znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 230/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. B., R., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 141 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S 96/2007-201 z 24. februára 2009 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Žiline č.   k.   21 S 96/2007-229   z 26.   februára   2010   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 140/2010 zo 17. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2011 doručená faxom a podaním doručeným 10. júna 2011 doplnená sťažnosť Ing. P. B., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. V., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 141 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 S 96/2007-201 z 24. februára 2009 v spojení s opravným uznesením č. k. 21 S 96/2007-229 z 26. februára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 140/2010 zo 17. februára 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „namietaný rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva: «Rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 21 S 96/2007-201 zo dňa 24. 2. 2009 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 S 96/2007-229 zo dňa 26. 2. 2010 bola zamietnutá moja žaloba, ktorou som sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu: Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove č. A/2007/028001- OSÚ   zo   dňa   21.   5.   2007...   Týmto   rozhodnutím   žalovaný...   zamietol   moje   odvolanie a potvrdil   rozhodnutie   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   v   Námestove č. A/2007/014369   zo   dňa   8.   3.   2007   o   skončení   môjho   štátnozamestnoneckého   pomeru z dôvodu, že uznesením vlády Slovenskej republiky zo dňa 10. 1. 2007 som bol odvolaný z funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych veci a rodiny v Námestove s tým, že podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe mi bola poskytnutá náhrada vo výške trojnásobku môjho funkčného platu.

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave č. k. 8 Sžo 140/2010 zo dňa 17. 2. 2011 bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Žiline…

Ja, sťažovateľ som bol dňa 19. 4. 2002 prijatý do stálej štátnej služby. Odo dňa 1. 6. 2004 som bol na základe výsledkov výberového konania vymenovaný do funkcie hlavný radca – predstavený, riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove. Túto funkciu som vykonával v štátnozamestnaneckom pomere v stálej štátnej službe.

Vláda Slovenskej republiky… 10. 1. 2007 prijala… „uznesenie… č. 28…“, ktorým odvolala   z   funkcií   riaditeľov   úradov   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   v   39   okresných mestách… a tým istým dňom vymenovala do funkcie nových riaditeľov. Ja… som bol týmto uznesením…   odvolaný   z   funkcie   riaditeľa   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny v Námestove.

V čase môjho odvolania z funkcie som bol štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe a preto som nemohol byť zároveň štátnym zamestnancom v politickej funkcii. Štátni zamestnanci v politickej funkcii boli v dočasnej štátnej službe. Podľa zákona č. 312/2001 Z. z… v znení platnom ku… 10. 1. 2007 nebola možná zmena zo stálej štátnej služby na dočasnú štátnu službu. Ak by došlo k zmene môjho štátnozamestnaneckého pomeru muselo by byť o tejto zmene…vydané rozhodnutie… podľa § 27 písm. e/ zákona č. 312/2001 Z. z… Do dnešného dňa žiadny orgán nevydal takéto rozhodnutie…

Podľa § 47 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, rozhodnutie musí obsahovať   výrok,   odôvodnenie   a   poučenie   o   odvolaní   /rozklade/.   Odôvodnenie   nie   je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.

Uznesenie   vlády   Slovenskej   republiky…   nie   je   rozhodnutím   o   zmene štátnozamestnaneckého pomeru,   keďže nemá   náležitosti rozhodnutia   podľa   §   47   ods.   1 zákona   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní.   O   prijatí   tohto   uznesenia   vlády   Slovenskej republiky som sa dozvedel iba z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu bez evidenčného čísla zo dňa 19. 1. 2007 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru s mojou osobou. Do dnešného dňa mi toto uznesenie vlády Slovenskej republiky nebolo doručené.

Až   v   mesiaci   február   2007   mi   bol   doručený   list   Róberta   Fica   predsedu   vlády Slovenskej republiky zo dňa 10. 1. 2007, ktorým mi bolo oznámené že dňa 10. 1. 2007 som bol odvolaný z funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych veci a rodiny v Námestove. Uznesenie vlády… a aj list R. F… sú neurčité, pretože neobsahujú moje identifikačné údaje… ktoré   by   ma identifikovali takým spôsobom   aby   som   nebol zameniteľný   s inou osobou   a   nemajú   náležitosti   rozhodnutia   podľa   §   47   ods.   1   zákona   č. 71/1967   Zb. o správnom konaní.

