znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 231/03-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 17.   decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť P. Z., P., ČR, K. V., P., ČR, a Ing. V. K., P., ČR, všetci zastúpení advokátom JUDr. J. H., B. B., vo veci porušenia ich základného práva podľa čl. 23 ods.   1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 2 ods.   2 a 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Holíč, ktorým bol sťažovateľom 14. septembra 2002 odopretý vstup na územie Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Z., K. V. a Ing. V. K.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Na   poštovú   prepravu   bola   14.   novembra   2002   odovzdaná   a   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 18. novembra 2002 doručená sťažnosť P. Z., P., ČR, K. V., P., ČR, a Ing. V. K., P., ČR (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 2 ods. 2 a 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „protokol“)   postupom   Oddelenia   hraničnej   kontroly Policajného   zboru   Holíč   (ďalej   len   „hraničná   polícia“),   ktorým   bol   sťažovateľom 14. septembra 2002 odopretý vstup na územie Slovenskej republiky.

Zo sťažnosti vyplynuli nasledovné podstatné skutočnosti:Dňa 14. septembra 2002 chceli sťažovatelia (štátni občania Českej republiky) prejsť hraničný priechod Hodonín - Holíč z Českej republiky do Slovenskej republiky, aby sa zúčastnili   zhromaždenia   súvisiaceho   s tzv.   Street   party,   ktorá   bola   organizovaná v Bratislave   v zmysle   §   1   zákona   č.   84/1990   Zb.   o zhromažďovacom   práve.   Účelom zhromaždenia   podľa   sťažovateľov   boli   výmena   názorov   a informovanie   o podmienkach trvalo   udržateľného   rozvoja   zamerané   na   ekologické,   sociálne   problémy   súčasnosti a aktuálne otázky spoločenského diania.

Po odovzdaní cestovných pasov sťažovateľov na slovenskej strane hraníc príslušníci hraničnej polície požiadali, aby svoje motorové vozidlo zaparkovali mimo vybavovacieho priestoru a aby umožnili hraničnej polícii vykonať kontrolu obsahu ich batožiny. Hraničná polícia zistila, že v batožine sťažovateľov V. K. a P. Z. sa nachádzajú tlačoviny s názvami Antifašistická   akce,   Existence   a A-Kontra.   Sťažovatelia   boli   potom   vyzvaní,   aby príslušníkov   hraničnej   polície   nasledovali   do   priestorov   colnice.   V nich   boli   podrobení prehliadke vreciek a dôkladnejšej prehliadke obsahu batožiny.

Po prehliadke boli sťažovatelia V. K. a P. Z. vyzvaní, aby počkali vonku. Následne im   príslušníci   hraničnej   polície   oznámili,   že   na   územie   Slovenskej   republiky   im   bude odopretý vstup s odôvodnením, že idú na „zakázanú akciu“. Hoci sťažovatelia telefonicky zistili, že zhromaždenie („Street party“) v Bratislave nebolo zrušené, akcia je legálna, bola riadne   oznámená   a nie   je   zakázaná,   príslušníci   hraničnej   polície   odopreli   vstup sťažovateľom   na   Slovensko   s vysvetlením,   že   konajú   na   základe   rozkazu   prezidenta Policajného   zboru   Slovenskej   republiky.   Následne   im   boli   odtlačky   úradných   pečiatok, ktoré   už   dostali   do   cestovných   pasov,   príslušníkmi   hraničnej   polície   preškrtnuté s poznámkou „ZRUŠENÉ, § 6/1b zák. č. 48/2002“.

Podľa názoru sťažovateľov uvedený postup hraničnej polície nebol v súlade s § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o pobyte   cudzincov“),   podľa ktorého   policajt   odoprie   vstup   cudzincovi   na   územie   Slovenskej   republiky,   ak   je   to nevyhnutné   pre   bezpečnosť   štátu,   udržanie   verejného   poriadku,   ochranu   zdravia   alebo ochranu   práv   a slobôd   iných   a na   vymedzených   miestach   aj   v záujme ochrany   prírody. Podľa   presvedčenia   sťažovateľov   neexistoval   totiž   ani   jeden   z dôvodov   obmedzenia slobody pohybu podľa citovaného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov a ani podľa čl. 23 ods. 3 ústavy alebo podľa čl. 2 ods. 2 a 3 protokolu.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Holíč svojím zásahom zo dňa 14. 9. 2002, ktorým odoprelo sťažovateľom v 1., 2. a 3. rade - občanom Českej republiky vstup na územie Slovenskej republiky, porušilo slobodu pohybu sťažovateľov v 1., 2. a 3. rade vyplývajúcu z čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 a 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Oddelenie   hraničnej   kontroly   Policajného   zboru   Holíč   prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je povinné do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť každému zo sťažovateľov na účet ich právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 3 000,- Sk.“

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodnili tým, že napadnutým   postupom   hraničnej   polície   im   bola   porušená   sloboda   pohybu,   hoci   na   to neexistovali ústavné dôvody. Ako následok bolo znemožnené ich právo zhromažďovať sa, ktoré by inak využili na bratislavskej Street party, a bez splnenia účelu svojej cesty sa museli vrátiť, takže aj finančné prostriedky na cestu boli zbytočne vynaložené.

