znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 230/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., B. B., vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 77/2007 z 11. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2008 faxom   a následne   17.   apríla   2008   doručená   sťažnosť   JUDr.   D.   K.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   E.   K.,   B.   B.,   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2 Sžo 77/2007   z 11.   decembra   2007   (ďalej   len   „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   listom   ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) z 3. októbra 2006 č.   15248/2006-41/1   (ďalej   len   „rozhodnutie“),   ktorý   jej   bol   doručený   5.   októbra   2006 odvolaná z funkcie predsedníčky Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Sťažovateľka sa žalobou podanou krajskému súdu domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti.

Krajský súd uznesením sp. zn. 1 S 451/2006 z 30. marca 2007 (ďalej len „uznesenie krajského   súdu“)   konanie   vo   veci   zastavil   z dôvodov,   že   rozhodnutím   ministra spravodlivosti nebolo zasiahnuté do práv sťažovateľky a nepodlieha súdnemu prieskumu.

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením tak, že uznesenie krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: «Rozhodnutie o odvolaní z funkcie predsedu súdu predstavuje   autoritatívne   rozhodnutie,   ktoré   vydáva   minister   ako   orgán   výkonnej   moci v oblasti verejnej správy, keďže v konaní ide o verejnú funkciu. Hoci žalobou napadnuté rozhodnutie ministra nespĺňalo ani len formálne náležitosti rozhodnutia, keďže má formu „listu“,   jeho   právne   účinky   sú   zrejmé   -   rozhodnutie   zasahuje   do   práv   a   povinností sťažovateľky súvisiacich s výkonom funkcie predsedu súdu. Keďže má vplyv na existujúce subjektívne   práva   a   povinnosti   dotknutej   osoby   a   zákon   výslovne   nevylučuje   súdne preskúmanie tohto rozhodnutia, musí podliehať súdnemu preskúmavaniu v rámci konania podľa piatej časti O. s. p...

Výkon každej verejnej funkcie musí požívať hmotnoprávnu aj procesnú ochranu pred svojvôľou orgánov štátnej správy. Znamená to, že pre prípad odvolania z funkcie musia byť hmotnoprávne dôvody formulované dostatočne zreteľne a konkrétne, zároveň však musí byť dotknutému subjektu   umožnená procesná obrana   prostredníctvom   nezávislého   súdnictva pred   prípadným   zásahom   do   jeho   práv.   Sťažovateľka   namietala   postup   a   rozhodnutie, ktorým ju minister spravodlivosti odvolal z funkcie predsedníčky súdu a podanou žalobou sa   domáhal   zachovania   svojich   verejných   subjektívnych   práv   v   procese   odvolávania   z funkcie a zachovania zákonnosti rozhodovania správneho orgánu.»

Sťažovateľka   sa   k procesnému   postupu   pri   jej odvolávaní z funkcie   predsedníčky krajského   súdu   vyjadrila   takto: „Hoci   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   neobsahuje   podrobnú procesnú   úpravu   odvolávania   predsedu   súdu,   minister   je   povinný   zvoliť   taký   procesný postup, ktorý ochráni základné práva účastníka konania a naplní ústavný a zákonný rámec rozhodnutia. Minister je povinný tak postupovať v záujme naplnenia ústavných imperatívov vyplývajúcich   z   práva   na   spravodlivý   proces,   zo   zachovania   princípu   právnej   istoty a z ochrany   legitímneho   očakávania   účastníka,   ako   aj   vychádzajúc   z   princípu   ústavne konformného výkladu práva. Minister mal postupovať v zmysle všeobecných ustanovení správneho poriadku, a to aj čo do naplnenia formálnych znakov rozhodnutia, keďže zákon č. 757/2004 Z. z. nevylučuje jeho použitie...

