znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 230/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť zastúpeného   advokátom   JUDr.   Gerhardom   Zvolánekom,   Štúrova   20,   Košice,   vo   vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súduv konaní vedenom pod sp. zn. Tp 49/2014, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 5 Tost 11/2015 z 1. apríla 2015 a jemu predchádzajúcim konaním a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 5ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   v konaní   vedenompod sp. zn. Tp 49/2014, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Tost 11/2015 z 1. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie z 1. apríla2015“) a jemu predchádzajúcim konaním.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   najvyššieho   súdusp. zn. 5 Tost 22/2014 z 10. júna 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu dôvodnejobavy z pokračovania v trestnej činnosti podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,pričom jeho väzba začala plynúť 10. júna 2014 a započítali sa do nej aj 3 dni, počas ktorýchbol zadržaný pred vydaním rozhodnutia o väzbe Špecializovaným trestným súdom.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   malo   dôjsť   v   dôsledku   podľa   nehoneprimeranej dĺžky konania, v ktorom sa rozhodovalo o jeho väzbe na základe ním podanejžiadosti o prepustenie, a to v dvoch prípadoch:

1. V prípade konania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu doručenejÚradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úradšpeciálnej prokuratúry“) 2. septembra 2014, ktorý tejto žiadosti nevyhovel a 18. septembra2014 ju predložil Špecializovanému trestnému súdu. Špecializovaný trestný súd o tejtožiadosti rozhodol uznesením sp. zn. Tp 49/2014 z 3. októbra 2014 (ďalej len „uzneseniez 3. októbra   2014“),   proti   ktorému   podal   sťažovateľ   sťažnosť   prostredníctvom   svojhoobhajcu   20.   októbra   2014.   Spis   v   predmetnej   veci   bol   22.   októbra   2014   predloženýnajvyššiemu   súdu,   ktorý   o   podanej   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   uznesenímsp. zn. 1 Tost 38/2014   z   29.   októbra   2014   (ďalej   len   „uznesenie   najvyššieho   súduz 29. októbra 2014“). Z uvedeného vyplýva, že od podania žiadosti o prepustenie z väzby naslobodu z 2. septembra 2014 až do vydania konečného rozhodnutia (uznesenia najvyššiehosúdu   z 29. októbra   2014)   v   predmetnej   veci   uplynuli   skoro   dva   mesiace   a   sťažovateľuvedený postup súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci považuje za nezákonný.

2. V   prípade   konania   o jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   podanej28. januára 2015, ktorej prokurátorka úradu špeciálnej prokuratúry nevyhovela, a preto bol20. februára 2015 spis v predmetnej veci predložený Špecializovanému trestnému súdu,ktorý o nej rozhodol uznesením sp. zn. Tp 49/2014 z 5. marca 2015 (ďalej len „uzneseniez 5. marca 2015“). Proti tomuto uzneseniu z 5. marca 2015 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorábola   doplnená   o   písomné   odôvodnenie   prostredníctvom   jeho   obhajcu   12.   marca   2015.O sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   z   1.   apríla   2015.   Sťažovateľpoukázal na to, že od podania žiadosti o prepustenie z väzby 2. septembra 2014 až dovydania končeného rozhodnutia (uznesenie najvyššieho súdu z 1. apríla 2015) v predmetnejveci uplynuli necelé tri mesiace a s ohľadom na dĺžku tohto konania považuje uvedenéuznesenie najvyššieho súdu z 1. apríla 2015 a jemu predchádzajúce konanie za nezákonné.

Na základe uvedeného sťažovateľ uviedol: „... poukazujem na porušenie môjho práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 Ústavy SR..., práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR..., práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru..., práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru..., práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

Na   základy   vyššie   uvedených   skutočností   žiadam,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky vydal nález, ktorým by Ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených Špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. Tp 49/2014 a Najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tost 11/2015 v súvislosti s právom na osobnú slobodu a na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby. Požadujem tiež, aby bolo uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 11/2015 zo dňa 1. apríla 2015 zrušené a Najvyššiemu súdu prikázané, aby ma neodkladne prepustil z väzby.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľačl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 a4 dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom na pod sp. zn.Tp 49/2014, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 1. apríla 2015 a jemu predchádzajúcimpostupom.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

