znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 230/2016-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23,Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 28/2015 z 24. septembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2016doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.5 Tdo 28/2015 z 24. septembra 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu z 24. septembra2015“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súduKomárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 40/2013 zo 17. júla 2014 (ďalej aj „rozsudokokresného súdu zo 17. júla 2014“) odsúdený pre obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 1písm. c) a d) a ods. 2 písm. a), c) a e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na nepodmienečný trest odňatia slobodyv trvaní desať rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňomstráženia. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. l To 84/2014z 3. decembra 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 3. decembra 2014“) sťažovateľompodané odvolanie proti rozsudku okresného súdu zo 17. júla 2014 zamietol. Najvyšší súduznesením z 24. septembra 2015 sťažovateľom podané dovolanie proti uzneseniu krajskéhosúdu z 3. decembra 2014 odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietal predovšetkým nezákonnosťpostupu príslušníkov Policajného zboru z dôvodu, že„polícia vykonávala sledovanie osôb a vecí, keď nielen dňa 3. 4. 2013, ale aj minimálne po dva dni predtým, sledovala parkovisko pri pohostinstve v obci Tôň, na ktorom čakali na sťažovateľa.... Postup policajtov na základe vopred známej informácie o konkrétnej osobe a veci, treba hodnotiť ako sledovanie osôb a vecí. Keďže policajti vedeli, že obžalovaný spáchal alebo pácha trestný čin, resp. mali konkrétne podozrenie o jeho páchaní, mali postupovať v súlade s ustanovením § 113 Tr. por., t. j. na základe príkazu prokurátora.“. Sťažovateľ akcentuje,že cieľom„policajných orgánov nebolo v danej veci vykonať služobný zákrok, ale zabezpečiť dôkaz pre účely trestného konania, čím obchádzali ustanovenia Tr. por. v tom, že nezačali trestné stíhanie a nezabezpečili príkaz na sledovanie, toto obchádzali predstieraním postupu podľa zák. č. 171/1993 Z. z. napriek tomu, že zabezpečili všetko zároveň aj pre postup podľa Tr. por. (vyšetrovateľa, technika), teda si uvedomovali, že majú postupovať podľa Tr. por... v danom prípade policajné orgány v dostatočnom časovom predstihu vopred disponovali dostatočnými informáciami o páchaní trestného činu, preto mali postupovať výlučne podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, čo neurobili.“.Sťažovateľ postupu najvyššieho súdu vytýka, že„zaujal stanovisko k otázke, akým spôsobom bol zabezpečený dôkaz iba arbitrárne a všeobecne, v rozpore s doterajšou súdnou praxou, navyše sa nevysporiadal s celým dovolaním, k jeho časti týkajúcej sa formálnych podmienok začatia trestného stíhania a nezákonnosti sledovania sťažovateľa neuviedol celkom nič.“. V ďalšom namietal, že„Súd neuviedol prečo bol namieste postup polície podľa zákona o policajnom zbore, keď vykonala priamy zákrok proti sťažovateľovi, a teda nič logicky nechcela preverovať, pričom práve táto otázka bola ťažiskom dovolania. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR nevyplýva konkrétna vysvetľujúca argumentácia, ktorou by sa vysporiadal s obhajobou sťažovateľa a ani vysvetlenie prečo sa s týmito celkom konkrétnymi námietkami sťažovateľa ne vysporiadal. Sťažovateľ je odsúdený na dlhoročný trest odňatia slobody a je porušením jeho práva na spravodlivé súdne konanie, ak sa súd nezaoberá relevantnými námietkami obhajoby sťažovateľa resp. nevysvetlí nepotrebnosť zaoberania sa nimi z dôvodu irelevancie.“. Sťažovateľ poukazom na vybrané rozhodnutianajvyššieho súdu akcentoval, že„Súdna prax pritom v iných obdobných prípadoch postupuje celkom inak a jej postup je upravený aj rozhodnutím zverejneným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Konaním Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Najvyššom súde SR pod č. k. 5 Tdo 28/2015 v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Tdo 28/2015 zo dňa 27. 9. 2015(správne má byť 24. 9. 2015, pozn.), došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu jeho ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.) Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Tdo 28/2015 zo dňa 27. 9. 2015(správne mábyť 24. 9. 2015, pozn.)sa zrušuje a tomuto súdu sa vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak nežz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj v čl. 36 ods. 1 listiny) totižústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerovvo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť(II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne ajpodľa čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich právna súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konaťtak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnuochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnejprávnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republikyalebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bolivyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo nato, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorýpredpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistenýstav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tierozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06).

