znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 230/05-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a   Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť J. E., J. E. a P. H., všetci bytom H., zastúpených advokátkou JUDr. H. B., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 665/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 665/97 p o r u š i l základné právo J. E., J. E. a P. H., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. J. E., J. E. a P. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému z nich v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Dolný Kubín p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   J.   E.,   J.   E.   a P.   H. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 18 759 Sk   (slovom   osemnásťtisícsedemstopäťdesiatdeväť   slovenských   korún),   ktorú   je Okresný súd Dolný Kubín p o v i n n ý vyplatiť na účet ich právnej zástupkyne JUDr. H. B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2005 doručená sťažnosť J. E., J. E. a P. H., všetci bytom H. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených   advokátkou   JUDr.   H.   B.,   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a   porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 665/97.

Sťažovatelia   okrem   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa   označených článkov ústavy a dohovoru žiadali, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal im finančné zadosťučinenie každému z nich vo výške 60 000 Sk a uložil okresnému súdu povinnosť náhrady trov ich právneho zastúpenia.

3. Ústavný súd 19. októbra 2005 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie uznesením č. k. I. ÚS 230/05-9.

4. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom   na charakter veci nemožno od ústneho pojednávania očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 665/97 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

A

Sťažovatelia   v konaní pred okresným súdom   žalobcovia podali 28.   augusta   1997 okresnému súdu žalobu „o náhradu škody z ublíženia na zdraví“ spôsobenú dopravnou nehodou zavinenou žalovaným v 2. rade Ing. M. K. (v tom čase bytom v Z.). Žalovanou v 1. rade bola spoločnosť P., a. s., N. a vedľajšou účastníčkou bola S. p., a. s., Z.

Okresný súd 19. marca 1998 požiadal Okresný súd Banská Bystrica o ustanovenie kolízneho opatrovníka pre maloletú žalobkyňu (za opatrovníka bol uznesením z 26. marca 1998 ustanovený Okresný úrad B.; odbor sociálnych vecí, ďalej len „opatrovník“).Okresný súd 21. mája 1998 stanovil termín pojednávania na 22. jún 1998.Opatrovník 15. júna 1998 splnomocnil Okresný úrad D., odbor sociálnych vecí, na jeho zastupovanie v predmetnom spore a 19. júna 1998 doručil okresnému súdu vyjadrenie k žalobe, ktorým „doporučil žalobe... vyhovieť“.

Žalovaná   v 1.   rade   predložila   okresnému   súdu   výpis   z obchodného   registra z 20. apríla 1998, podľa ktorého dňom jej vzniku bol 2. júl 1996. Vedľajšia účastníčka splnomocnila 18. júna 1998 svojím zastupovaním Mgr. M. M., zamestnanca svojej pobočky v D.

Na   pojednávaní   konanom   22.   júna 1998   (prítomní   žalobcovia   v 1.   a 2.   rade,   ich právna   zástupkyňa,   žalovaní   v 1.   a 2.   rade,   vedľajšia   účastníčka,   kolízny   opatrovník), žalobcovia upresnili petit žaloby, žalovaná v 1. rade navrhla žalobu voči nej zamietnuť (dopravná nehoda sa stala 30. augusta 1995, t. j. pred dňom jej vzniku), boli vypočutí žalobcovia v 1. a 2. rade, žalovaný v 2. rade a zástupca vedľajšej účastníčky. Pojednávanie bolo odročené na 14. september 1998.

Na pojednávaní konanom 14. septembra 1998 (prítomní žalobca v 1. rade, právna zástupkyňa žalobcov, žalovaný v 1. rade a vedľajšia účastníčka). Okresný súd uznesením pripustil vystúpenie žalovanej v 1. rade z konania a na jej miesto pristúpenie spoločnosti P., s. r. o. (ktorá vznikla 3. novembra 1992). Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že do konania bude pribratý znalec „na bodové ohodnotenie“.

Okresný   súd   5.   januára 1999   požiadal   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   o zaslanie zoznamu znalcov z odboru chirurgia (zoznam mu bol doručený 13. januára 1999).Okresný súd 20. októbra 1999 za znalca ustanovil MUDr. O. B. (zásielku adresovanú znalcovi pošta 2. novembra 1999 okresnému súdu vrátila späť ako nedoručenú).

Okresný súd 8. februára 2000 požiadal Okresný súd v Banskej Bystrici o oznámenie presnej adresy znalca (adresa oznámená 16. februára 2000).