Ak dôvodom odvolania predsedu súdu ministrom je neplnenie si povinností predsedu súdu,   a ak   zákon presne vymedzuje,   aké sú povinností predsedu súdu,   potom   v súlade s právom na spravodlivý proces a v súlade s princípom právnej istoty minister (ako orgán verejnej správy, ktorý vydáva takéto rozhodnutie) musí v rozhodnutí presne uviesť, ktorú povinnosť predseda súdu nesplnil.“

Sťažovateľka   tiež   uviedla,   prečo   podľa   jej   názoru   nie   je   možné   podať   proti rozhodnutiu   ministra   spravodlivosti   rozklad: „Zákon   č.   757/2004   Z.   z.   a   ani   správny poriadok   71/1976   Zb.   neobsahujú   úpravu   možnosti   napadnutia   rozhodnutia   ministra spravodlivosti, a teda ani rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu. Právo odvolať predsedu súdu   je   v zákone   koncipované   ako   výlučné   právo   ministra   spravodlivostí   (§   38   ods.   5 zákona č. 757/2004 Z. z.). Za tejto situácie nemožno uvažovať o použití inštitútu rozkladu, pretože rozklad je opravným prostriedkom proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy   (§ 61   zákona   č.   71/1967   Zb.).   Rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   sa   tak   stáva právoplatným v deň jeho doručenia konkrétnemu predsedovi súdu, z dôvodu neexistencie ministrovi nadriadenej inštancie, ktorá by v zmysle platnej právnej úpravy v správnom konaní mala právomoc preskúmať jeho rozhodnutia.

Podľa vyššie uvedeného, jediným efektívnym prostriedkom nápravy, ktorým mohla sťažovateľka   dosiahnuť   účinnú   ochranu   svojich   subjektívnych   práv,   a   ktorý   prichádzal v danej   situácií   do   úvahy,   bola   žaloba   podľa   §   244   a   nasl.   O.   s.   p.   na   preskúmanie zákonnosti predmetného rozhodnutia ministra o odvolaní z funkcie predsedníčky súdu.“

Podľa   názoru   sťažovateľky   bola   namietaným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu «ukrátená na svojom základnom práve na spravodlivý proces (v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy   SR,   čl. 36   ods.   1   Listiny   základných práv   a   slobôd,   čl.   6 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd). Okrem toho žalobkyňa namieta, že rozhodnutie je v rozpore s princípom právnej istoty (vyplývajúcim predovšetkým z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z čl. 46 Ústavy SR), ktorého imanentnou súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci v súlade s právom a zákonom stanovenými požiadavkami... Obsahom základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy je umožniť každému prístup k takémuto orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť dotknutého orgánu   o   veci   konať   takým   spôsobom,   aby   nedošlo   k   porušeniu   ústavnoprocesných princípov podľa druhej hlavy siedmeho oddielu Ústavy SR. Porušenie práva na spravodlivý proces nastáva aj vtedy, ak všeobecný súd urobí právny záver, ale sa nevysporiada so skutočnosťou, ktorej zohľadnenie je nevyhnutné pre právne posúdenie veci.

Najvyšší   súd   SR   ako   súd   odvolací   rozhodol   nezákonne   a   arbitrárne   a   svojím rozhodnutím nenaplnil obsah práva na súdnu ochranu, tak ako to bolo možné dôvodne očakávať. Medzi jeho rozhodnutím a porušením sťažovateľkinho práva na súdnu ochranu je priama súvislosť. Ako sme uviedli vyššie, Najvyšší súd SR v zásade znemožnil sťažovateľke prístup   ku   konaniu   o   preskúmavanie   zákonnosti   rozhodnutia   ministra   spravodlivosti o odvolaní sťažovateľky z funkcie predsedníčky súdu...

Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. „Medzi základné znaky a predpoklady právneho štátu a zároveň aj právnej istoty občanov, ako jeho základného atribútu, patrí zachovávať ústavu, zákony, ako aj všetky záväzné právne predpisy všetkými štátnymi   i   samosprávnymi   orgánmi,   inštitúciami,   právnickými   i   fyzickými   osobami v usporiadanom   demokratickom   zriadení,   a   tým   zabezpečiť   dôveru   v   právo.   Podstatu právnej istoty treba vidieť predovšetkým v tom, že fyzickým osobám i právnickým osobám štát,   ale   najmä   nezávislé   súdy   budú   poskytovať   efektívnu   ochranu   ich   práv   a   slobôd a umožnia im realizovať ich subjektívne práva.“ (II. ÚS 48/97)

