znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 230/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. Š. J., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podnikať podľa čl. 35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 3 Cob 196/2011 z 26. júla 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti I., s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   3   Cob   196/2011   z   26.   júla   2012,   ktorým   krajský   súd   potvrdil rozsudok   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   26   Cb   90/2009 z 5. apríla 2011, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka a U. v K., uzatvorili 9. januára 2006   zmluvu   o   pristúpení   k   záväzku   a zmluvu o spolupráci,   predmetom   ktorej   bola exkluzivita   sťažovateľky   pri   sprostredkovaní   študentov   pre   U.   v   K.   V   dôsledku sťažovateľkou   uvádzaných   zhoršujúcich   sa   vzájomných   vzťahov   medzi   zmluvnými stranami   U.   v K.   vystavila   16.   júna   2008   sťažovateľke   faktúru „... na Zmluve   nikdy nedohodnutú menu SKK, pričom v čase jej vystavenia... ako aj v čase jej splatnosti (29. 6. 2008)   predmetná   kalkulácia   stále   nebola   zmluvnými   stranami   odsúhlasená...“. Sťažovateľka ešte pred vystavením faktúry 12. mája 2008 zaslala v prospech účtu U. v K. preddavok vo výške 100 000 USD, a to „... na základe vlastných predbežných kalkulácií a odhadov“. U. v K. 21. augusta 2008 zaslala sťažovateľke upomienku „... a poskytuje 7- dňovú lehotu na plnenie“. U. v K. 26. augusta 2008 „... odstránila vadu faktúry spočívajúcu v   mene   SKK...   a   vystavila   novú   faktúru   na dohodnutú   menu   USD“,   ktorá   však   bola vystavená s pôvodným dátumom vystavenia a dátumom splatnosti, t. j. „... s nemožnými dátumami   vystavenia   a   splatnosti“.   Sťažovateľka   svojou   písomnosťou   z   18.   novembra „započítava   svoju   pohľadávku   voči   U.   v K.“.   U.   v K.   prevzala   predmetnú   písomnosť, pričom   v   rovnaký deň   zaslala sťažovateľke   odstúpenie   od zmluvy z dôvodu   omeškania so zaplatením predmetnej faktúry podľa čl. VIII bodu 7 zmluvy.

3. Sťažovateľka považujúc odstúpenie U. v K. za nezákonné podala na okresnom súde   žalobu   o   určenie   neplatnosti   odstúpenia   od   zmluvy,   ktorú   okresný   súd   zamietol a na základe odvolania sťažovateľky krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

4.   Sťažovateľka   porušenie   jej   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces odôvodňuje takto: „napadnuté rozsudky OS KE I a KS KE považujeme v celom rozsahu za nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené až arbitrárne... Odôvodnenie napadnutých rozsudkov je nepresvedčivé, bez logickej konzistentnosti a je arbitrárne. Z rozhodnutí nie je zrejmé, aké dôkazy považoval súd za relevantné. Súd v odôvodnení síce vymenoval, aké dokazovanie bolo v predmetnej veci vykonané, avšak v odôvodnení napadnutého rozsudku absentujú úvahy súdu o tom, ako sa vysporiadal s jednotlivými dôkazmi, resp. tvrdeniami, ktoré si navzájom odporovali, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil...“

Sťažovateľka   ďalej   v   sťažnosti   uviedla,   že „OS   KE   I, ale   aj   KS   KE   sa   vôbec nevysporiadali   so skutočnosťou,   že   odporca   svojim   konaním   v   záväzkovom   zmluvnom vzťahu   s navrhovateľom   účelovo   a   vedome   nastolil   stav,   ktorým   vystavil   navrhovateľa do pozície   právnej   neistoty.   Odporca   neposkytol   navrhovateľovi   potrebnú   a   očakávanú súčinnosť, aby navrhovateľ mohol svoje záväzky plniť a následne toto bezprávie účelovo šikanóznym spôsobom využil vo svoj prospech s cieľom bez reálneho právneho dôvodu ukončiť spoluprácu s navrhovateľom, pričom súdy tento postup legitimizovali.“.