Keďže   u   mňa…   chýba   právoplatné   rozhodnutie   o   zmene   štátnozamestnaneckého pomeru   neexistoval   skutkový   základ   na   základe   ktorého   by   žalovaný…   mohol   vydať rozhodnutie podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe o skončení môjho štátnozamestnaneckého pomeru. I napriek mojim opakovaným námietkam sa súdy touto   skutočnosťou   riadne   nezaoberali   a   dospeli   k   nesprávnemu   právnemu   názoru,   že nebolo potrebné vydať takéto rozhodnutie keďže po vydaní uznesenia vlády… o mojom odvolaní   z   funkcie   žalovaný   správny   orgán   nemal   pre   mňa   zodpovedajúce štátnozamestnanecké miesto a že voľné státnozamestnanecké miesto som neprijal. Zákon č. 312/2001 Z. z… neumožňuje, aby štátny zamestnanec v stálej štátnej službe ukončil štátnozamestnanecký pomer na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky resp. na základe listu predsedu vlády Slovenskej republiky… môj štátnozamestnanecký pomer bol skončený v rozpore so zákonom č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe.

O mojom odvolaní zo dňa 8. 3. 2007 proti rozhodnutiu služobného úradu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove spisové číslo A/2007/014369 zo dňa 8. 3. 2007 do dnešného dňa nerozhodol príslušný odvolací správny orgán...

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove ako prvostupňový správny orgán do dnešného dňa moje odvolanie zo dňa 8. 3. 2007 proti rozhodnutiu služobného úradu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove spisové číslo A/2007/014369 zo dňa 8. 3.   2007   nepredložil   na   rozhodnutie   vedúcemu   služobného   úradu   Ústredia   práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave t. j. odvolaciemu správnemu orgánu, hoci mu v tom nič nebránilo. To znamená, že o mojom odvolaní do dnešného dňa nerozhodol príslušný odvolací správny orgán. Takýmto postupom v odvolacom konaní došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti správneho konania.

Súdy sa touto skutočnosťou riadne nezaoberali a vychádzali iba z ustanovenia § 138 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe, na základe ktorého dospeli k názoru že postup žalovaného správneho orgánu v odvolacom konaní bol v súlade so zákonom.»

Sťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. novembra 2002, podľa ktorého „... do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom,   ktorý   predpisuje zákon.   Súčasne   má každý   právo na   to,   aby sa v jeho   veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z tohto vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava.“.

Podľa sťažovateľa „Napadnutými rozsudkami Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave predstavujú podstatný zásah do môjho základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, pretože nesprávne aplikovali ustanovenia zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Krajský   súd   v   Žiline   rozsudkom   sp.   zn.   21   S   96/2007-201   zo   dňa   24.   2.   2009 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 21 S 96/2007-229 zo dňa 26. 2. 2010 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 140/2010 zo dňa 17. 2. 2011 porušili základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 2 odsek 2, článok 141 odsek 1 a článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľovi... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- EUR, ktoré sú Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Sťažovateľovi Ing. P. B. sa priznávajú trovy tohto konania v sume 261,82 EUR, ktoré sú Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave povinní spoločne a nerozdielne   zaplatiť   sťažovateľovi...   na   účet advokáta   JUDr.   J.   V...   do   2   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu a rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 27/07).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý mu umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku krajského súdu odvolanie, o čom vedel, odvolanie podal a najvyšší súd o ňom rozsudkom rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   v   časti   namietajúcej   porušenie   jeho   základného   a   iného   práva   rozsudkom krajského súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy,   ako aj práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa, ktorou sa domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu   Úradu   práce,   sociálnych   vecí a rodiny v Námestove sp. zn. A/2007/028001-OSÚ z 21. mája 2007.

Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   namietaným   rozsudkom   porušil   ním   označené základné a iné práva na súdnu ochranu, do ktorých obsahu patrí aj to, aby sa rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy a právo na to, aby sa vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej opodstatnenosťou   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   skúmajúc   možnosť   preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľa, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu vedúce k požiadavke vyslovenia porušenia jeho označených práv.

Najvyšší   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   uvádza: «Právne   vzťahy   pri   vykonávaní   štátnej   služby   upravuje   zákon   o   štátnej   službe,   ktorý definuje   obsah   vykonávania   štátnej   služby   ako   práva   a   povinnosti   štátu   a   štátneho zamestnanca   vyplývajúce   z   vykonávania   štátnej   služby   alebo   súvisiace   s   vykonávaním štátnej služby.

Medzi   účastníkmi   nebolo   sporné,   že   žalobca   bol   štátnym   zamestnancom   Úradu práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   v   Námestove,   kde   bol   rozhodnutím   o   zmene štátnozamestnaneckého pomeru z 01. júna 2004 v zmysle § 27 písm. c/ a § 30 ods. 1 zákona o štátnej službe a § 5 ods. 5 zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí“) vymenovaný do funkcie hlavný radca – predstavený, riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a vedúci služobného   úradu   od   01.   júna   2004.   Toto   rozhodnutie   vydal   vedúci   služobného   úradu Ústredia práce: sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, nakoľko podľa § 5 ods. 5 zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, účinného do 31. decembra 2006 sa na vymenovanie a odvolanie riaditeľa, ktorý bol zároveň vedúcim služobného úradu vzťahoval osobitný predpis, zákon o štátnej službe.