Sťažovatelia si uplatnili aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.Podľa   čl.   23   ods.   3   ústavy   slobody   podľa   odsekov   1   a 2   môžu   byť obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody.

Podľa čl. 2 ods. 2 protokolu každý môže slobodne opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú.

Podľa čl. 2 ods. 3 protokolu žiadne obmedzenia nemôžu byť uvalené na výkon týchto práv   okrem   tých,   ktoré   ustanoví   zákon   a sú   nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   udržania   verejného   poriadku, predchádzania   zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo   morálky   alebo   ochrany   práv   a slobôd iných.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   postupom   hraničnej   polície, ktorým   bol   sťažovateľom   14.   septembra   2002   odopretý   vstup   na   územie   Slovenskej republiky, došlo k porušeniu ich základného práva na slobodu pohybu podľa čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy a podľa čl. 2 ods. 2 a 3 protokolu.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   pokiaľ   ide   o námietky   porušenia označených práv sťažovateľov postupom hraničnej polície 14. septembra 2002, právomoc ústavného   súdu   na   ich   prerokovanie   je   kvalifikovaná   princípom   subsidiarity,   v zmysle ktorého   ústavný   súd   o namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená preskúmavacia   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou.

V zmysle § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa úpravy   účinnej   v aktuálnom   čase,   v správnom   súdnictve   preskúmavajú súdy   na   základe žalôb alebo opravných   prostriedkov   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov orgánov   verejnej správy. Sťažovatelia síce tvrdia, že zásahom hraničnej polície 14. septembra 2002 bola porušená ich sloboda pohybu, a nevylučujú právomoc správneho súdnictva v danej veci, sú však   toho   názoru   že „v   predmetnom   prípade   šlo   o jednorazové   porušenie   práva   a nie o pretrvávajúcu neistotu sťažovateľov, súd by nevyslovil porušenie slobody pohybu, lebo na tom nie je naliehavý právny záujem a žalobu by zamietol. Na základe uvedených skutočností žaloba   podľa   §   244   a nasl.   OSP   nie   je   v tomto   prípade   právny   prostriedok,   ktorý   by sťažovatelia mohli účinne použiť na ochranu svojich základných práv alebo slobôd“. Podľa názoru sťažovateľov v danom prípade je ústavný súd oprávnený „vysloviť, že právo alebo sloboda boli porušené a nemusí ísť o naliehavý právny záujem. (...) Zmyslom vyslovenia, že právo   bolo   porušené   je   i možnosť   ústavného   súdu   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie. Primerané zadosťučinenie môže vyvážiť práve tú skutočnosť, že porušenie práva bolo jednorazové a nedá sa napraviť“. Sťažovatelia v tejto súvislosti ešte uviedli, že „je silný verejný záujem na tom, aby bolo vyslovené, že sloboda pohybu sťažovateľov bola porušená“.

Uvedený právny názor sťažovateľov nenahrádza splnenie podmienok konania pred ústavným súdom, tak ako ich ustanovuje zákon o ústavnom súde. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. O tom, či napadnutý postup orgánov verejnej správy (hraničnej polície) spadá do preskúmavacej právomoci všeobecného súdu podľa § 244 a nasl. OSP, môže   právne   relevantným   spôsobom   rozhodnúť   výlučne   vecne   a miestne   príslušný všeobecný   súd a až následne podľa   čl.   127 ods.   1 in   fine ústavy   ústavný   súd (mutatis mutandis I. ÚS 74/02).

V tejto súvislosti ústavný súd už konštatoval, že na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci súdu o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných   zákonom   ustanovených   náležitostí   je   zásadne   príslušný   orgán,   ktorý   rozhoduje o merite návrhu   –   inými slovami,   právomoc konať o veci,   ktorej   sa   návrh   týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex (mutatis mutandis I. ÚS 162/02).

V danom prípade sa však sťažovatelia jednak neobrátili na príslušný všeobecný súd s náležitým   návrhom   na   začatie   konania   a jednak   ani   ich   právny   názor,   podľa   ktorého „v zmysle tretej časti OSP môže všeobecný súd určiť, že zásahom policajného orgánu bola porušená   sloboda   pohybu   sťažovateľov,   len   ak   zásah   pretrváva   a   je   na   tom   naliehavý právny   záujem“, nemohol   viesť   k jednoznačnému   záveru   o vylúčení   preskúmavacej právomoci príslušného všeobecného súdu už aj vzhľadom na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy   je   dovolené   v prípade,   že   tak   ustanoví   zákon,   tento   prístup   nie   je   ale namieste v prípade, ak ide o rozhodnutia, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd. Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keď uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“ (napr. II. ÚS 50/01).

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľov nie je prípustná   pre   nevyčerpanie   dostupných   a účinných   právnych   prostriedkov   ochrany základných   práv   a slobôd,   a rozhodol   o nej   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2003