znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 230/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. decembra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Igora   Kúdelu,   L.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   P.   N., Advokátska kancelária, L., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 15. apríla 2004 č. k. 9 Co 195/03-119,   9   Co   198/03   vo výrokoch   o náhrade   trov   prvostupňového   a odvolacieho   konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Igora Kúdelu o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra 2004   doručená   sťažnosť   Igora   Kúdelu,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, konkrétne na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 15.   apríla   2004   č.   k.   9   Co   195/03-119,   9   Co   198/03   vo výrokoch   o náhrade   trov prvostupňového a odvolacieho konania.

Zo   sťažnosti   a z priložených   písomností   vyplývajú   nasledovné   relevantné skutočnosti:

«Rozsudkom Krajského súdu v Nitre pod č. k. 9 Co 195/2003-119, 9 Co 198/2003 zo dňa 15. 4. 2004 bol rozsudok Okresného súdu v Leviciach pod č. k. 9 C 299/2002-100 zo dňa 25. 6. 2003 vo veci samej potvrdený a v časti výroku o náhrade trov konania zmenený tak,   že   krajský   súd   žalovanému   (sťažovateľovi)   náhradu   trov   prvostupňového   konania nepriznal,   krajský   súd   žalovanému   nepriznal   ani   náhradu   trov   odvolacieho   konania. Rozsudok Krajského súdu v Nitre nadobudol právoplatnosť dňa 1. 10. 2004. (...)

Sťažovateľ namieta, že rozsudkom Krajského súdu v Nitre pod č. k. 9 Co 195/2003- 119, 9 Co 198/2003 zo dňa 15. 4. 2004 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania boli porušené jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Európskeho   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   z nasledovných dôvodov:

Krajský súd v Nitre svoje rozhodnutie o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania odôvodnil aplikáciou § 150 OSP tak, že dôvody hodné osobitného zreteľa videl v okolnostiach prípadu pri jeho komplexnom posúdení a jeho charaktere.

Na súdne konanie v časti týkajúcej sa náhrady trov konania sa vzťahuje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (III.   ÚS   145/02),   preto   na   súdne   konanie   v časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov konania sa takisto musí vzťahovať základné právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd Slovenskej   republiky vo svojich rozhodnutiach vyslovil,   že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t. j s uplatnením   nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 119/03).

K otázke   preskúmateľnosti   a presvedčivosti   súdnych   rozhodnutí   uvádzam,   že z hľadiska stanoveného postupu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy musí byť požiadavka riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozsudku súdu jednou zo základných podmienok ústavne súladného   rozhodnutia.   Nezávislosť   rozhodovania   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje v ústavnom   a zákonnom   procesnoprávnom   a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princíp riadneho a spravodlivého procesu, ako to vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy. Jedným z týchto princípov vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces a pojmu právneho štátu, je aj povinnosť súdov svoje rozsudky odôvodniť a to spôsobom zakotveným v § 157 ods. 2 OSP aj v časti o náhrade trov konania (porovn. nález ÚS ČR II. ÚS 444/01). Z odôvodnenia rozsudku musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej (porovn. nález ÚS ČR III. ÚS 94/97). (...) Krajský súd v Nitre ustanovenie § 150 OSP aplikoval svojvoľne. Jednou z hlavných zásad, z ktorých vychádza OSP v ustanoveniach o náhrade trov konania, je zásada zodpovednosti za výsledok, podľa ktorej účastník má nárok na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenia práva vtedy, ak mal úspech vo veci. Táto zásada je vyslovená v § 142 ods. 1 OSP.

Podľa § 150 OSP, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Pri   takomto   rozhodovaní   musí   ísť o celkom výnimočný prípad. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci alebo v okolnostiach na strane účastníkov konania.

Podľa ustálenej súdnej praxe nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 OSP nemožno odôvodniť iba všeobecným záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom nároku   (R   34/1982).   Krajský   súd   výnimočnosť   prípadu   ničím   konkrétnym   neodôvodnil. Nepriznanie náhrady trov konania krajský súd odôvodnil všeobecne tým, že súd dôvody hodné   osobitného   zreteľa   videl   v okolnostiach   prípadu   pri   jeho   komplexnom   posúdení a jeho charaktere. Takéto všeobecné odôvodnenie rozhodnutia o náhrade trov konania pri aplikácii § 150 OSP nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy. Uplatnenie nárokov z titulu ochrany   osobnosti   samo   o sebe   nie   je   ničím   výnimočné   a vo   všeobecnosti   nemôže   byť dôvodom nepriznania náhrady trov konania procesne úspešnému účastníkovi konania. Podľa judikatúry všeobecných súdov pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery účastníkov konania a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoja v konaní (Zborník IV str. 64). Krajský súd týmito zásadami sa neriadil a aj v tomto smere je rozhodnutie   nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov,   je   v rozpore   s ustálenou   súdnou praxou a z doteraz zisteného skutkového stavu právne závery o nepriznaní náhrady trov konania   úspešnému   účastníkovi   konania   vyplývajú.   Krajský   súd   vôbec   neprihliadol   na majetkové, zárobkové a iné pomery účastníkov a na postoj účastníkov v konaní. Za účelom zistenia   majetkových   a zárobkových   pomerov   účastníkov   krajský   súd   žiadne   dôkazy nevykonal. (...)

