T.   Š.,   K.,   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice - okolie (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 C 914/99   (predtým sp. zn. 8 C 523/91).

Z prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   žalobcom   v konaní   o zaplatenie 209 974   Sk   proti   žalovanému   Ministerstvu   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo vnútra“), ktoré začalo návrhom jeho právneho predchodcu 29. apríla 1991 a dosiaľ nie je právoplatne ukončené.

Sťažovateľ tvrdil, že odkedy vstúpil do konania (v r. 1993) «... až do súčasnosti je konanie na Okresnom súde poznamenané nesystémovosťou, až chaotičnosťou. K takémuto stavu zrejme prispela i viacnásobná zmena v osobe prejednávajúceho sudcu, čo však boli podľa všetkého „presuny“ iba z dôvodu nečinnosti sudcu predchádzajúceho.

Takto je možné v konaní sporového súdu konštatovať viacnásobné, relatívne dlhé obdobia úplnej nečinnosti. Keďže však ústavný súd už vo viacerých veciach vyjadril názor, že prosté prejednanie veci na pojednávaniach nemusia svedčiť o náležitom postupe, treba tiež konštatovať, že v prípade tohto sporu ide o typické neefektívne konanie.

V spore ide o zaplatenie finančnej čiastky. Objektívne nejde o spor ani právne, ani skutkovo zložitý. Ľahko prekonateľné problémy so zistením okruhu účastníkov predstavovali však podľa všetkého pre súd problém pomerne veľký.

Sťažovateľ v žiadnom prípade nemôže byť vinený za zbytočné prieťahy v konaní a to i vzdor tomu, že niektoré pojednávania boli odročené aj na žiadosť jeho právnej zástupkyne. Pri tak dlho trvajúcom spore je skôr obvyklé, že dôjde občas ku časovej kolízii s iným sporom.

Podľa môjho úsudku je z popísaného skutkového stavu zrejmé, že to bol postup súdu, vinou ktorého nie je spor ukončený ani po 13 rokoch (...)»

Sťažovateľ podal (v r. 1998 a v r. 2004) predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy   v konaní.   Vo   veci   nie   je do   dňa   podania   jeho   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   základného práva, prikázal okresnému súdu „konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov“, priznal mu „z   titulu   finančného   zadosťučinenia   150   000   Sk“ a náhradu   trov   jeho   právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn. Spr. 54/05 z 3. januára 2005   a sťažovateľ   prostredníctvom   stanoviska   svojho   právneho   zástupcu   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 21. februára 2005.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 8 C 523/91 a od 8. júla 1999 pod sp. zn. 7 C 914/99.

Predmetom konania vedeného pod sp. zn. 8 C 523/91 bol 29. apríla 1991 uplatnený návrh   Štefana   Homu   (zomrel   29.   októbra   1992)   na   zrušenie   príkazu   bývalého   MNV Hrašovík zo 17. júna 1986, ako aj návrh na náhradu škody.

Úmrtie pôvodného žalobcu oznámil okresnému súdu 15. apríla 1993 jeho právny zástupca a súčasne predniesol návrh dediča – jeho syna Ľubomíra Homu (sťažovateľa), ktorý trval na podanom návrhu.

Obecný úrad v Hrašovíku 16. apríla 1993 oznámil mená a adresy dedičov (A. H., Ľ. H. a M. R.) po nebohom žalobcovi.

V mesiacoch apríl až august 1993 zisťoval okresný súd stav dedičského konania.Súdny spis   sp.   zn. 8   C 523/91 bol   podľa   úradného   záznamu z 19.   januára 1994 pripojený k inej veci (vedenej pod sp. zn. 14 C 445/92) a od 12. januára 1994 postúpený v rámci odvolacieho konania Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).Okresnému súdu bolo 30. júna 1995 doručené uznesenie krajského súdu z 24. mája 1995   o zamietnutí   odvolania   (vo   veci   žalobcov   M.   R.   a Ľ.   H.   proti   Obecnému   úradu Hrašovík a Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky o zaplatenie 146 542 Sk) proti uzneseniu okresného súdu č. k. 14 C 445/92-10 z 5. novembra 1993, ktorým bolo konanie v predmetnej veci zastavené.