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatneniesvojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomocsúdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Taktointerpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciua zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivéprerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňav sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný napojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivéhoprocesu (III. ÚS 199/08).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná užspomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahochrozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, žeúčinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súdnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, čiv konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdulen vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02).

Najvyšší súd v uznesení z 24. septembra 2015 v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, 3 Tr. por.). Dovolanie podal obvinený prostredníctvom zvoleného obhajcu, čo je v súlade s ustanovením § 373 ods. 1 Tr. por. Zároveň však pri predbežnom prieskume zistil, že dovolanie obvineného je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ktorá zásada je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je vyjadrená práve obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa širokým uplatňovaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 371 Tr. por., pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vždy uviesť (§ 374 ods. 1 Tr. por.). Dovolací súd je pritom viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením (§ 385 ods. 1 Tr. por.) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia zvláštnej iniciatívy. Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. V opačnom prípade, ak podané dovolanie iba formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného odvolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť.

Obvinený ⬛⬛⬛⬛, ako už bolo vyššie uvedené, opieral podané dovolanie o dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom

Vo všeobecnej rovine k tomuto dovolaciemu dôvodu považuje dovolací súd za nutné uviesť, že uvedený dôvod sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania – k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje etapa zadovažovania dôkazov, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia dôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného zákona.

Dôvod dovolania podľa citovaného ustanovenia sa vzťahuje predovšetkým k tretej etape dokazovania, t.j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Prirodzene zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania, pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, nie sú v trestnom konaní použiteľné a nie je možné ich vyhodnotiť ani v prípade, keby boli na hlavnom pojednávaní súdom vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa preto vyžaduje, aby sa napadnuté rozhodnutie opieralo o nezákonné dôkazy.

Zároveň však treba uviesť, že uvedený dovolací dôvod sa nevzťahuje na posledné štádium dokazovania – na hodnotenie dôkazov. V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Platný Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, čo sa týka miery dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por., podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Z obsahu spisového materiálu pritom vyplýva, že dôkazy v posudzovanej veci boli nielen súdom, ale aj v prípravnom konaní vykonané a zadovážené spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu. Nie je opodstatnená argumentácia obvineného, že dôkazy tvoriace predmet skutku rozsudku súdu prvého stupňa, boli získané nezákonne. S touto argumentáciou sa vyrovnal už druhostupňový súd v napadnutom rozhodnutí. Napriek tomu považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť, že v posudzovanom prípade nešlo o neoprávnený služobný zákrok policajtov. Polícia síce v kritickej dobe disponovala operatívnymi informáciami o predaji drog v jej obvode, ktoré však bolo potrebné preveriť a práve preto postupovala podľa zákona o policajnom zbore. Rozhodnutia, na ktoré obvinený poukazoval vo svojom dovolaní, zaoberajúce sa nepoužiteľnosťou dôkazu získaného pri neoprávnenom služobnom zákroku policajta, sa preto na daný prípad nevzťahujú. Z toho dôvodu dovolací súd nemohol námietky obvineného uvedené v jeho dovolaní akceptovať.“

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu z 24. septembra 2015s uznesením krajského súdu z 3. decembra 2014 považoval ústavný súd za potrebnéodcitovať aj relevantnú časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu, ktorý v podstatnomuviedol:

«Zaradenie „úradných záznamov“ do vyšetrovacieho spisu, ktorý bol predložený súdu je možné považovať len za,,iniciatívu vyšetrovateľa“, ktorá nemá žiadnu výpovednú dôkaznú hodnotu. Vyšetrovací spis predložený súdu s obžalobou by mal obsahovať len také úkony a dôkazy, ktoré boli získané po začatí trestného stíhania, t.j. vyšetrovací spis by mal začínať uznesením o začatí trestného stíhania (samozrejme sa to netýka neodkladných a neopakovateľných úkonov). Ak však nastane situácia tak, ako v danej veci, že tomuto uzneseniu predchádzajú listiny – v danej veci úradné záznamy vyhotovené príslušníkmi Policajného zboru, ktorí nemajú postavenie orgánu činného v trestnom konaní, je potrebné tieto aj takto posudzovať. V žiadnom prípade takéto úradné záznamy nemožno považovať za dôkaz použiteľný v konaní pred súdom, a práve preto z tohto dôvodu mali byť tieto zo spisu predkladaného súdu vylúčené a to najneskôr prokurátorom pri podaní obžaloby. Keďže takéto úradné záznamy nemožno považovať za dôkaz uplatniteľný v konaní pred súdom potom z toho plynie záver o tom, že ani súd ani žiadna procesná strana nimi ako „dôkazmi“ argumentovať nemôžu, a pokiaľ tak urobia sú námietky ako aj právne závery z toho plynúce právne irelevantné.

Prípadná akceptácia námietok obžalovaného voči postupu polície a neskôr orgánov činných v trestnom konaní by znamenala prílišný formalizmus, ktorý by v konečnom dôsledku znamenal až nemožnosť aby tieto orgány mohli vykonať činnosť či už v zmysle Trestného poriadku alebo osobitných zákonov. Ich činnosť, ktorou sa zaoberal aj súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku v žiadnom prípade nemožno považovať za svojvoľnú a priečiacu sa zákonu. Formy, metódy i postupy, ktoré v danej veci použili orgány polície resp. orgány činné v trestnom konaní sledovali cieľ určený v § 1 Tr. por.

-...náležite zistiť trestné činy a ich páchateľov tak, aby títo boli podľa zákona spravodlivo potrestaní. Nemožno konštatovať, že by v rámci tohto postupu neboli rešpektované základné práva a slobody obžalovaného tak, ako sa toho obžalovaný domáhal. Niet pochýb o tom, že to bol práve on, kto výrazným, hrubým a opakovaným spôsobom porušil právny poriadok Slovenskej republiky spáchaním žalovaného činu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na jeho konanie keď odmietol výzvy polície, unikal rýchlou jazdou motorovým vozidlom polícií čím ohrozoval ostatných účastníkov cestnej premávky. V rámci celého trestného stíhania bol obžalovanému poskytnutý dostatočný priestor na realizáciu jeho práv obvineného, predovšetkým konanie pred súdom bolo vykonané za dodržania všetkých zásad tzv. kontradiktórneho procesu.

Vo vzťahu k námietkam voči KEÚ a NKA, odvolací súd konštatuje, že zo strany obžalovaného sa jedná o jeho subjektívne, všeobecné a žiadnym objektívnym faktom nepodložené námietky voči pravdivosti a vierohodnosti týchto štátnych inštitúcií, ktorých zástupcovia boli aj v konaní pred súdom vypočutí po riadnom zákonnom poučení. Metodika zisťovania množstva a hodnoty drogy prostredníctvom týchto štátnych inštitúcií je úplne bežná v praxi orgánov činných v trestnom konaní a súdov a je všeobecne akceptovateľná. I keď prax prináša určité „odklony“ stále prevláda uvedená metodika, je tomu aj vzhľadom na nie príliš kvalitnú právnu úpravu v Trestnom zákone, v rámci ktorej je potrebné osobitne vytknúť absenciu právnej úpravy pojmu tzv. obvykle jednorazovej dávky“ a jej aplikáciu pri jednotlivých drogových trestných činoch. Takéto nedostatky sa však vyskytujú aj pri iných trestných činoch a preto je na pleciach súdov sa s týmto vyrovnať v rámci toho, že len súd samostatne a nezávisle rozhoduje všetky otázky súvisiace s trestným konaním, vrátane toho koľko dôkazov vykoná a v akom rozsahu, a ako tieto dôkazy vyhodnotí.