Zákonom č. 664/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon ostatnej službe a zákon o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, bolo ustanovenie § 5 ods. 5 zákona o orgánoch   štátnej   správy   v   oblasti   sociálnych   vecí   novelizované   tak,   že   úrad   práce, sociálnych vecí a rodiny riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. Zároveň bol doplnený § 11, podľa ktorého sa riaditeľ úradu, ktorý bol vymenovaný podľa zákona účinného do 31. decembra 2006. považuje za riaditeľa úradu vymenovaného podľa tohto zákona.

Uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 28 z 10. januára 2007 bol žalobca dňom 10. januára   2007   odvolaný   z   funkcie   riaditeľa   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny v Námestove.

Spornou   zostala   skutočnosť,   či   bolo   možné   štátnozamestnanecký   pomer   žalobcu skončiť   rozhodnutím o skončení   štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním,   ktoré   vydal správny orgán prvého stupňa podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe.

Podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe v stálej štátnej službe alebo v dočasnej štátnej službe služobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním aj z týchto   dôvodov:   nezaradenia   odvolaného   vedúceho   úradu   alebo   predstaveného   na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, že služobný úrad takéto miesto nemá alebo sa so štátnym zamestnancom nedohodne inak, pričom sa poskytne predstavenému náhrada vo výške dvojnásobku,   jeho funkčného platu;   vedúcemu úradu a predstavenému,   ktorý bol odvolaný podľa § 31 ods. 2, sa poskytne náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného platu. Podľa § 5 ods. 4, 6 zákona o štátnej službe funkcie, do ktorých sa štátni zamestnanci volia alebo vymenúvajú podľa odsekov 3 a 5, sú na účely tohto zákona politické funkcie, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Výkon politickej funkcie sa považuje za výkon verejnej funkcie.

Podľa § 10 ods. 6, 8 písm. a/ zákona ostatnej službe vedúci úradu v služobnom úrade uvedenom v § 7 ods. 1 písm. c/ a d/ je jeho štatutárny orgán. Služobný úrad po odvolaní vedúceho úradu postupuje podľa § 40 ods. 2 písm. b/, ak ide o štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe.

Podľa § 5 ods. 5 zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.

Podľa   §   125   ods.   1,   2   zákona   o   štátnej   službe   konanie   vo   veciach štátnozamestnaneckého pomeru (ďalej len „konanie“) sa vzťahuje na veci týkajúce vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Na konanie podľa odseku 1 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (Správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 126 zákona o štátnej službe orgánom príslušným na konanie a rozhodovanie v   prvom   stupni   je   vedúci   úradu   vo   veciach   vymenovania   do   štátnej   služby   a   vzniku štátnozamestnaneckého   pomeru,   zmeny   štátnozamestnaneckého   pomeru   a   skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

Podľa § 138 ods. 1 zákona ostatnej službe odvolacím orgánom je vedúci úradu, ktorý rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie.

Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali   v   intenciách   citovaných   právnych   noriem   a   preto   ich   rozhodnutia   treba považovať za skutkovo správne a v súlade so zákonom.

Z administratívneho spisového materiálu v danej veci vyplýva, že žalobca bol dňom 01. júna 2004 vymenovaný Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave do funkcie hlavný radca – predstavený, riaditeľ a vedúci služobného Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove; uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 28 zo dňa 10. januára 2007 bol žalobca odvolaný z funkcie riaditeľa služobného úradu; Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove skončil so žalobcom štátnozamestnanecký pomer ku dňu 08. marca 2007 podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe; z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva,   že   služobný   úrad   skončil   štátnozamestnanecký   pomer   so   žalobcom   vzhľadom k tomu, že po jeho odvolaní z funkcie riaditeľa Vládou Slovenskej republiky, služobný úrad nemal také miesto na výkon Štátnej služby, ktoré by zodpovedalo miestu toho istého odboru štátnej   služby   a   tej   istej   funkcie,   pričom   žalobca   ponúkané   voľné   štátnozamestnanecké miesta neprijal, čo potvrdil svojím podpisom na liste č. 011869/2007/OSÚ „Oznámenie – ponuka voľného štátnozamestnaneckého miesta“ zo dňa 27. februára 2007; na základe odvolania   žalobcu   proti   tomuto   rozhodnutiu   žalovaný   správny   orgán   jeho   odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Predpokladom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe je nezaradenie odvolaného vedúceho úradu alebo predstaveného na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby u na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, že služobný úrad takéto miesto nemá alebo sa so štátnym   zamestnancom   nedohodne   inak,   teda.   že   po   odvolaní   štátneho   zamestnanca z funkcie   vedúceho   úradu,   nebolo,   možné   ho   zaradiť   na   vykonávanie   štátnej   služby   na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu z dôvodu, že   služobný   úrad   takéto   miesto   nemá,   alebo   odvolaný   vedúci   úradu   ponúkané   miesto služobným úradom odmietol.

Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že žalobca bol odvolaný z funkcie riaditeľa služobného úradu na základe uznesenia Vlády Slovenskej republiky č. 28 zo dňa 10.   januára   2007,   týmto   dňom   a   na   základe   tejto   skutočnosti   bol   sním   skončený štátnozamestnanecký pomer podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe, pretože ponúknuté miesta štátnej služby služobným úradom odmietol, pričom služobný úrad iné voľné zodpovedajúce miesto štátnej služby nemal. Služobný úrad v danej veci postupoval v súlade   s   citovanými   ustanoveniami   zákona   o   štátnej   službe   a   platným   spôsobom   so žalobcom   skončil   štátnozamestnanecký   pomer,   pretože   žalobca   bol   odvolaný   z   funkcie, ktorá podľa § 5 zákona o štátnej službe v spojení s § 5 ods. 5 zákona o orgánoch štátnej správy   v oblasti   sociálnych   vecí   je   politickou   funkciou,   uznesením   Vlády   Slovenskej republiky,   a takéto   odvolanie   je   jedným   zo   základných   predpokladov   pre   skončenie štáínozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. b/. Zo skutkových okolností ďalej vyplýva,   že   žalobca   neprijal   ponúknuté   voľné   štátnozamestnanecké   miesta   služobným úradom, pričom súčasne z „Oznámenia – ponuky voľného štátnozamestnaneckého miesta“ zo dňa 27. februára 2007 vyplýva, že služobný úrad nemal iné vhodné štátnozamestnanecké miesto,   čím   boli   splnené   aj   ďalšie   zákonné   podmienky   pre   platné   skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom. Právna norma § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej   službe   ustanovuje   ako   jednu   zo   zákonných   podmienok   pre   skončenie štátnozamestnaneckého pomeru odvolanie z funkcie vedúceho služobného úradu a právna norma § 5 ods. 5 zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí ustanovuje, že riaditeľa úradu vymenúva a odvoláva Vláda Slovenskej republiky na návrh Ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ktoré zákonné podmienky v danej veci boli splnené.   Pre   posúdenie   skončenia   štátnozamestnaneckého   pomeru   v   danej   veci   spôsob doručenia rozhodnutia Vlády Slovenskej republiky o odvolaní z funkcie žalobcovi je právne bezvýznamný.»

Z citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku je zrejmé, že najvyšší súd sa vysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   sú   predmetom   jeho   ústavnej sťažnosti.   Podrobne   a   s   poukazom   na   príslušné   ustanovenia   zákona   č.   312/2001   Z.   z. o štátnej   službe   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o   štátnej službe“) a na zákon č. 664/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov,   uviedol,   prečo   považoval   sťažovateľa   za   štátneho zamestnanca,   ktorý   vykonáva   politickú   funkciu,   akým   spôsobom   došlo   k   odvolaniu sťažovateľa z funkcie a taktiež ako došlo ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   sťažovateľ   svoje   tvrdenia   o   tom,   že   nebol   štátnym zamestnancom, ktorý vykonáva politickú funkciu, žiadnym spôsobom neodôvodnil, túto skutočnosť v sťažnosti iba skonštatoval a neuviedol žiadne argumenty, ktorými by aspoň spochybnil odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v tomto smere. Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd ďalšími tvrdeniami sťažovateľa o tom, že bolo potrebné rozhodnúť o zmene štátnozamestnaneckého pomeru   podľa   § 27 písm.   e)   zákona o   štátnej   službe,   že chýba právoplatné   rozhodnutie   o   zmene   štátnozamestnaneckého   pomeru,   a   na   tieto   tvrdenia nadväzujúcimi argumentmi nepovažoval za potrebné zaoberať.

Vo   vzťahu   k   tvrdeniu   sťažovateľa   o   tom,   že   do   dnešného   dňa   úrad   práce   ako prvostupňový orgán jeho odvolanie proti rozhodnutiu úradu práce sp. zn. A/2007/014369 z 8. marca 2007 nepredložil na rozhodnutie vedúcemu služobného úradu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, t. j. odvolaciemu správnemu orgánu, pričom súdy sa touto skutočnosťou riadne nezaoberali, ústavný súd uvádza, že z citovaného odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal aj námietkami sťažovateľa v tomto smere a ústavne súladným spôsobom sa s nimi vysporiadal.

Najvyšší súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastolenému problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia namietaného rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad   a   aplikáciu   ustanovení   zákona   o   štátnej   službe,   ktoré   by   mohli   vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým   najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011