Okresný súd 13. septembra 1995 vyzval sťažovateľa na odstránenie vád podania (pôvodne žalovaný subjekt už zanikol). Súčasne vyzval ďalšiu dedičku M. R., aby oznámila, či   vstupuje   do   konania   (táto   19.   septembra   1995   oznámila, „že   trvá   na   pokračovaní konania“).

Sťažovateľ 28. septembra 1995 označil ako žalovanú obec Hrašovík.

Na pojednávaní konanom 29. septembra 1995 (prítomní sťažovateľ a starostka obce Hrašovík p. T.) sťažovateľ vstúpil do konania (jeho sestra M. R. sa o možnom vstupe dosiaľ nevyjadrila).

Na   pojednávaní   konanom   16.   októbra   1995   (prítomní   sťažovateľ,   jeho   právna zástupkyňa a starostka obce) sťažovateľ oznámil, že jeho sestra nevstupuje do konania a ako žalovaného   označil   ministerstvo   vnútra.   Okresný   súd   uznesením   konanie   zastavil   pre nesprávne označenie žalovaného subjektu.

Proti   uzneseniu   podal   sťažovateľ   5.   decembra   1995   odvolanie.   Súdny   spis sp. zn. 8 C 523/91 bol doručený 27. septembra 1996 krajskému súdu.

Okresnému súdu bolo 30. októbra 1997 doručené uznesenie krajského súdu o zrušení prvostupňového   rozhodnutia.   Podľa   názoru   krajského   súdu   je účastníkom   konania obec Hrašovík, tak ako to sťažovateľ správne uviedol vo svojom podaní z 28. septembra 1995. Druhostupňové rozhodnutie bolo 20. novembra 1997 doručované účastníkom konania.Okresný súd 5. marca 1998 predvolal právnu zástupkyňu sťažovateľa na výsluch stanovený na 16. marec 1998, ktorý bol z dôvodu jej ospravedlnenia preložený na 23. marec 1998.   Na   výsluchu   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   požiadala   o stanovenie   lehoty   na oznámenie   súdu,   či   sťažovateľ   trvá   (pozn.   jeho   prednes   na   pojednávaní   konanom 16. októbra 1995) na zámene účastníkov konania (obec Hrašovík, resp. ministerstvo vnútra).Sťažovateľ 3. apríla 1998 oznámil, že účastníkom konania je ministerstvo vnútra, a upravil petit na náhradu škody v sume 209 974 Sk.

Okresný súd 28. apríla 1998 vyzval obec Hrašovík, aby oznámila, či súhlasí, aby namiesto nej bolo účastníkom konania ministerstvo vnútra. Uznesením z 13. mája 1998 bol povolený vstup ministerstvu vnútra do konania v postavení žalovaného subjektu (uznesenie mu bolo doručené 7. júla 1998).

Dňa 9. marca 1998 bola sťažovateľovi doručená odpoveď predsedu okresného súdu (sp. zn. Spr 2057/98) na jeho sťažnosť na prieťahy v konaní. Predseda konštatoval, že „Po prešetrení sťažnosti som zistil, že je dôvodná...“.

Okresný   súd   7.   septembra   1998   urgoval   ministerstvo   vnútra,   aby   sa   vyjadrilo k žalobe.

Dňa 30. októbra 1998 bol okresnému súdu predložený zmenený žalobný petit na sumu 253 218 Sk.

Pojednávanie   konané   3.   novembra   1998   (prítomní   sťažovateľ   a jeho   právna zástupkyňa)   bolo   odročené   na   1.   december   1998   (z   dôvodu   predloženia   písomného odôvodnenia   zmeneného   návrhu   sťažovateľom   predvolania   žalovaného   pod   hrozbou uloženia poriadkovej pokuty).

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   6.   novembra   1998   sťažovateľ   upravil   svoj návrh opätovne na sumu 209 974 Sk.