Preskúmaním výroku o treste odvolací súd zistil, že druh trestu určil súd I. stupňa správne, avšak jeho výmeru je potrebné považovať za miernu, v žiadnom prípade nie za neprimerane prísnu (§ 321 ods. 1 písm. e/ Tr. por.). Je tomu práve vzhľadom na osobu obžalovaného, ktorého je potrebné považovať za špeciálneho recidivistu páchajúceho drogovú trestnú činnosť i napriek predchádzajúcemu odsúdeniu a čiastočnému výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody, ktorý u neho neviedol k náprave. Náprave tohto nedostatku však bráni prekážka zákazu „reformatio in peius“, keďže prokurátor nepodal odvolanie v neprospech obžalovaného.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd i požiadavku na vyčkanie skončenia konania vo veci konania o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania vo veci OS Galanta sp. zn. 1 T/178/2005. V tomto konaní možno očakávať kladné rozhodnutie o zrušení len pôvodného trestu (a následne aj uloženie nového trestu), nie však výroku o vine, ktorý je stále právoplatný, preto nie je akceptovateľný právny záver obžalovaný o tom, že „môže dôjsť dokonca k zahladeniu tohto nezákonného trestu“. Nie je možné akceptovať ničím nekonkretizovanú námietku obžalovaného o porušení práva na spravodlivé súdne konanie a na obhajobu. Kvalifikačný znak „bol za taký čin už odsúdený“ je v danej veci plne naplnený, bez ohľadu na uvedené konanie.»

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu z 3. decembra 2014s rozsudkom okresného súdu zo 17. júla 2014 považoval ústavný súd taktiež za potrebnéodcitovať aj relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý v podstatnomuviedol:

„Hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že sa skutok stal tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a že tento skutok napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písmeno c), písmeno d), odsek 2 písmeno a), písmeno c), písmeno e) Trestného zákona. Ako to z vykonaného dokazovania vyplýva, obžalovaný si po dlhší čas zaobstarával väčšie množstvo pervitínu, ktorým obchodoval jednak v okolí obce ale aj v okrese Z jeho výpovede vyplýva, za akú sumu peňazí predával jednotlivú dávku. Za obdobnú trestnú činnosť už bol v minulosti odsúdený. Pri jeho zadržaní sa drogy našli jednak v jeho aute, ale boli aj na inom mieste, kde ich vyhodila jeho spolujazdkyňa. Drogy mal vo väčšom množstve. Je zrejmé z výpovede obžalovaného z prípravného konania, ale aj svedkyne ⬛⬛⬛⬛ že keď zastavili na parkovisku a pristúpil k nim príslušník polície, obaja vedeli, že ide o príslušníka polície, nakoľko to mal na oblečení napísané a z tohto dôvodu začali unikať. Svedkyňa na hlavnom pojednávaní uviedla, že keď vystúpil policajt z auta a pristúpil k ich autu, povedal, že policajná akcia. Aj z tohto muselo byť zrejmé obžalovanému, že šlo o policajtov. Obžalovaný počas cesty požiadal, aby podľa jeho pokynu vyhodila taštičku, ktorú predtým vytiahol spod sedadla spolujazdca. Ona jeho pokyn splnila. Súd považoval práve výpovede obžalovaného z prípravného konania, ako aj svedkyne ⬛⬛⬛⬛ z prípravného konania za pravdivé a vierohodné. Opis udalostí, tak ako ich opísala svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ zodpovedal aj výpovedi obžalovaného z prípravného konania a ďalších svedkov, ktorí boli vypočutí v tejto veci v súvislosti s prenasledovaním vozidla obžalovaného, keď tento unikal spred príslušníkom polície. Aj títo svedkovia opisujú, že z vozidla bolo niečo vyhodené, avšak vtedy hneď nezastavili, nakoľko pokračovali v prenasledovaní obžalovaného. Na miesto sa vrátili až potom, keď obžalovaného zadržali, ako vošiel do slepej ulice. Táto jej výpoveď korešponduje aj so zápisnicou o ohliadke miesta činu. Svedkyňa totiž v prípravnom konaní uvádzala, že ešte pred tým ako tašku odhodila, z nej niečo vypadlo. Zodpovedá tomu práve obsah uvedenej zápisnice, podľa ktorej medzi stopou č. 1, taška so zatavenými striekačkami bola nájdená vo vzdialenosti cca 80 metrov od stopy č. 2 a 3. Výpoveď svedkyne na hlavnom pojednávaní, že predmetné drogy našla v ⬛⬛⬛⬛ súd nehodnotí ako pravdivú. Nehovorila o tom s obžalovaným, že našla drogy, pričom uvádzala, že aj sama užívala drogy. Výpoveď svedkyne ⬛⬛⬛⬛ z hlavného pojednávania je podľa názoru súdu prvého stupňa účelová. Ak by obžalovaný nemal vedomosť o tom, že v aute sa nachádzajú drogy, nemal dôvod unikať pred príslušníkmi polície. Vozidlo riadil on, nie svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ Podľa zákona o policajnom zbore č. 171/1993 v znení neskorších predpisov, a to § 23 bol príslušník polície oprávnený previesť kontrolu vozidla pri pátraní po omamných a psychotropných látkach a jedoch. Súd výpoveď svedkyne z hlavného pojednávania hodnotil ako nevierohodnú. Na hlavnom pojednávaní uvádzala, že jej pervitín dal prvýkrát známy, o ktorom nevedela ako sa volá. Taktiež je nevierohodná aj v tom, že sa jej obžalovaný počas toho ako ich naháňali policajti spýtal, prečo ich naháňajú. Vtedy však už unikali pred policajtmi. Títo ich začali naháňať až keď obžalovaný začal pred nimi unikať. Je to však v rozpore s tým, čo tvrdila na polícii, že jej obžalovaný povedal, aby vyhodila tašku s drogami, ktorú vytiahol spod sedadla a podal jej ju do ruky, pričom to mala vyhodiť až vtedy, keď jej to povie. Toto aj urobila. Taška aj s drogami sa následne našla na tom mieste, kde bola vyhodená touto svedkyňou.

