znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 230/06-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2006 predbežne prerokoval sťažnosť P. G., P., vo veci namietaného porušenia základného práva „na   spravodlivý   súdny   proces   a základné   právo   rovnosti“ rozsudkom   Okresného   súdu Topoľčany č. k. PE-4 C 31/04-72 z 26. mája 2005 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co 141/05-111 z 19. januára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2006 doručená sťažnosť P. G., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva „na spravodlivý súdny proces a základné právo rovnosti“ rozsudkom Okresného súdu Topoľčany (ďalej aj „okresný súd“) č. k. PE-4 C 31/04-72 z 26. mája 2005 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 25 Co 141/05-111 z 19. januára 2006.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že: „Podpísaná   P.   G.,   podávam   sťažnosť   proti   vyššie uvedeným súdnym rozhodnutiam, ktorými bol porušený zákon, moje základné práva - právo na spravodlivý súdny proces a základné právo rovnosti.

V tomto konaní sa prejednávala náhrada škody, ktorú mi spôsobil zamestnávateľ (odporca) porušením právnej povinnosti. Podľa   môjho   názoru   týmito   rozhodnutiami   súdov   bol   porušený   zákon,   keď   súdy rozhodli   o tom,   že   zamietli   moju   žalobu   o náhradu   škody   (vo   výške   37   953,-   Sk a o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 2-násobku diskontnej sadzby stanovenej NBS v zmysle Nar. Vlády č. 87/1995 Zb.), i napriek skutočnosti, že súdy mali preukázané, že škoda vznikla a spôsobil mi ju odporca porušením právnej povinnosti.

1. Suma 37 953,- Sk pozostáva zo sumy 26 044,40 Sk; je to škoda ktorá mi vznikla ako strata na zárobku a i napriek právoplatnému rozhodnutiu súdu o neplatnom rozviazaní pracovného   pomeru   mi   odporca   odmietol   výkon   práce   na   pôvodnom   pracovisku,   čím porušil právnu povinnosť.

2. Suma 37 953,- Sk pozostáva zo sumy 1 608,60 Sk, je to škoda ktorá mi vznikla porušením   právnej   povinnosti   odporcu,   keď   mi   odmietol   vyplatiť   náhradu   mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, ktorá mi prislúchala zo zákona a ktorú som musela vymáhať súdnou cestou. Nestotožňujem sa s názormi súdov, keď prvostupňový súd vo veci samej moju žalobu zamietol a odvolací súd v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že v tejto časti konanie zastavil – (jedná sa o škodu spôsobenú na strate na zárobku) 26 044,40 Sk za škodu spôsobenú súdnym procesom o náhradu mzdy v ktorom mi   súd   v   tom   konaní   uplatňované   trovy   konania   (1   608,60   Sk)   nepriznal.   Právoplatné rozhodnutie o náhrade mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, (proti ktorému som nepodala odvolanie z dôvodov hodných osobitného zreteľa) nezakladá zánik práva na podanie žaloby o náhradu škody vyššie uvádzaných súm. V tomto konaní som nevymáhala sumu 26 044,40 Sk ako náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, ani som si neuplatňovala náhradu trov konania 1 608,60 Sk, ale som si uplatňovala náhradu škody ktorá mi vznikla porušením právnej povinnosti odporcu a preto nemohlo ísť v tomto konaní o vec už raz právoplatne rozhodnutú. Odporca porušil   právnu   povinnosť,   keď   mi   odmietol   výkon   práce   na   pôvodnom   pracovisku   po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, tak mi spôsobil vyššie uvedenú škodu na strate na zárobku.   Takisto porušil právnu povinnosť, keď mi odmietol vyplatiť náhradu mzdy z neplatného   rozviazania   pracovného   pomeru,   ktorá   mi   prislúchala   zo   zákona,   čím   mi spôsobil škodu tým, že som musela náhradu mzdy vymáhať súdnou cestou (1 608,60).

3. Suma 37 953,- Sk pozostáva zo sumy 10 300,- Sk, je to škoda ktorá mi vznikla porušením právnej povinnosti odporcu, keď mi odmietol po nadobudnutí právoplatnosti neplatného rozviazania pracovného pomeru dňa 29. 10. 2002 výkon práce na pôvodnom pracovisku, odmietol mi vyplatiť náhradu mzdy, ktorá mi prislúchala zo zákona., odmietol mi   vykonať   ročné   zúčtovanie   dane   za   rok   2002.   Keby   mi   bol   odporca   vykonal   ročné zúčtovanie dane za rok 2001 a následne za rok 2003 vznikol by mi preplatok na dani za uvedené roky spolu 1 220,- Sk. Keďže tak neurobil vznikol mi na dani nedoplatok vo výške 9 080,- Sk. Až v roku 2003 mi vyplatil náhradu mzdy aj za rok 2002, nemala som započítanú nezdaniteľnú   časť   základu   dane   v   sume   72   360,-   Sk   za   rok   2002.   Porušením   právnej povinnosti odporcu mi tak bola spôsobená škoda vo výške 10 300,- Sk (1 220,- Sk + 9 080,- Sk). (...)