Okresný   súd   9. novembra 1998 urgoval na ministerstvo   vnútra, aby sa   vyjadrilo k žalobe.   Vyjadrenie   mu   bolo   doručené   30.   novembra   1998   –   žalovaný   žiadal   žalobu zamietnuť z dôvodu, že nie je zrejmý právny titul nároku a že nie je pasívne legitimovaný, a vzniesol tiež námietku premlčania.

Pojednávanie   konané   1.   decembra   1998   (prítomní   sťažovateľ   a jeho   právna zástupkyňa) bolo pre chorobu zákonnej sudkyne odročené na 18. január 1999 a následne na žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľa (kolízia termínov) preložené na 1. marec 1999.Sťažovateľ 17. februára 1999 vzniesol námietku zaujatosti zákonnej sudkyne (ktorú však 9. marca 1999 vzal späť).

Z úradného záznamu z 26. februára 1999 vyplýva, že pre chorobu zákonnej sudkyne bol stanovený termín pojednávania zrušený.

Dňa 11. marca 1999 bola vec sp. zn. 8 C 523/91 pridelená sudkyni JUDr. Č.Okresný   súd   1.   apríla   1999   vyzval   JUDr.   V.   J.   z Krajského   úradu   Košice   (ako povereného zástupcu ministerstva vnútra), aby sa vyjadrila k stanovisku ministerstva vnútra k žalobe (12. apríla 1999 oznámila, že trvá na stanovisku ministerstva vnútra).

Na pojednávaní konanom 8. júla 1999 (prítomní sťažovateľ, jeho právna zástupkyňa, zástupkyňa ministerstva vnútra) sťažovateľ vzal svoj predchádzajúci návrh späť a trval na náhrade   škody   v sume   209 974   Sk.   S týmto návrhom   súhlasila   zástupkyňa ministerstva vnútra,   namietala   neexistenciu   pasívnej   legitimácie   ministerstva   vnútra,   ako   aj   aktívnu legitimáciu   na   strane   sťažovateľa,   lebo   doteraz   nebolo   súdom   rozhodnuté   o procesnom postavení   dedičky   po   pôvodnom   žalobcovi,   sestre   sťažovateľa.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa   upravila   právny   titul   žaloby   –   nárok   nevyplýva   z ustanovení „zákona č. 58/1996 Z. z.“ ani z mimosúdnej rehabilitácie, ale „zo všeobecnej zodpovednosti za   protiprávne   a bezdôvodné   zrazenie   sumy   229   213   Sk“.   Okresný   súd   uznesením č. k. 8 C 523/91-100 konanie v časti o zrušenie platobného výmeru MNV Hrašovík č. 1/86 zo 17. júna 1986 zastavil a nárok na zaplatenie 209 917 Sk vylúčil na samostatné konanie, ktorému bola pridelená sp. zn. 7 C 914/99 (uznesenie bolo doručené účastníkom konania 3. augusta 1999).

Dňa 8. júla 1999 bola vec sp. zn. 7 C 914/99 pridelená sudkyni JUDr. S. Okresný   súd   2.   novembra   1999   vyzval   sťažovateľa   na „predloženie   doplnku odôvodnenia nároku“ a 27. decembra 1999 a 20. januára 2000 požadované urgoval.Sťažovateľ 31. januára 2000 odôvodnil upravený nárok („bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktorý previedol neoprávnene a bezdôvodne zrážky z účtu...“).

Dňa   6.   októbra   2000   bola   vykonaná kontrola   súdneho   spisu   sp.   zn.   7   C   914/99 podpredsedom okresného súdu a následne bol vytýčený termín pojednávania na 30. október 2000.Na   pojednávaní   konanom   30.   októbra   2000   (prítomní   sťažovateľ   a jeho   právna zástupkyňa) sťažovateľ informoval o výsledku dedičského konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. D 128/92 (po neb. pôvodnom žalobcovi). Sťažovateľ tvrdil, že prevzal všetky   aktíva   a pasíva   po   neb.   otcovi,   lebo   jeho   sestra   sa   svojich   nárokov „zriekla v prospech žalobcu“. Ako žalovaného označil ministerstvo vnútra. Domáhal sa vydania „bezdôvodného obohatenia“. Na námietku premlčania svojho nároku uviedol, že tento bol uplatnený v roku 1991, a to hneď po tom, ako bol jeho otec v roku 1990, resp. 1991 súdne rehabilitovaný.   Skôr   si   tento   nárok   uplatniť   nemohol.   Pojednávanie   bolo   odročené   na 22. január 2001 za účelom pripojenia spisov sp. zn. 10 C 23/85, D 128/92, 2 T 30/76.Právna   zástupkyňa   pre   kolíziu   termínov   žiadala   pojednávanie   odročiť.   Pre neprítomnosť   účastníkov   bolo   pojednávanie   odročené   na   5.   apríl   2001   s tým,   že   bude predvolaná aj dedička M. R.