Najvyšší   súd   SR   (rovnako   ako   prvostupňový   súd)   tak   nepostupoval,   namietaným rozhodnutím neprimerane zasiahol do princípu právnej istoty, keďže svojvoľne neposkytol ochranu subjektívnym právam žalobkyne v rozpore so zákonnou aj ústavnou úpravou. Namietané rozhodnutie je arbitrárne a postráda akékoľvek odôvodnenie, takže je nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov,   a   ako   také   aj   nepresvedčivé.   Namietané rozhodnutie ignoruje účel a zmysel zákonných ustanovení upravujúcich odvolanie predsedu všeobecného súdu, a to všetko na úkor subjektívnych práv žalobkyne - predovšetkým práva na prístup k iným verejným funkciám, práva na spravodlivý proces a práva na zachovanie princípu právnej istoty.».

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Sžo 77/2007 zo dňa 11. 12. 2007   porušil   základné   právo   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžo   77/2007   zo   dňa 11. 12. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume   100 000 Sk   (slovom   jedenstotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods.   1   a   2   ústavy,   práv   podľa   čl.   6   dohovoru   a   práva   podľa   č.   1   ústavy   uznesením najvyššieho súdu.

Z   argumentácie   sťažovateľky   uvedenej   v   sťažnosti   vyplýva,   že   k   porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd jej svojím rozhodnutím znemožnil prístup ku   konaniu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   ministra   spravodlivosti   o   odvolaní sťažovateľky   z   funkcie   predsedníčky   súdu   a   neprimerane   zasiahol   do   princípu   právnej istoty, keď svojvoľne neposkytol ochranu subjektívnym právam sťažovateľky v rozpore so zákonnou aj ústavnou úpravou.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   domáhať   sa   ustanoveným postupom svojho   práva na nezávislom   a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 dohovoru

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Článok 46 ods. 2 ústavy je vo svojej podstate lex specialis k čl. 46 ods. 1 na prístup súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Listom   ministra   spravodlivosti   č.   15248/2006-41/5   z   3.   októbra   2006,   ktorý   bol doručený 4. októbra 2006, bola sťažovateľka odvolaná z funkcie predsedníčky krajského súdu.

Sťažovateľka sa žalobou podanou krajskému súdu domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti.

Krajský súd uznesením sp. zn. 1 S 451/2006 zo 30. marca 2007 konanie vo veci zastavil   z   dôvodov,   že   rozhodnutím   ministra   spravodlivosti   nebolo   zasiahnuté   do   práv sťažovateľky a rozhodnutie nepodlieha súdnemu prieskumu.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Ak fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú.

Z uvedeného výkladu a chápania čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy vyplýva, že na to, aby sa sťažovateľka stala účastníkom konania pred správnym súdom, musel splniť predpoklady ustanovené zákonom. Tieto predpoklady správny súd skúma predovšetkým z procesného hľadiska, najmä či žaloba bola podaná včas, oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný skúmať.