5. Z uvedených dôvodov sťažovateľka v sťažnosti žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné práva navrhovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené boli.

Odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 3 Cob/196/2011 až do rozhodnutia vo veci samej.

Rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 26. 07. 2012 pod č. k. 3 Cob/196/2011 a Rozsudok Okresného súdu Košice I. zo dňa 5. 4. 2011 zrušuje a vracia vec Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

Priznáva navrhovateľovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.“

II.

6. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

9. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   videla   predovšetkým   v   nedostatočnom   odôvodnení   napadnutého rozsudku krajského súdu, pričom bola toho názoru, že krajský súd sa riadne a dôsledne nevysporiadal s jednotlivý dôkazmi a tvrdeniami a že odôvodnenie rozhodnutia je arbitrárne a nepresvedčivé.

10. Ústavný súd po posúdení námietok sťažovateľky dospel k záveru, že rozsudok krajského   súdu   v   nadväznosti   na   rozsudok   okresného   súdu   nevykazuje   nedostatky namietané sťažovateľkou. Krajský súd sa plne stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ktorý sa podľa názoru ústavného súdu vysporiadal vo svojom rozhodnutí dostatočne a presvedčivo s právnou argumentáciou oboch účastníkov konania, ako aj s vykonanými dôkazmi.

Okresný súd v rozhodnutí sp. zn. 26 Cb 90/2009 z 26. júla 2012 okrem iného uvádza:„V zmluve síce boli uvedené jednotlivé poplatky zo strany študentov v menách USD a EUR, ale účastníci v zmluve nedohodli, v akej mene sa má vystaviť účtovný doklad - faktúra.  ...   Z e-mailu   Ing.   Z.   R.   zo   dňa   28.   7.   2008   adresovaného   pani   M.   súd   zistil, že Ing. R. v ňom nežiadala o vystavenie faktúry na menu USD, len sa pýtala, či by nemala byť vystavená na menu USD, pretože ak by klesol kurz, mohla byť suma v slovenských korunách nižšia... Na základe e-mailovej komunikácie medzi účastníkmi konania súd dospel k záveru, že najneskôr dňom vyhotovenia faktúry č. 3080000574 (dňom 18. 6. 2008) v mene SKK   bol   návrh   kalkulácie   školských   poplatkov   medzi   účastníkmi   konania   odsúhlasený. Tento   stav   potvrdzuje   aj   skutočnosť,   že   žalobca   výšku   vyčíslených   školských   poplatkov nereklamoval ani po doručení faktúry na slovenskú menu, ani po doručení faktúry na menu USD a ani doposiaľ... faktúra bola žalobcovi doručená dňa 20. 6. 2008,... žalobca teda vedel   kedy,   a   akú   sumu   má   uhradiť   na   základe   predmetnej   faktúry   žalovanému... to, že žalovaný prepracoval faktúry č. 3080000574 a vystavil ju opätovne na menu USD s tým istým dátumom vyhotovenia a splatnosti nemá vplyv na povinnosť žalobcu splniť svoj záväzok.“

11. Okresný súd vo vzťahu k ďalšej argumentácii sťažovateľky uviedol: „Žalobca nepreukázal súdu existenciu svojich pohľadávok voči žalovanému v čase zápočtu ani ich výšku a splatnosť. Nepreukázal ani to, že predmetným zápočtom došlo k zániku celého jeho dlhu voči žalovanému.“

12. Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedených   záverov   konštatuje,   že   krajský   súd v nadväznosti na rozsudok okresného súdu v napadnutom rozhodnutí dostatočne a podrobne rozoberá dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o zamietnutí žaloby, a ku každému z týchto dôvodov uvádza príslušný zákonný základ.