Na pojednávaní konanom 5. apríla 2001 boli prítomní sťažovateľ a jeho sestra M. R.. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Okresný súd 13. júna 2001 požiadal Okresný súd Bratislava II o výsluch zástupcu ministerstva vnútra na konkrétne ním stanovené otázky.

Súdny   spis   bol   vrátený   okresnému   súdu   6.   augusta   2001   spolu   so   zápisnicou z 24. júla 2001 o výsluchu zástupcu ministerstva vnútra JUDr. M. M., ktorá žiadala žalobu zamietnuť pre nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného a premlčanie nároku.

Okresný   súd   26. septembra.   2001   predvolal   účastníkov na pojednávanie, ktorého termín stanovil na 6. december 2001.

Ministerstvo vnútra 5. decembra 2001 ospravedlnilo svoju neúčasť na pojednávaní, trvalo na svojom doterajšom vyjadrení a žiadalo návrh zamietnuť.

Na pojednávaní konanom 6. decembra 2001 za prítomnosti sťažovateľa, jeho sestry M.   R.   (už   uvádzanej   ako   žalobkyňa   v 2.   rade)   a právnej   zástupkyne   sťažovateľa   bola vypočutá   žalobkyňa,   ktorá   trvala   na   žalobe   podanej   sťažovateľom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa opätovne označila ako žalovaného ministerstvo vnútra. Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 914/99-39 žalobu zamietol z dôvodu premlčania nároku, lebo premlčacia lehota začala plynúť 29. apríla 1991, keď bola podaná pôvodná žaloba, a uplynula 29. apríla 1993. Upravená žaloba bola uplatnená na súde až 16. októbra 1995.

Sťažovateľ   napadol   rozsudok   6.   februára   2002   odvolaním,   ktorého   odôvodnenie doplnil podaním z 5. marca 2002.

Okresný   súd   20.   marca   2002   zaslal   odvolanie   žalovanému   na   vyjadrenie a sťažovateľovi vyrubil súdny poplatok za odvolanie.

Sťažovateľ   podal   12.   apríla   2002   odvolanie   proti   stanovenému   poplatku   a žiadal o oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky. K žiadosti predložil potvrdenie o svojich majetkových pomeroch, je invalidný dôchodca s mesačným príjmom 4 929 Sk, príjem jeho manželky je 5 800 Sk mesačne.

Okresný   súd   požiadal   10.   mája   2002   Obecný   úrad   Hrašovík   o vyjadrenie k majetkovým pomerom sťažovateľa. Z jeho odpovede z 21. mája 2002 vyplýva, že okrem poberania   už   vyššie   uvedených   dôchodkov   sťažovateľ   vlastní   rodinný   dom   a podniká v poľnohospodárstve.

Okresný súd 19. septembra 2002 požiadal Daňový úrad Košice – okolie o oznámenie priznaného príjmu sťažovateľa (odpoveď bola doručená 2. októbra 2002).

Okresný súd 17. marca 2002 predložil súdny spis krajskému súdu.Dňa 30. septembra 2002 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu z 11. septembra 2002 o vrátení veci na rozhodnutie o celom predmete konania a o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd totiž uznesením z 8. júla 1999 zastavil konanie len vo vzťahu k sťažovateľovi, a nie aj žalobkyni v 2. rade a tiež nerozhodol o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Podľa úradného záznamu z 31. marca 2004 až na príkaz podpredsedníčky okresného súdu bolo rozhodnutie krajského súdu doručené účastníkom (6. apríla 2004).