Úlohou   ústavného   súdu   bolo   posúdiť,   či   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   je preskúmateľné súdom na základe žaloby [druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP] a či najvyšší súd svojím uznesením, ktorým potvrdil uznesenie krajského   súdu   o zastavení   konania,   neporušil   základné   právo   sťažovateľky   na   prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia,   ktorým   potvrdil   uznesenie krajského súdu o zastavení konania, okrem iného uvádza: «Podľa názoru odvolacieho súdu bol správny postup súdu prvého stupňa, keď považoval žalobu za nedôvodnú a rozhodnutie žalovaného za také, ktoré svojim charakterom nepodlieha preskúmaniu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ   žalobkyňa   v   odvolaní   uviedla,   že   žalovaný   napadnutým   rozhodnutím nezákonne zasiahol do práv žalobkyne vyplývajúcich predovšetkým z ustanovenia Čl. 30 ods. 1 a 4, Čl. 46 ods. 1 a Čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky odvolací súd udáva, že v zmysle citovaného Čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky jedným zo základných politických práv občana je právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov, pričom ústava právu na zotrvanie v štátnej funkcii neposkytuje   ochranu   ako   jednému   zo   základných   politických   práv.   Odsek   4   článku   30 oprávňuje občanov na prístup k verejným funkciám za rovnakých podmienok a to k voleným funkciám   a   iným   verejným   funkciám.   Uvedenú   skutočnosť   konštatoval   aj   Ústavný   súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. ÚS 796/2000, z obsahu ktorého vyplýva, že právo zotrvať v štátnej (verejnej funkcii), do ktorej sa navrhovateľ dostal voľbou v Národnej rade Slovenskej republiky síce v súlade a podľa ústavy, nie je však súčasťou práv upravených v Čl. 30 ods. 1 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky v Uznesení II. ÚS 796/00 uvádza „Návrh   ministra   spravodlivosti   ani   uznesenia   vlády,   ktorým   vláda   schválila   návrh   na odvolanie navrhovateľa z funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nemohli porušiť základné právo navrhovateľa upravené v Čl. 30 ods. 1 ústavy, pretože ústava právu na   zotrvanie   v   štátnej   funkcii   neposkytuje   ochranu   ako   jednému   zo   základných   práv upravených v citovanom ustanovení.“

Odvolací súd teda   poukazuje na   to,   že podľa   ústavy   neexistuje   žiadne právo na zotrvanie vo funkcii. Odvolaním z funkcie nedošlo k porušeniu ústavného práva žalobkyne, pretože   odvolanie   z   funkcie   predsedníčky   krajského   súdu   sa   nedotýka   jej   práv   alebo oprávnených záujmov. Odvolanie z funkcie predsedníčky krajského súdu nemá vplyv na funkciu   sudcu,   do   ktorej   bola   zvolená   a   z   ktorej   môže   byť   odvolaná,   rovnako   ako   iní sudcovia, iba z dôvodov stanovených zákonom. Je potrebné poznamenať, že výkon verejnej funkcie v oblasti štátnej správy súdov, nie je   právom,   ktoré   zaručuje   Dohovor   o   ochrane   ľudských,   práv   a   základných   slobôd. Uvedená   skutočnosť   vyplýva   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr. rozsudok Štefan Harabin proti Slovenskej republike).

K   ďalšej   námietke   žalobkyne   pokiaľ   tvrdí,   že   postupom   žalovaného   ministra spravodlivosti Slovenskej republiky bola ukrátená na prístup k verejnej funkcii Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva, že sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci krajským súdom, že funkcia predsedu krajského súdu nie je inou verejnou funkciou. Právo na prístup k nej nie je politickým právom podľa Čl. 30 ods. 4 Ústavy SR. Ako bolo uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu v zmysle zákona č. 357/2004 Z. z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v   oblasti súdnictva v zmysle Čl. 2 tohto zákona taxatívne vymedzenými verejnými funkcionármi sú predseda a podpredseda Najvyššieho súdu SR, sudcovia Ústavného súdu SR a členovia Súdnej rady.

Nie   je   možné   preto   prisvedčiť   tvrdeniu   žalobkyne,   že   uvedený   výpočet   verejných funkcionárov je určený len pre účely tohto zákona, a že okruh verejných funkcionárov podľa citovaného článku nepredstavuje vyčerpávajúci zoznam verejných funkcionárov v právnom poriadku Slovenskej republiky. V   tejto   súvislosti   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   udáva,   že   funkciu   predsedov súdov   upravuje   zákon   o   súdoch,   pričom   funkcia   predsedu   súdu   je   funkciou   v   správe súdnictva. Je orgánom riadenia a správy súdu. Funkcia predsedu súdu nemá vplyv na postavenie žalobcu ako sudcu.