Súdy   (...)   sa   dopustili   pochybenia,   keď   nedostatočne   vyhodnotili   skutkový   stav v súlade   s ustanovením   §   132   O.   s.   p.   a následne   vykonané   dôkazy   nepresvedčivo, nekonkrétne a v rozpore s ustanovením § 157 O. s. p. popísali a neuviedli dostatočne jasne, ktoré skutočnosti vzali za dokázané, o ktoré svoje skutkové zistenia opreli a akými úvahami sa spravovali   pri   hodnotení   dôkazov,   najmä ak   si   navzájom   odporujú.   Neuviedli   prečo nevykonali dôkazy, ktoré boli navrhované a to vypočutie svedkov, ktorí môžu potvrdiť, že odporca dňa 29. 10. 2002 sa vyjadril, že on odo mňa nepotrebuje, aby som zložila sľub zamestnanca, pretože on zamestnankyňu už na mojom pracovnom mieste má, ktorú prijal na dobu neurčitú a nemôže ju prepustiť.

Súdu bolo preukázané, že odporca mi dňa 29. 10. 2002 odmietol výkon práce na pôvodnom   pracovisku,   čo   vyplýva   už   okrem   iného   i z právoplatného   rozhodnutia   súdu o náhrade mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, ktoré som súdu predložila a z ktorého odôvodnenia vyplýva, že už v tomto konaní odporca potvrdil, že mi odmietol výkon práce dňa 29. 10. 2002, čím porušil právnu povinnosť.

Keďže v tomto konaní som si uplatňovala náhradu škody za obdobie od 01. 04. 2002 do   19.   06.   2003 (od   20.   06.   2003   mi odporca   vyplácal   mzdu   podľa zákona o verejnej službe),   nemohol   byť   v tomto   prípade   podkladom   pre   rozhodnutie   súdu   v tejto   veci rozviazanie pracovného pomeru zo dňa 16. 10. 2003, ktorého dôvod odporca vykonštruoval (pre nezloženie sľubu 25. 08. 2003).

Súdny spis z vyššie uvedeného konania súd účelovo priložil k tomuto konaniu a po mnohých   obštrukciách   zo   strany   súdu   som   až   25.   05.   2006   obdržala   kópiu   spisu (o uvedenom   neplatnom   rozviazaní   pracovného   pomeru),   z ktorého   som   sa   dozvedela o dôvodoch pre podanie návrhu na obnovu konania.

Podozrenie vzbudzuje i tá skutočnosť, že v tomto konaní mala na Krajskom súde v Nitre rozhodovať predsedníčka senátu JUDr. E. M., ktorej bol tento spis pridelený, čo vyplýva   jednak   z predvolania   na   pojednávanie   zo   dňa   29.   11.   2005,   ako   i podľa telefonického rozhovoru, kedy mi bolo oznámené, že spis bol pridelený vyššie uvedenej predsedníčke senátu (informovala som sa   na odvolacom   súde   pod akou sp.   zn.   je   toto konanie vedené, pretože som chcela zaslať súdu dôkaz o zaplatení daňového nedoplatku a opakovane navrhnúť vypočutie svedkov).

Bola som však prekvapená, keď v odvolacom konaní vo veci rozhodoval predseda senátu JUDr. D. H., ktorý očividne obhajoval odporcu a opakovane uviedol, že odporca neporušil právnu povinnosť, hoci z dôkazov ktoré boli vykonané a ktoré boli odvolaciemu súdu predložené, to tak nie je. V odôvodnení rozsudku uviedol, že odporca mi mal dňa 29. 10. 2002 umožniť výkon práce, ak tak neurobil porušil právnu povinnosť. Prvostupňový súd uviedol v odôvodnení, že odporca právnu povinnosť porušil.

V dôsledku porušenia právnej povinnosti odporcu mi bola spôsobená škoda a na súdoch   som   sa   nedovolala   spravodlivosti.   Rozhodnutie   súdov   spočíva   v nesprávnom právnom   posúdení.   Hodnotenie   dôkazov   odporuje   zásadám   logického   myslenia. V odôvodnení rozsudku sa uvádza, že odporca porušil právnu povinnosť, súdy však moju žalobu zamietli.