Okresný súd 20. júla 2004 uznesením č. k. 7 C 914/99-66 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie   od   povinnosti   platiť   súdne   poplatky.   Uvedeného   dňa   požiadal   žalobkyňu v 2. rade o vyjadrenie k späťvzatiu časti žaloby z roku 1999 a predvolal účastníkov konania na pojednávanie, ktorého termín stanovil na 11. október 2004.

Sťažovateľ 7. októbra 2004 uhradil súdny poplatok za odvolanie.Na   pojednávaní   konanom   11.   októbra   2004   (prítomní   sťažovateľ   a jeho   právna zástupkyňa, žalobkyňa v 2. rade) bol vynesený doplňujúci rozsudok č. k. 7 C 914/99-71, ktorým konanie o zrušení platobného príkazu MNV Hrašovík č. 1/86 zo 17. júna 1986 vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade zastavil (rozsudok nadobudol právoplatnosť 14. januára 2005).Ministerstvo   vnútra   podaním   doručeným   okresnému   súdu   14.   októbra   2004 ospravedlnilo   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   a oznámilo,   že   zodpovednosť   za   škodu spôsobenú rozhodnutím štátneho orgánu prechádza na štátny orgán, v ktorého odvetví bolo rozhodnutie vydané, ináč na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky; poukázalo na to, že nie je v predmetnom spore pasívne legitimované a zodpovedné má byť Ministerstvo financií Slovenskej republiky, a požiadalo o vypočutie Okresným súdom Bratislava II.Dňa 1. februára 2005 bol súdny spis sp. zn. 7 C 914/99 predložený ústavnému súdu na nahliadnutie.

K návrhu na začatie konania pred ústavným súdom bola pripojená odpoveď predsedu okresného   súdu   z 25.   marca   2004   sp.   zn.   Spr   2059/04   na   sťažovateľovu   sťažnosť   na prieťahy v konaní, v ktorej oznámil počet vecí, ktoré vybavoval vo veci konajúci sudca (a ktorý bol tiež 3 mesiace v rokoch 2003 a 2004 práceneschopný), a konštatoval, že „... Vaša sťažnosť je dôvodná a to z objektívnych príčin.“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 31.   januára   2005 k opodstatnenosti sťažnosti uviedol: „... je potrebné poukázať na skutočnosť, že k určitým prieťahom,   ktoré vznikli   v konaní,   boli   spôsobené   z objektívnych   dôvodov   a to   prevažne veľkou obmenou prejednávajúcich sudcov na tunajšom súde v posledných rokoch, ako aj enormnému   zaťaženiu prejednávajúcich   sudcov,   kde   zostatky   v jednotlivých   senátoch sa pohybujú do 400 vecí pri priemernom mesačnom výkone nad 25 vecí mesačne...“.

Právny zástupca v stanovisku k predmetnému vyjadreniu uviedol: „... Vzhľadom na to, že vyjadrenie predsedu Okresného súdu Košice – okolie neobsahuje údaje, s ktorými by bolo potrebné polemizovať, osobitne naň neodpovedám...“.

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu   Košice   -   okolie   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   914/99   (predtým sp. zn. 8 C 523/91), v ktorom sa koná a rozhoduje o zaplatení konkrétne stanovenej sumy, došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania nemožno pripísať na vrub faktickej náročnosti alebo právnej zložitosti prejednávanej veci. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietal jej zložitosť.

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľa v preskúmavanej veci) ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom.   Návrhy   na   zámenu   účastníkov   konania   na   strane   žalovaného, spresňovanie petitu žaloby, resp. odročenie výsluchu jeho právnej zástupkyne stanoveného na 23. marec 1998 a pojednávania (17. januára 2001 pre kolíziu termínu) neboli dôvodmi majúcimi podstatný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol

- od 16. októbra 1995 (uznesenie o zastavení konania) do 5. marca 1998 (predvolanie právnej   zástupkyne   sťažovateľa   na   výsluch),   t.   j.   v trvaní   28   mesiacov   a troch týždňov,   keď   v dôsledku   procesnej   chyby   okresného   súdu   bolo   prvostupňové rozhodnutie   zrušené   (pozri   dôvody   rozhodnutia   krajského   súdu   v II.   časti odôvodnenia),