Podľa   §   71   zákona   o   súdoch   najvyšším   orgánom   správy   súdov   je   ministerstvo. Vykonáva správu súdov v oblasti organizačnej tým, že metodicky usmerňuje a kontroluje výkon správy okresných súdov, krajských súdov a Špeciálneho súdu predsedami týchto súdu.   Je   teda   nesporné,   že   medzi   uvedenými   subjektmi   existujú   vzťahy   nadriadenosti a podriadenosti, z čoho nepochybne vyplýva i právomoc daná ministrovi odvolať predsedu súdu, ak sú na to splnené zákonné podmienky ustanovené v § 38 zákona o súdoch. Zákon o súdoch v ustanovení § 38 ods. 5 stanovuje, že minister môže odvolať z funkcie predsedu súdu aj bez návrhu, ak si neplní povinnosti predsedu súdu ustanovené zákonom. Uvedené ustanovenie neukladá ministrovi konkretizovať svoje dôvody, ktoré ho viedli k odvolaniu predsedu súdu. Aj v tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že funkcia predsedu okresného i krajského súdu je funkciou riadenia a správy súdu, ktorý je priamo podriadený ministrovi spravodlivosti, preto v prípade odvolania žalobkyne z funkcie predsedníčky krajského súdu nedošlo k žiadnemu zásahu do jej základného práva a slobody. Uvedené rozhodnutie, ktoré ako   správne   uviedol   i   krajský   súd   nie   je   rozhodnutím   vydaným   v   správnom   konaním, nemôže byť predmetom preskúmania súdom s poukazom na Čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého z právomoci súdu nemôže byť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných   práv   a   slobôd.   Rozhodnutím,   ktorým   minister   spravodlivosti   odvolal predsedníčku krajského súdu z funkcie nezasiahol žiadnym spôsobom do jej základného práva a slobody.»

Ústavný súd sa s takýmto odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu nestotožňuje. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie ministra spravodlivosti je rozhodnutím správneho orgánu, ktorým sa dotkol subjektívnych práv sťažovateľky, a preto je takéto rozhodnutie preskúmateľné po splnení zákonom ustanovených podmienok správnym súdom.

Právomoc ministra spravodlivosti odvolať predsedu súdu je zakotvená v § 38 ods. 5 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a je podmienená tým, že predseda súdu si neplní svoje povinnosti.

Podľa § 38 ods. 7 zákona o súdoch o odvolaní z funkcie predsedu súdu vydá minister spravodlivosti rozhodnutie, ktoré sa doručuje odvolanému predsedovi súdu.

Správne súdnictvo je založené na myšlienke súdnej kontroly výkonnej moci štátu v jej   styku   s   jednotlivcom   a   je   spojené   s   ochranou   verejných   subjektívnych   práv. Subjektívne práva možno charakterizovať ako práva osôb vyplývajúce z právnych noriem, pričom ich možno rozdeliť na práva verejné a súkromné.

Verejné subjektívne práva sú práva vyplývajúce z noriem verejného objektívneho práva, ktoré smerujú k realizácii obsahu zákonov vo sfére verejnomocenských právomocí.

V posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu minister spravodlivosti vystupuje ako   správny   orgán,   pretože   pri   výkone   svojej   právomoci   zasahuje   do   verejných subjektívnych práv konkrétnych osôb.

Sťažovateľka vo svojej žalobe v zmysle § 247 a nasl. OSP o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti namieta porušenie svojho práva na prístup k verejnej funkcii,   právo   na   spravodlivý   proces   a   taktiež   namieta,   že   rozhodnutie   ministra spravodlivosti je v rozpore s princípom právnej istoty, ktorého súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť   postupu   orgánov   verejnej   moci   v   súlade   s právom   a   zákonom ustanovenými požiadavkami.

Sťažovateľka uvádzala už v žalobe a opakovane uvádza v sťažnosti, že boli porušené aj iné jej verejné subjektívne práva, a to právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 dohovoru, rovnako ako skutočnosť, že znakom právneho štátu je aj princíp právnej   istoty,   ktorého   imanentnou   súčasťou   je   aj   legitímna   predvídateľnosť   postupu orgánov verejnej moci v súlade s právom.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.

Podľa § 247 ods. 1 OSP rozhodujú súdy o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím   a   postupom   správneho   orgánu,   a   žiada   aby   súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia alebo postupu.