V súvislosti s touto časťou sťažnosti sťažovateľa ústavný súd ďalej poukazuje na svojuustálenú judikatúru, v ktorej už vyslovil, že procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6dohovoru, ako aj z čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy satýkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnomobvinení (resp. o obžalobe) osoby a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce saväzby.   Ústavný   súd   preto   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa,   v   ktorej   namieta   porušenieuvedených práv v súvislosti s konaním, v ktorom sa preskúmava zákonnosť jeho väzby,nevyhovel z dôvodu neexistencie vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenými právamipostupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 49/2014, akoaj uznesením najvyššieho súdu z 1. apríla 2015 a jemu predchádzajúcim postupom.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru

2.1 K namietanému porušeniu práva na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podanej 2. septembra 2014

vedenom na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. Tp 49/2014

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva tento priebeh konania v predmetnej veci:

Úradu špeciálnej prokuratúry bola 2. septembra 2014 doručená žiadosť sťažovateľao prepustenie z väzby na slobodu, ktorá bola uznesením Špecializovaného trestného súduz 3.   októbra   2014   zamietnutá   a   zároveň   týmto   uznesením   bolo   rozhodnuté   o   neprijatípísomného sľubu sťažovateľa (uvedené uznesenie bolo doručené sťažovateľovi 10. októbra2014 a jeho obhajcovi 17. októbra 2014). Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu z 3. októbra2014 bola uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 38/2014 z 29. októbra 2014 (doručenésťažovateľovmu obhajcovi 18. novembra 2014) zamietnutá a zároveň v ňom uvedený súdneprijal   písomný   sľub   sťažovateľa   a   rozhodol   o   tom,   že   jeho   väzba   nebude   nahradenádohľadom probačného a mediačného úradníka.

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právnyprostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I. ÚS 33/02,   II. ÚS 29/02,III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšiekonanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnostirozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných právalebo slobôd sťažovateľa.

Podľa zistenia ústavného súdu o sťažnosti proti uzneseniu z 3. októbra 2014 bolorozhodnuté   už   uznesením   najvyššieho   súdu   z   29.   októbra   2014   doručeným   obhajcovisťažovateľa   18.   novembra   2014.   Sťažnosť   sťažovateľa   bola   daná   na   poštovú   prepravu24. apríla 2015 (ústavnému súdu bola doručená 27. apríla 2015).

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   označených   práv   vo   vzťahuk namietanému   postupu   Špecializovaného   trestného   súdu   v   konaní   sp. zn.   Tp   49/2014o jeho žiadosti o prepustenie z väzby podanej 2. septembra 2014 domáhal až po uplynutílehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd dospel k záveru,že jeho sťažnosť je v tejto časti podaná oneskorene.

2.2 K namietanému porušeniu práva na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podanej 28. januára 2015 vedenom na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. Tp 49/2014

V   súvislosti   s   námietkou   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   uznesenímnajvyššieho súdu z 1. apríla 2015 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj postupomŠpecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 49/2014 ústavný súdpredovšetkým poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že jednotlivé lehoty saz hľadiska   požiadaviek   neodkladnosti   alebo   urýchlenosti   posudzujú   podľa   všetkýchokolností   prípadu.   V   zásade   však   požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania   o   žiadostio prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovorunezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidlanemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu   jednéhomesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Úradu   špecializovanej   prokuratúry   bola   28.   januára   2015   doručená   žiadosťsťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktorej nevyhovel, a preto 20. februára 2015spis v predmetnej veci predložil Špecializovanému trestnému súdu. Špecializovaný trestnýsúd svojím uznesením z 5. marca 2015 zamietol žiadosť sťažovateľa a zároveň rozhodolo neprijatí jeho písomného sľubu a ponúknutej peňažnej záruky, ako aj o nenahradení jehoväzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   (uznesenie   bolo   sťažovateľovidoručené 24. marca 2014). Proti uzneseniu z 5. marca 2015 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorúpísomne   odôvodnil   prostredníctvom   svojho   obhajcu   12.   marca   2015.   Najvyšší   súdo sťažnosti sťažovateľa rozhodol svojím uznesením z 1. apríla 2015 (doručené obhajcovisťažovateľa 14. apríla 2015) tak, že ju zamietol.

Z   popísaného   priebehu   konania   o   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzbyz 28. januára   2015   je   zrejmé,   že   konanie   v   predmetnej   veci   pred   súdmi   zúčastnenýmina rozhodovaní v tejto veci trvalo spolu 53 dní. Dĺžku uvedeného konania podľa názoruústavného súdu nemožno považovať za neprimeranú pre vydanie konečného rozhodnutiav tejto veci.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že k porušeniu práva sťažovateľana urýchlené rozhodovanie o zákonnosti jeho väzby v uvedenom konaní nedošlo, a pretosťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona oústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 20. mája 2015