Obrana obžalovaného, že v danom prípade bolo vykonávané sledovanie osoby, nezodpovedá skutočnosti, nakoľko podľa § 113 odsek 1 Trestného poriadku, sa sledovaním osoby a veci rozumie získavanie informácií o pohybe a činnosti osoby alebo pohybe veci, ktoré sa vykonáva utajovaným spôsobom; sledovanie možno vykonať v trestnom konaní o úmyselnom trestnom čine, ak možno dôvodne predpokladať, že ním budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. Príkaz na sledovanie vydáva písomne predseda senátu pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor. V danom prípade príslušníci polície nevykonávali sledovanie osoby, pretože nezhromažďovali údaje o pohybe a činnosti osoby, ale jednoducho osobu podozrivú z obchodovania s drogami čakali na jednom mieste, nakoľko mali informáciu, že na toto miesto príde a tam odovzdá drogy ďalšej osobe. Sledovaním súd prvého stupňa rozumie sústavnú opakovanú činnosť v zmysle zhromažďovania údajov o pohybe osoby utajovaným spôsobom, čo v danom prípade príslušníci polície nekonali. Preto nebol potrebný ani písomný príkaz na sledovanie osoby. Sledovanie osoby si v tomto prípade nemožno zamieňať s prenasledovaním unikajúcej osoby. Obžalovaný bol príslušníkmi polície kontrolovaný, avšak po výzve polície z miesta činu začal unikať. Jeho nasledujúce prenasledovanie príslušníkmi polície na motorových vozidlách rozhodne nie je utajovaný spôsob sledovania. Utajované nie je ani to, keď policajt oznámil obžalovanému policajnú akciu.

Pokiaľ ide o obvykle jednotlivé dávky, súd tieto určil na základe posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu policajného zboru ⬛⬛⬛⬛ Určil najvyššiu hodnotu, akú uviedli podľa množstva na obvykle jednorazovú dávku, teda v prospech obžalovaného. Tak aj upravil skutok.