13. Ústavný   súd   si   dovoľuje   v   tejto   súvislosti   upriamiť   pozornosť   sťažovateľky na skutočnosť,   že   nie   je   oprávnený   preskúmavať   skutkové   zistenia   všeobecných   súdov a spochybňovať výsledky záverov vyplývajúcich z nimi vykonaných skutkových zistení, a to   aj   za   predpokladu   vzniku   možnosti   určitých   faktických   pochybení   v   procese vykonávania   a   posudzovania   dôkazov,   pokiaľ   tieto   výsledky   hodnotenia   dôkazov a posudzovania výsledkov procesu dokazovania zodpovedajú pravidlám právnej a formálnej logiky, nie sú navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvý rámec ako podklad na rozhodnutie. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

14. Ústavný súd v načrtnutých súvislostiach konštatuje, že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov z pohľadu oprávnení preskúmavať predmetné rozhodnutia zverených ústavnému   súdu   neporušili   práva   garantované   ústavou   a   dohovorom   na   súdnu   ochranu a spravodlivý proces.

15. Ústavný súd napriek už uvedenému, považuje za potrebné v kontexte námietok sťažovateľky, „že   odporca   svojím   konaním   v   záväzkovom   zmluvnom   vzťahu s navrhovateľom účelovo a vedome nastolil stav, ktorým vystavil navrhovateľa do pozície právnej   neistoty.   Odporca   neposkytol   navrhovateľovi   potrebnú   a   očakávanú   súčinnosť, aby navrhovateľ mohol svoje záväzky plniť a následne toto bezprávie účelovo šikanóznym spôsobom   využil   vo   svoj   prospech   s   cieľom   bez   reálneho   právneho   dôvodu   ukončiť spoluprácu   s   navrhovateľom,   pričom   súdy   tento   postup   legitimizovali“,   poukázať na vzájomné správanie oboch účastníkov dotknutého zmluvného vzťahu, v ktorom obaja nepostupovali   v   zásade   so   štandardnými   spôsobmi   sledujúcimi   vôľu   byť   viazaní uzatvorenou   zmluvou.   V   tomto   smere   sťažovateľka   v   čase   od   vystavenia   faktúry, resp. doručenia faktúry v júni 2008, avšak najneskôr 2. septembra 2008, mala vedomosť o presnej výške svojho záväzku (aj v SKK aj v mene USD) a napriek tomu nerealizovala úkony   smerujúce   k   splneniu   predmetného   záväzku   hľadajúc   iné   spôsoby   zániku   tejto povinnosti   (žalovaným   a   súdom   neakceptované   započítanie   a   pod).   V   prípade, ak sťažovateľka   poukazuje   na   svoju   dobromyseľnosť   pri   úhrade   preddavku   vo   výške 100 000 USD v máji 2008, rovnako „dobromyseľne“ mohla postupovať v prípade faktúry vystavenej   žalovaným   do   doby,   kým   zmluvné stany   nenájdu   konsenzus v   namietaných sporných   otázkach   (doba   splatnosti,   deň   vystavenia).   Ústavný   súd   sa   domnieva, že sťažovateľka   nebola   vystavená   do pozície   právnej   neistoty   a   je   v   súlade   s   právnym princípom   „nemo   turpitudinem   suam   allegare   potest“   (nikto   nemôže   mať   prospech z vlastného protiprávneho konania) toho názoru, že samotná sťažovateľka svojím konaním zásadným spôsobom prispela ku vzniku sporu a správaniu žalovaného, a preto jej obranu poukazujúcu na šikanózne správanie žalovaného nepovažuje za opodstatnenú.

16. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a podľa čl. 35 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a podľa čl. 35 ods. 1 ústavy by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   aj   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

17. Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky konštatoval, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   reálne   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

18. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi   sťažovateľky   v   sťažnosti   (odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia   krajského   súdu, priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013