Okresný súd uznesením z 24. februára 2000 opravil pôvodné uznesenie o ustanovení znalca a jeho adresu.

Znalec 20. marca 2000 predložil okresnému súdu znalecký posudok č. 7/2000.Okresný   súd   13.   júla   2000   rozhodol   o znalečnom.   Znalecký   posudok   spolu s uznesením o znalečnom boli doručené účastníkom 31. júla 2000, resp. 1. augusta 2000.Žalobcovia   7.   marca   2001   predložili   okresnému   súdu   vyjadrenie   k znaleckému posudku.

Okresný súd 8. augusta 2002 stanovil termín pojednávania na 2. december 2002. Spolu   s predvolaním   doručil   ostatným   účastníkom   aj vyjadrenie   žalobcov   k znaleckému posudku (znalec 10. októbra 2002 predložil súdu svoje stanovisko ku vyjadreniu žalobcov).Pojednávanie   konané   2.   decembra   2002   bolo   pre   neospravedlnenú   neúčasť žalovaných   a znalca   odročené   na   17.   marec   2003   s tým,   že   na   pojednávanie   bude predvolaný svedok   MUDr.   E.   C.   (predvolanie   na   pojednávanie bolo doručené   znalcovi a žalovanej v 1. rade 5. decembra 2002, resp. 11. decembra 2002 a svedkovi 28. januára 2003). Predvolanie žalovanému v 2. rade bolo 3. februára 2003 okresnému súdu vrátené späť   ako   neprevzaté   v odbernej   lehote.   Na   požiadanie   okresného   súdu   mu   predvolanie 10. februára 2003 doručilo Obvodné oddelenie Policajného zboru v T.

Právny zástupca žalovanej v 1. rade 14. marca 2003 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu, že „o výške vyplatenej náhrady škody rozhodol a túto aj žalobcom vyplatil vedľajší účastník...“. Súčasne predložil okresnému súdu uznesenie Okresného súdu Žilina z 28. marca 2001, ktorým sa povolil výmaz spoločnosti P., spol. s r. o., z obchodného registra a zápis spoločnosti M., s. r. o., O. doň.

Žalobkyňa   v 3.   rade   splnomocnila   17.   marca   2003   svojím   zastupovaním v predmetnom spore advokátku JUDr. H. B.

Pojednávanie konané 17. marca 2003 (prítomní žalobcovia a ich právna zástupkyňa, žalovaný   v 2.   rade   a právny   zástupca   vedľajšej   účastníčky)   bolo   po   vypočutí   znalca odročené   na   neurčito   s tým,   že   znalec   do   5.   mája   2003   predloží   súdu   doplnok   ku znaleckému   posudku.   Súd   uznesením   rozhodol,   že   v konaní „bude   pokračovať   so žalovaným v 1. rade, vedeným pod obchodným menom M., s. r. o., O.“.

Znalec predložil 10. apríla 2003 dodatok ku znaleckému posudku.Okresný súd 9. júla 2003 vyzval znalca, aby sa vyjadril k dopytu právnej zástupkyne žalobcov z 28. marca 2003.

Okresný súd 18. júla 2003 uznesením rozhodol o znalečnom.Vedľajší účastník 12. augusta 2003 predložil súdu stanovisko k dodatku (vyjadrenie) znalca k znaleckému posudku, s ktorým sa stotožnil.

Právna zástupkyňa žalobcov 19. augusta 2003 žiadala súd pokračovať v konaní a vo veci rozhodnúť.

Okresný súd 25. augusta 2003 zaslal vedľajšiemu účastníkovi ním požadované kópie zápisníc z pojednávaní.

Právna zástupkyňa žalobcov 1. decembra 2004 urgovala pokračovanie v konaní.Podľa   výpisu   z „Obchodného   registra   na   internete“,   a to   Obchodného   registra Okresného súdu Košice I, vložky č. 152 z 1. augusta 2005 bola spoločnosť M., s. r. o., P., spol.   s.   r.   o.,   dňom   23.   júna   2005   vymazaná   z obchodného   registra „pre   nemajetnosť dlžníka“.

Okresný   súd   uznesením   z 23.   augusta   2005   konanie   proti   žalovanému   v 1.   rade zastavil. Uznesenie spolu s predvolaním na pojednávanie stanovené na 14. október 2005 doručil účastníkom 12., resp. 13. septembra 2005 (okrem žalovanému v 2. rade, ktorému bolo náhradné predvolanie doručené 12. októbra 2005).