- od 31. januára 2000 (odôvodnenie upraveného návrhu sťažovateľom) do 6. októbra 2000   (predvolanie   na   pojednávanie),   t.   j.   v trvaní   deviatich   mesiacov   a jedného týždňa,

- od   2.   októbra   2002   (doručenie   odpovede   z daňového   úradu)   do   20.   júla   2004 (uznesenie o nepriznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov), t. j. v trvaní 21 mesiacov   a dvoch   týždňov,   keď   bol   súdny   spis   po   vyše   piatich   mesiacoch nečinnosti   zaslaný krajskému   súdu   a následne   z dôvodov   procesných   nedostatkov v postupe   okresného   súdu   bola   vec   vrátená   na   ďalšie   konanie   okresnému   súdu, vrátane   oneskoreného   -   po   šiestich   mesiacoch   -   doručovania   druhostupňového rozhodnutia účastníkom (pozri II. časť odôvodnenia),bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, resp. nevykonával vo veci úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádzal. Vzhľadom na uvedený postup okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom   v trvaní   59   mesiacov,   t.   j.   takmer   piatich   rokov,   ktoré   neboli   spôsobené v dôsledku   faktickej   zložitosti   veci   a ani   správania   účastníkov   konania,   ale   v dôsledku postupu okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali   ako   objektívne   príčiny   spôsobiť   tieto   prieťahy,   nemožno   akceptovať.   Personálne problémy (v posudzovanej veci doteraz konali 4 sudcovia) a vysoká zaťaženosť vo veci konajúcich sudcov (pozri bod 2 III. časti odôvodnenia) nemôže byť na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Ústavný súd konštatuje, že konanie v predmetnej veci (od jej nápadu v r. 1991) trvá vyše 13 rokov, z toho od vstupu sťažovateľa do konania (v r. 1993) vyše 11 rokov.Podľa   názoru   ústavného   súdu   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je tomu v danej veci (konanie o zaplatenie určitej sumy), treba   považovať   už   z   pohľadu   na   samotnú   dĺžku   konania   za   konanie   nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľa ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude v napadnutom konaní pokračovať v doterajšom postupe.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk z dôvodu, že „Tak dlhé trvanie sporu, voči ktorému sa sťažovateľ niekoľkokrát ohradil nesporne nepriaznivo vplýva na jeho psychický stav. Samotný dôvod žaloby je frustujúcou skutočnosťou,   pretože   proti   sťažovateľovmu   otcovi   sa   zrejme   neprávom   zakročilo prostredníctvom   finančných   úradov,   takže   minimálne   rovnakou   motiváciou,   ako   získať žalovanú sumu je i snaha súčasne dosiahnuť istú formu rehabilitácie. Táto už pravdaže aj vinou neprimeraných prieťahov stráca svoju účinnosť“. Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa, ústavný súd uznal za dôvodné priznať mu finančné zadosťučinenie, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu (najmä vzhľadom na predmet konania, ako aj dlhodobú   a bezdôvodnú   nečinnosť   okresného   súdu)   považuje   za   primerané   vo   výške 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 3. novembra 2004 a vyjadrenie z 21. februára 2005. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk po zaokrúhlení 4 540 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za dva úkony (vykonané v roku 2004) predstavujú 9 080 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.) sumu 9 352 Sk. Za tretí úkon právnych služieb vykonaný v roku 2005, teda po nadobudnutí účinnosti (od 1. januára 2005) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej   republiky   č. 655/2004   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. jedna šestina výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 15 007 Sk), čo predstavuje za jeden úkon 2 501 Sk, spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Náhrada trov konania za tri úkony právnych služieb v danom prípade predstavuje spolu sumu 12 003 Sk. Keďže si sťažovateľ uplatnil náhradu trov jeho právneho zastúpenia v sume 9 340 Sk, ústavný súd jeho požiadavke vyhovel a priznal mu náhradu trov jeho právneho zastúpenia v požadovanej výške.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2005