Podľa   §   247   ods.   2   OSP   predpokladom   postupu   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku je, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Právomoc   súdov   na   preskúmanie   rozhodnutí   správnych   orgánov   je   vymedzená princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou. Tento princíp, ktorý je v súlade s požiadavkami kladenými na právny štát, bol do Občianskeho súdneho poriadku zakotvený ako dôsledok prijatia Listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 2), ktorá bola vydaná ako ústavný   zákon   č.   23/1991   Zb.,   a   znamená,   že   súdnej   kontrole   sú   podrobené   všetky rozhodnutia správnych orgánov okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylúčil. Vylúčiť však nemožno preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa   Listiny   základných   práv   a   slobôd.   Uvedená   zásada   bola   začlenená   aj   do   ústavy v čl. 46   ods.   2.   V súlade   s   popísaným   princípom   generálnej   klauzuly   bola   zákonom č. 519/1991 Zb. prijatá novela Občianskeho súdneho poriadku, ktorá v samostatnej piatej časti   označenej   „Správne   súdnictvo“   zakotvila   procesnú   úpravu   postupu   súdov   pri prieskume   rozhodnutí   správnych   orgánov   a   súčasne   v   ustanovení   §   248   vylúčila z prieskumu niektoré rozhodnutia, a to všeobecne (ods. 1 a 2) alebo odkazom na konkrétne právne predpisy (ods. 3).

Novelou Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 424/2002 Z. z. sa negatívna enumerácia výrazným spôsobom obmedzila, čím sa posilnil princíp generálnej klauzuly. V dôsledku   tejto   novely   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   zmysle   §   248   OSP   súdy nepreskúmavajú iba

a)   rozhodnutia   správnych   orgánov   predbežnej   povahy   a   procesné   rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania,

b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo   technického   stavu   veci,   ak   samy   osobe   neznamenajú   právnu   prekážku   výkonu povolania, zamestnania alebo podnikateľskej, alebo inej hospodárskej činnosti,

c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým osobám, ak samy osobe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania,

d)   rozhodnutia   správnych   orgánov,   ktorých   preskúmavanie   vylučujú   osobitné zákony.

Z uvedeného je zrejmé, že ochrana verejných subjektívnych práv sa uskutočňuje za podmienok ustanovených zákonom, pričom niektorým verejným subjektívnym právam sa súdna ochrana neposkytuje. V zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy však z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutia týkajúceho sa základných práv a slobôd.

V   prípade,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva   na   spravodlivý proces v spojení s legitímnym očakávaním, ide o iné verejné subjektívne práva, ktorým nie je možné uprieť súdnu ochranu.

V dôvodovej správe k zákonu o súdoch sa okrem iného uvádza:

«Riadenie   súdov   je   možné   charakterizovať   ako   súbor   práv   a   povinností   zverený orgánom riadenia správy súdov, resp. súhrn činností vykonávaných týmito orgánmi, ktoré bezprostredne   súvisia   s   výkonom   rozhodovacieho   procesu   súdu   (sudcu)   a   ktoré   sú realizované   za   účelom   skvalitnenia   tohto   procesu,   najmä   z   hľadiska   odbornosti, profesionality, včasnosti rozhodovania a efektivity konania.

Jednou   zo   základných   podmienok   pre   naplnenie   ústavného   princípu   sudcovskej nezávislosti   súdnej   moci   je   dôsledné   oddelenie   výkonu   riadenia   a   správy   súdov   od rozhodovacej činnosti súdov (sudcov). Absolútne oddelenie týchto dvoch zložiek však nie je možné a ani účelné. Špecifikom riadenia a správy v súdnictve je, že na rozdiel od riadenia a správy vykonávanej iných odvetviach verejnej moci, jej výkon je limitovaný tým, že nesmie zasahovať do vlastného výkonu sudcovskej činnosti (rozhodovania).