Právna zástupkyňa žalobcov 4. októbra 2005 navrhla, aby do konania ako účastník konania vstúpila doterajšia vedľajšia účastníčka konania A. – S. p., a. s., ako aj vyniesť rozsudok,   ktorým by boli žalovaní v 1. a 2.   rade   zaviazaní uhradiť ňou   konkretizovaný peňažný obnos.

Pojednávanie konané 14. októbra 2005 bolo pre neprítomnosť žalovaného v 2. rade (z dôvodu „nedodržania lehoty na prípravu pojednávania“) odročené na 2. december 2005.Žalobcovia   podaním   doručeným   okresnému   súdu   31.   októbra   2005   označili   za žalovaného Slovenskú kanceláriu p. B.

A., a. s., 24. novembra 2005 navrhla, aby ako vedľajší účastník v spore vystupovala Slovenská kancelária p. B.

Okresný   súd   uznesením   z 1.   decembra   2005   pripustil   do   konania   Slovenskú kanceláriu p. B. ako odporcu v 3. rade.

Na   pojednávaní   konanom   2.   decembra   2005   (prítomní   žalobcovia   a ich   právna zástupkyňa, žalovaný v 2. rade a zástupca – pracovník vedľajšej účastníčky) sa žalobcovia vzdali práva podať odvolanie proti uzneseniu z 1. decembra 2005, tohto práva sa vzdal aj žalovaný v 2. rade a zástupca vedľajšej účastníčky. Vzhľadom na to žalobcovia upravili petit žaloby – namiesto žalovaného v 1. rade označili žalovaného v 3. rade. Po vypočutí účastníkov   súd   vyhlásil   dokazovanie   za   skončené.   Po   záverečných   rečiach   (návrhoch) právnej zástupkyne žalobcu a žalovaného v 3. rade súd odročil pojednávanie na 6. december 2005 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Vedľajšia účastníčka sa podaním doručeným súdu 5. decembra 2005 vzdala práva na podanie odvolania voči uzneseniu o pripustení ďalšieho žalovaného do konania.

Okresný súd na pojednávaní konanom 6. decembra 2005 vyhlásil rozsudok vo veci sp. zn. 9 C 665/97. Žalobu voči žalovanému v 2. rade v celom rozsahu zamietol a žalovanú v 3. rade zaviazal uhradiť žalobcom v rozsudku uvedené sumy. Časť návrhu voči žalovanej v 3. rade zamietol.

B

V odpovedi   sp.   zn   Spr.   2047/05   z 9.   augusta   2005   na   sťažnosť   sťažovateľov   na prieťahy   v konaní   z 25.   júla   2005   predseda   okresného   súdu   okrem   chronologického prehľadu priebehu dovtedajšieho konania vo veci sp. zn. 9 C 665/97 uviedol: „(...) Od podania žaloby až po 1. 10. 2003 bola zákonnou sudkyňou vo veci JUDr. M. B. Po jej odchode z Okresného súdu Dolný Kubín bola predmetná vec pridelená do senátu JUDr. K. P., ktorá prestala pracovať na Okresnom súde Dolný Kubín k 1. 9. 2004. JUDr. R. S. bol do funkcie sudcu Okresného súdu Dolný Kubín vymenovaný 16. 9. 2004. Dňa 20. 9. 2004 prevzal nevybavené spisy, pričom v agende senátu 9 C prevzal 257 civilných súdnych spisov a v agende senátu 3 T 162 trestných súdnych spisov. Po zrušení Okresného súdu Námestovo bola časť agendy senátu 3 T preradená k 1. 1. 2005 do agendy senátu 2 T v počte 41 spisov. Zároveň však od 1. 1. 2005 prevzal novú agendu senátu 9 Cb, čo podľa rozvrhu práce predstavuje 80 % nápadu nových obchodných vecí okresného súdu.

(...)   Nakoľko   vo   veci   som   zistil   prieťahy   objektívneho   charakteru   budem   túto v pravidelných   trojmesačných   intervaloch   sledovať,   aby   ku   ďalším   prieťahom   vo   veci nedochádzalo. (...)“III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   665/97   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 967/05 z 22. novembra 2005 okrem iného uviedol:

„(...) Ku dňu 30. 9. 2003 sa pôvodná zákonná sudkyňa tejto veci JUDr. M. B. vzdala funkcie sudcu a zákonnou sudkyňou vo veci sa stala JUDr. K. P. a to v októbri 2003. Táto sudkyňa, nakoľko prevzala zo senátu JUDr. M. B. vyše 200 civilných vecí a takmer rovnaké množstvo   trestných   vecí   v prevažnej   väčšine   reštančných,   objektívne   nebola   schopná v každej jednej veci plynule konať. V mesiaci august 2004 bola JUDr. K. P. preložená na výkon funkcie sudcu na Okresný súd Liptovský Mikuláš a zákonným sudcom vo veci sa v septembri 2004 stal JUDr. R. S., ktorý prevzal všetky veci po JUDr. P.