Z Daňového úradu v P. mi bolo oznámené, že nedoplatok na dani budú odo mňa vymáhať   v rámci   exekučného   konania.   Takmer   dva   roky   som   musela   venovať korešpondencii s daňovým úradom a prosiť ich, aby mi nevykonali exekúciu. Bolo pre mňa ponižujúce, keď som bola nútená práve pre možnú exekúciu prosiť známych, aby mi požičali 9 080,- Sk. Nikto mi však žiadanú sumu nemohol požičať. Po vyhlásení rozsudku súdu I. stupňa,   súd   v odôvodnení   uviedol,   že   ak   uvedenú   sumu   zaplatím   odvolací   súd   jeho rozhodnutie zmení.

Napokon som si sumu 9 080,- Sk požičala, ale som sa zaviazala, že ju najneskôr do 31. 03. 2006 vrátim. Keďže súdy moju žalobu zamietli, nemám finančné prostriedky na vrátenie   dlhu   a preto   sa   narušil   i môj   vzťah   s osobou,   ktorá   mi   uvedené   finančné prostriedky požičala a ktoré som doposiaľ nevrátila.

Rozhodnutiami   súdov,   ktorými   bol   porušený   zákon,   moje   základné   práva   na spravodlivý proces, právo rovnosti, požadujem aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu   nemajetkovej   ujmy,   ktorej   výšku   ponechávam   na   spravodlivom   rozhodnutí Ústavného súdu SR. (...)

Na základe uvedeného navrhujem, aby Ústavný súd SR rozhodol tak, že rozhodnutie Okresného súdu v Topoľčanoch PE-4 C 31/04-72 z 26.   05.   2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre 25 Co 141/04-111 z 19. 01. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26. 04. 2006- vo veci samej zruší a vec vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Navrhujem,   aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľke ktorej základné práva boli nezákonnými rozhodnutiami súdov porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie, ako náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch,   ktorej   výšku   ponechávam   na spravodlivom rozhodnutí Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   označené   porušenie   základných   práv   sťažovateľky „na spravodlivý súdny proces a základné právo rovnosti“ rozsudkom okresného súdu č. k. PE-4 C   31/04-72   z 26.   mája   2005   a rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   25   Co   141/05-111 z 19. januára 2006.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľka napadla rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc   preskúmavať   postup   a rozhodnutie   okresného   súdu,   pretože   jeho   postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľky krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť   v tejto časti   (teda   vo   vzťahu   k okresnému   súdu)   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namietala aj porušenie jej základného práva „na spravodlivý súdny proces a základné právo rovnosti“ rozsudkom krajského súdu č. k. 25 Co 141/05-111 z 19. januára 2006.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je,   že „rozhodnutie   súdov   spočíva v nesprávnom   právnom   posúdení“,   pričom   krajský   súd   napadnuté   rozhodnutie   najmä nasledovne odôvodnil:

„Z obsahu spisu OS Partizánske sp. zn. 4 C 197/02 vyplýva, že navrhovateľka sa návrhom   došlým   súdu   29.   10.   2002   domáhala   náhrady   mzdy   z neplatného   rozviazania pracovného   pomeru   a náhrady   mzdy   za   dovolenku   z dôvodu,   že   23.   4.   2001   jej   bolo doručené rozviazanie pracovného pomeru dňom 20. 3. 2001. Podala návrh o vyslovenie neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru.   Okresný   súd   v Partizánskom   rozsudkom z 18. 4. 2002   č.   k.   102/01-167   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne z 9. 10. 2002 č. k. 19 Co 304/02-225 určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru zo dňa 20.   3.   2001   podľa   §   53   ods.   1   písm.   b)   ZP   je   neplatné.   Tento   rozsudok   nadobudol právoplatnosť dňom 5. 6. 2002.