Z ústavnej a zákonnej zodpovednosti ministra spravodlivosti a ostatných orgánov riadenia a správy súdov za riadny chod justície však súčasne vyplýva, že úlohy riadenia správy súdov nemožno zúžiť len na samotné „hmotné“ zabezpečenie súdov, ale že týmto orgánom musia byť dané i prostriedky na zabránenie tomu,   aby sudcovská nezávislosť nebola   zneužívaná   neodvodnenými   prieťahmi   súdneho   konania   a   rozhodovania   alebo porušovania zásad dôstojnosti súdneho konania a sudcovskej etiky (napr. prostredníctvom dohľadu ministerstva).

Pôsobnosť predsedu súdu v oblasti riadenia a správy súdu je potrebné vnímať nielen ako súhrn určitých oprávnení, ale zároveň aj ako zákonom dané povinnosti, s nesplnením ktorých je spojený vznik právnej zodpovednosti, právnym dôsledkom ktorej môže byť i zánik funkcie predsedu súdu.»

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že vzťahy v oblasti správy súdov sa vyznačujú určitou špecifickosťou. Nie je možné konštruovať dvojakosť právneho postavenia predsedu súdu ako úradníka štátnej správy na jednej strane a sudcu na strane druhej. Nie je možné aplikovať princíp „kto menuje, ten odvoláva“ na vzťahy v rámci správy súdov.

Funkcia predsedu súdu musí byť považovaná za kariérny postup sudcu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   princíp   nadriadenosti a podriadenosti   v   oblasti   správy   súdov   pri   odvolávaní   predsedov   súdov   nie   je   možné aplikovať.

S   poukazom   na   to,   že   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   je   spôsobilé   ukrátiť sťažovateľku   na   jej   verejných   subjektívnych   právach,   a   najmä   zo   zásady   generálnej klauzuly   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   je   po   splnení zákonných   podmienok   vyplývajúcich   z   Občianskeho   súdneho   poriadku   preskúmateľné súdom.

Procesná úprava odvolávania predsedov súdov v zákone o súdoch upravená nie je.

Pokiaľ   osobitný   právny   predpis   (zákon   o   súdoch)   neupravuje   procesné   pravidlá, podľa   ktorých   musí   správny   orgán   pri   vydávaní   rozhodnutia   postupovať,   je   potrebné s poukazom na § 1 Správneho poriadku subsidiárne použiť procesný predpis, ktorým je Správny poriadok.

Ústavný   súd   sa   tak   stotožňuje   s   názorom   sťažovateľky,   že   rozhodnutie   ministra spravodlivosti   je   rozhodnutím,   pri   vydávaní   ktorého   mal   minister   postupovať   podľa Správneho poriadku.

Ústavný   súd   však   nemôže   súhlasiť   so   sťažovateľkiným   tvrdením,   že   proti rozhodnutiu   ministra   spravodlivosti   nie   je   prípustný   rozklad   a   rozhodnutie   ministra spravodlivosti sa tak stáva právoplatným v deň jeho doručenia konkrétnemu predsedovi súdu.

Podľa § 53 Správneho poriadku proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.

Podľa § 54 Správneho poriadku

1. Odvolanie sa podáva na správnom orgáne, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

2. Odvolanie treba podať v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, ak inú lehotu neustanovuje osobitný zákon.

3. Pokiaľ účastník konania v dôsledku nesprávneho poučenia alebo pre to, že nebol poučený vôbec, podal opravný prostriedok po lehote, predpokladá sa, že ho podal včas, ak tak urobil najneskôr do 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.

Podľa § 61 Správneho poriadku

1. Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, vydanému v prvom stupni, možno podať na tomto orgáne v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia rozklad: včas podaný rozklad má odkladný účinok.

2. O rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe ním ustanovenej osobitnej komisie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať.

3. Ustanovenia o odvolacom konaní sa primerane vzťahujú aj na konanie o rozklade.

Z ustanovenia § 61 ods.   1 a 3 Správneho poriadku v spojení s § 53 Správneho poriadku možno vyvodiť, že podanie rozkladu je prípustné vždy, pokiaľ zákon neustanovuje inak.   Z   uvedeného   dôvodu   podanie   rozkladu   nemožno   vylúčiť   ani   v   prípadoch,   keď rozhodnutie vydáva vedúci ústredného orgánu štátnej správy. V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné rozhodnutie ministra spravodlivosti považovať za rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 Správneho poriadku, proti ktorému zásadne možno podať rozklad.