Neobstojí ani tvrdenie, že príslušníci polície disponovali s dostatočným predstihom o tom, že obžalovaný pácha trestnú činnosť, preto mohli postupovať výlučne podľa ustanovení Trestného poriadku. Tu treba konštatovať, že príslušníci polície mali informáciu, teda podozrenie na páchanie trestnej činnosti obžalovaným. Nedisponovali žiadnym dôkazom, ktorý by nesporne usvedčoval obžalovaného z páchania trestnej činnosti, bol iba podozrivý z páchania takejto činnosti. Obžalovaný bol pristihnutý priamo pri páchaní trestnej činnosti. Obžalovaný už bol v minulosti pre obdobný trestný čin odsúdený Okresným súdom Galanta, spisová značka 1 T/178/2005 a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 4 mesiace.“

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovaniav rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čohorezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súdodpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveďna všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnejochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (IV. ÚS 115/03,III. ÚS 60/04, III. ÚS 209/04, I. ÚS 110/07, I. ÚS 241/07). Inými slovami, aj podľajudikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručnea jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohtoaspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 209/04,IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, IV. ÚS 112/05). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdnerozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (GarcíaRuiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argumentstrany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je prerozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva naspravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam prerozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).

Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutejkonštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavyje nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd teda pripomína užspomenutý obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestnýzákon nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jehoprávomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnejkvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnouplatnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohousúdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana predskutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, žeústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov (I. ÚS 19/02), a taktiež skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilopodľa predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušeniapráv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a podľa čl. 6 ods. 1dohovoru sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože označené právo v sebe nezahŕňazáruku úspechu v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

Podľa § 38a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. oPolicajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“)operatívno-pátracia činnosť je systém spravidla utajených, spravodajských opatrenívykonávaných príslušníkmi Policajného zboru pre účely predchádzania, zamedzovania,odhaľovaniaadokumentovaniatrestnejčinnostia zisťovaniajejpáchateľov,zabezpečovania ochrany určených osôb a strážených objektov, technicky chránenýchobjektov, zabezpečovania a poskytovania ochrany a pomoci ohrozenému svedkovia chránenému svedkovi, ochrany štátnej hranice a vypátrania osôb a vecí.

Podľa § 38a ods. 2 zákona o Policajnom zbore operatívno-pátraciu činnosťvykonávajú na to určené služby Policajného zboru.

Podľa § 39 ods. 1 zákona o Policajnom zbore prostriedkami operatívno-pátracejčinnosti sa na účely tohto zákona rozumejú sledovanie osôb a vecí, monitorovanie osôba dopravných prostriedkov, kontrolovaná dodávka, 18a) kriminálne spravodajstvo,používanie krycích dokladov, nástrahová a zabezpečovacia technika a využívanie osôbkonajúcich v prospech Policajného zboru, objekty a miesta používané pod legendoua predstieraný prevod veci.

Podľa § 39 ods. 2 zákona o Policajnom zbore Policajný zbor je oprávnený používaťprostriedky operatívno-pátracej činnosti pri odhaľovaní úmyselných trestných činov a prizisťovaní ich páchateľov, pri ochrane legalizanta a agenta, pri zabezpečovaní ochranyurčených osôb, ochrany strážených objektov, ochrany štátnej hranice a v prípadochuvedených v § 36 a osobitnom predpise; 18aa) prostriedky operatívno-pátracej činnosti jePolicajný zbor v súvislosti s činnosťou kriminálneho spravodajstva oprávnený používať privykonávaní bezpečnostnej previerky podľa osobitného predpisu.

Podľa § 39 ods. 3 zákona o Policajnom zbore monitorovaním osôb a dopravnýchprostriedkov na účely tohto zákona sa rozumie spracúvanie informácií o osobácha dopravných prostriedkoch v rozsahu údajov podľa Schengenského dohovoru, 18aa) ktorézískali útvary Policajného zboru pri plnení svojich úloh.

Podľa § 39a ods. 1 zákona o Policajnom zbore kriminálnym spravodajstvom sa naúčely tohto zákona rozumie činnosť, ktorou sa utajeným spôsobom získavajú, sústreďujúa vyhodnocujú informácie o trestných činoch a ich páchateľoch a vytvárajú sa podmienkyna použitie agenta.

Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výkladpoužitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo hourobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálneakceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenieniektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť dooznačených základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súduz 24. septembra 2015 (vrátane príslušných častí uznesenia krajského súdu z 3. decembra2014 a rozsudku okresného súdu zo 17. júla 2014) konštatuje, že najvyšší súd konalv medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veciinterpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto ajcelkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciupríslušných na vec sa vzťahujúcich predovšetkým hmotnoprávnych zákonných ustanoveníje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojomuznesení z hľadiska právnej argumentácie v dovolacom konaní postačujúcim a primeranýmspôsobom ozrejmil, z akých úvah vychádzal pri posudzovaní podmienok dokazovaniavykonaného v trestnej veci sťažovateľa, vrátane jeho námietok pri postupe orgánov činnýchv trestnom konaní, ku ktorým sa adresne vyjadrili už súdy nižších stupňov. Aj ústavný súdsa stotožňuje so spôsobom zhodnotenia spôsobu zadovažovania dôkazov v predmetnejtrestnej veci, tak ako to vyjadril aj krajský súd, vychádzajúc z úvah okresného súdu v jehonapadnutom rozhodnutí (pozri citácie z príslušných rozhodnutí, pozn.), z ktorých vychádzalaj najvyšší súd vo svojom uznesení. Na doplnenie považuje ústavný súd podčiarknuť túskutočnosť, že všetky úkony, pri ktorých boli zaistené rozhodujúce vecné dôkazy, bolivykonávané v prípravnom konaní od začatia trestného stíhania vo veci samej podľa § 199ods. 1 Trestného poriadku vyšetrovateľom ako orgánom činným v trestnom konaní, a bolivykonané teda procesným spôsobom orgánom na ich vykonanie oprávneným. Bolo to taknajmä pri prehliadke iných priestorov a pozemkov vykonanej 3. apríla 2013, ako aj priobhliadke miesta činu vykonanej taktiež 3. apríla 2013, pričom týmito neodkladnýmiúkonmi sa v rozhodujúcej miere podarilo zabezpečiť vecné dôkazy potvrdzujúce spáchanietrestnej činnosti sťažovateľom. Žiadny z už prezentovaných neodkladných úkonov nebolvykonaný v rozpore s postupom predpokladaným Trestným poriadkom a z procesnéhohľadiska bol prípustný a zákonný. Navyše, súdy svoj záver o trestnoprávnej zodpovednostisťažovateľa založili na celej rade na hlavnom pojednávaní vykonaných dôkazov, z ktorýchaj ustálili svoje právne závery. Ústavný súd z obsahu spisového materiálu, ktorý si vyžiadal,nedospel k záverom, ktoré by potvrdzovali, že by postup príslušníkov Policajného zboruslužobne zaradených na úseku kriminálnej polície bol v rozpore s už citovanýmiustanoveniami zákona o Policajnom zbore. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu nie jemožné považovať právne závery najvyššieho súdu prezentované v jeho uzneseníz 24. septembra 2015 (v kontexte aj s príslušnými časťami uznesenia krajského súdua rozsudku okresného súdu) za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čohoústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu z 24. septembra 2015 a namietaným porušením sťažovateľom označenýchzákladných práv podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj pri posudzovaní namietaného porušeniazákladného práva sťažovateľa podľa čl. 8 ods. 2 listiny.

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutímnajvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňaťočakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súladeso zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavnýsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušeniazákladných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobnejudikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy(obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdynestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. V širšom je možnépoukázať aj na to, že tak podľa judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 25/07, I. ÚS 478/2013,IV. ÚS 10/2014), ako aj judikatúry ESĽP (Engel c. Holandsko z 8. 6. 1976, séria A, č. 22,s. 38 – 39, § 91, Pisano c. Taliansko z 27. 7. 2000, sťažnosť č. 36732/97) z práv podľa čl. 46ods. 1 ústavy (vrátane čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva,aby súdy akceptovali všetky návrhy na vykonanie dôkazov.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (vrátanepríslušnej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu a rozsudku okresného súdu)a s prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo narozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspechv konaní (II. ÚS 218/02, IV. ÚS 277/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08),ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberaťďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazanéna vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016