Podľa § 220 OSP krajský súd nemal žiadny zákonný dôvod rozsudok okresného súdu v časti výroku o náhrade trov prvostupňového konania zmeniť a aplikovať § 150 OSP aj na náhradu   trov   prvostupňového   konania.   Okresný   súd   pri   rozhodovaní   o náhrade   trov konania   neaplikoval   ustanovenie   §   150   OSP   a logicky   na   aplikáciu   tohto   ustanovenia žiadne dôkazy nevykonal, preto je nepochopiteľné, prečo bol jeho právny názor o priznaní trov prvostupňového konania podľa § 142 ods. 1 OSP nesprávny. Krajský súd nesprávnosť aplikácie § 142 ods. 1 OSP zo strany okresného súdu ani nevytkol. V tomto smere krajský súd porušil zásadu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, pretože pri potvrdení rozsudku okresného súdu vo veci samej zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku o náhrade trov konania, ktorá časť výroku ani nebola samostatne napadnutá.

Je nespravodlivé, že krajský súd podľa § 150 OSP náhradu trov konania nepriznal aspoň   sčasti   (symbolicky   aspoň   1,-   Sk).   Sťažovateľ   zastáva   právny   názor,   že   zásadu zakotvenú v § 142 ods. 1 OSP „omnis litigator victus debet impensis“, podľa ktorej každá sporová strana, ktorá prehrala, má hradiť trovy, mal krajský súd aplikovať aj v danom prípade a pri aplikácii § 150 OSP krajský súd postupoval svojvoľne.

Navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci samej vydal nasledovný nález:

Základné   právo   Igora   Kúdelu,   bytom   L.,   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre pod č. k. 9 Co 195/2003-119, 9 Co 198/2003 zo dňa 15. 4. 2004 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu v Nitre pod č. k. 9 Co 195/2003-119, 9 Co 198/2003 zo dňa 15. 4. 2004 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť Igorovi Kúdelovi náhradu trov konania podľa konečného vyčíslenia na účet advokáta Mgr. P. N.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, konkrétne na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 15. apríla 2004 č. k. 9   Co   195/03-119,   9   Co   198/03   vo výrokoch   o náhrade   trov   prvostupňového a odvolacieho konania.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až č 50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú v konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi,   dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Podstata námietok sťažovateľa spočívala v tom, že krajský súd „ustanovenie § 150 OSP   aplikoval   svojvoľne“, najmä   preto,   že „výnimočnosť   prípadu   ničím   konkrétnym neodôvodnil“ a „nepriznanie náhrady trov konania (...) odôvodnil všeobecne“.

Podľa   §   157   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil (ods. 2).

Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26)   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je založené. Rozsah tejto povinnosti   sa   môže meniť podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť   vo   svetle   okolností   každej   veci.   Z citovaných   článkov   ústavy   a dohovoru   však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Z napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   krajský   súd   odôvodnil   svoje   napadnuté rozhodnutie o trovách konania takto: „Zmenil rozhodnutie v časti o náhrade trov konania účastníkov, keď aplikoval ust. § 150 OSP a z dôvodov osobitného zreteľa hodných nepriznal žalovanému náhradu trov konania v oboch stupňoch. Tie videl v okolnostiach prípadu pri jeho komplexnom posúdení a jeho charaktere.“

Toto odôvodnenie krajského súdu nie je možné - odhliadnuc od toho, že je skutočne stručné - považovať za odporujúci citovaným článkom ústavy a dohovoru. Pokiaľ § 157 OSP   ustanovuje   aj   „stručnosť“   odôvodnenia,   týka   sa   to   predovšetkým   odôvodnenia o trovách   konania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodnenie   o trovách   konania   treba posudzovať   v kontexte   celého   rozhodnutia.   V citovanej   časti   odôvodnenia   krajský   súd zrozumiteľným   a jednoznačným   spôsobom   poukázal   na   to,   že   toto   odôvodnenie   treba chápať   tiež   v kontexte   celého   odôvodnenia   daného   rozsudku.   Ak   krajský   súd v predposlednom odseku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že „v konkrétnej veci hranica medzi právom na ochranu osobnosti žalobcu a slobodou prejavu žalovaného bola veľmi jemná a skoro zmazateľná“, nemožno nevidieť, v čom spočívala „výnimočnosť prípadu“, a keď krajský súd v súvislosti s dôvodmi „osobitného zreteľa“ poukázal aj na „charakter“ predmetného   sporu   (konkurencia   základných   práv účastníkov)   a „okolnosti prípadu“ (diskusia o veciach verejného záujmu), podľa názoru ústavného súdu krajský súd odôvodnil   napadnuté   rozhodnutie   ústavne   konformným   spôsobom   (dostatočne a relevantne).

V každom   prípade   napadnutý   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho právneho záveru ohľadom nepriznania trov konania v danej veci nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu   a najmä rozsahom   odôvodnenia nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia § 150 OSP a jeho odôvodnenie   krajským   súdom   v danej   veci   takéto   nedostatky   nevykazuje   a na   jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený.

K tomu   treba   dodať,   že   vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Z uvedených   dôvodov   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2004