Od   1.   1.   2002   sa   právnym   nástupcom   zamestnávateľa   navrhovateľky   Okresného úradu v P. – odboru školstva, stala Základná škola v P. Požadovala podľa špecifikácie svojich nárokov náhradu mzdy za obdobie od 18. 3. 2002 do 19. 6. 2003 vo výške 142.970,- Sk a to vrátane náhrady mzdy za 25 dní dovolenky v r. 2002 ako aj ďalšieho uloženia povinnosti odporcovi vyplácať jej čistú mzdu 9.500,- Sk od 19. 6. 2003 až do doby kedy jej zamestnávateľ   umožní   nastúpiť   do   práce.   Rozsudkom   z   19.   6.   2003,   právoplatným 15. 8. 2003, súd, zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke 142.702,50 Sk so 16,5 % úrokmi z omeškania s určeným počiatkom omeškania jednotlivých súm do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku súd návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov   konania.   Tým   rozsudkom   zamietol   aj   návrh navrhovateľky na priznanie vyššej náhrady mzdy ako jej bol a priznaná. Ide o prekážku právoplatne   rozsúdenej   veci,   lebo   ide   o totožnosť   skutku   účastníkov   konania   i   rovnaký dôvod. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 OSP zrušil v časti o nároku na náhradu ušlej mzdy za obdobie od 1. 4. 2002 do 19. 6. 2003 a konanie o tejto časti podľa § 104 ods. 1 OSP zastavil. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa ako   vecne   správny   podľa   §   219   OSP   potvrdil.   Neprichádzalo   do   úvahy   uplatňovanie náhrady   trov   konania   lebo   ani   ako   vo   forme   náhrady   škody   v   konaní   o   neplatnosť okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   vedené   pod   sp.   zn.   4   C   102/01   rozsudkom z 18. 4. 2002 určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru navrhovateľkou je neplatné a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania v sume 2.214,90 Sk, pričom uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 9. 10. 2002 č. k. 19 Co 304/02-225 bolo odvolanie   odporcu   zamietnuté.   Rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   5.   6.   2002. Navrhovateľke   boli   z   tohto   konania   v   súvislosti   s   neplatnosťou   okamžitého   zrušenia pracovného pomeru priznané trovy konania v tej výške ako rozhodol súd. Uplatňovanie náhrady trovy konania z konania v súvislosti s návrhom na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, preto neprichádzalo do úvahy. Rovnako v konaní pred OS v Partizánskom   sp.   zn.   4   C   197/02-110   z 19.   6.   2003   súd   rozhodol   o trovách   konania účastníkov tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti rozsudku nebolo podané odvolanie žiadnym z účastníkov a nadobudlo právoplatnosť 15. 8. 2003. Ani v súvislosti s uplatnením nároku na náhradu ušlej mzdy, navrhovateľka sa nemôže úspešne domáhať trov konania. Pokiaľ ide o ďalší nárok, súd prvého stupňa správne preto jej nárok, ktorým   požadovala   sumu   1.608,60   Sk   správne   zamietol.   Z vyššie   uvedených   dôvodov odvolací súd rozsudok podľa § 219 OSP.

Rovnako správne je rozhodnutie súdu prvého stupňa týkajúci sa nároku na zaplatenie sumy 10.300,- Sk a týkajúce sa i daného nároku na náhradu škody v dôsledku toho, že zamestnávateľ odmietol vykonať ročné zúčtovanie dane za rok 2002, kedy by jej vznikol preplatok   1.220,-   Sk   a   keďže   vykonal   ročné   zúčtovanie   dane   v   r.   2003   vznikol   jej   tak nedoplatok   na   dani   vo   výške   9.080,-   Sk,   ktorý   v   konečnom   dôsledku   aj   na   základe právoplatného   platobného   výmeru,   vydaného   Daňovým   úradom   v P.,   zaplatila, Zamestnávateľ   ako   platiteľ   dane   odvádzal   z   príjmu   zo   závislej   činnosti   fyzickej   osoby v zmysle vtedy platného zákona č. 366/1999 Z. z. a vykonal aj zúčtovanie dane z príjmov, ktoré boli v zdaňovacom období navrhovateľke vyplatené. Rozhodnutím daňového úradu platobným výmerom vydanom Daňovým úradom v P. dňa 24. 9. 2004 vyrúbil nedoplatok dane z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti a funkčných požitkov za obdobie r. 2003 sumou   9.080,-   Sk.   Navrhovateľka   túto   sumu   v   konečnom   dôsledku   daňovému   úradu 11. 1. 2006 zaplatila.

Odvolací súd dospel k záveru, že platiteľ dane postupoval v r. 2002 a 2003 pri zdaňovaní   príjmu   navrhovateľky   podľa   zákona   č.   366/1999   Z.   z.,   resp.   podľa   zák. č. 593/2003 Z. z. o dani z príjmov. Odporca nespôsobil navrhovateľke škodu a preto jej nárok nie je dôvodný.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny   názor   svojím   vlastným   už   ani   preto,   že   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   a teda   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2006