(...) Je potrebné konštatovať, že vo veci neboli zo strany súdu vykonávané všetky procesné   úkony   priebežne   a vo   veci   sa   nekonalo   v období   od   septembra   2003   až   do septembra 2005, čo však bolo spôsobené mimoriadnou zaťaženosťou jednotlivých senátov, kombináciou   jednotlivých   agiend,   ako   aj   kritickým   personálnym   stavom   sudcov   na Okresnom súde Dolný Kubín v r. 2003 a 2004 (v priebehu dvoch mesiacov sa vzdali funkcie sudcu traja sudcovia z celkového počtu siedmich sudcov, z ktorých naviac ešte jedna bola na materskej dovolenke). Personálnu situáciu na tunajšom súde sa podarilo stabilizovať sčasti až v septembri 2004, ako aj zánikom Okresného súdu Námestovo, ktorého sudcovia sa   stali   sudcami   tunajšieho   súdu,   ktorá   skutočnosť   sa   odrazila   aj   v plynulosti   konania v reštančných veciach. (...)“

3. Sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne k vyjadreniu okresného súdu uviedli: „(...) Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti uznáva, že zo strany súdu neboli vykonávané   všetky   procesné   úkony   priebežne   a že   vo   veci   sa   nekonalo   v období   od septembra 2003 až do septembra 2005. Nečinnosť súdu v prejednávanej veci predseda súdu odôvodnil mimoriadnou zaťaženosťou jednotlivých senátov a kritickým personálnym stavom sudcov na tomto súde, teda objektívnymi príčinami.

Skutočnosť, že okresný súd nedokázal riešiť personálne problémy na tomto súde, nemôžu byť na ťarchu účastníkov konania a nemajú povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie žalobcov, ktorí sa na súd obrátili so svojou žalobou.

Okresný súd pri prejednaní veci nebral do úvahy, že predmetom sporu sú nároky z ublíženia na zdraví pri dopravnej nehode. Rodina, obidvaja živitelia a dve maloleté deti, ostali   zo   dňa   na   deň   bez   finančného   zabezpečenia,   museli   prerušiť   podnikanie   zo zdravotných dôvodov. Preto toto konanie pre sťažovateľov bolo významné, čakali a čakajú na každú korunu už deviaty rok.

Prejednávaný   spor   nie   je   po   právnej   a ani   po   skutkovej   stránke   zložitý. Zodpovednosť   je   daná   právoplatným   rozhodnutím   1   T   209/96.   Uznávame,   že   znalecké dokazovanie bolo nevyhnutným úkonom súdu pre konečné rozhodnutie. Samotné znalecké dokazovanie nebolo príčinou prieťahov v konaní.

Správanie   sťažovateľov,   ako   účastníkov   konania,   nespôsobilo   prieťahy   v konaní. Riadne a načas sa dostavili na každé vytýčené súdne pojednávanie.

(...) Okresný súd celkovo najmenej počas štyroch rokov a päť mesiacov nevykonával úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia ako žalobcovia v danej veci počas súdneho konania nachádzajú, čo je základným účelom práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. (...)“.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie týkajúce   sa „náhrady   škody   z ublíženia   na   zdraví“ (konkrétne   mimoriadneho   zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia), ktoré sa začalo 28. augusta 1997 a na súde prvého stupňa bolo meritórne rozhodnuté 6. decembra 2005.

4.2. Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk predmetné konanie nehodnotil ako   právne   zložité.   Určitá   faktická   zložitosť   (vyvolaná   nutnosťou   vykonať   znalecké dokazovanie   a jeho   doplnenie)   nemala   však   podstatný   vplyv   na   dĺžku   konania v posudzovanej veci.

4.3. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom. Procesné návrhy sťažovateľov   (návrh   na zmenu účastníkov   na strane žalovaných a úprava petitu žaloby) nemali zásadný vplyv na priebeh konania a neboli ani   dôvodom   jeho   dĺžky   (pozri   vyššie   chronologický   priebeh   konania   v časti II odôvodnenia).

