znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 230/08-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. L., K.,   zastúpenej advokátom JUDr. R. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu nezávislým a nestranným súdom   podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/118/2007 a jeho rozhodnutím z 24. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 8. februára 2008 doručená sťažnosť A. L. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach   (ďalej len „krajský súd“) v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Co/118/2007 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   8.   februára   2008 uviedla,   že   na   Okresnom   súde   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v právnej   veci navrhovateľov Ing. A. K. a Ing. J. P. proti sťažovateľke ako žalovanej v 1. rade o návrhu na obnovu konania bolo vedené súdne konanie pod sp. zn. 15 C 99/2003.

Sťažovateľka   v rámci   popisu   priebehu   predmetného   napadnutého   konania   pred všeobecnými súdmi uviedla tieto právne relevantné skutočnosti charakterizujúce skutkový a právny stav:

– Okresný súd 31. januára 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 99/2003 meritórne rozhodol v neprospech žalovaných v 1., 2. a 3. rade.

– Sťažovateľka   ako   žalovaná   v 1.   rade   podala   z dôvodu   nedostatočne   zisteného skutkového   stavu   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   v zákonnej   lehote   opravný prostriedok,   v dôsledku   ktorého   bol   na   rozhodnutie   príslušný   krajský   súd,   a to v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/118/2007.

– Sťažovateľka získala pred meritórnym rozhodnutím krajského súdu vo veci samej vedomosti o skutočnosti zakladajúcej dôvod na vylúčenie sudcov krajského súdu, na základe ktorých podala 23. októbra 2007 námietku zaujatosti voči sudcom krajského súdu.

– Dňa 11. decembra 2007 bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co/118/2007, na základe ktorého sa sťažovateľka dozvedela, že   krajský   súd   na   pojednávaní   konanom   24.   októbra   2007   vo   veci   meritórne rozhodol, a to aj napriek vzneseniu námietky zaujatosti zo strany sťažovateľky.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že „Napadnutý rozsudok vychádza zo závažného procesného pochybenia súdu pri skúmaní podmienok konania, keďže nevzal do úvahy riadne a včas podanú námietku zaujatosti, čím došlo jednak k porušeniu ústavnej zásady garancie práva na adekvátnu súdnu ochranu, ako aj k porušeniu ústavnej zásady rovnosti účastníkov v súdnom konaní, nakoľko súd nerozhodoval nezaujato a nestranne“. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom odvolacieho, resp. nadriadeného súdu a má za to, že námietka zaujatosti bola vznesená riadne   a včas   aj   s relevantným   odôvodnením.   Z   uvedeného   dôvodu   sa   sťažovateľka domnieva, že postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky, a to najmä   tým,   že včasne vznesenú námietku   zaujatosti   tento nevzal   do úvahy a vydal meritórne   rozhodnutie   aj   napriek   tomu,   že   konanie   bolo   postihnuté   uvedenou   vadou“. Porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že „v predmetnom súdnom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu,   garantovaného   ústavou,   nakoľko   o právach   a povinnostiach   sťažovateľky rozhodoval vylúčený sudca, v rozpore s príslušnými ustanoveniami O.s.p“.  

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľky, právo na súdnu ochranu nezávislým a nestranným súdom, zaručené ustanovením článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 5Co/118/2007, p o r uš e n é   b o l o. 2. Ústavný súd rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24.10.2007 ruší a vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 6732,-   Sk   (slovom   šesťtisíc   sedemsto   tridsaťdva   slovenských   korún)   do   15   dní   od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu, na účet advokáta JUDr. R. B., so sídlom K..“  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných prostriedkov   nápravy,   prípadne iným zákonom   upraveným spôsobom   pred   iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/ 1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia   krajského   súdu,   z hľadiska   rešpektovania   požiadavky   nezávislosti a nestrannosti   výkonu   súdnej   moci,   pričom   po   zohľadnení   skutkových   okolností napadnutého konania je sťažovateľka toho názoru, že „skutočnosť, že ak sa odvolací súd dozvedel o vznesenej námietke až v štádiu konania po prejednaní a rozhodnutí o veci, bola zapríčinená pochybením na strane súdu, ktoré v konečnom dôsledku znamenalo porušenie zákonom garantovaných práv účastníka konania“.  

Námietka, ktorú sťažovateľka uplatnila v ústavnej sťažnosti, je zároveň aj dovolacím dôvodom   podľa   § 237 písm.   g)   zákona č.   99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení   neskorších   predpisov.   Ak   sa   v   tejto   situácii   domáhala   svojho   práva   jednak   na dovolacom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,   pretože   o ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   bude   vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2008