Takýto   právny   názor   vyjadril   aj   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn. 6 Sžo 76/2007 z 11. decembra 2007, na ktorý sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje, keď   uvádza: „Nakoľko   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   nemá   ustanovenia,   ktoré   by vylučovali   použitie   správneho   poriadku,   mala   žalobkyňa   proti   rozhodnutiu   žalovaného podať   rozklad,   o   ktorom   by   bolo   rozhodnuté   v   rozkladovom   konaní   (§   61   správneho poriadku). Až právoplatné rozhodnutie ministra ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, ktorý o rozklade rozhoduje na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie, je preskúmateľné súdom na základe žaloby (druhá hlava piatej časti OSP).“

Podobne aj ústavný súd vo veci sp. zn. III. ÚS 44/09 vyslovil, že z „ustanovenia § 61 ods. 1 a 3 Správneho poriadku v spojení s § 53 Správneho poriadku možno vyvodiť, že podanie rozkladu je prípustné vždy, pokiaľ zákon neustanovuje inak. Z uvedeného dôvodu podanie   rozkladu   nemožno   vylúčiť   ani   v prípadoch,   keď   rozhodnutie   vydáva   vedúci ústredného   orgánu   štátnej   správy.   V okolnostiach   posudzovanej   veci   je   potrebné rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   (predmetom   veci   bolo   rovnako   odvolanie   sudcu z funkcie predsedu súdu, pozn.) považovať za rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 Správneho poriadku, proti ktorému zásadne možno podať rozklad.“

Keďže   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   neobsahovalo   poučenie   o   opravnom prostriedku,   sťažovateľka   mala   právo   podať   rozklad   v   lehote   3   mesiacov   odo   dňa oznámenia   rozhodnutia.   Sťažovateľka   toto   svoje   právo   nevyužila.   Rozhodnutie   ministra spravodlivosti tak nadobudlo právoplatnosť bez toho, aby sťažovateľka vyčerpala opravný prostriedok podľa § 61 ods. 1 Správneho poriadku.

Z uvedených záverov vyplýva, že uznesenie krajského súdu o zastavení konania je správne,   pokiaľ   ide   o   zastavenie   konania.   Zákonným   dôvodom   však   nie   je   to,   že rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   nepodlieha   preskúmavaniu   v   správnom   súdnictve. Krajský súd mal podľa názoru ústavného súdu zastaviť konanie preto, že nebola splnená zákonná   podmienka   na   postup   podľa   piatej   hlavy   druhej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku vyplývajúca z § 247 ods. 2 OSP. Rozhodnutia, ktoré nadobudnú právoplatnosť bez vyčerpania   riadnych   opravných   prostriedkov,   ktoré   sa   preň   pripúšťajú,   nemôžu   byť predmetom preskúmavania v správnom súdnictve, a preto ich napadnutie žalobou vedie k zastaveniu konania podľa § 250d ods. 2 OSP.

Z týchto záverov vyplýva, že najvyšší súd síce nepostupoval v súlade so zákonom, ak potvrdil uznesenie krajského súdu o zastavení konania z dôvodu, že sa stotožnil so záverom krajského súdu o dôvodoch zastavenia konania, ale toto porušenie nevyústilo do porušenia ústavnosti, keďže v každom prípade mal uznesenie krajského súdu potvrdiť z dôvodov už uvedených.

Na   základe   takýchto   záverov   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   základné   právo sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2 ústavy   a   práva   podľa   čl. 6 dohovoru   uznesením najvyššieho   súdu   neboli   porušené,   a   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu čl. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu

Porušenie   niektorého   základného   ústavného   práva   je   v   rozpore   so   základnými princípmi   právneho   štátu.   Keďže   v   danom   prípade,   ako   konštatoval   ústavný súd, k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 dohovoru nedošlo, nemohlo dôjsť ani ku porušeniu čl. 1 ústavy.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť odmietnuť.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   hodnotí   podanú   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

K uzneseniu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudkyne Marianny Mochnáčovej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010