4.4. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Na   základe   posúdenia   postupu   okresného   súdu   vyplývajúceho   zo   súdneho   spisu sp. zn. 9 C 665/97 ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol:

-   od   28.   augusta   1997   (doručenie   žaloby   okresnému   súdu)   do   19.   marca   1998 (žiadosť o ustanovenie opatrovníka), t. j. v trvaní vyše šiestich mesiacov;

- od 14. septembra 1998 (pojednávanie) do 20. októbra 1999 (ustanovenie znalca), t. j. v trvaní vyše trinástich mesiacov;

- od 7. marca 2001 (vyjadrenie sťažovateľov k znaleckému posudku) do 8. augusta 2002 (stanovenie termínu pojednávania), t. j. v trvaní vyše piatich mesiacov;

-   od   10.   apríla   2003   (súdu   predložený   dodatok   ku   znaleckému   posudku) do 23. augusta   2005   (uznesenie   o zastavení   konania   proti   žalovanému   v 1.   rade), t. j. v trvaní vyše dvoch rokov a štyroch mesiacov (keď okresný súd 18. júla 2003 rozhodol o znalečnom, 25. augusta 2003 zaslal vedľajšej účastníčke kópie zápisníc z pojednávaní a 1. augusta 2005 zisťoval údaje z „Obchodného registra na internete“);t. j. spolu vyše 49 mesiacov (vyše štyroch rokov), bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, resp. nevykonal vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia počas súdneho konania nachádzali. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť   (resp.   nízku   efektívnosť   procesných   úkonov)   okresného   súdu   ústavný   súd konštatuje,   že   v konaní došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani správaním   účastníkov   konania,   ale   postupom   okresného   súdu.   Obranu   okresného   súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Personálne problémy a vysoká zaťaženosť vo veci konajúcich sudcov nemôže byť na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

4.5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl. 48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd posudzovanú vec meritórne rozhodol rozsudkom   zo   6.   decembra   2005,   ústavný   súd   nepovažoval   za   dôvodné   zaoberať   sa návrhom   sťažovateľov   na   uloženie   povinnosti   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1.   Sťažovatelia   žiadali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 60 000 Sk   pre každého z nich. Svoj návrh „... odôvodňujú tým, že neukončením konania pretrváva u nich stav právnej neistoty, ktorý pociťujú ako psychickú ujmu. Sťažovatelia sa prvýkrát za života obrátili na súd, nečinnosťou súdu stratili dôveru v súdy, psychicky trpia v dôsledku   ignorácie   ich   návrhov   na   urýchlené   ukončenie   veci.   Nečinnosťou   súdu prichádzajú o finančné prostriedky, o ktorých súd rozhoduje v konaní (...)“.

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti), ako aj na predmet   konania   (náhrada   škody   z ublíženia   na   zdraví)   a jej   význam   pre   sťažovateľov považuje za primerané vo výške 50 000 Sk pre každého z nich.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou. Advokátka vykonala tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 30. septembra 2005 a vyjadrenie z 9. januára 2006. Odmena za jeden úkon právnych služieb v roku 2005 [v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), t. j. 1/6 výpočtového základu 15 008 Sk] je 2 501 Sk, znížená podľa § 13 ods. 3 vyhlášky o 20 % (pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb), predstavuje sumu 2001 Sk a spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 151 Sk.

Odmena   advokátke   za   poskytnuté   právne   služby   v konaní pred   ústavným   súdom predstavuje za úkony vykonané v roku 2005 (za dva úkony právnych služieb) 4 302 Sk za jedného klienta, t. j. spolu 12 906 Sk za troch sťažovateľov.

Za úkon vykonaný v roku 2006 (z výpočtového základu 16 381 Sk) je odmena za jeden   úkon   právnych   služieb   2   730   Sk,   znížená   o 20   %   predstavuje   sumu   2   457   Sk a zvýšená o paušál 164 Sk predstavuje sumu 2 621 Sk, t. j. za troch účastníkov spolu sumu 7 863 Sk.

Odmena advokátke za poskytnuté právne služby trom sťažovateľom v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu 20 769 Sk (t. j. 12 906 Sk plus 7 863 Sk).

Keďže   sťažovatelia   si   uplatnili   náhradu   trov   konania   v sume   spolu   18   759   Sk (t. j. sumu 12 306 Sk v sťažnosti z 30. septembra 2005 a 6 003 Sk a režijný paušál 150 Sk v stanovisku   z 9.   januára   2006),   ústavný   súd   im   priznal   náhradu   trov   konania   v nimi požadovanej výške.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2006